K storočnici Pavla Bunčáka, Nezabúdanie

Cesty osamelých hľadačov svetla sú strmé a nepredvídateľné. Nie vždy privedú na miesta, ktoré si básnik naprojektoval vlastnou imaginačnou schopnosťou. Vášnivého objaviteľa jasu nezastaví dážď, víchrica ani mätúce gestá falošného proroka. Tvorivá cesta Pavla Bunčáka bola vyplnená avantgardnou odvahou vidiaceho umelca, humanistickým cítením, zdravou skepsou a prirodzenou nechuťou ku kompromisom. Pri prechádzkach nočnou Skalicou sa takmer vždy zastavím pred pamätnou tabuľou s Majstrovou podobizňou na budove mestskej knižnice, v ktorej prežil časť svojho raného detstva. Pamätám sa na fotografiu, ktorú vylovil zo zásuvky písacieho stola v byte na Saratovskej, dnes Vajanského ulici. Je na nej zvečnený trojročný chlapec, ktorý sa obomi rukami pridržiava balkónového zábradlia Gvadániho domu a s neskrývanou zvedavosťou sleduje príchod Dočasnej vlády do Skalice v roku 1918. Príznačná situácia ako z učebnice, budúci spisovateľ sa stáva priamym svedkom historickej udalosti. Jeho prenikavý pohľad s ironizujúcou iskrou v očiach sugestívne vyžarujúci z kamennej tabule, mi prinavracia magický verš z básnickej
knižky Spáč s kvetinou: „ale ja som chcel iné z tohoto sveta.“ Sám mi prezradil, že predmetná báseň mu spôsobila v časoch, v ktorých bola literatúra a celá kultúra vystavená značnému ideologickému diktátu, nemálo ťažkostí. Napriek všetkému, alebo práve pod tlakom spoločenských pomerov zostal verný sám sebe, čo pokladám za absolútnu výsadu vyhranenej tvorivej osobnosti. Svet Bunčákovej poézie je priezračný a prostý, ale súčasne popretkávaný filozoficko-meditatívnym rozmerom vnímania dobovej skutočnosti. Nie náhodou svoju básnickú zbierku z roku 1962 pomenoval Prostá reč.
Svedomím poletujúcej hry náhod, dodnes velebím septembrový deň roku 1982, ktorý spojil moje mladistvé tápanie s vyzretou cestou Pavla Bunčáka. Hoci nás delil priepastný vekový rozdiel (bez jedného roku rovné polstoročie), nikdy som ho medzi nami nepociťoval ako neprekonateľnú bariéru. Aj teraz sa vyhnem osloveniu Majstre, lebo strýc Paľo (ako som ho po dohode s ním neskôr oslovoval) ho doslova nenávidel. Nikdy ku mne neprechovával nadradený postoj oceňovaného barda a zaslúžilého kmeťa s vynikajúcou dejinnou pamäťou, ba práve naopak. Strýcovi Paľovi bol blízky sarkazmus, vtipný nadhľad a hoci je poézia na prvý pohľad seriózna činnosť, nemal vo zvyku hodnotiť prežitú minulosť s kŕčovitou vážnosťou. Hodnotné spomienky sú živé a nadčasové. Sedíme v jeho vinohrade, strýc Paľo dopije pohárik rubínu, nakloní sa ku mne a s objasňujúcim úsmevom mi pošepne: „never slovnému spojeniu múdrosť starcov, starci zabúdajú a hlúpnu“. Moja počiatočná neistota sa rýchlo vytratila. Vzniká medzi nami skutočné priateľstvo, vysoká škola poézie a života, s nadšením prijímaná od človeka, ktorý sa v živote potulného pevca vyskytne len raz. Naše dlhé nočné rozhovory pod šumiacou korunou mohutného orecha, s vínom a pagáčikom pred búdou výrazne ovplyvnili moje myslenie a celkové smerovanie. Neustále inšpirovali, provokovali a nútili k vyšším métam.
Pavel Bunčák zanietene a pútavo rozprával. Charakteristická bola jeho uvážlivosť, občasné odmlky a odbočky, ktoré vytvárali košatú rozmanitosť vo fabulovaní daného príbehu. A veru mal aj o čom rozprávať. Skúsenosti, vynikajúca pamäť a šarm, s akým interpretoval zažité a precítené, boli neopakovateľné. Často spomínal na skalické detstvo, ktoré si oživoval cez tváre remeselníkov, kantorov, mešťanostov a periférnych postavičiek. Mysľou sa vracal do zbožňovaného Francúzska, nadrealistických začiatkov so širokým umeleckým zoskupením, mladistvých rokov bratislavskej bohémy… Kultivovane polemizoval, diskutoval a overoval si svoje stanoviská. Stretávali sme sa pomerne často a každé naše posedenie bolo výnimočné a obohacujúce. Fascinovala ma jeho vzdelanosť, erudovanosť, nevšedná empatia, schopnosť vnímať kontroverzné okolnosti v historických súvislostiach. Nezaprel v sebe vzťah k pôde, pradávny inštinkt roľníka, tuláka a cestovateľa. Priťahovali ho jednoduchí ľudia, pozorne počúval ich bežné radosti a starosti. Tešil sa na naše spoločné výlety na Moravu, po prekročení fiktívnej hranice v dobách socialistickej federácie v dedinke Sudoměřice zdôraznil, že už nepatríme pod slovenskú, ale českú vládu a s úľavou sa zahľadel k Buchlovu. Pôžitkársky popíjal biele moravské víno, v chlebníku k nemu nosieval slané tyčinky a keksy a dávnejšie, keď holdoval fajčiarskej vášni, aj cigarety Clee.
Storočnica Pavla Bunčáka otvára priestor k stíšeným úvahám a otázkam. Čo zostáva, čo je podstatné, čo je trvácne a nespochybniteľné? Smrť ako fyzický zánik nemá našťastie dosah na šírenie a interpretovanie literárneho diela s vysokou výpovednou hodnotou. A to je významný etický a estetický odkaz vzácnej osobnosti, akou strýc Paľo nesporne bol.