Slovenská populárna hudba sa od tridsiatych rokov 20. storočia, keď začala svoju samostatnú „hudobnú“ existenciu, rozvinula do rôznorodých podôb. Od počiatočného príklonu k operetnej hudbe, cez oneskorenú swingovú vlnu od začiatku päťdesiatych rokov v podobe zoskupení najvýznamnejších slovenských hudobníkov v tejto oblasti (J. Siváček, B. Trnečka, V. Matušík, S. Pohanka, P. Zelenay a i.), cez syntézu rôznych žánrových foriem populárnej hudby až po rockovú hudbu od konca sedemdesiatych rokov (v podaní rôznych malých zoskupení, ktoré tvorili najmä autorskú hudbu).
Aj keď Záhorie ako špecifická kultúrna oblasť Slovenska z hľadiska hudobnej kultúryskôr priniesla svoje typické vlastnosti do folklórnej hudby, predsa len generácia tvorcov populárnej hudby z tejto oblasti západného Slovenska dala slovenskej populárnej hudbe významných a často neprávom zabúdaných tvorcov. Zaujímavosťou však je, že títo tvorcovia sa potom spätne vrátili k ľudovej hudbe ako typickému hudobnému žánru tejto oblasti. Paradoxne najznámejšími sú predstavitelia práve zakladajúcej generácie slovenskej populárnej hudby, ktorí vyšli zo záhorského prostredia. Najmä skalický rodák FrantišekKrištof-Veselý, tenorista Janko Blaho, textár a libretista, senický rodák Pavol Braxatoris. Z „druhého“ obdobia je to najmä rodák zo Zohora, hudobný skladateľ a organizátor, spoluzakladateľ Bratislavskej lýry Pavol Zelenay, skladateľ a dirigent Ján Siváček, rodák z Myjavy. V Starej Turej sa narodil aj textár a dlhoročný dramaturg Slovenskej televízie v Bratislave, predčasne zosnulý Ivan Úradníček, producent hudobnej televíznej relácie Malá televízna hitparáda. Bratislavská televízia ju vysielala v rokoch 1967 – 73 a predstavovala v nej úspešné verzie svetových hitov so slovenskými textami, ktoré popularizovali takmer všetkých interpretov melodického prúdu slovenskej populárnej hudby (E. Kostolányiová, D. Grúň, K. Duchoň, H. Blehárová, O. Szabová, M. Škultétyová a i.).
Na túto generáciu plynule nadviazali muzikanti, ktorí sa v našej hudobnej kultúre aktívne objavujú dodnes. Hudobný skladateľ a dirigent, rodák z Plaveckého Štvrtka Pavel Zajaček, jeho autorský spolupútnik, skladateľ a rodák zo Suchohradu Ali Brezovský a speváčka, rodáčka zo Šaštína – Stráží, Jana Kocianová. Jej kolegyňa, dnes už zosnulá Eva Mária Uhrí-ková, je predstaviteľkou populárnej hudby, no začínala ako speváčka ľudových piesní v obci svojho detstva – v Moravskom Lieskovom. Za Záhoráka sa neraz pokladá aj dirigent a trubkár Siloš Pohanka, aj keď sa narodil v neďalekom Hodoníne na Morave. Záhorský domicil nájdeme aj pri biografických údajoch ďalších významných tvorcov slovenskej populárnej hudby. Slávu a významný vklad do rozvoja českej a slovenskej populárnej hudby priniesol svetoznámy dirigent a rodák z Veľkých Levár Gustav Brom.
Keď zájdeme smerom viac k Brati-slave, stretneme sa s ďalšou významnou obcou Borinkou, ktorá je spojená s troma významnými osobnosťami. Je to rodisko Júlie Kurilovej, dlhoročnej rozhlasovej redaktorky, okrem iného aj autorky známeho textu Kamila, ktorú zhudobnil skladateľ Andrej Lieskovský (a s úspechom ju naspieval Zdeno Sychra a neskôr aj Karol Duchoň). Borinka je aj rodiskom speváčky Bey Littmannovej. V Borinke našiel na dlhé roky svoj domov hudobný skladateľ a akordeonista, dlhoročný rozhlasový hudobný redaktor Peter Hanzely, autor stoviek populárnych skladieb (za všetky spomeňme V slovenských dolinách a Čardáš dvoch sŕdc pre Karola Duchoňa). Z rockovej generácie slovenskej populárnej hudby sa hlási k svojim ska-lickým koreňom hudobný skladateľ a klavirista Marián Varga (čestný občan mesta Skalice). Rocková hudba s prvkami country prvkov je doména niekdajšieho člena skupiny Prognóza, neskôr skupín Plus a Country Plus Bandu Ľudovíta Noska, rodáka z Veľkých Levár, ktorý je známy ako interpret Brezovského piesne Kreslím si ružu na Bratislavskej lýre 1976. A to, samozrejme, nespomíname ďalších tvorcov slovenskej populárnej hudby, pre ktorých je Záhorie ich inšpiračným zdrojom. Nečudo, veď aj v hudobnej oblasti bola táto časť Slovenska akýmsi magickým územím s významnými špecifikami. Blízkosť hlavného mesta, ale aj významného moravského centra – Brna, ktoré malo a dodnes má najmä významné džezové hudobnícke zázemie, pôsobilo na uvedených tvorcov aj v tom, že sa do týchto hudobných centier nepresťahovali, ale len dochádzali zo svojho obľúbeného Záhoria.
Keď sme spomínali spätné ovplyvnenie rodiska pri návrate k žánru ľudovej hudby, môžeme si to dokumentovať na jednej z predstaviteliek žánru populárnej hudby. Pristavme sa v tejto chvíli pri speváčke Jane Kocianovej, predstaviteľke výraznej línie generácie slo-venskej populárnej hudby, ktorá sa dostávala do popredia koncom šesťdesiatych rokov. Rodáčka zo Šaštína-Stráží sa však nevenovala len populárnej hudbe a džezu (v Slovenskom rozhlase nahrala okolo 350 skladieb, ďalších 100 pre vydavateľstvo Opus) – a okrem stálych spolupracovníkov, najmä skladateľa, dirigenta a aranžéra Vieroslava Matušíka a hudobníka Josefa Škvařila začala čoskoro spolupracovať s Karlom Gottom a v období rokov 1974-76 sa stala načas aj sólistkou jeho sprievodnej skupiny. Tam sa zoznámila s významným slovenským režisérom pôsobiacim v Prahe Jánom Roháčom, ktorý ju ako prvý nahovoril, či by neskúsila svoj vzťah k ľudovým a cigánskym piesňam pretaviť aj do konkrétneho projektu. V tomto čase naspievala niekoľko ľudových piesní v úprave pre Tanečný orchester Československého rozhlasu v Bratislave; napríklad v rozhlasovom archíve nájdeme skladbu Hore pod skalami, ktorú Kocianová naspievala s Jozefom Benedikom.
„Ľudová hudba, a najmä tá záhorácka, mi bola blízka už v období detstva. V Šaštíne chodili po domoch rôzne ľudové a cigánske kapely – mám ich pred očami – oblečení v čiernych nohaviciach a bielych košeliach, s basou. A mne sa to veľmi páčilo, tam som sa naučila celý záhorácky repertoár. Bolo to najmä cez sviatky, hody, Vianoce či Veľkonočnú nedeľu. Tam som počula aj typickú cigánsku muziku,“ spomína na obdobie, kedy si Jana Kocianová vytvorila vzťah k ľudovej hudbe. V polovici sedemdesiatych rokov teda skúsila aj žáner ľudovej hudby. S Jánom Roháčom a súrodencami Gondolánovcami pripravila recitál Husle a cimbal (1975) pre Slovenskú televíziu, po úspechu prišiel aj ďalší televízny recitál Éj, srdénko moje (1976), kde účinkovali aj českí speváci a hudobníci so vzťahom k moravskej ľudovej hudbe (napríklad súrodenci H. a P. Ulrychovci). A preto akosi prirodzene z úspechu programu s ľudovými piesňami začala vznikať aj rovnomenná platňa Jany Kocianovej. „Nikdy som sa netajila tým, že ľudová hudba je jednou z mojich najväčších lások. V detstve to bola vlastne jediná hudba, ktorú som poznala. Vari preto je dodnes pre mňa akýmsi meradlom kvality všetkých pesničiek, s ktorými sa ako speváčka stretávam bez ohľadu na to, do ktorého žánru patria. Rozhodujúce je iba to, aké silné pocity vo mne vyvolávajú, a či mne a mojim prostredníctvom aj ostatným ľuďom niečo hovoria. To považujem za najdôležitejšie vlastnosti dobrej hudby, a práve preto mám ľudovú hudbu rada. Od vzťahu k ľudovým pesničkám je ďaleko k platni, najmä ak ide o speváka zaradeného do žánru populárnej hudby, ako je to v mojom prípade. Celú jednu stranu platne Ej, srdénko moje som venovala pesničkám môjho Záhoria,“ povedala Jana Kocianová na margo svojho kontaktu so záhoráckymi ľudovými piesňami aj pred poslucháčmi populárnej hudby na platni, ktorú ešte v januári 1977 nahrala v bratislavskom Divadle hudby, kde malo vtedajšie vydavateľstvo Opus svoje štúdiá. Tento album považuje speváčka za jeden z najlepších vo svojej kariére. Bol to vlastne prvý pokus, keď speváčka populárnej hudby a džezu siahla po typickej, aranžérsky alebo žánrovo „nepreklasifikovanej“ hudbe (na začiatku 70. rokov niektoré slovenské interpretky ako E. Kostolányiová či Z. Kolínska naspievali ľudové piesne, ale v úprave pre tanečný orchester či malú rytmickú skupinu). Z typických záhorských piesní si spolu s producentom nahrávky Viktorom Szarkom (vraj napriek nevôli niektorých ortodoxných zástupcov žánru ľudovej hudby v rozhlase) vybrala sedem: Ej, srdénko moje, Chodili chlapci k nám, V Uníne scú, Zaspala nevesta, Nebyla sem veselá, Kebych byla a Švarné dzífča. Na LP gramoplatni spolupracovala Ľudová hudba Eugena Farkaša pod vedením Štefana Sendreia, Dezidera Cibuľku a Viliama Farkaša.
Po úspechu albumu ľudovej hudby jej ďalší podobný projekt ponúkol režisér Jozef Novan, s ktorým spolupracovala najmä ako s televíznym režisérom pri programoch džezovej hudby alebo pri projekte Podoby, kde si zaspievala v tanečnej suite aj s kapelou ľudovej hudby, aj s veľkým bigbandom, ktorý viedol Gustav Brom. Jozef Novan jej ponúkol projekt cigánskej hudby, ktorá mala veľmi blízko k predchádzajúcemu albumu z tejto žánrovej odnože. „Tú príjemnú cigánčinu cítiť v každom regióne Slovenska. Ale je fakt, že je výrazný rozdiel, keď si zoberiete cigánsku kapelu zo stredného Slovenska alebo Záhoria, nehovoriac o južných maďarských kapelách. Aj sem do Šaštína chodievali cigánske kapely z Moravy, a tie boli ovplyvnené moravským Slováckom. Jednoducho – krásnymi melódiami. A tí Cigáni tam hrali akosi okrúhlejšie, jemnejšie ako na strednom Slo-vensku. Tam mi prídu takíto hudobníci akoby tvrdšie hrajúci,“ hovorí Jana Kocianová. „Práve Jozef Novan mi povedal: Ty máš predurčený hlas aj na cigánske. A tak som sa k nim dostala, mala som možnosť získať zbierku mnohých cigánskych pesničiek. V Bratislave nás Jozef Novan zoznámil s Jánom Berkym – Mrenicom. Už na prvej platni záhoráckych pesničiek bolo cítiť to prelínanie cigánčiny a záhoráčtiny. Berky – Mrenica vtedy povedal, že by cigánsku hudbu bolo treba povýšiť na umenie. Upravil tie piesne tak, že im dodal popularitu aj tým, že urobil zmesi a chcel, aby sa dalo na ne aj tancovať. A myslím si, že mu to vyšlo. Platňa, ktorú sme nahrávali už v novom digitálnom štúdiu Opusu v roku 1987, sa volá Káli Rosita. A okrem Mrenicovcov tam účinkuje aj zmiešaný zbor SĽUK-u,“ hovorí Jana Kocianová. Práve platňa Káli Rosita vyšla spolu s platňou J. Berkyho-Mrenicu v reedícii len nedávno ako súčasť projektu Opus 100, ktorý má prinášať významné albumy z dejín slovenskej hudobnej kultúry na CD nosičoch. Podľa našich informácií sa na tento rok pripravuje aj reedícia spomínanej platne Ej, srdénko moje z roku 1977.
