Rodičmi Jozefíny Marečkovej boli Ján Mareček a Anna, rodená Daneková. Ján Mareček pochádzal síce pôvodom z bačovskej rodiny z Vrboviec, ale on sám sa narodil na vidovianskom majeri v terajšej obci Dubovce v roku 1844. Bol skúseným ovčiarom (valachom) na Smrtičovom statku v Čáčove, neskôr na Vaďonovom statku v Senici. V roku 1870 ho zlákal na svoje hospodárstvo, kde mal stádo oviec, strážsky mlynár Brunovský, ktorému vypomáhal aj v mlyne. Ukázalo sa, že je veľmi zručný a mlynár sa mohol na neho spoľahnúť. Mladý Ján Mareček sa na šaštínskom jarmoku stretol s Annou Danekovou z Petrovej Vsi, ktorá slúžila v kláštore. Narodila sa v roku 1853 v Puszta Terebess (pri Jágri – Eger) v severovýchodnom Maďarsku, v slovenskej rodine tam pôsobiaceho Antonína Danka (Danek), narodeného v Gbeloch a Márie, rod. Klemperovej, narodenej v Petrovej Vsi. Medzi Jánom Marečkom a Annou Danekovou vzplanula láska napriek tomu, že Anna bola katolíčka, Ján bol evanjelik a zamestnávateľ, mlynár Brunovský ich od sobáša odhováral. Zosobášili sa v šaštínskej bazilike v roku 1873. Nábožensky zmiešané manželstvo neprijali dobre ani rodiny novomanželov, a tak sa rozhodli odísť do Viedne, presvedčení o možnostiach nájsť pre obidvoch prácu a spokojnejší život. Ján Mareček a jeho manželka sa živili vo Viedni rôznymi zamestnaniami vo fabrikách a službami pre bohaté rodiny. Žili biednejšie v štvrti Slovákov v 2. viedenskom obvode, ale boli šťastní. Navštevovali vo Viedni katolícky kostol, v ktorom kňazi slúžili omše v slovenčine. Národnostne sa hlásili k Slovákom. Mali spolu šesť detí, z ktorých v detskom a mladom veku zomreli Karolína, František st. a Gabriel. Ich ďalší dvaja synovia František (nar. 1882 vo Viedni, zom. na talianskom fronte v roku 1917 roztrhaný granátom) a Rudolf (nar. 1884 vo Viedni, zom. 1915 na následky zranení na frontovej línii v nemocnici v Pápe) boli bezdetní a zahynuli na bojiskách 1. sv. vojny. Bolesti zo straty synov prežívala už len ich matka Anna Marečková, lebo jej milovaný manžel, s ktorým kráčala spoločným životom len 13 rokov a otec synov zomrel vo Viedni v roku 1886 na zápal pľúc. Ovdovela mladá vo veku 33 rokov a starala sa o tri maloleté deti Jozefínu, Františka a Rudolfa. Vdova Anna sa podľa vzoru svojej statočnej a hrdinskej matky Márie druhý raz nevydala. Našťastie sociálna politika mesta Viedne bola dobre rozvinutá a chudobnej rodine bez otca mesto určilo v roku 1886 otca chudobných (nem. Armenvater). V nešťastí mala rodina šťastie, lebo jej pridelili nesmierne obetavého Dr. Hansa Mária von Truxa. Pre kresťanskú horlivosť pomáhať biednym a ľudomilnosť doktora, otca chudobných, ocenil pápež Lev XIII. vyznamenaním Pápežskej zlatej ruže. Otec chudobných pomohol vdove Anne Marečkovej umiestniť deti do škôl a prispieval jej na ošatenie a ďalšími milodarmi. Tak sa dostalo vzdelanie aj mladej Jozefíne Marečkovej. Jej matka pracovala od rána do noci ako slúžka súbežne vo viacerých majetnejších viedenských rodinách. Zaobstarala svoje deti a roku 1888 sa už po druhý raz prisťahovala do Petrovej Vsi (prvý raz v roku 1854) do rodičovského domu, aby doopatrovala matku Máriu (v roku 1889 zomrela). Začas tu potom žila so svojou sestrou Máriou, vydanou Macánkovou. Obrábala zdedené políčko a v dedine sa živila ako kuchárka. Synom Márie Macánkovej bol aj Gabriel (Gábriš) Macánek. Mal anjelskú povahu. Bol dobrosrdečný, mimoriadne obľúbený, pravdovravný a ochotný každému pomôcť, rodený ľudomil. Bol bratrancom Jozefíny Marečkovej a inšpiroval ju k napísaniu románu Gabriel – životopis slovenského šuhaja. O desaťročie neskôr stála pred Annou Marečkovou nová výzva. Ankina teta Anna Klemperová, vydatá prvý raz za kopčianskeho krajčíra Suchého a druhý raz za kopčianskeho tkáča Cypriána Bakalíka, bola bezdetná, ovdovela a celkom oslepla. Neter Anna Marečková v tej dobe takmer 60-ročná sa obetovala a išla tetu do Kopčian opatrovať. Presťahovala sa pred 1. sv. vojnou natrvalo do Kopčian. Tu zažila od života ďalšie rany. Vojna jej vzala obidvoch synov, čo ju veľmi trápilo. Jedinou útechou v živote tejto silnej, láskavej ženy sa stala jej dcéra Jozefína, ktorá ju v Kopčanoch navštevovala a tešila ju svojimi úspechmi. Vlievala matke nádej na lepšiu budúcnosť, ku ktorej prispejú v Amerike žijúci Slováci. Jozefína udržiavala v čase vojny písomný styk s deťmi svojej tety Márie Macánkovej. Mária žila v Petrovej Vsi s manželom, obuvníkom Ondrejom Macánkom. Mali spolu 14 detí, z ktorých Florián (Floriš), Ferdinand (Ferdiš) a Žofia (Žofa) sa vysťahovali pred vojnou do USA. Informovali svoju sesternicu Jozefínu o úsilí amerických Slovákov ukončiť nadvládu Maďarov a vytvoriť spoločný štát Slovákov a Čechov. Ovplyvnili tak názory a konanie Jozefíny Marečkovej.
Spisovateľka Jozefína Marečková bola jediným dieťaťom, ktoré sa dožilo dospelosti v tejto chudobnej, nešťastnej rodine. Jozefína sa na rozdiel od ostatných súrodencov narodila 1. marca 1880 v Petrovej Vsi, lebo jej matka Anna sa rozhodla odísť z Viedne do Petrovej Vsi a porodiť ju v dome svojej milovanej matky, skúsenej rodičky a obecnej babice Márie. Malú Jozefínu pokrstil v miestnom chráme r. k. kňaz Pavel Vaculík. Jozefína takmer každé prázdniny trávila u svojej starej mamy, vdovy Márie Danekovej, rodenej Klemperovej. Počúvala jej rozprávanie o pracovnom cestovaní po Uhorsku s manželom Antonínom – dedom Jozefíny, ktorý zomrel už v roku 1854. Stará mama jej rozprávala o veľkých mestách Pešť a Budín. Do Petrovej Vsi prichádzal aj strýko František Danek (syn Antonína a Márie Danekovcov), ktorý sa narodil v Gbeloch ako najstarší syn. Bol námorníkom a malá Jozefína s otvorenými ústami počúvala jeho rozprávanie o Viedni, Hamburgu, Londýne a o vzdialených svetoch. Zatúžila cestovať slobodne po svete, čo sa jej aj neskôr splnilo. Bol bohém s hereckým nadaním a rád napodobňoval reč cigánov, židovských živnostníkov a predvádzal vtipné scénky, ktoré s nimi zažil. Obidvaja, stará mama i strýko, značne ovplyvnili detský svet malej Jozefíny a formovanie jej osobnosti. Utrpenie chudobnej rodiny prežila na vlastnej koži a tu sa zrodila jej neskoršia snaha pomáhať po vzniku ČSR (1918) chudobným slovenským rodinám nielen na Záhorí, ale na celom Slovensku. Jozefína posunula svoje skúsenosti z pôsobenia v Budapešti na vyšší stupeň a volala po celoslovenskom rozvíjaní vzdelanosti, kultúrnych aktivitách prostredníctvom zakladania spolkov, zákonných opatreniach štátu atď. O zmysluplnosti pomoci chudobe ju presvedčil v mladosti aj spomínaný Hans Mária von Trux. On mal zásluhu na tom, že mohla navštevovať vo Viedni nemeckú meštianku a potom tri roky internátnu kláštornú školu školských sestier Armády detí Ježišových z Düsseldorfu. Škola jej rozšírila vedomosti o cirkvi a potrebe ich vzájomnej tolerancie. Pochopila, že viera v Boha je len jedna a nezáleží na druhu cirkvi, lebo k nej vychovávajú všetky. Stala sa zástancom ekumenického hnutia. Už tu kdesi sa zrodil zámer napísať dvojdielne monografické dielo o duchovnom cirkevnom prúdení v Československu. Dostalo sa jej okrajove humanistického vzdelania, ktoré si neskôr rozširovala ako samouk. Ani prísna náboženská asketická kláštorná výchova v nej neutlmila detské sny o cestovaní, spoznávaní krajín a miest. Po skončení školy nechcela prijať ponúkané miesto vychovávateľky v kláštornej škole. Túžila po slobode a matke oznámila, že odíde do Budapešti. Veď je jedno, kde si začne ako slúžka zarábať peniaze, či vo Viedni, alebo v Budapešti. Zbalila si svoje milované knihy a odevy. Matka jej len nevýrazne bránila. Chápala ju, najmä keď jej prisľúbila, že na ňu nezabudne a bude ju i bratov navštevovať.
Jozefína Marečková mala len 17 rokov, keď prišla do Budapešti a nemala problém nájsť si prácu. Začínala ako slúžka, potom sa zamestnala ako robotníčka v rôznych továrňach. Najdlhšie pôsobila ako čašníčka v ľudovom hostinci, ale vypracovala sa na čašníčku popredných reštaurácií. Ako mladá žena sa stretávala s hrubosťou mužov, s bitím žien, s alkoholizmom vedúcim k rôznym nedôstojnostiam, s predávaním žien, s návrhmi na prostitúciu a s ďalšími neľudskosťami a krutosťami. Naučila sa perfektne maďarsky a jej postavenie sa zlepšilo. Dvorili sa jej rôzni dobre postavení páni. Ona však nemala záujem. Stará mama i matka boli bývalým manželom verné vdovy, ale istým spôsobom trpeli. Jozefína to vnímala. Viacerí príbuzní boli slobodní a túlali sa po Európe. Tieto skutočnosti ovplyvnili jej rozhodnutie nevydať sa, vzdelávať sa a cestovať. Rozhodla sa zostať slobodná, čo umocnil ešte aj vstup do Peštianskeho spolku žien. Návštevy knižníc a samoštúdium doma sa jej stalo zmyslom života. K tomuto potešeniu pridala aj štúdium jazykov. Odcestovala v roku 1904 na pobyt do Paríža. Tu sa datuje začiatok jej spisovateľskej dráhy. Napísala vo francúzštine dve novely, ktoré po niekoľkých rokoch rozšírila a vydala samostatne v maďarskom a nemeckom jazyku. Z Paríža cestovala do Londýna, potom Berlína. Oslovilo ju hnutie esperantistov a navštívila medzi-národné kongresy v Drážďanoch (1910) a potom v ďalších mestách mimo Európy. Jej štúdium latinčiny, gréčtiny, práva, dejín a literatúry značne pokročilo a v roku 1911 vydala v Lipsku svoje prvé dielo o poézii a próze a v roku 1913 Malé poviedky pre veľké deti. Kritizovala v nej nemravný život v Budapešti. Jej prvé knihy vyšli v nemčine. Ďalšie dve diela vyšli v maďarskom jazyku v roku 1915. V knihe Neskoro kritizuje prostitúciu a nemravnosť v Budapešti a v knihe Koniec egoizmu poukazuje na sebeckosť mužov v manželstve voči ženám, na ponižujúce po-stavenie žien a nabáda k ich zrovnoprávneniu. Čoskoro vyšli vo francúzštine, nemčine a češtine. Stretli sa s porozumením a chválou, iba maďarské časopisy nešetrili kritikou. Kritika však mala opačný účinok a vyvolala záujem verejnosti a spopularizovala autorku Puellu Classicu. Bolo to jej umelecké autorské meno, pod ktorým publikovala. Záujem verejnosti a vydavateľstiev jej dodal odvahu a počas vojny vyšli v nemčine, maďarčine (niektoré aj v češtine) tituly Báchorky, The Splendid isolation, Modloslužba a bohoslužba, Gabriel, Dejiny siedmich miest, Kniha rozprávok a ďalšie. Z autorky, ktorá musela spočiatku roznášať (kolportovať) a predávať svoje knihy, sa stala autorka čítaná. Niektoré knižočky dosiahli stotisícový náklad. Knihy jej vydávali opakovane. Autorka súbežne uverejňovala v rokoch 1906 – 1917 v maďarských periodikách pod rôznymi pseudonymami poviedky a kritické články. Rezonovali v nich sociálne témy o prostitúcii, o nemravnosti úradníkov, o potrebe tolerancie cirkví navzájom, o nešťastiach rodín, o zlom vzťahu mužov k ženám, o práve chudobných na vzdelanie, o právach žien, o význame medzinárodného zjednocujúceho jazyka esperanto, o potrebe humanity, o utrpení vojakov na fronte, o nezastupiteľnom poslaní Červeného kríža atď. Jozefína bola v Budapešti aktivistkou Červeného kríža, spolku feministiek a spolku maďarských esperantistov. Mala dvoch bratov a ďalších príbuzných na frontoch 1. sv. vojny, a tak sa stala spoluorganizátorkou vianočnej pomoci vojakom na fronte, benefičných koncertov, návštev žien medzi ranenými vojakmi vo vojenských nemocniciach. Dá sa povedať, že po dlhých rokoch strádania dobyla Budapešť a získala uznanie. Nechcela však dráždiť maďarské úrady svojím slovenským pôvodom a do roku 1918 nevyšli žiadne jej diela v rodnej slovenčine. V jednom z diel vydaných v češtine v roku 1916 v predhovore uviedla: Ač jsem se narodila v Uhrách a žiji již 18. rok v Pešti, chovala jsem velikou náklonnost k Čechům…, doufám, že získám též přízeň českých čtenářů. S přátelským pozdravem Puella Classica.
Najväčšie prekvapenie, ktoré pripravovala Jozefína Marečková – Puella Classica svojim čitateľom, si nechávala ako eso dlho v rukáve. Nemohla v Maďarsku prejaviť svoju lásku k rodnému slovenskému národu. Mala z korešpondencie informácie od rodiny žijúcej v USA o hnutí zahraničných Slovákov za vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov. V duchu plánovala presťahovať sa do nového štátu. Osud jej nahral na smeč. Krátko po Vianociach, 28. decembra 1917 zomrel v poľnej nemocnici č. 1304 jej posledný súrodenec František Mareček. Bol slobodný a zanechal jej byt na Kopáčskej ulici č. 25 v Bratislave. Jej srdce sa naplnilo smútkom a rozcitlivelo sa láskou po rodisku. Navštívila v januári 1918 rodnú Petrovu Ves, matku žijúcu v Kopčanoch a, samozrejme, bratov byt v Bratislave. Začala zasielať do Bratislavy, vtedy ešte Pressburgu – Prešporku, v debnách svoje cennosti, ktoré tvorili rukopisy, časopisy, korešpondencia, knihy a dokumenty. V lete 1918 ešte pred skončením vojny bez rozlúčenia (s výnimkou niekoľkých najbližších priateliek) odchádza navždy z Budapešti, kde zažila mnohé sklamania i úspechy, s jasnými predstavami o pomoci svojmu chudobnému a nevzdelanému slovenskému ľudu.
Pramene a literatúra
Časopisy Bratislavaer Post (1919), Bratislavská pošta (1920 – 1927).
Grigar V., Jozefína Marečková. In: Kopčanské noviny, 2004.
Kol., Slovenský biografický slovník IV. zv., MS Martin 1990, heslo J. Marečková, s. 63 – 64.
Kol., Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, Vyd. SSS Bratislava a SNK Martin 2001, heslo J. Marečková, s. 299.
Marečková J.: Rodokmeň slovenskej spisovateľky Puelly Classiky. In: Bratislavská pošta, III. roč. trojčíslo 10 – 12, s. 5 – 14.
Veselá M., Puella Classica. In: Naše Záhorie 1996, č. 5, s. 13.
