Na vznik, vývoj a formovanie ľudového odevu v minulosti vplývali okrem geografických a klimatických podmienok i ďalšie faktory, ako napr. biologické znaky (príslušnosť k pohlaviu, vek, stav a zaradenie do rodinného i do širšieho dedinského kolektívu), druh zamestnania a práce (roľníci, pastieri, baníci a pod.), spoločenská a triedna príslušnosť, náboženstvo, kolonizačné a migračné vlny, styk s historickou módou a s cudzinou. Ľudový odev bol pritom aj prostriedkom odrazu estetického cítenia ľudí.
Odev ľudu tohto predovšetkým poľnohospodársko-vinohradníckeho kraja býval veľmi jednoduchý, boli v ňom zastúpené starobylé odevné formy a doma vyrobený materiál – konopné plátno, hrubé súkno ubíjané z ovčej vlny a ovčie kožušiny. Ovíjaním a zošívaním zhotovené odevné súčasti sa zachovali až do 20. storočia v pracovnom odeve širokých vrstiev vidieckeho obyvateľstva.
V 2.pol. 19.st. sa pomerne jednotný odev roľníkov začínal aj regionálne diferencovať, nastávalo drobenie väčších odevných oblastí na menšie. V súčasných hraniciach Trnavského samosprávneho kraja sa vytvorili tri odevné oblasti: trnavská, podunajská a záhorská s viacerými odevnými variantmi:Trnavská oblasť: základný trnavský variant, piešťanský variant spodvariantom krakovianskym, prechodný odev medzi uvedenými dvoma, hlohovský variant
Podunajská oblasť: variant veľkogrobský, šoporniansky, odev prisťahovalcov z Dolnej zeme, odev maďarského etnika
Záhorská oblasť: jabonický variant, senický variant, radošovský variant, skalický variant, moravskosvätojánsky variant, v severnej kopaničiarskej časti podvariant myjavský.
V roku 1895 vznikol Spolok pre domácu výrobu Izabella, založený arcikňažnou Izabellou v roku 1895 v Bratislave. Zakladal po dedinách západného Slovenska dielne, v ktorých sa domáce vyšívačské techniky a vzory aplikovali na odevné, bytové a cirkevné textílie. Už koncom 19.st. sa trnavská výšivka stala módnym tovarom pre mestských záujemcov a zdrojom zárobku pre vidiecke ženy aj dievčatá.
V roku 1910 založil v Skalici MUDr. Pavel Blaho výšivkárske družstvo s pôsobnosťou na západnom a strednom Slovensku ako aj blízkej Morave, ktoré udržiavalo autentické vzory a prezentovalo slovenské výšivky vo Viedni, Londýne, Philadelphii, ako aj na mnohých výstavách v Čechách.
Po vzniku Československej republiky, v medzivojnovom období, predstavoval trnavský a piešťanský ľudový odev tiež reprezentačný slovenský „kroj“ pre vyššie vrstvy obyvateľstva na rozličných spoločenských udalostiach doma i v zahraničí. Po roku 1945 prešlo skalické družstvo do Ústredia ľudovej umeleckej výroby so sídlom v Bratislave.
V súčasnosti sa štúdiom, dokumentáciou a prezentáciou ľudového odevu zaoberajú na území Trnavského samosprávneho kraja inštitúcie v jeho pôsobnosti. Modifikovaný ľudový odev sa dnes používa na reprezentačné účely na obecných a cirkevných slávnostiach, vo folklórnych súboroch, v divadelných predstaveniach.
Viera Holicová, Mária Zajíčková, Izabela Danterová, Aneta Cintulová
