Mestské prostredie Skalice zaplavila s patričným oneskorením v druhej polovici 19. storočia vlna viedenskej módy biedermeier, ktorej výrazové prostriedky sa čoskoro udomácnili aj v móde tunajších meštianok a v životnom štýle jej obyvateľov. Evidentným výrazom tohto vplyvu je nielen slávnostný odev skalických diev a mladých žien, ale aj dekorácie svadobných tabúľ, ktorých neodmysliteľnou súčasťou boli aj vysoké skalické torty.
Tieto, takpovediac, umelecké diela miestnych cukrárok nesmeli chýbať ani na jednej svadbe. Technológiu ich výroby a zdobenia ovládalo len niekoľko v odbore neškolených, ale výtvarne nadaných a zručných žien, ľudových cukrárok. V čase fašiangov pred jarnými prácami a v jesennom období po zobratí úrody mávali plné ruky práce, keďže v tomto čase bývalo najviac svadieb. A tak kmotry (kmotrenki) aj tety (teťički) museli objednať torty vždy aj niekoľko týždňov dopredu.
Kmotra (kmotrenka), krstná matka nevesty, na svadobnom akte nazývaná široká, priniesla pred svadbou do svadobného domu „do kuchyňe“ naturálie na prípravu svadobnej hostiny, a to: sliepku, vajcia, orechy, mak, maslo, cukor. Neveste, svojej krstnej dcére, venovala okrem svadobného daru (vecného alebo peňažného) aj čepiec a na svadbu priniesla v závislosti od svojej ekonomickej situácie aj jednu alebo viac vysokých skalických svadobných tort. Zámožné „kmotrenky a tetičky“ objednávali aj 3 – 4 kusy.
Materiál na tortu priniesli objednávateľky cukrárke do domu. Pozostával z cukru, orechov a hlavne čerstvých vajíčok. Z vaječných bielkov s cukrom bolo treba vyšľahať tuhý sneh, do ktorého sa pomaly pridávali nadrobno, na lupienky posekané orechy. Z masy potom v trojuholníkových plechových formách v mierne vyhriatej rúre upiekli plátky. Po vychladnutí ich na pripravenú základňu, obyčajne okrúhlu plytkú misu, skladali a lepili snehom do tvarov trojbokých ihlanov, postupne od najväčšieho (30 x 30 cm) po najmenší, do výšky až 100 – 120 cm. Tortu vyzdobili ešte polkruhovými oblúčikmi upečenými z tej istej masy alebo maslového cesta, snehovou mriežkou a umelými galantérnymi ružičkami, prípadne jabloňovými kvetmi s lístkami a kytičkami. Na vrchný diel posadili papierový košík s umelými kvetmi, ktorého rukoväť ozdobili stuhami zviazanými na mašle. Farba stúh a mašlí vždy súvisela s kvetinovou výzdobou, takže torta bola v pastelových farbách, bledomodrej, ružovej alebo žltej, takže korešpondovala s farebnosťou venca, čepca a odevu nevesty a družičiek.
Okrem tort z toho istého materiálu a podobnou technikou piekli aj oválne koše, tiež ozdobené umelými kvetmi, pričom rukoväť dotvorili stuhami a mašľou. Do košíka vkladali drobné suché pečivo, ako zázvorníky, maslové a orechové vykrajované pečivo, alebo zo snehovej masy použitej na korpus košíka vytvarované a upečené drobné snehové rožteky. Jednu tortu bolo možné niesť v rukách, dve nosili položené vedľa seba v koši na bielizeň. Torty poukladali potom na svadobné stoly a hodnotili podľa nich honosnosť svadby, postavenie rodiny a príbuzenstva. Aj na najchudobnejšej svadbe musela byť na stole aspoň jedna torta. Po svadobnej hostine sa torta rozobrala na jednotlivé plátky, ktoré potom svadobná matka rozdelila svadobčanom do výslužky.
Technika zhotovovania a zdobenia skalickej svadobnej torty si ľudové cukrárky odovzdávali osobným kontaktom, takže táto vedomosť a zručnosť sa stala súčasťou domácej tradície.
Torty piekla v prvej tretine 20. storočia pani Rozália Holečková (1892-1981) na bývalej Dubovej (potom Novákovej), dnes Komenského ulici, pričom jej pomáhala jej dcéra Anna Šátková, rodená Holečková, ktorá však v tejto domáckej výrobe nepokračovala. Naopak, tajomstvo pečenia a skladania skalických tort prevzala Štefánia Tomečková z bývalej „Jezovítskej“, dnes Škarniclovej ulice. Dnes udržiava túto tradíciu Ľudmila Komínková (1948), ktorá sa s technikou výroby skalickej svadobnej torty oboznámila od Magdalény Mazúrovej a od nej si odkúpila aj formy. Sama naučila piecť svadobné torty aj niekoľko mladých žien, takže je záruka pokračovania tradície.
Svadobná torta je stále jednou zo základných charakteristík slávnostnej skalickej svadobnej tabule a plní funkciu reprezentačnú a identifikačnú. S ohľadom na rozvoj turistického ruchu v posledných rokoch a v nadväznosti naň aj budovania lokálnej identity cez mestské špecifiká Skalice, okrem iného aj v oblasti gastronómie, zaznamenávajú skalické torty renesanciu a stávajú sa aj výstavným artiklom na mestských slávnostiach, propagačných podujatiach, kde plnia pôvodné funkcie vo vzťahu mesta k jeho návštevníkom.
Kmotra (kmotrenka), krstná matka nevesty, na svadobnom akte nazývaná široká, priniesla pred svadbou do svadobného domu „do kuchyňe“ naturálie na prípravu svadobnej hostiny, a to: sliepku, vajcia, orechy, mak, maslo, cukor. Neveste, svojej krstnej dcére, venovala okrem svadobného daru (vecného alebo peňažného) aj čepiec a na svadbu priniesla v závislosti od svojej ekonomickej situácie aj jednu alebo viac vysokých skalických svadobných tort. Zámožné „kmotrenky a tetičky“ objednávali aj 3 – 4 kusy.
Materiál na tortu priniesli objednávateľky cukrárke do domu. Pozostával z cukru, orechov a hlavne čerstvých vajíčok. Z vaječných bielkov s cukrom bolo treba vyšľahať tuhý sneh, do ktorého sa pomaly pridávali nadrobno, na lupienky posekané orechy. Z masy potom v trojuholníkových plechových formách v mierne vyhriatej rúre upiekli plátky. Po vychladnutí ich na pripravenú základňu, obyčajne okrúhlu plytkú misu, skladali a lepili snehom do tvarov trojbokých ihlanov, postupne od najväčšieho (30 x 30 cm) po najmenší, do výšky až 100 – 120 cm. Tortu vyzdobili ešte polkruhovými oblúčikmi upečenými z tej istej masy alebo maslového cesta, snehovou mriežkou a umelými galantérnymi ružičkami, prípadne jabloňovými kvetmi s lístkami a kytičkami. Na vrchný diel posadili papierový košík s umelými kvetmi, ktorého rukoväť ozdobili stuhami zviazanými na mašle. Farba stúh a mašlí vždy súvisela s kvetinovou výzdobou, takže torta bola v pastelových farbách, bledomodrej, ružovej alebo žltej, takže korešpondovala s farebnosťou venca, čepca a odevu nevesty a družičiek.
Okrem tort z toho istého materiálu a podobnou technikou piekli aj oválne koše, tiež ozdobené umelými kvetmi, pričom rukoväť dotvorili stuhami a mašľou. Do košíka vkladali drobné suché pečivo, ako zázvorníky, maslové a orechové vykrajované pečivo, alebo zo snehovej masy použitej na korpus košíka vytvarované a upečené drobné snehové rožteky. Jednu tortu bolo možné niesť v rukách, dve nosili položené vedľa seba v koši na bielizeň. Torty poukladali potom na svadobné stoly a hodnotili podľa nich honosnosť svadby, postavenie rodiny a príbuzenstva. Aj na najchudobnejšej svadbe musela byť na stole aspoň jedna torta. Po svadobnej hostine sa torta rozobrala na jednotlivé plátky, ktoré potom svadobná matka rozdelila svadobčanom do výslužky.
Technika zhotovovania a zdobenia skalickej svadobnej torty si ľudové cukrárky odovzdávali osobným kontaktom, takže táto vedomosť a zručnosť sa stala súčasťou domácej tradície.
Torty piekla v prvej tretine 20. storočia pani Rozália Holečková (1892-1981) na bývalej Dubovej (potom Novákovej), dnes Komenského ulici, pričom jej pomáhala jej dcéra Anna Šátková, rodená Holečková, ktorá však v tejto domáckej výrobe nepokračovala. Naopak, tajomstvo pečenia a skladania skalických tort prevzala Štefánia Tomečková z bývalej „Jezovítskej“, dnes Škarniclovej ulice. Dnes udržiava túto tradíciu Ľudmila Komínková (1948), ktorá sa s technikou výroby skalickej svadobnej torty oboznámila od Magdalény Mazúrovej a od nej si odkúpila aj formy. Sama naučila piecť svadobné torty aj niekoľko mladých žien, takže je záruka pokračovania tradície.
Svadobná torta je stále jednou zo základných charakteristík slávnostnej skalickej svadobnej tabule a plní funkciu reprezentačnú a identifikačnú. S ohľadom na rozvoj turistického ruchu v posledných rokoch a v nadväznosti naň aj budovania lokálnej identity cez mestské špecifiká Skalice, okrem iného aj v oblasti gastronómie, zaznamenávajú skalické torty renesanciu a stávajú sa aj výstavným artiklom na mestských slávnostiach, propagačných podujatiach, kde plnia pôvodné funkcie vo vzťahu mesta k jeho návštevníkom.
