O Ignácovi Kohutovi ako o skladateľovi a hudobníkovi sa dozvedáme z archívnych zápisov zväčša v súvislosti s významnými udalosťami skalického gymnázia, pre ktoré zostavoval, nacvičoval a najčastejšie aj dirigoval jednotlivé programy vo farskom kostole, prípadne neskôr v mestskom „Hájku“. Bol v úzkom styku s vtedajším skalickým farárom – prepoštom a národovcom Jozefom Haydinom, s ktorým založil hudobný spolok Musikverein so symfonickým orchestrom. Haydin sa najviac pričinil v roku 1857 o znovuotvorenie nižšieho gymnázia v Skalici na trovy mesta a bol aj jeho „dočasným“ riaditeľom. Mimochodom, náboženstvo vtedy vyučoval františkán P. Regalatus Friedl (1804 – 1868), ktorý zanechal po sebe veľmi zaujímavý spevník „Pisňe Kratochwilňe od F.R.F. na swetlo widane. W Szkaliczi dňe 24, 7bra, R. 1854“, v súčasnosti uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. O rok neskôr, po vypísaní súbehu na profesorské miesta a príchode nových českých profesorov na gymnázium v r. 1858, pripravil Ignác Kohut pre slávnostnú bohoslužbu vo farskom kostole omšu B-dur Johanna Nepomuka Hummela (1778 – 1837), bratislavského rodáka (tvoriaceho zväčša vo Viedni). Je treba poznamenať, že najmä omše tohto Haydnovho nástupcu vo funkcii esterházyovského kapelníka patrili v 19. storočí k základnému chrámovému repertoáru znejúcemu v našich mestách a obciach. Popri Hummelovej omši zaznelo altové sólo so zborom od viedenského skladateľa Ignaza Assmayera (1790 – 1862) a vlastná Kohutova kompozícia pre soprán a klarinet. Po smrti prepošta Jozefa Haydina (20. 5. 1859) a najmä po čoraz viac prejavujúcom sa tlaku maďarských úradov a následnom prepustení všetkých českých profesorov v roku 1861 zostal Ignác Kohut v Skalici, ale akiste len preto, že na gymnáziu pôsobil len externe ako učiteľ spevu a hudby a jeho hlavnou živnosťou bolo miesto organistu a regenschoriho v meste.
Za pôsobenia Ignáca Kohuta mala hudobná výchova na gymnáziu vysokú úroveň. Učil tu zborový spev ako nepovinný predmet dve hodiny týždenne a neskôr aj hudbu približne v rokoch 1864 – 1891. V roku 1880 založil osobitne na pôde gymnázia Hudobnú školu, kde sa vyučovala hra na husle, klavír a harmónium. Obaja Kohutovci a Alojz Franzen vytvorili pri škole kvalitný 20-členný orchester. Hudobnú školu viedol Václav Kohut až do jeho predčasnej smrti v r. 1885, kedy prevzal vedenie Alojz Franzen.
Zásluhou Ignáca a Václava Kohutovcov a tiež spomínaného profesora dejepisu a nadšeného hudobníka Alojza Franzena, ich blízkeho priateľa, sa zaužívali pravidelné koncerty – žiacke i profesionálne – v skalickom mestskom „Hájku“. Z výročných písomných správ skalického gymnázia máme možnosť sa dozvedieť o tom, aké programy v rámci hudobnej akadémie pripravili na záver školského roku pracovníci gymnázia a aj to, že Ignác Kohut v týchto programoch figuroval ako hlavný „režisér“. 29. júna 1884 spolu so synom Václavom a Alojzom Franzenom zostavili program s desiatimi číslami. Ako prvá zaznela hymna (autorom uhorskej, resp. maďarskej hymny je Ferenc Erkel, zložil ju ešte v roku 1844 ako vtedy najuznávanejší maďarský operný skladateľ, ale za oficiálnu hymnu bola uznaná de facto až v roku 1903), potom skladby Felixa Mendelssohna – Bartholdyho, Gaetana Donizettiho, Johanna Straussa, Giuseppe Verdiho, Georga Fridricha Händela, upravené maďarské ľudové piesne a na záver zmes rôznych tanečných kusov.
29. júna 1885 sa konala už piata hudobná akadémia, kde hral mimochodom Ignác Kohut na harmónium a uviedli takýto hodnotný program v uvedenom poradí: „Hymnus“ z opery Ifigénia v Tauride od Christopha Wilibalda Glucka; „Vojenský pochod“ od Bélu Kélera (1820 – 1882), vtedy slávneho vojenského kapelníka (pôvodom z Bardejova); Ouvertúru Prometheus (z opery Fidelio) Ludwiga van Beethovena; zmes maďarských ľudových piesní Gy. Aggháziho; predohru z opery „Lucrezia Borgia“ Gaetana Donizettiho; „Loreley“ – parafráza nemeckého skladateľa piesní Friedricha Silchera; dohra z opery „Lucia di Lammermoor“ G. Donizettiho; „Svadobný pochod“ Felixa Mendelssohna – Bartholdyho.
Siedmu hudobnú akadémiu 29. júna 1887 pripravili spolu Ignác Kohut, Alojz Franzen a Ladislav Kohut opäť s obdivuhodne bohatým programom: „Kukuričný pochod“ Karla Šebora (Carl Sebor), vojenského kapelníka českého pôvodu; ouvertura „Prometheus“ L. van Beethovena; „Valčík ruží“ K. Zellera; „A hammelni patkányfogó“- zmes V. Neszlera; maďarské ľudové piesne; „Lutna“ – gavotta N. Komzaka; zmes melódií z opery „Lucia di Lammermoor“ G. Donizettiho; Francúzska quadrilla z operety Cigánsky barón Johanna Straussa; „Záverečný pochod“ F. Fahrbacha. Deň na to, 30. júna, sa konala slávnostná omša „Te Deumm“.
V roku 1887 pripravil hudobný večierok v mestskom „Hájku“ pri príležitosti Gvadányiho osláv, v tom istom roku pripravil koncert v prospech podporného spolku pre chudobných študentov gymnázia, kde odznelo osem skladieb pre salónny orchester. V roku 1892 (28.5.) sprevádzal na klavíri poľskú speváčku Bronislavu Wolsku na koncerte v Gvadányiho kruhu. V roku 1892 (8.6.) na „Te Deum“ (25. výročie korunovania Františka Jozefa I. za uhorského kráľa) predviedol s kostolným orchestrom a spevokolom rozšíreným o ochotníkov a členov vojenskej hudby omšu B-dur rakúskeho skladateľa Antona Diabelliho.
Ignác Kohut patril medzi najuznávanejšie autority súdobej Skalice, mali ho radi študenti, uznávali ho a priatelili sa s ním ďalšie významné osobnosti kultúrneho i politického života. V tejto súvislosti sa ponúka spomenúť časť obsahu jedného listu, v ktorom Jozef Karol Viktorin (1822 – 1874), vydavateľ, publicista, mecén slovenskej literatúry, krátko pôsobiaci aj v Skalici ako kaplán, po jeho preložení zaslal almanach Concordia Ignácovi Kohutovi s vtipnou poznámkou, aby s nimi tak dlho „kikiríkal“, dokiaľ ich všetky nerozpredá (Buchta s. 104), z čoho môžeme usudzovať, že boli veľmi blízkymi priateľmi.
V rokoch 1870–90 uviedol Ignác Kohut s cirkevným spevokolom a orchestrom početné omše a cirkevné skladby najmä od vyššie uvedených klasikov. Kohut je však aj sám autorom cirkevných skladieb, graduálov, ofertórií, piesní, skladieb pre organ a orchester, sólový spev ap. a mnohé z nich v rukopisoch čakajú na svoje odhalenie. Určite by si to Ignác Kohut, ako jedna z najvýznamnejších osobností kultúrneho života druhej polovice 19. storočia v Skalici, zaslúžil.
Pramene a literatúra
ŠA Bratislava, pobočka Skalica. Fond: Pozostalosť Jozefa Šátka, č.šk. 20.
A Szakolcai királyi kath. algymnasium Ertesítője. Skalica, 1879, 1880, 1884, 1885, 1887, 1898. Knižnica Záhorského múzea v Skalici, R-369.
BUCHTA, František: Slovenský stúpenec K. Havlíčka Borovského (Jozef Karol Viktorin). In: Skalica a Záhorie. Zost. P. Dinka. Bratislava – Skalica 2008, s. 104, 138.
LENGOVÁ, Jana: Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh (1830-1918). In: Dejiny slovenskej hudby. Ed. Oskár Elschek. ÚHV SAV, ASCO Art & Science, Bratislava 1996, s. 195, 237.
Tristo rokov skalického gymnázia. Školská a kultúrna komisia pri MsNV v Skalici, 1965.
