História písania staničných kroník, resp. Pamätných kníh železničných staníc, sa začala v roku 1923. Sú cenným zdrojom informácií nielen k dejinám železníc, ale takisto k regionálnym dejinám. Bezprostredne zachytávajú udalosti, odohrávajúce sa v konkrétnej obci alebo meste očami prednostov železničných staníc. Cítiť z nich svetonázor pisateľa, ktorý do nich pretavuje svoje pocity a názory na vtedajšie dianie. V článku sa pokúsime priblížiť život obyvateľov Šaštína v období prvej ČSR, teda v rokoch 1918 – 1939 tak, ako ho videl a vnímal prednosta miestnej železničnej stanice. Staničnú kroniku viedol od roku 1924 Petr Paulu, ktorý v jej úvode zdôraznil starobylosť Šaštína a načrtol jeho dejiny. Z toho vyplýva, že historické povedomie domáceho obyvateľstva muselo byť na dobrej úrovni, keďže v kronike, aj keď s nepresnosťami (odstránenými do súčasnosti historickým výskumom), je uvedené okrem iného, že Šaštín získal privilégiá od Ctibora zo Ctiboríc, že bol dlho majetkom Coborovcov a neskôr cisárskej rodiny, ako i to, že v ňom bola vybudovaná kartúnka (označovaná v kronike ako rukodielňa) a po jej zániku založený Rudolfom Puthonom cukrovar.
Šaštín bol a stále je významným pútnickým miestom, čo zdôraznil v pamätnej knihe aj autor, ktorý o púťach v úvode napísal: „Záhodno je v nedeľu, sviatok alebo v ktorýkoľvek pútnický deň sem prijeť. Vtedy možno obdivovať rôzné pestré kroje slovenských a moravských pútnikov, pozorovať čilý život pri kláštore a v mestečku, prezerať bohato zariadené krámy a obchody na devotionale a iné pútnické zbožie.“ Počas pútí bolo teda v obci rušno a akiste i veselo.
Mimoriadne zaujímavo je zachytený vznik republiky a udalosti, ktoré sa po jej vyhlásení v okolí šaštínskej stanice odohrali. Petr Paulu zapísal svedectvo Jána Morávka, ktorý v tej dobe už pracoval na stanici ako výpravca, resp. staničný dozorca a stal sa tak priamym účastníkom týchto udalostí. Správy o vyhlásení Československej republiky priniesli do Šaštína vojaci vracajúci sa z bojísk svetovej vojny koncom októbra. V tom čase bola osobná doprava obmedzená pre nedostatok personálu i strojov na štyri vlaky denne, čo nepostačovalo na prepravu obyvateľstva a vracajúcich sa vojakov. Títo po vystúpení z preplnených vozňov, uvidiac maďarských žandárov, okamžite im začali odoberať zbrane a strhávať odznaky hodnosti z rovnošiat. Vojaci, ktorí sa nedostali do vlakov, presúvali sa peši v skupinkách po 10-20 mužov. Jedna takáto skupina zbadala na šaštínskej stanici traťový vozík a chcela si zjednodušiť cestu, preto ho preložila na koľajnice a namierila si to smerom na Senicu. Keď sa im v tom Morávek snažil zabrániť, vytiahli na neho zbraň a odišli s volaním: „Nech žije Československá republika, je sloboda, nám nerozkazuje nikdo.“ Neskôr sa dozvedel, že vozík pri Šajdíkových Humenciach prevrhli a ďalej išli pešo. Vyhlásenie republiky prijalo miestne obyvateľstvo s radosťou, ale ako tomu bolo aj v iných obciach a mestách, i tu sa našli ľudia, ktorí si slovo sloboda vysvetľovali po svojom. Začali sa rabovačky. Rabujúci neobišli ani železničnú stanicu. Od Morávka žiadali vydať služobný revolver, ten im však vysvetlil, že je prázdny a zanesený, jeho používaním by si skôr mohli ublížiť ako pomôcť. Prosil ich, aby nevybíjali okná na stanici, netrhali účtovné ani iné doklady, keďže takto spôsobenú škodu mu štát neuhradí. Jeho žiadosť bola nakoniec vypočutá a vyčíňanie sa obmedzilo iba na roztrhanie maďarských vyhlášok a jazdných poriadkov, visiacich v čakárni. Do Šaštína prišlo 5. novembra o 9-tej hodine československé vojsko, ktoré ukončilo toto rabovanie. Po odchode prednostu Františka Szombotha, ktorý bol Maďar, bol zastupovaním poverený práve Ján Morávek. Služba na stanici prebiehala v dvoch jazykoch, smerom do Trnavy v jazyku maďarskom, keďže tam ešte zostával maďarský personál, smerom do Kútov v jazyku „československom“, keďže v tejto stanici už bol personál český. Problém bol s telegrafnou linkou, ktorá bola na mnohých miestach prerušená a „chvýlama keď sa uvolnila od Trnavy, inšie nebolo čítať, len že stanice žiadali o pomoc proti rabujúcim“. Maďarský personál postupne opúšťal svoje miesta. 14. novembra 1918 sa doprava na železničnej trati na tri dni prerušila, od Trnavy jazdili len zvláštne vlaky po Senicu, smerom z Kútov nebol vypravený žiaden vlak. 16. novembra 1918 hlásili zo stanice v Senici, že trať medzi Senicou a Šaštínom je prerušená. Morávek sa dodatočne dozvedel, že poruchu na trati spôsobilo maďarské vojsko, nachádzajúce sa v Senici. Následne na to prišiel z Kútov do Šaštína vojenský vlak a Jánovi Morávkovi bolo oznámené, že je zbavený ďalšieho výkonu služby a internovaný. Spolu s ním vojaci odviedli 20 židovských obyvateľov z obce, s internovanými zo Senice ich všetkých odviezli cez Hodonín do Brna na Špilberk, kde boli vypočutí a preložení do záložnej nemocnice č. III. Tu ich držali do 24. decembra. Po prepustení strávil Morávek vianočné sviatky u rodičov v Čáčove a do Šaštína sa vrátil až koncom decembra 1918. Bol opätovne prijatý do služby ako výpravca. Ako sa dozvedáme, Petr Paulu bol dosadený za správcu šaštínskej stanice v máji 1919.
Do kroniky sa dostal aj opis šaštínskej stanice. Miestna železničná stanica, ležiaca na trati Kúty – Trnava, bola vybudovaná v roku 1897. V roku 1924 mala podľa záznamov v pamätnej knihe tri koľaje. Budova stanice bola jednoposchodová stavba, na prízemí sa nachádzala telegrafická kancelária, pokladňa, čakáreň a vestibul. Kancelária prednostu bola neskôr adaptovaná z čakárne druhej triedy, na prvom poschodí sa nachádzal byt prednostu stanice. Smerom na Kúty stál domček výhybkára. Ďalej tu bol sklad, ktorý mal rovnako ako prijímacia budova i strážny domček šindľovú strechu. Okrem nich patrila do obvodu stanice váha, kancelária a sklad traťmajstra. Neskôr boli k šaštínskej stanici pričlenené ako zastávka a nákladisko pôvodné stanice Šajdíkove Humence (r. 1921) a Borský Mikuláš (r. 1923).
Pisateľ kroniky nezabudol spomenúť ani podniky, ktoré v obci existovali. Z bývalých cisárskych majetkov bol vytvorený štátny veľkostatok bohatý na lesy a poľnohospodársku pôdu, mal ho v prenájme Kuffnerov cukrovar v Břeclavi. Drevo z tunajších lesov sa každoročne predávalo rôznym domácim i zahraničným firmám, vyvážalo sa najmä do Nemecka. V Šaštíne existovala škrobáreň firmy S. Pollák a synovia a ako zaujímavosť sa uvádzajú dve firmy – M. Sonenfeld a M. D. Spiegler, ktoré exportovali liečivé byliny do zahraničia, hlavne do Viedne, Nemecka, Francúzska a do zámoria.
V novembri 1923 bola zavedená telefónna linka medzi Šaštínom, Šajdíkovými Humencami a Borským Mikulášom. V roku 1924 privítali na stanici v Šaštíne významnú osobnosť politického života. 4. mája stanicou prechádzal minister zahraničných vecí Edvard Beneš, ktorý sa zúčastnil položenia základného kameňa na mohylu „velkého Slováka Generála Stefanika“. Autor pamätnej knihy si všímal aj dianie v oblasti cirkevných záležitostí. Zaznamenal, že v apríli bol miestny farár Ján Michálek menovaný kanonikom, čo znamenalo jeho odchod z farnosti. 8. októbra 1924 prišli do obce z Talianska dvaja saleziáni, ktorých neskôr nasledovali ďalší členovia rehole. V Šaštíne založili tzv. malý seminár – „Marianum“ na prípravu mladých chlapcov pre duchovnú službu. Kňazi i chovanci boli všetci Slováci. V tomto roku sa však odohrala i tragická udalosť, keď 3. novembra prešiel vlak penzionovaného notára Jozefa Sojáka, ktorý si chcel skrátiť cestu domov a idúc po koľajniciach nepočul prichádzajúci vlak. Následkom zranenia podľahol v nemocnici v Bratislave, kam bol po nehode prevezený.
Ani prvý polrok roku 1925 sa neniesol pre šaštínsku stanicu v duchu radostných udalostí. 24. apríla v popoludňajších hodinách zachvátil prijímaciu budovu stanice požiar, zničil celú strechu a takisto aj bielizeň prednostu stanice, ktorá tam visela. Hasenia požiaru sa zúčastnil hasičský zbor zo Šaštína, Čár a so svojou striekačkou prišli na pomoc i železniční zamestnanci z Kútov.
V Šaštíne sa každoročne až do dnešných dní usporadúvajú púte, prichádzajú sem tisíce ľudí z rôznych kútov Slovenska a okolitých krajín. V minulosti tomu nebolo inak, obec zaplavovalo množstvo pútnikov najmä počas mája. Koľko ich bolo a odkiaľ prichádzali nám prezrádza Petr Paulu na stránkach staničnej kroniky. Z jeho zápisov vyberáme na ukážku ten z roku 1925: „V měsíci květen je nejsilnější návštěva procesí v roce. Co se týče frekvence a množstva poutníkú, jeví se následovně: 4./V. asi 350 z Nadaše, vedl farář Krištůfek, 6./V. 230 z Nových Zámků (maďar. národnosti), 9./V. 140 z Hrušovan-Šaňova, 10./V. 160 z Nové Mesto n/Váhom, 13./V. 110 z Nov. Zámku (Slováci), 15./V. z Pratelsbrunnu, 17./V. 102 deti školní výlet z Bolerázu, 26./V. 100 z Prievidze Boj. Kúpele.“ Okrem toho v ďalších mesiacoch prišlo niekoľko mimoriadnych vlakov s pútnikmi z Viedne, Trnavy, Uherského Brodu a Bratislavy. Do jeho výpočtu však boli zahrnutí len tí pútnici, ktorí žiadali o zľavu na cestovnom, okrem nich prišlo ďalších niekoľko tisíc jednotlivcov nenárokujúcich si tieto úľavy. Obec zažila i ďalšiu výnimočnú udalosť, v dňoch 14. – 16. augusta 1925 sa tu konalo valné zhromaždenie Spolku sv. Vojtecha, na ktoré podľa odhadov pisateľa prišlo asi 3000 ľudí, medzi inými i významní predstavitelia politického a duchovného života Andrej Hlinka a biskup Pavol Jantausch. Do života miestneho obyvateľstva zasiahla v tomto období pozemková
reforma, ktorá sa nevyhla ani regiónu Záhoria. Veľkostatok Šaštín bol rozdelený a na zvyškových statkoch začali hospodáriť jednotlivci: dvor Bobohdany (Bobogdany) – Jozef Kolár, dvor Pivovar – František Václavík, Smolinské – Hošek a Svoboda, dvor Bištava – Ján Petráš. V dvoroch Bobohdany a Pivovar boli do činnosti uvedené tamojšie liehovary.
Najzaujímavejšou udalosťou zachytenou v pamätnej knihe v roku 1926 bola posviacka nových zvonov pre tamojší kostol, ktorá sa uskutočnila 31. októbra. Posvätil ich nitriansky biskup Karol Kmeťko. Zvony, zakúpené z milodarov a vážiace 5 650 kg, vyrobila firma Herold v Chomutove v severozápadných Čechách. Dodaný mal byť následne ešte jeden zvon s hmotnosťou 2 700 kg.
Ako sme už uviedli, niet pochýb o tom, že život obyvateľov Šaštína výrazne ovplyvňoval fakt, že obec bola pútnickým miestom, známym nielen doma, ale aj v zahraničí. Počas pútí tu bývalo rušno, obzvlášť, ak sa konala nejaká významná slávnosť, akou bola napríklad ďakovná púť pri oslave 200-ročného jubilea pútnického miesta, keď pápež Pius XI. vyhlásil Sedembolestnú za Patrónku Slovenska. Konala sa 22. mája 1927 za účasti viacerých slovenských biskupov, pútnikov z Viedne, Bratislavy a Trnavy. Podľa odhadov pisateľa kroniky do Šaštína pri tejto príležitosti prišlo po železnici 10 000 pútnikov. Z politikov sa slávnosti zúčastnil Marko Gažík, minister pre zjednotenie zákonov a poľský konzul Merdinger.
Čo sa týka hospodárskej situácie v obci, liehovar pri zvyškovom statku Pivovar bol prevzatý roľníckym združením do vlastnej správy a pod názvom Roľnícky družstevný liehovar Stráže, pošta Šaštín začal od jesene roku 1927 s prevádzkou. V roku 1928 (16. novembra) sa opäť konala v obci posviacka zvonu, ktorý v pamätnej knihe označoval prednosta Paulu ako „národný“. I tento zvon bol dodaný firmou Herold z Chomutova a vážil 4 735 kg. Slávnosti, konanej pri tejto príležitosti, sa zúčastnili okrem množstva ľudí z rôznych kútov Slovenska i biskup P. Jantausch, minister M. Gažík a krajinský prezident Ján Drobný. Mimoriadnou udalosťou pre celé Slovensko bolo v roku 1928 odhalenie mohyly generála Milana Rastislava Štefánika. Z tohto dôvodu bolo 23. septembra vypravených veľa mimoriadnych osobných vlakov, niektoré z nich však pre mimoriadne zlé počasie boli odrieknuté.
Začiatok roka 1929 priniesol obyvateľom Záhoria obzvlášť tuhú zimu, ktorá začala 8. januára s teplotou -12 stupňov Celzia a snehovou pokrývkou 21 cm a vyvrcholila v prvej polovici februára teplotou -39 stupňov Celzia a maximálnou výškou snehu 75 cm. Následkom silných mrazov sneh zľadovatel a k postupnému otepleniu prišlo až od 10. marca. Poveternostná situácia komplikovala aj železničnú dopravu. Napríklad 20. februára uviazol v Borskom Mikuláši v záveji vlak č. 5281, po dlhšej dobe sa ho síce podarilo zo záveja vyslobodiť, avšak len s 10 vagónmi, s ktorými prišiel do Šaštína. Pre ostatných 15 sa musel rušeň vrátiť späť a meškanie nabralo cez 3 hodiny. Protiidúci vlak musel zatiaľ čakať na šaštínskej stanici. Ďalšiu prekážku v ceste mal spomínaný vlak na inom mieste na trati a podarilo sa ju odstrániť až ráno okolo 6-tej hodiny. V tú noc bolo –15 stupňov Celzia a dul silný vietor, takže cestujúci vo vlaku, ako aj pracovníci železníc, snažiaci sa chybu na trati odstrániť, museli byť celí premrznutí.
Rok 1929 sa niesol v znamení elektrifikácie a obnovy obce. Elektrické vedenie bolo pripojené na Západoslovenskú elektráreň (dovtedajšia súkromná elektráreň bola zrušená), ktorá po opravách a zdokonalení pouličného osvetlenia začala od Vianoc dodávať svetlo do obchodov a úradov. Uskutočnilo sa aj asfaltovanie námestia a chodníkov, ktoré podľa autora kroniky stálo 1 milión Kč. Modernizácia napredovala aj v nasledujúcom roku 1930, keď bol na stanici zavedený telefón spojený s miestnym poštovým úradom. Náklady na jeho zavedenie (800 Kč) hradili miestni záujemcovia, ktorí tiež mali zriadené telefónne stanice. Neuveriteľná a nie každodenná udalosť sa odohrala na šaštínskej stanici 13. februára. Vlakom ňou do Smoleníc prechádzal Karol Hoblík z Orešian, ktorý sa spolu s tehotnou manželkou vracal domov po siedmich rokoch strávených vo Francúzsku. Tej sa po ceste natoľko priťažilo, že ju museli z vlaku vyložiť a odniesť do kancelárie prednostu stanice, kde za hodinu na to porodila zdravé dievčatko. Po ošetrení a zotavení po niekoľkých dňoch odcestovala domov.
Celosvetová hospodárska kríza zasiahla aj železničnú dopravu na Slovensku. Odrazilo sa to v predaji cestovných lístkov, v roku 1931 ich predali iba 58 163, čo bolo v porovnaní s predchádzajúcim rokom o 14 545 kusov menej. Tento pokles trval i v nasledujúcich rokoch. Od apríla 1933 sa v Šaštíne zmenili správcovia stanice. Petr Paulu odišiel do výslužby a na jeho miesto nastúpil nám už známy Ján Morávek. Železnicu v tomto roku postihla tragická udalosť, keď 16. marca skočila z nezistených príčin pod vlak medzi Borským Mikulášom a Šaštínom ani nie 27-ročná Mária Ernstová. Nasledujúce roky na stránkach kroniky nepriniesli obzvlášť zaujímavé udalosti do života obce. Možno spomenúť len prejazd mimoriadnych vlakov vezúcich 29. a 30. júna 1936 „Sokolské župy z Čiech a Moravy“ do Brezovej pod Bradlom spoločne so slovenskými výpravami s cieľom „uctiť pamiatku veľkeho budovateľa našej republiky M. R. Štefánika na Bradle“.
Rok 1938 priniesol Slovákom a Slovensku zmeny, ktoré viedli v neskoršom období k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Vývoj politickej situácie ovplyvnil i každodenný život Šaštínčanov. Najprv 13. februára prišla do obce vojenská posádka pešieho pluku č. 33, ktorá tu ostala trvalo ubytovaná. Tento pluk bol pri obsadzovaní Slovenska v roku 1918 v obci ako prvý a 24. apríla 1938 oslavoval 20. výročie svojho založenia. Ján Morávek opísal oslavy nasledovne: „Stanica bola slávnostne ozdobená, hosťov čakala pred stanicou vojanská informačná hliadka. Hostia sa schádzali z rôznych miest republiky na slávnosti, pričom bolo vidieť radostné objímanie legionárov na stanici, kde sa stretali kamarádi, ktorí pred 20. rokámi spoločne bojovali na Talianskom fronte za samostatnosť československej republiky.“ Po vyhlásení čiastočnej mobilizácie 21. mája bola posilnená vlaková doprava, pretože bolo potrebné prepraviť záložníkov ku kmeňovým plukom. Premávka na železnici ešte viac zosilnela po vyhlásení všeobecnej mobilizácie v septembri 1938. Lúčenie vojakov s rodinami bolo dojímavé, dokonca radostné, čo nezabudol zaznamenať ani správca tunajšej stanice: „Odchod záložníkov a lučenie je neopisateľne. Po lučeniu z rodinama radostne nasedali do vlakov zachraňovať ohroženú vlasť, pri čom sľubovali slávny návrat.“
Zápis v pamätnej knihe šaštínskej stanice o vzniku Slovenskej republiky 14. marca 1939 už urobil jej nový správca Ladislav Palkovič: „Založenie Slovenského štátu u tunajších zamestnancov bolo prijaté s nadšením. Bolo badať aka radosť zmocňuje sa nás všetkých keď národ slovenský prevzal do rúk to čo mu pred 1000 rokmi patrilo. Sloboda slovenského národa octla sa v rukách slovenských a preto niet div že Ti ktorí najviac pod cudzim jarmom trpeli, z radosťou samostatný slovenský štát oslavovali, dufajúc že budú im odčinené krivdy ktoré boli po mnohych rokoch nespravodlivo na nich popáchané. Od tohto dňa zavedená bola po všetkých staniciach tak tiež i na stanici Šaštin gardisticka pohotovostna služba, ktora mala za účel chrániť železničný majetok proti záškodnikom. Boly prevadzané osobné prehliadky najmä u odchádzajucich Čechov a židov.“
V septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna, ktorá priniesla hrozné utrpenie jednotlivcom i celým národom, Slovákov nevynímajúc. Tu naše rozprávanie o živote v Šaštíne v období prvej ČSR prerušujeme, tak ako na istý čas bola prerušená aj existencia spoločnej republiky Čechov a Slovákov.
Pramene
Slovenský národný archív, Zbierka staničných kroník, inv. č. 275.
http://www.zsr.sk/slovensky/archiv-zsr/pamatne-knihy-zoznam-k.html?page_id=2121
Poznámka: Obdobie vzniku ČSR v r. 1938 z Pamätnej knihy staničného úradu v Šaštíne publikovala Zacharová, Mária: Pramene k dejinám 1. svetovej vojny a prevratu v roku 1918 na Záhorí I. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 7, Skalica : Záhorské múzeum v Skalici, 2014, s. 249-251.
