Po článku o Šaštínskom archidiakonáte, ktorý vyšiel v tomto časopise ešte v roku 2003, by som naň chcel nadviazať a venovať sa uvedenej problematike v nasledujúcom storočí.
Farnosti na severnom Záhorí v 17. storočí podliehali pod právomoc šaštínskeho archidiakona, ktorý bol členom metropolitnej kapituly v Ostrihome, sídle arcibiskupstva. Šaštínsky archidiakonát patril k najmenším cirkevným obvodom arcidiecézy. Pre svoju malú rozlohu nebol delený na dekanáty (vicearchidiakonáty), ale tvoril jediný obvod. Hlavným zdrojom informácií o živote a náboženských pomeroch na území archidiakonátu sú zachované kanonické vizitácie. Základný korpus v 17. storočí predstavujú protokoly vizitácií z čias kardinála Petra Pázmaňa, ktorý sa zaslúžil o rekatolizáciu Uhorska.
Proces vizitovania pozostával z viacerých etáp. V prípravnej fáze po zverejnení úmyslu arcibiskupa navštíviť farnosti boli jednotlivým farárom zaslané témy, na ktoré sa mali duchovní pripraviť. Cisárom vydaný mandát zabezpečoval ochranu a bezpečnosť vizitátorovi a jeho sprievodu. Potrebnú pomoc im mala poskytnúť i stoličná správa. V samotný deň vizitácie navštívil farnosť archidiakon v prítomnosti svojho zástupcu, spravidla farára niektorej obce šaštínskeho obvodu. O stave farnosti okrem duchovného správcu referovali aj veriaci farnosti, predstavitelia obce a zástupcovia panstva. Vyhotovená zápisnica sa po skončení vizitácií v celom archidiakonáte predkladala arcibiskupovi na schválenie. Každá mala jednotnú schému zameranú na tri okruhy – kostol, duchovný a veriaci. Čo do rozsahu, najväčší priestor bol venovaný farskému kostolu. Pri vizitácii v roku 1626 sa ho týkalo sedem z pätnástich otázok. Kedy a kým bol postavený, komu bol zasvätený a či bol konsekrovaný. Vzhľadom na vtedajšie nepokoje spojené s bethlenovcami a presunmi vojsk sa skúmalo, či nebol kostol znesvätený, a ak áno, či prišlo k jeho opätovnému posväteniu a kto ho vykonal. Druhá otázka zisťovala počet oltárov v kostole a či k farskému kostolu patria nejaké filiálky. Nasledujúce otázky boli zamerané na uchovávanie Eucharistie, posvätných olejov a krstného prameňa vo farskom kostole, vysluhovanie bohoslužieb, osobitne, či bývajú omše a vešpery spievané v sobotu a v nedeľu. Spisoval sa presný počet bohoslužobných predmetov, ich stav a či je vyhotovený inventár predmetov. Záverečná časť prvého okruhu otázok sa venovala uchovávaniu synodálnych konštitúcií v kostole a kostolnej pokladnici. Nasledujúci okruh s názvom De Parochis zisťoval morálne a ľudské kvality duchovného správcu, presnejšie, či farár riadne vysluhuje kult, nosí tonzúru a habit, čo bol vonkajší znak jeho klerického stavu, či má vo svojej knižnici potrebné náboženské knihy, obzvlášť breviár a či sa modlí hodinky. Dôležitá bola kňazova pravovernosť v zhode s vierou a praxou cirkvi, ako i cirkevnými prikázaniami a jeho postoj k nekatolíkom. K týmto častiam môžeme priradiť aj časť ohľadom cirkevného majetku, ktorý v mladších vizitáciách netvorí samostatný oddiel, ale je priradený ku kostolu, fare alebo rechtorovi v závislosti od určenia.
Posledný okruh De Parochjanis bol zameraný na farníkov. Podľa postavenia otázok sa vizitátor snažil dozvedieť čo najviac o náboženskom zmýšľaní veriacich, odhaliť ich pravú zbožnosť a hĺbku náboženského života. Zaujímal sa o to, či navštevujú bohoslužby, hlavne v nedeľu a vo sviatok, či zachovávajú sviatky a pristupujú ročne k sviatosti zmierenia a k Eucharistii.
Vizitácia z roku 1615 vykonaná šaštínskym archidiakonom Jánom Pyberom sa nám nezachovala. Z obdobia prímasa Petra Pázmaňa máme dochované z rokov 1626, 1632 a 1634, ktoré vykonal archidiakon Ján Kőseď. Nasledujúca zachovaná vizitácia je z čias arcibiskupa Juraja Sečéňa z roku 1694. Z roku 1700 nariadená kardinálom Leopoldom Koloničom sa však nezachovala.
Z najstaršej zachovanej vizitácie zo 17. stor., ktorá sa konala v roku 1626, sa dozvedáme, že šaštínsky obvod bol tvorený 10 farnosťami (Borský Sv. Jur, Borský Peter, Dojč, Gbely, Holíč, Prievaly, Šaštín, Štefanov, Unín, Závod) s 10 filiálkami (Borský Mikuláš, Brodské, Buková, Čáry, Koválov, Lakšárska Nová Ves, Moravský Sv. Ján, Petrova Ves, Sekule, Stráže), ktoré mali kostoly. Popri nich k farnostiam patrili i obce, ktoré nemali žiadny sakrálny objekt a zvyčajne sa ani v zápisniciach neuvádzali. Jednalo sa o Cerovú, Kátov, Kopčany, Kuklov, Kúty, Letničie, Lieskové, Močidlany, Popudiny, Radimov, Rozbehy, Smolinské, Smrdáky a Trnovec. Pri nasledujúcej vizitácii v roku 1632 sa medzi farnosťami objavuje už i Jablonica, ktorá v búrlivých časoch náboženských a stavovských nepokojov začiatku 17. storočia prechodne zanikla. Po vyhorení fary v Borskom Petri v 30. rokoch 17. storočia sa postavila nová farská budova v Borskom Mikuláši, čo malo za následok presun farnosti z jednej obce do druhej. Koncom 17. stor. sa medzi farnosti radí aj Brodské a Moravský Sv. Ján.
Majetkové pomery jednotlivých farárov a rechtorov odzrkadľovali bohatosť farností a štedrosť zemepánov a vypovedali o stave farnosti. Príjmy každého jedného farára pozostávali z dvoch základných druhov poplatkov. Prvým typom boli ročné povinnosti farníkov a obce voči svojmu duchovnému správcovi. Druhú časť farárových príjmov predstavovali štolárne poplatky.
Prvá čiastka farárových príjmov bola viac-menej stabilná a zostávala spravidla dlhšie časové obdobie nemenná, i keď flexibilne reflektovala aktuálne situácie. Túto časť stabilných kňazských príjmov dávala náboženská komunita v kombinovanej podobe. V peniazoch dostal kňaz pevne stanovenú sumu a v naturáliách inkasoval kontingent určený pre jednotlivé usadlosti, domy alebo spoločenské skupiny. V sledovanom období spočiatku prevažujúca naturálna forma ustupuje peňažnej forme. Platy duchovných v peniazoch sú u mladších farností, ktoré vznikli koncom 17. storočia, podstatne vyššie. Podobne to platí i pre naturálne príjmy duchovného. Najväčšiu ročnú peňažnú dávku farárovi odvádzali podľa vizitácie v roku 1626 obyvatelia mestečka Šaštín. Bolo to 50 zlatých. Stráže a Čáry, ako filiálky Šaštína, platili svoj poplatok len v naturálnej dávke. Ostatné farnosti platili svojho duchovného v roku 1626 iba v naturálnej forme, a to buď podľa počtu usadlostí, alebo bolo pevne stanovené množstvo z danej lokality. Takto pevne stanovené množstvo bolo v Závode a činilo 50 meríc ozimnej pšenice a na každú nedeľu 2 libry mäsa. Od každého sedliaka ešte farár ročne dostával voz dreva. Každý jeden dom ročne mu navyše dával po koláči alebo miesto neho 4 denáre, kurča a syr. Z niektorých položiek sa teda mohol dotyčný vyplatiť a všeobecne sa to i využívalo. Naturálna dávka pre farára v podobe obilia predstavovala v archidiakonáte priemerne od celej usadlosti po merici oziminy, od polovičnej usadlosti / merice a od štvrtníkov po 1/4 merice. Takáto naturálna dávka bola stanovená v Uníne, Moravskom Sv. Jáne, Sekuliach, Borskom Sv. Jure, Strážach, Brodskom, Prievaloch, Borskom Mikuláši a Borskom Petri. V Dojči základom nebola celá usadlosť, ale iba polovičná, nakoľko po merici farár dostával z polovičnej usadlosti. V niektorých obciach boli želiari vyňatí spod povinnosti dávať obilie alebo ďalšie poľnohospodárske produkty a túto povinnosť mali nahradiť zvyčajne 4 denármi. Tak tomu bolo napr. v Prievaloch, kde želiari bez domu platili iba 4 denáre a želiari s domom po 0,5 merici, kurčati a 2 denároch. Popri týchto naturálnych príjmoch v obilí dostával zvyčajne duchovný z každého domu po kurčati alebo sliepke, poprípade po koláči alebo syre.
Druhú veľkú skupinu poplatkov tvorili štolárne poplatky, ktoré sa platili kňazovi za vysluhovanie bohoslužobných úkonov. Štólu poberal farár z troch liturgických úkonov, ktoré menili spoločenský status veriacich v komunite. Bol ním krst, ktorým sa dieťa začleňovalo do spoločnosti a z manželov sa stávali rodičia, ďalej to bol sobáš, ktorým dvaja slobodní uzatvárali celoživotný nerozlučiteľný spoločný zväzok a napokon to bol pohreb. S určitým nadľahčením môžeme povedať, že čím vekovo starší človek bol účastníkom obradov, tým vyšší štolárny poplatok zaplatil. Z niektorých filiálok sa vyberala štóla za ten istý obrad vyššia ako vo farskej obci, v závislosti od vzdialenosti filiálky od farnosti. Za krst mimo veľkonočného obdobia bola vo väčšine obcí archidiakonátu priemerná štóla 12 denárov. Vo veľkonočnom čase, zvyčajne až do sviatku Najsvätejšej Trojice, to bol dvojnásobok. Osobitné sumy sa platili za vyslúženie krstu na Veľkú noc a krátko po nej, kedy sa používala nová krizma a farár si potreboval vykryť svoje výdavky spojené s jej zaobstaraním. Týkalo sa to podľa farností troch až piatich krstov. Štóla sa vtedy pohybovala v závislosti od farnosti okolo 50 denárov. Táto prax však nebola zaužívaná vo všetkých farnostiach. S krstom úzko súvisel i úvod šestonedieľky (introductio post partum), kedy sa žena obradne očisťovala a začleňovala do spoločenstva po 6 týždňoch od pôrodu. Farár dostával vo väčšine farností kurča alebo sliepku, koláč, sviecu a syr, prípadne chlieb. Miesto kurčaťa bývala stanovená finančná náhrada 12 denárov. Priemerná štóla duchovného zo sobáša bola veľmi individuálna. V 30. rokoch 17. storočia sa pohybovala v rozpätí 4–24 denárov. Niekde sa dávala i pinta vína (Závod, Sekule, Moravský Sv. Ján, Borský Sv. Jur, Čáry a Stráže). V Gbeloch a Šaštíne namiesto štóly bývali farári pozývaní na svadobnú hostinu. Pri troch farnostiach (Holíč, Štefanov, Unín) a filiálke v Brodskom nie je štóla za sobáš vôbec spomínaná, ale predpokladáme na základe ostatných štolárnych poplatkov, že i tu sa vyberala a pohybovala sa v priemere archidiakonátu. Najväčšia diferenciácia v obradoch bola u pohrebov, ktoré sa rozlišovali na jednoduché a spievané. Pohreb ďalej mohol byť s kázňou a omšou. „Základná cena“ pohrebu vo väčšine obcí bola 40 denárov, okrem niektorých farností, napríklad holíčska a prievalská farnosť mali za jednoduchý pohreb stanovené po 12 denárov, v Šaštíne 24 denárov, v Koválove a v Smrdákoch 60 denárov. Ak bola pri pohrebe i kázeň, tak sa platil jeden zlatý, ak bola spolu s kázňou aj omša, tak 2 zlaté. Tieto sumy boli rovnaké v celom obvode s výnimkou Holíča, kde sa dávalo za pohreb s omšou 24 denárov. Ak sa však konal v niektorej dedine spadajúcej do holíčskej farnosti, tak sa dávalo kňazovi od 40 do 60 denárov podľa vzdialenosti obce od Holíča. Kázeň však vyšla rovnako ako inde na zlatku.
Okrem týchto príjmov mala časť správcov farností aj nehnuteľnosti a poľnosti, ktoré patrili k fare a farár ich používal pre svoju obživu. V Holíči mal farár pole v rozsahu celej usadlosti a dve lúky. Všetky hospodárske práce mali na starosti 6 roľníci. Inde, aj keď mali svoje role a lúky, boli všetci veriaci povinní postarať sa aj o farárove. Museli pole obsiať obilím, ktoré im farár poskytol, pokosiť, zviesť mu úrodu a role znovu pripraviť na budúci rok. Podobné platilo aj pre lúky, ktoré museli pokosiť a seno zviesť na faru. Takto to bolo v Závode, Uníne, Dojči, Gbeloch, Štefanove a Borskom Petri. V Borskom Mikuláši mal roľu kostol, no veriaci sa dohodli, aby ju užíval farár, pretože v tomto období sa usilovali udržať si natrvalo vlastného farára, čo sa im aj podarilo podľa záznamov z vizitácie z roku 1632.
Vizitácie nám ďalej podávajú obraz nielen o príjmoch farárov, ale popisujú, v akom stave sa nachádzali farské budovy. Situácia v jednotlivých farnostiach závisela od ochoty veriacich a ich angažovanosti. Obzvlášť Pázmaňovi vizitátori nachádzajú niektoré farské budovy nie v najlepšom stave, čo bolo spôsobené celým radom činiteľov od Bethlenovho povstania cez zemepánov, až po laxnosť miestnych ľudí. Fary podľa opisov pozostávali z jednej alebo dvoch izieb. Pri závodskej fare sa spomína záhrada. Jurský farár síce nemal možnosť oddychovať v záhrade, zato mal vlastný „sklep” a bránu, ktorá stála za zmienku. Fara v Borskom Petri, ktorá sa stala obeťou požiaru, mala samostatnú spálňu a stĺpové átrium. Najluxusnejšia sa v tom čase zdá byť podľa opisu šaštínska fara, kde okrem izby a záhrady mal farár k úžitku i hospodárske budovy pre dobytok a vínny „sklep”.
Rechtor bol po kňazovi druhá najdôležitejšia osoba vo farnosti. S jeho úradom sa spájala účasť na všetkých liturgických obradoch, sprevádzanie spevu hrou na organ, vyučovanie žiakov a zvonenie. Úrad rechtora býval spravidla doživotný. Rechtor, podobne ako farár, býval vo farnosti v budove školy, ktorú museli veriaci udržiavať v náležitom stave, podobne ako farskú budovu. Spolu s kňazom dochádzal do filiálok na bohoslužby. Odtiaľ zasa chodievali deti do školy do farnosti. Obec dávala rechtorovi za jeho služby v prospech obecného ako i cirkevného spoločenstva ročný plat podobne ako farárom v peňažnej a naturálnej forme. Výška tohto príjmu bola individuálna a menila sa od farnosti k farnosti. Závisela od zvyku, možností, bohatstva a veľkosti farnosti. S dvojcifernými platmi v zlatých sa stretávame v 30. rokoch 17. storočia iba u Holíča, Šaštína a Borského Petra. Zvláštnym druhom príjmov bolo manipulatio. Tento dôchodok býval spravidla v snopoch a závisel od obce, ale i osoby rechtora. Niekedy sa prepočítaval na čistý výnos v obilí. Druhým typom príjmov rechtora bol príjem zo štóly, a to iba pohrebnej. Rechtorova časť zodpovedala približne jednej tretine celkovej štóly kňaza, teda za účasť na pohrebe bez omše dostával okolo 25 denárov. Z ofier mu prináležala tretina, ostatné dve tretiny patrili farárovi.
Kanonické vizitácie boli úradnými dokumentami z oficiálnych cirkevných návštev a ako také sa dajú považovať za hodnoverný a spoľahlivý historický prameň. Popri overených a overiteľných údajoch in situ, ako napr. výbavy kostola alebo jeho opisu, majetku či účinkovania duchovných, niektoré údaje získané od veriacich nemusia byť absolútne spoľahlivé. Týka sa to faktov z minulosti, osobitne časových údajov, napr. dátumu vzniku kostola alebo jednotlivých oltárov.
Farnosti na severnom Záhorí v 17. storočí podliehali pod právomoc šaštínskeho archidiakona, ktorý bol členom metropolitnej kapituly v Ostrihome, sídle arcibiskupstva. Šaštínsky archidiakonát patril k najmenším cirkevným obvodom arcidiecézy. Pre svoju malú rozlohu nebol delený na dekanáty (vicearchidiakonáty), ale tvoril jediný obvod. Hlavným zdrojom informácií o živote a náboženských pomeroch na území archidiakonátu sú zachované kanonické vizitácie. Základný korpus v 17. storočí predstavujú protokoly vizitácií z čias kardinála Petra Pázmaňa, ktorý sa zaslúžil o rekatolizáciu Uhorska.
Proces vizitovania pozostával z viacerých etáp. V prípravnej fáze po zverejnení úmyslu arcibiskupa navštíviť farnosti boli jednotlivým farárom zaslané témy, na ktoré sa mali duchovní pripraviť. Cisárom vydaný mandát zabezpečoval ochranu a bezpečnosť vizitátorovi a jeho sprievodu. Potrebnú pomoc im mala poskytnúť i stoličná správa. V samotný deň vizitácie navštívil farnosť archidiakon v prítomnosti svojho zástupcu, spravidla farára niektorej obce šaštínskeho obvodu. O stave farnosti okrem duchovného správcu referovali aj veriaci farnosti, predstavitelia obce a zástupcovia panstva. Vyhotovená zápisnica sa po skončení vizitácií v celom archidiakonáte predkladala arcibiskupovi na schválenie. Každá mala jednotnú schému zameranú na tri okruhy – kostol, duchovný a veriaci. Čo do rozsahu, najväčší priestor bol venovaný farskému kostolu. Pri vizitácii v roku 1626 sa ho týkalo sedem z pätnástich otázok. Kedy a kým bol postavený, komu bol zasvätený a či bol konsekrovaný. Vzhľadom na vtedajšie nepokoje spojené s bethlenovcami a presunmi vojsk sa skúmalo, či nebol kostol znesvätený, a ak áno, či prišlo k jeho opätovnému posväteniu a kto ho vykonal. Druhá otázka zisťovala počet oltárov v kostole a či k farskému kostolu patria nejaké filiálky. Nasledujúce otázky boli zamerané na uchovávanie Eucharistie, posvätných olejov a krstného prameňa vo farskom kostole, vysluhovanie bohoslužieb, osobitne, či bývajú omše a vešpery spievané v sobotu a v nedeľu. Spisoval sa presný počet bohoslužobných predmetov, ich stav a či je vyhotovený inventár predmetov. Záverečná časť prvého okruhu otázok sa venovala uchovávaniu synodálnych konštitúcií v kostole a kostolnej pokladnici. Nasledujúci okruh s názvom De Parochis zisťoval morálne a ľudské kvality duchovného správcu, presnejšie, či farár riadne vysluhuje kult, nosí tonzúru a habit, čo bol vonkajší znak jeho klerického stavu, či má vo svojej knižnici potrebné náboženské knihy, obzvlášť breviár a či sa modlí hodinky. Dôležitá bola kňazova pravovernosť v zhode s vierou a praxou cirkvi, ako i cirkevnými prikázaniami a jeho postoj k nekatolíkom. K týmto častiam môžeme priradiť aj časť ohľadom cirkevného majetku, ktorý v mladších vizitáciách netvorí samostatný oddiel, ale je priradený ku kostolu, fare alebo rechtorovi v závislosti od určenia.
Posledný okruh De Parochjanis bol zameraný na farníkov. Podľa postavenia otázok sa vizitátor snažil dozvedieť čo najviac o náboženskom zmýšľaní veriacich, odhaliť ich pravú zbožnosť a hĺbku náboženského života. Zaujímal sa o to, či navštevujú bohoslužby, hlavne v nedeľu a vo sviatok, či zachovávajú sviatky a pristupujú ročne k sviatosti zmierenia a k Eucharistii.
Vizitácia z roku 1615 vykonaná šaštínskym archidiakonom Jánom Pyberom sa nám nezachovala. Z obdobia prímasa Petra Pázmaňa máme dochované z rokov 1626, 1632 a 1634, ktoré vykonal archidiakon Ján Kőseď. Nasledujúca zachovaná vizitácia je z čias arcibiskupa Juraja Sečéňa z roku 1694. Z roku 1700 nariadená kardinálom Leopoldom Koloničom sa však nezachovala.
Z najstaršej zachovanej vizitácie zo 17. stor., ktorá sa konala v roku 1626, sa dozvedáme, že šaštínsky obvod bol tvorený 10 farnosťami (Borský Sv. Jur, Borský Peter, Dojč, Gbely, Holíč, Prievaly, Šaštín, Štefanov, Unín, Závod) s 10 filiálkami (Borský Mikuláš, Brodské, Buková, Čáry, Koválov, Lakšárska Nová Ves, Moravský Sv. Ján, Petrova Ves, Sekule, Stráže), ktoré mali kostoly. Popri nich k farnostiam patrili i obce, ktoré nemali žiadny sakrálny objekt a zvyčajne sa ani v zápisniciach neuvádzali. Jednalo sa o Cerovú, Kátov, Kopčany, Kuklov, Kúty, Letničie, Lieskové, Močidlany, Popudiny, Radimov, Rozbehy, Smolinské, Smrdáky a Trnovec. Pri nasledujúcej vizitácii v roku 1632 sa medzi farnosťami objavuje už i Jablonica, ktorá v búrlivých časoch náboženských a stavovských nepokojov začiatku 17. storočia prechodne zanikla. Po vyhorení fary v Borskom Petri v 30. rokoch 17. storočia sa postavila nová farská budova v Borskom Mikuláši, čo malo za následok presun farnosti z jednej obce do druhej. Koncom 17. stor. sa medzi farnosti radí aj Brodské a Moravský Sv. Ján.
Majetkové pomery jednotlivých farárov a rechtorov odzrkadľovali bohatosť farností a štedrosť zemepánov a vypovedali o stave farnosti. Príjmy každého jedného farára pozostávali z dvoch základných druhov poplatkov. Prvým typom boli ročné povinnosti farníkov a obce voči svojmu duchovnému správcovi. Druhú časť farárových príjmov predstavovali štolárne poplatky.
Prvá čiastka farárových príjmov bola viac-menej stabilná a zostávala spravidla dlhšie časové obdobie nemenná, i keď flexibilne reflektovala aktuálne situácie. Túto časť stabilných kňazských príjmov dávala náboženská komunita v kombinovanej podobe. V peniazoch dostal kňaz pevne stanovenú sumu a v naturáliách inkasoval kontingent určený pre jednotlivé usadlosti, domy alebo spoločenské skupiny. V sledovanom období spočiatku prevažujúca naturálna forma ustupuje peňažnej forme. Platy duchovných v peniazoch sú u mladších farností, ktoré vznikli koncom 17. storočia, podstatne vyššie. Podobne to platí i pre naturálne príjmy duchovného. Najväčšiu ročnú peňažnú dávku farárovi odvádzali podľa vizitácie v roku 1626 obyvatelia mestečka Šaštín. Bolo to 50 zlatých. Stráže a Čáry, ako filiálky Šaštína, platili svoj poplatok len v naturálnej dávke. Ostatné farnosti platili svojho duchovného v roku 1626 iba v naturálnej forme, a to buď podľa počtu usadlostí, alebo bolo pevne stanovené množstvo z danej lokality. Takto pevne stanovené množstvo bolo v Závode a činilo 50 meríc ozimnej pšenice a na každú nedeľu 2 libry mäsa. Od každého sedliaka ešte farár ročne dostával voz dreva. Každý jeden dom ročne mu navyše dával po koláči alebo miesto neho 4 denáre, kurča a syr. Z niektorých položiek sa teda mohol dotyčný vyplatiť a všeobecne sa to i využívalo. Naturálna dávka pre farára v podobe obilia predstavovala v archidiakonáte priemerne od celej usadlosti po merici oziminy, od polovičnej usadlosti / merice a od štvrtníkov po 1/4 merice. Takáto naturálna dávka bola stanovená v Uníne, Moravskom Sv. Jáne, Sekuliach, Borskom Sv. Jure, Strážach, Brodskom, Prievaloch, Borskom Mikuláši a Borskom Petri. V Dojči základom nebola celá usadlosť, ale iba polovičná, nakoľko po merici farár dostával z polovičnej usadlosti. V niektorých obciach boli želiari vyňatí spod povinnosti dávať obilie alebo ďalšie poľnohospodárske produkty a túto povinnosť mali nahradiť zvyčajne 4 denármi. Tak tomu bolo napr. v Prievaloch, kde želiari bez domu platili iba 4 denáre a želiari s domom po 0,5 merici, kurčati a 2 denároch. Popri týchto naturálnych príjmoch v obilí dostával zvyčajne duchovný z každého domu po kurčati alebo sliepke, poprípade po koláči alebo syre.
Druhú veľkú skupinu poplatkov tvorili štolárne poplatky, ktoré sa platili kňazovi za vysluhovanie bohoslužobných úkonov. Štólu poberal farár z troch liturgických úkonov, ktoré menili spoločenský status veriacich v komunite. Bol ním krst, ktorým sa dieťa začleňovalo do spoločnosti a z manželov sa stávali rodičia, ďalej to bol sobáš, ktorým dvaja slobodní uzatvárali celoživotný nerozlučiteľný spoločný zväzok a napokon to bol pohreb. S určitým nadľahčením môžeme povedať, že čím vekovo starší človek bol účastníkom obradov, tým vyšší štolárny poplatok zaplatil. Z niektorých filiálok sa vyberala štóla za ten istý obrad vyššia ako vo farskej obci, v závislosti od vzdialenosti filiálky od farnosti. Za krst mimo veľkonočného obdobia bola vo väčšine obcí archidiakonátu priemerná štóla 12 denárov. Vo veľkonočnom čase, zvyčajne až do sviatku Najsvätejšej Trojice, to bol dvojnásobok. Osobitné sumy sa platili za vyslúženie krstu na Veľkú noc a krátko po nej, kedy sa používala nová krizma a farár si potreboval vykryť svoje výdavky spojené s jej zaobstaraním. Týkalo sa to podľa farností troch až piatich krstov. Štóla sa vtedy pohybovala v závislosti od farnosti okolo 50 denárov. Táto prax však nebola zaužívaná vo všetkých farnostiach. S krstom úzko súvisel i úvod šestonedieľky (introductio post partum), kedy sa žena obradne očisťovala a začleňovala do spoločenstva po 6 týždňoch od pôrodu. Farár dostával vo väčšine farností kurča alebo sliepku, koláč, sviecu a syr, prípadne chlieb. Miesto kurčaťa bývala stanovená finančná náhrada 12 denárov. Priemerná štóla duchovného zo sobáša bola veľmi individuálna. V 30. rokoch 17. storočia sa pohybovala v rozpätí 4–24 denárov. Niekde sa dávala i pinta vína (Závod, Sekule, Moravský Sv. Ján, Borský Sv. Jur, Čáry a Stráže). V Gbeloch a Šaštíne namiesto štóly bývali farári pozývaní na svadobnú hostinu. Pri troch farnostiach (Holíč, Štefanov, Unín) a filiálke v Brodskom nie je štóla za sobáš vôbec spomínaná, ale predpokladáme na základe ostatných štolárnych poplatkov, že i tu sa vyberala a pohybovala sa v priemere archidiakonátu. Najväčšia diferenciácia v obradoch bola u pohrebov, ktoré sa rozlišovali na jednoduché a spievané. Pohreb ďalej mohol byť s kázňou a omšou. „Základná cena“ pohrebu vo väčšine obcí bola 40 denárov, okrem niektorých farností, napríklad holíčska a prievalská farnosť mali za jednoduchý pohreb stanovené po 12 denárov, v Šaštíne 24 denárov, v Koválove a v Smrdákoch 60 denárov. Ak bola pri pohrebe i kázeň, tak sa platil jeden zlatý, ak bola spolu s kázňou aj omša, tak 2 zlaté. Tieto sumy boli rovnaké v celom obvode s výnimkou Holíča, kde sa dávalo za pohreb s omšou 24 denárov. Ak sa však konal v niektorej dedine spadajúcej do holíčskej farnosti, tak sa dávalo kňazovi od 40 do 60 denárov podľa vzdialenosti obce od Holíča. Kázeň však vyšla rovnako ako inde na zlatku.
Okrem týchto príjmov mala časť správcov farností aj nehnuteľnosti a poľnosti, ktoré patrili k fare a farár ich používal pre svoju obživu. V Holíči mal farár pole v rozsahu celej usadlosti a dve lúky. Všetky hospodárske práce mali na starosti 6 roľníci. Inde, aj keď mali svoje role a lúky, boli všetci veriaci povinní postarať sa aj o farárove. Museli pole obsiať obilím, ktoré im farár poskytol, pokosiť, zviesť mu úrodu a role znovu pripraviť na budúci rok. Podobné platilo aj pre lúky, ktoré museli pokosiť a seno zviesť na faru. Takto to bolo v Závode, Uníne, Dojči, Gbeloch, Štefanove a Borskom Petri. V Borskom Mikuláši mal roľu kostol, no veriaci sa dohodli, aby ju užíval farár, pretože v tomto období sa usilovali udržať si natrvalo vlastného farára, čo sa im aj podarilo podľa záznamov z vizitácie z roku 1632.
Vizitácie nám ďalej podávajú obraz nielen o príjmoch farárov, ale popisujú, v akom stave sa nachádzali farské budovy. Situácia v jednotlivých farnostiach závisela od ochoty veriacich a ich angažovanosti. Obzvlášť Pázmaňovi vizitátori nachádzajú niektoré farské budovy nie v najlepšom stave, čo bolo spôsobené celým radom činiteľov od Bethlenovho povstania cez zemepánov, až po laxnosť miestnych ľudí. Fary podľa opisov pozostávali z jednej alebo dvoch izieb. Pri závodskej fare sa spomína záhrada. Jurský farár síce nemal možnosť oddychovať v záhrade, zato mal vlastný „sklep” a bránu, ktorá stála za zmienku. Fara v Borskom Petri, ktorá sa stala obeťou požiaru, mala samostatnú spálňu a stĺpové átrium. Najluxusnejšia sa v tom čase zdá byť podľa opisu šaštínska fara, kde okrem izby a záhrady mal farár k úžitku i hospodárske budovy pre dobytok a vínny „sklep”.
Rechtor bol po kňazovi druhá najdôležitejšia osoba vo farnosti. S jeho úradom sa spájala účasť na všetkých liturgických obradoch, sprevádzanie spevu hrou na organ, vyučovanie žiakov a zvonenie. Úrad rechtora býval spravidla doživotný. Rechtor, podobne ako farár, býval vo farnosti v budove školy, ktorú museli veriaci udržiavať v náležitom stave, podobne ako farskú budovu. Spolu s kňazom dochádzal do filiálok na bohoslužby. Odtiaľ zasa chodievali deti do školy do farnosti. Obec dávala rechtorovi za jeho služby v prospech obecného ako i cirkevného spoločenstva ročný plat podobne ako farárom v peňažnej a naturálnej forme. Výška tohto príjmu bola individuálna a menila sa od farnosti k farnosti. Závisela od zvyku, možností, bohatstva a veľkosti farnosti. S dvojcifernými platmi v zlatých sa stretávame v 30. rokoch 17. storočia iba u Holíča, Šaštína a Borského Petra. Zvláštnym druhom príjmov bolo manipulatio. Tento dôchodok býval spravidla v snopoch a závisel od obce, ale i osoby rechtora. Niekedy sa prepočítaval na čistý výnos v obilí. Druhým typom príjmov rechtora bol príjem zo štóly, a to iba pohrebnej. Rechtorova časť zodpovedala približne jednej tretine celkovej štóly kňaza, teda za účasť na pohrebe bez omše dostával okolo 25 denárov. Z ofier mu prináležala tretina, ostatné dve tretiny patrili farárovi.
Kanonické vizitácie boli úradnými dokumentami z oficiálnych cirkevných návštev a ako také sa dajú považovať za hodnoverný a spoľahlivý historický prameň. Popri overených a overiteľných údajoch in situ, ako napr. výbavy kostola alebo jeho opisu, majetku či účinkovania duchovných, niektoré údaje získané od veriacich nemusia byť absolútne spoľahlivé. Týka sa to faktov z minulosti, osobitne časových údajov, napr. dátumu vzniku kostola alebo jednotlivých oltárov.
Pramene a literatúra
BEKE, Margit: Pázmány Péter egyházlátogatási jegyzőkönyvei (1616-1637). Márton Áron kiadó, Budapest 1994.
HOFERKA, Martin: Šaštínsky archidiakonát v období rekatolizácie na základe vizitačných protokolov. Licenciátna práca, CMTF UP Olomouc 2007.
KOHÚTOVÁ, Mária: Vybavenie kostolov šaštínskeho archidiakonátu podľa vizitácií z rokov 1626-1634. In: Monumentorum tutela. Ochrana pamiatok 16 , Pamiatkový úrad SR, Bratislava 2005, s. 133 – 138.
KOHÚTOVÁ, Mária: Náboženská situácia na Záhorí v 17. storočí. In: Trnavská univerzita 1635 – 1777, Trnava 1996, s. 367 – 374. 0 Záhorie
