Kdeže sú tie časy, keď Sobotište, Senica a ich okolie bývali chýrnymi vinohradníckymi lokalitami. Pamätali si ich ešte naši rodičia. Po vojne ničivá choroba fyloxéra vinohrady úplne zlikvidovala. Povestné boli najmä „Kunovské vinohrady“ ležiace na vŕškoch, pod ktorými viedla stará cesta zo Senice – Sotinej do Sobotišťa. Tu ešte dnes vidíme staré, často zrenovované „búdy“ a pôvodné pivnice, ktoré nám pripomínajú ich zašlú slávu. Po vyhynutí viníc ostali z vinohradov iba neobrábané vŕšky s biednou trávou – akési lúky s niekoľkými stromami, ktoré tu ukazovali svoju biedu.
Vínko z týchto viníc vraj bolo znamenité. Podľa spomienok našich rodičov a starých rodičov bolo naružovelé a bol oň taký záujem, že židovskí kupci z Viedne a Budapešti kupovali víno „ešte na koreni“, aby si ho zaistili pre svoje podniky.
Pusté vŕšky, ktoré po vinohradoch zostali a na ktoré bol smutný pohľad, prilákali obyvateľov rozrastajúcej sa Senice. Vybudovali si tu pekné, dobrý úžitok dávajúce záhradkárske osady. I keď pôda hrozno už nerodí a vínko si musia záhradkári kupovať v obchodoch, predsa dodáva stovkám tých, čo ich dnes obrábajú, radosť z práce, výbornú relaxáciu a bohatú úrodu zeleniny a ovocia. Okrem ciest si tu vybudovali vodovod a sušiareň ovocia a zeleniny. Mohli by sme teda povedať, že stará sláva kunovských vinohradov opäť ožila, i keď v inej podobe. Radosť je dnes pozrieť na pekné obrobené plochy najmä na jar a v lete, keď sa všetko rozzelená, i nám, ktorí len občas okolo prechádzame.
Omnoho viacej z podrobnejších správ máme o vinohradoch, o pestovaní hrozna a o výrobe a predaji vína v Sobotišti.
Okrem ústneho podania zachoval sa i písomný dokumentačný materiál v torze habánskeho archívu z 18. storočia. Dnešná mladá generácia možno ani nevie, prečo sa ovocnému sadu nad Habánskym dvorom hovorí Vinohrad.
Keď fyloxéra vinice zničila, zostalo v nich len veľa ovocných stromov, ktoré bývali súčasťou vinohradov. Boli to najmä orechy, rôzne druhy jabloní, hrušiek, sliviek a pod. Zaujímavosťou tejto lokality je, že v pravom hornom rohu boli stromy – oskoruše /možno, že niektoré tam ešte sú/. Boli to stromy, ktoré mali habáni vo veľkej obľube, snáď si ich priniesli zo svojich starých sídlisk. Podľa habánskeho výskumníka pána Heřmana Landsfelda sú pod nimi pochovaní najstarší sobotištskí habánski biskupi. Možno by bolo vhodné umiestniť tu nejakú pamätnú tabuľku najmä teraz, keď do Sobotišťa chodia zájazdy habánov i z cudziny.
Okrem lokality Vinohrad vysádzali habáni vinič i vo svojich záhradách a pri domových stenách. Ešte z čias svojej mladosti si pamätám na domy celé obrastené viničom výbornej kvality. Dokumentujú to i staré fotografie, ktoré sa zachovali z prvej republiky. Počas mojich celoživotných potuliek Záhorím natrafil som na takého hrozno iba na dvoch miestach. Bol ním obrastený domček správcu Vojenskej píly v Malackách a v ktorejsi podhorskej dedine. Hrozno bolo veľmi sladké, zvláštnej muškátovej chuti a vône.
Druhou veľkou sobotištskou vinohradníckou lokalitou bola Stará hora. Dnes sú tu lúky a lesná výsadba. Majiteľmi týchto vinohradov boli pravdepodobne konkurenti habánov, sobotištskí šľachtici, členovia kompossesorátu brančského panstva. Podľa písomne zachovaného dokladu mali už v roku 1783 na sobotištskom námestí otvorené 4 viechy a vinárne, v ktorých predávali víno po celý rok.
Prvá vináreň a výrobňa vína /zrejme sa jedná o lisovňu s pivnicou/ bola v rožnom dome na námestí, ktorý patril Terézii Ňáriovej, majiteľke najväčšieho dielu brančského kompossesorátu. Bol označený zelenou vetvičkou. Vináreň mala tri miestnosti. Bola zo všetkých štyroch najväčšia, zrejme na úrovni. Mala stajne pre 24 koní a dobre vybavenú miestnosť pre koče. Schádzala sa sem „mulatovat“ pánska elita. Okolití zemani a brančskí kompossesori /spolumajitelia/ tu mali svoje stredisko. Nebola to hocijaká krčma. Bolo v nej dobre postarané o kone i o ľudí po každej stránke. Nuž a tak sa námestím často rozliehalo kvílenie cigánskych huslí, zvuk cimbala, rôzne „halgatá“ a hlboké tóny „tárogata“. Nejedným „halgatom“ vyprevádzali pánov do tmavej noci, neraz zazneli zvuky čardášov a pekné cigánky v tanečnom ošiali predvádzali pánom svoje umenie, aby si i nabudúce zaslúžili ich pochvalu /najmä v podobe nejakého dukátika do výstrihu pestrého živôtika/. Život tam teda veselo pulzoval a majiteľka si iste denne zaväzovala granátikmi vyšívaný mešec s ligotavými zlatkami. Dobré vínko tieklo potokami, rozväzovalo jazyky a mnohé politické kauzy – najmä pred zasadnutiami bratislavského snemu – začali sa už riešiť v tejto vinárni. Voňavý „purzičan“ /fajnový tabak/ dymil vo vyrezávaných čibukoch a dlhé pipasáry neraz poslúžili i ako šermiarske inštrumenty. Vôňa pánskeho dymu prerážala z pootvorených dverí a pánske zábavy nemali konca.
Kočiši čakajúci na svojich pánov si tiež prišli na svoje. Zatiaľ, čo sa páni bavili po svojom, laškovali so slúžkami a dedinskými dievčencami, ktoré si nenechali ujsť príležitosť pobaviť sa s livrejovanými sluhami, často dúfajúc, že sa dostanú do kúrií k lepšiemu zamestnaniu.
Druhá vináreň s výrobňou vína bola v susednom dome majiteľa Paula Vietorisa, ktorý bol tiež členom brančského kompossesorátu. Dom nazývaný jedálňou /stravovňou/ bol už oddávna i ubytovňou. Bol to asi prvý zájazdový a ubytovací hostinec v Sobotišti. Výčap mal dve miestnosti. Vo dvore bola maštaľ pre kone a provizórna miestnosť pre koče a vozy. V hostinci sa zastavovali menej zámožní cestujúci, nakoľko tu mohli dostať lacnejšiu stravu i nocľah.
Tretia vináreň bola v budove, ktorej majiteľom bol ďalší brančský kompossesor František Amade. Nazývali ju vináreň „U bieleho vola“. Bola veľmi jednoducho zariadená, určená pre menej náročných /chudobnejších / hostí. V dome bola i malá dielnička, kde sa dali robiť najnutnejšie opravy povozov a postrojov koní.
Najlacnejšou a najprimitívnejšou bola štvrtá vináreň situovaná v okolí nárožia /bližšie neurčené miesto/, ktorá sa nachádzala v dome patriacom barónovi Jozefovi Horeczkému. Zhodou okolností bol tiež jedným z brančských kompossesorov. Mala dve miestnosti bez podlahy, maštaľ i vozovňu, ale vo veľmi úbohom stave. Podľa urbariálnych predpisov čapovalo sa tu i víno rôznych výrobcov z mestečka. Posedeli si tu a podebatovali si tu i furmani, ktorým na prepláchnutie hrdla stačilo i lacnejšie vínko a počas trhov a jarmokov sa tu vypil nejeden oldomáš.
Z výpočtu sobotištských stálych výčapov vína vidíme, že už v tom čase malo mestečko rôzne kategórie lokálov, v korých si každá vrstva obyvateľstva i návštevníkov mohla posedieť a popiť pohár vínka. Každý si vyhľadal lokál so seberovnými a podľa svojich finančných možností.
Vínko z týchto viníc vraj bolo znamenité. Podľa spomienok našich rodičov a starých rodičov bolo naružovelé a bol oň taký záujem, že židovskí kupci z Viedne a Budapešti kupovali víno „ešte na koreni“, aby si ho zaistili pre svoje podniky.
Pusté vŕšky, ktoré po vinohradoch zostali a na ktoré bol smutný pohľad, prilákali obyvateľov rozrastajúcej sa Senice. Vybudovali si tu pekné, dobrý úžitok dávajúce záhradkárske osady. I keď pôda hrozno už nerodí a vínko si musia záhradkári kupovať v obchodoch, predsa dodáva stovkám tých, čo ich dnes obrábajú, radosť z práce, výbornú relaxáciu a bohatú úrodu zeleniny a ovocia. Okrem ciest si tu vybudovali vodovod a sušiareň ovocia a zeleniny. Mohli by sme teda povedať, že stará sláva kunovských vinohradov opäť ožila, i keď v inej podobe. Radosť je dnes pozrieť na pekné obrobené plochy najmä na jar a v lete, keď sa všetko rozzelená, i nám, ktorí len občas okolo prechádzame.
Omnoho viacej z podrobnejších správ máme o vinohradoch, o pestovaní hrozna a o výrobe a predaji vína v Sobotišti.
Okrem ústneho podania zachoval sa i písomný dokumentačný materiál v torze habánskeho archívu z 18. storočia. Dnešná mladá generácia možno ani nevie, prečo sa ovocnému sadu nad Habánskym dvorom hovorí Vinohrad.
Keď fyloxéra vinice zničila, zostalo v nich len veľa ovocných stromov, ktoré bývali súčasťou vinohradov. Boli to najmä orechy, rôzne druhy jabloní, hrušiek, sliviek a pod. Zaujímavosťou tejto lokality je, že v pravom hornom rohu boli stromy – oskoruše /možno, že niektoré tam ešte sú/. Boli to stromy, ktoré mali habáni vo veľkej obľube, snáď si ich priniesli zo svojich starých sídlisk. Podľa habánskeho výskumníka pána Heřmana Landsfelda sú pod nimi pochovaní najstarší sobotištskí habánski biskupi. Možno by bolo vhodné umiestniť tu nejakú pamätnú tabuľku najmä teraz, keď do Sobotišťa chodia zájazdy habánov i z cudziny.
Okrem lokality Vinohrad vysádzali habáni vinič i vo svojich záhradách a pri domových stenách. Ešte z čias svojej mladosti si pamätám na domy celé obrastené viničom výbornej kvality. Dokumentujú to i staré fotografie, ktoré sa zachovali z prvej republiky. Počas mojich celoživotných potuliek Záhorím natrafil som na takého hrozno iba na dvoch miestach. Bol ním obrastený domček správcu Vojenskej píly v Malackách a v ktorejsi podhorskej dedine. Hrozno bolo veľmi sladké, zvláštnej muškátovej chuti a vône.
Druhou veľkou sobotištskou vinohradníckou lokalitou bola Stará hora. Dnes sú tu lúky a lesná výsadba. Majiteľmi týchto vinohradov boli pravdepodobne konkurenti habánov, sobotištskí šľachtici, členovia kompossesorátu brančského panstva. Podľa písomne zachovaného dokladu mali už v roku 1783 na sobotištskom námestí otvorené 4 viechy a vinárne, v ktorých predávali víno po celý rok.
Prvá vináreň a výrobňa vína /zrejme sa jedná o lisovňu s pivnicou/ bola v rožnom dome na námestí, ktorý patril Terézii Ňáriovej, majiteľke najväčšieho dielu brančského kompossesorátu. Bol označený zelenou vetvičkou. Vináreň mala tri miestnosti. Bola zo všetkých štyroch najväčšia, zrejme na úrovni. Mala stajne pre 24 koní a dobre vybavenú miestnosť pre koče. Schádzala sa sem „mulatovat“ pánska elita. Okolití zemani a brančskí kompossesori /spolumajitelia/ tu mali svoje stredisko. Nebola to hocijaká krčma. Bolo v nej dobre postarané o kone i o ľudí po každej stránke. Nuž a tak sa námestím často rozliehalo kvílenie cigánskych huslí, zvuk cimbala, rôzne „halgatá“ a hlboké tóny „tárogata“. Nejedným „halgatom“ vyprevádzali pánov do tmavej noci, neraz zazneli zvuky čardášov a pekné cigánky v tanečnom ošiali predvádzali pánom svoje umenie, aby si i nabudúce zaslúžili ich pochvalu /najmä v podobe nejakého dukátika do výstrihu pestrého živôtika/. Život tam teda veselo pulzoval a majiteľka si iste denne zaväzovala granátikmi vyšívaný mešec s ligotavými zlatkami. Dobré vínko tieklo potokami, rozväzovalo jazyky a mnohé politické kauzy – najmä pred zasadnutiami bratislavského snemu – začali sa už riešiť v tejto vinárni. Voňavý „purzičan“ /fajnový tabak/ dymil vo vyrezávaných čibukoch a dlhé pipasáry neraz poslúžili i ako šermiarske inštrumenty. Vôňa pánskeho dymu prerážala z pootvorených dverí a pánske zábavy nemali konca.
Kočiši čakajúci na svojich pánov si tiež prišli na svoje. Zatiaľ, čo sa páni bavili po svojom, laškovali so slúžkami a dedinskými dievčencami, ktoré si nenechali ujsť príležitosť pobaviť sa s livrejovanými sluhami, často dúfajúc, že sa dostanú do kúrií k lepšiemu zamestnaniu.
Druhá vináreň s výrobňou vína bola v susednom dome majiteľa Paula Vietorisa, ktorý bol tiež členom brančského kompossesorátu. Dom nazývaný jedálňou /stravovňou/ bol už oddávna i ubytovňou. Bol to asi prvý zájazdový a ubytovací hostinec v Sobotišti. Výčap mal dve miestnosti. Vo dvore bola maštaľ pre kone a provizórna miestnosť pre koče a vozy. V hostinci sa zastavovali menej zámožní cestujúci, nakoľko tu mohli dostať lacnejšiu stravu i nocľah.
Tretia vináreň bola v budove, ktorej majiteľom bol ďalší brančský kompossesor František Amade. Nazývali ju vináreň „U bieleho vola“. Bola veľmi jednoducho zariadená, určená pre menej náročných /chudobnejších / hostí. V dome bola i malá dielnička, kde sa dali robiť najnutnejšie opravy povozov a postrojov koní.
Najlacnejšou a najprimitívnejšou bola štvrtá vináreň situovaná v okolí nárožia /bližšie neurčené miesto/, ktorá sa nachádzala v dome patriacom barónovi Jozefovi Horeczkému. Zhodou okolností bol tiež jedným z brančských kompossesorov. Mala dve miestnosti bez podlahy, maštaľ i vozovňu, ale vo veľmi úbohom stave. Podľa urbariálnych predpisov čapovalo sa tu i víno rôznych výrobcov z mestečka. Posedeli si tu a podebatovali si tu i furmani, ktorým na prepláchnutie hrdla stačilo i lacnejšie vínko a počas trhov a jarmokov sa tu vypil nejeden oldomáš.
Z výpočtu sobotištských stálych výčapov vína vidíme, že už v tom čase malo mestečko rôzne kategórie lokálov, v korých si každá vrstva obyvateľstva i návštevníkov mohla posedieť a popiť pohár vínka. Každý si vyhľadal lokál so seberovnými a podľa svojich finančných možností.
