Záhorie ako významný kultúrno-geografický región je územím „za Malými Karpatami“. Z kultúrneho hľadiska má viacero výrazných čŕt, ktoré ho pomerne jasne vymedzujú od okolitých etnografických regiónov /nárečie, odev, zamestnanie, folklór/, no svojimi znakmi sa začleňuje do širšej západoslovenskej kultúrnej oblasti.
Ako integrálna súčasť Podunajska bolo Záhorie oblasťou s vyspelou kultúrou, vrátane kultúry technickej. Motor feudálnej techniky – vodné koleso- našlo svoje uplatnenie predovšetkým na vodných mlynoch, ako významných civilizačných prvkoch v kontexte vtedajšieho kultúrno-spoločenského vývoja. Doklad o existencii prvého mlyna z okraja regiónu je už z r. 1238 /Kuchyňa/. Mlynárstvo malo na Záhorí vhodné geografické a hydrologické podmienky na rozvoj, o čom svedčí existencia mlynárskych cechov, inak vzhľadom na chrakter remesla veľmi zriedkavých, a to v Sobotišti, Vrbovom, Myjave i Starej Turej, resp. tzv. Oblastného cechu mlynárov Myjavskej pahorkatiny z r. 1626. Záhorie zasiahlo významne aj do rozvoja technológie mletia.
Zavádzanie mechanického osievania v tzv. pytľovej truhle v 16. storočí vyvolalo na okolí Myjavy vznik špecifického remesla, plátenkárstva, ktoré sa zaoberalo výrobou osievacích rukávov – „pytlíkov“. Mlynárske plátenká v šiestich hrúbkach zhotovovali tkáči na Myjave, vo Vrbovciach, Skalici a Sobotišti. Hlavne v 18. storočí a v prvej polovici 19. storočia nimi zásobovali mlynárov v celom Uhorsku.
Z niekdajšej slávy tunajšieho mlynárstva sa zachovalo len torzo, ale i tieto objekty patria k najvýznamnejším pamiatkam svojho druhu u nás. Mlyny vo svojej stavebnej časti korešpondovali s regionálnou stavebnou kultúrou. Najmä staršie mlyny zachovávali črty podunajského ľudového domu s masívnymi murovanými stenami, vstup zvýraznený „výpustkem“. Pôdorys rozvíjajú horizontálne, ale predovšetkým do výšky vo viacpodlažných mlyniciach. Vzhľadom k charakteru reliéfu krajiny ide zväčša o mlyny so spodným náhonom vodného kolesa.
Takým bol aj masívny murovaný panský mlyn v mlynskej usadlosti v Malackách na potoku Malina, doložený r. 1720. Zriadenie mlyna sa nezachovalo, mlyn s náznakovou rekonštrukciou vodného kolesa bol obnovený spolu s obytnou časťou mlynára pre expozície Mestského múzea.
V Sobotišti ako centre mlynárstva sa zachovalo viacero mlynov, napr. Grézlov valcový mlyn, Zajacov mlyn. Jedinečnou pamiatkou je habánsky mlyn z r. 1739 v komplexe objektov tzv. Habánskeho dvora, ktorý zachováva znaky habánskej architektúry. Z typologického hľadiska ide o vodný mlyn s horným dopadom vody na korcové koleso v otvorenej kolesovni. Technické vybavenie mlyna s valcovými mlecími stolicami je novšie zo začiatku 20. storočia. Zub času, ktorého plynutie symbolizujú slnečné hodiny na štíte mlyna, vážne „nahlodal“ stav celej usadlosti. Obdobná pamiatka na vysokú remeselnú úroveň habánskych vyhnancov – novokrstencov doslova „ľahla popolom“ vo Veľkých Levároch.
Iný charakter majú mlyny v kopaničiarskej oblasti Myjavy, ktorú reprezentujú hlavne mlyny vo Vrbovciach. Najzaujímavejšia je usadlosť Horného Beblavého mlyna v centrálnej časti obce. Mlyn je datovaný na tráme mlynice rokom 1737. V pôvodne kolesovom mlyne s horným náhonom a kameňovým mlecím zložením boli r. 1921 zavedené valcové stolice, čistiace a vysievacie stroje, neskôr i dynamo na výrobu elektriny. V minulosti pri mlyne, ktorý je pod spoločnou strechou s obydlím mlynára, pracovala i pálenica.
Na okraji regiónu v Hradišti pod Vrátnom je usadlosť vodného kolesového mlyna s valcovou mlecou sústavou. Pôvodné vrchové koleso bolo najväčším mlynským kolesom na Slovensku s priemerom asi 6 metrov. Kamenný mlyn z r. 1852 má zachovaný archaický interiér, kameňové šrotovacie zloženie a valcovú stolicu z 19. storočia, vyrezávaná múčnica je datovaná vročením r. 1862. Podobne i rozsiahla mlynská usadlosť v Lopašove je z prvej polovice 19. storočia /r. 1834/. Má lopatkové vodné koleso na spodný náhon a valcové mlecie stolice.
Pozoruhodný komplex objektov z konca 18. storočia tvorila mlynská usadlosť Jozefa Lajdu v Kunove. Pôvodne vodný kolesový mlyn spodový s valcovou stolicou a kameňovým šrotovacím zložením bol spojený s valašskou vodnou pílou. Na vyrezávanom stĺpe mlynice bol i text básne, ktorou bol objekt datovaný: MDCCCLVI – 1856
„Mokrá táhne voDa
Celé naše kroky,
na hrubiCh lyteráCh
spatríš naše roky,
ona napomáhá
hrmot náš a pLesky
Ač nás zde postaVil
mlInár Ján…“
V areáli Pálffyovského majetku v Sološnici stál komplex panského mlyna s pílou. Vodný mlyn s kameňovým zložením bol prestavaný v r. 1809, neskôr r. 1880, vodná píla bola prerobená na gátrovú. Známy je aj kolesový spodový mlyn v Kuklove z 18. storočia, mlyn v Lozorne, zrubový mlyn v Šajdíkových Humenciach.
Novšiu etapu vodných mlnov na Záhorí reprezentuje rozsiahla mlynská usadlosť valcového mlyna v Čároch na rieke Myjave. Pôvodne kolesový spodový mlyn z 18. storočia bol prestavaný na alternatívny pohon motorový, resp. elektrický. Malebný, až romantický komplex obytných, hospodárskych a technických stavieb /okrem mlynice i ryhovňa kameňov/ dostal jednotný architektonický výraz v 20. rokoch 20. storočia.
Z hľadiska mlynárskej tradície je Záhorie jedinečné v tom, že sa tu zachoval jediný veterný mlyn na Slovensku. Veterné mlyny boli na našom území aj v minulosti veľmi zredkavé. V Európe sa rozšírili v 10. -13. storočí, u nás poznáme veterné mlyny zo 16. storočia /Skalica/ a najmä z polovice 19. storočia zo Záhoria /Holíč, Skalica, Borský Mikuláš/. Zachovaný „povjetrňák“ v Holíči predstavuje tzv. holandský typ mlyna. Murovaná budova kruhového pôdorysu má na poschodí mlynicu, na prízemí bol byt mlynára. Pohyblivá strecha s vertikálnym veterným kolesom sa podľa potreby natáča do smeru vetra. Posledný „mohykán“ medzi veternými mlynmi bol v 60. rokoch rekonštruovaný, iba s náznakovou obnovou veternej ružice bez vnútorného technického vybavenia, ktoré sa nezachovalo.
Unikátnym bol i zaniknutý veterný mlyn v Borskom Mikuláši, postavený r. 1822 Jánom Kubíčkom. Išlo o kombináciu vodného a veterného mlyna s horizontálnym veterným kolesom a množstvom zaujímavých technických riešení. Postavený bol z dreva podľa projetkov svojho staviteľa.
Aj mlyny na Záhorí zamĺkli, mlynárski majstri sa pobrali za božími mlynmi, dvory osireli…
Ako integrálna súčasť Podunajska bolo Záhorie oblasťou s vyspelou kultúrou, vrátane kultúry technickej. Motor feudálnej techniky – vodné koleso- našlo svoje uplatnenie predovšetkým na vodných mlynoch, ako významných civilizačných prvkoch v kontexte vtedajšieho kultúrno-spoločenského vývoja. Doklad o existencii prvého mlyna z okraja regiónu je už z r. 1238 /Kuchyňa/. Mlynárstvo malo na Záhorí vhodné geografické a hydrologické podmienky na rozvoj, o čom svedčí existencia mlynárskych cechov, inak vzhľadom na chrakter remesla veľmi zriedkavých, a to v Sobotišti, Vrbovom, Myjave i Starej Turej, resp. tzv. Oblastného cechu mlynárov Myjavskej pahorkatiny z r. 1626. Záhorie zasiahlo významne aj do rozvoja technológie mletia.
Zavádzanie mechanického osievania v tzv. pytľovej truhle v 16. storočí vyvolalo na okolí Myjavy vznik špecifického remesla, plátenkárstva, ktoré sa zaoberalo výrobou osievacích rukávov – „pytlíkov“. Mlynárske plátenká v šiestich hrúbkach zhotovovali tkáči na Myjave, vo Vrbovciach, Skalici a Sobotišti. Hlavne v 18. storočí a v prvej polovici 19. storočia nimi zásobovali mlynárov v celom Uhorsku.
Z niekdajšej slávy tunajšieho mlynárstva sa zachovalo len torzo, ale i tieto objekty patria k najvýznamnejším pamiatkam svojho druhu u nás. Mlyny vo svojej stavebnej časti korešpondovali s regionálnou stavebnou kultúrou. Najmä staršie mlyny zachovávali črty podunajského ľudového domu s masívnymi murovanými stenami, vstup zvýraznený „výpustkem“. Pôdorys rozvíjajú horizontálne, ale predovšetkým do výšky vo viacpodlažných mlyniciach. Vzhľadom k charakteru reliéfu krajiny ide zväčša o mlyny so spodným náhonom vodného kolesa.
Takým bol aj masívny murovaný panský mlyn v mlynskej usadlosti v Malackách na potoku Malina, doložený r. 1720. Zriadenie mlyna sa nezachovalo, mlyn s náznakovou rekonštrukciou vodného kolesa bol obnovený spolu s obytnou časťou mlynára pre expozície Mestského múzea.
V Sobotišti ako centre mlynárstva sa zachovalo viacero mlynov, napr. Grézlov valcový mlyn, Zajacov mlyn. Jedinečnou pamiatkou je habánsky mlyn z r. 1739 v komplexe objektov tzv. Habánskeho dvora, ktorý zachováva znaky habánskej architektúry. Z typologického hľadiska ide o vodný mlyn s horným dopadom vody na korcové koleso v otvorenej kolesovni. Technické vybavenie mlyna s valcovými mlecími stolicami je novšie zo začiatku 20. storočia. Zub času, ktorého plynutie symbolizujú slnečné hodiny na štíte mlyna, vážne „nahlodal“ stav celej usadlosti. Obdobná pamiatka na vysokú remeselnú úroveň habánskych vyhnancov – novokrstencov doslova „ľahla popolom“ vo Veľkých Levároch.
Iný charakter majú mlyny v kopaničiarskej oblasti Myjavy, ktorú reprezentujú hlavne mlyny vo Vrbovciach. Najzaujímavejšia je usadlosť Horného Beblavého mlyna v centrálnej časti obce. Mlyn je datovaný na tráme mlynice rokom 1737. V pôvodne kolesovom mlyne s horným náhonom a kameňovým mlecím zložením boli r. 1921 zavedené valcové stolice, čistiace a vysievacie stroje, neskôr i dynamo na výrobu elektriny. V minulosti pri mlyne, ktorý je pod spoločnou strechou s obydlím mlynára, pracovala i pálenica.
Na okraji regiónu v Hradišti pod Vrátnom je usadlosť vodného kolesového mlyna s valcovou mlecou sústavou. Pôvodné vrchové koleso bolo najväčším mlynským kolesom na Slovensku s priemerom asi 6 metrov. Kamenný mlyn z r. 1852 má zachovaný archaický interiér, kameňové šrotovacie zloženie a valcovú stolicu z 19. storočia, vyrezávaná múčnica je datovaná vročením r. 1862. Podobne i rozsiahla mlynská usadlosť v Lopašove je z prvej polovice 19. storočia /r. 1834/. Má lopatkové vodné koleso na spodný náhon a valcové mlecie stolice.
Pozoruhodný komplex objektov z konca 18. storočia tvorila mlynská usadlosť Jozefa Lajdu v Kunove. Pôvodne vodný kolesový mlyn spodový s valcovou stolicou a kameňovým šrotovacím zložením bol spojený s valašskou vodnou pílou. Na vyrezávanom stĺpe mlynice bol i text básne, ktorou bol objekt datovaný: MDCCCLVI – 1856
„Mokrá táhne voDa
Celé naše kroky,
na hrubiCh lyteráCh
spatríš naše roky,
ona napomáhá
hrmot náš a pLesky
Ač nás zde postaVil
mlInár Ján…“
V areáli Pálffyovského majetku v Sološnici stál komplex panského mlyna s pílou. Vodný mlyn s kameňovým zložením bol prestavaný v r. 1809, neskôr r. 1880, vodná píla bola prerobená na gátrovú. Známy je aj kolesový spodový mlyn v Kuklove z 18. storočia, mlyn v Lozorne, zrubový mlyn v Šajdíkových Humenciach.
Novšiu etapu vodných mlnov na Záhorí reprezentuje rozsiahla mlynská usadlosť valcového mlyna v Čároch na rieke Myjave. Pôvodne kolesový spodový mlyn z 18. storočia bol prestavaný na alternatívny pohon motorový, resp. elektrický. Malebný, až romantický komplex obytných, hospodárskych a technických stavieb /okrem mlynice i ryhovňa kameňov/ dostal jednotný architektonický výraz v 20. rokoch 20. storočia.
Z hľadiska mlynárskej tradície je Záhorie jedinečné v tom, že sa tu zachoval jediný veterný mlyn na Slovensku. Veterné mlyny boli na našom území aj v minulosti veľmi zredkavé. V Európe sa rozšírili v 10. -13. storočí, u nás poznáme veterné mlyny zo 16. storočia /Skalica/ a najmä z polovice 19. storočia zo Záhoria /Holíč, Skalica, Borský Mikuláš/. Zachovaný „povjetrňák“ v Holíči predstavuje tzv. holandský typ mlyna. Murovaná budova kruhového pôdorysu má na poschodí mlynicu, na prízemí bol byt mlynára. Pohyblivá strecha s vertikálnym veterným kolesom sa podľa potreby natáča do smeru vetra. Posledný „mohykán“ medzi veternými mlynmi bol v 60. rokoch rekonštruovaný, iba s náznakovou obnovou veternej ružice bez vnútorného technického vybavenia, ktoré sa nezachovalo.
Unikátnym bol i zaniknutý veterný mlyn v Borskom Mikuláši, postavený r. 1822 Jánom Kubíčkom. Išlo o kombináciu vodného a veterného mlyna s horizontálnym veterným kolesom a množstvom zaujímavých technických riešení. Postavený bol z dreva podľa projetkov svojho staviteľa.
Aj mlyny na Záhorí zamĺkli, mlynárski majstri sa pobrali za božími mlynmi, dvory osireli…
