Životný príbeh Prisky Markovichovej (14. 1. 1905 Zvolen – 11. 3. 1984 Myjava), pochovanej v evanjelickej časti cintorína v Skalici, sa začal písať pred prvou svetovou vojnou, pokračoval v medzivojnovom období v Maďarsku, Nemecku, Švajčiarsku a Československu. Vrátila sa do rodného Zvolena, hľadajúc pokojné miesto pre uplatnenie svojho talentu a rozvíjanie otcom začatej ťažby vzácneho magnezitu a andezitu. Nepriazeň režimu Slovenskej republiky v závere druhej svetovej vojny donútila rodinu Markovich opustiť Zvolen a nájsť si nový domov v Senici. Tu sa dozvedeli v roku 1945 o ustanovení národnej správy na ich firmu Markovich a spol. a v roku 1948 o znárodnení ich kameňolomov. Život im poznačil komunistický režim a dlho trvalo, pokiaľ získali československé občianstvo, nadobudli slovenskú národnosť, a ešte dlhšie, kým im režim odpustil ich živnostenský pôvod. Priska Markovichová prežila polovicu života v Senici. V dôsledku nezdarov a krívd tu žila uzavretým spôsobom života, obávala sa spoločenských zmien, nedôverovala úradom a s podozrením otvárala dvere kaštieľa každej neznámej osobe. V Senici hľadala cestu uplatnenia v maliarstve a umeleckej fotografii. Narážala na nepriazeň a krédo, ktoré si sama zvolila na parte: „Celý život som hľadala krásu a pracovala som pre krásno“, sa jej nepodarilo celkom naplniť.
Priska Markovichová sa narodila v evanjelickej rodine maďarskej národnosti, ktorá sa po roku 1918 prihlásila k československej štátnosti. Otec Samuel Markovich bol riaditeľom banky do roku 1928 a po penzionovaní začal podnikať v ťažbe andezitu. Priska bola jednou z troch dcér, ktorú podporoval v jej túžbe venovať sa výtvarnému umeniu a umeleckej fotografii. Priska i jej sestry Ružena a Alžbeta zostali slobodné a bezdetné. Priska absolvovala základné vzdelanie v rodisku, strednú školu na evanjelickej škole v maďarskom Aszóde a na gymnáziu v Budapešti, kde zmaturovala v roku 1923. Pokračovala v štúdiu na Umeleckej akadémii v Budapešti u profesorov Ľudovíta Deáka a Júlia Rudnayho, ktorý bol jej strýkom. Pre chorobu žalúdka musela štúdium ukončiť. Doliečovala sa v tatranskom sanatóriu, kde sa zoznámila s nemeckou Židovkou Ingou Heilbronerovou, ktorá ju pozvala k sebe do Mníchova a pomohla jej od roku 1930 pokračovať v štúdiu na mníchovskej akadémii. Maľbu absolvovala v roku 1930 v dielni profesorov Strobenza a Steppessa a výtvarnú fotografiu v roku 1933 v ateliéroch Rudolfa Müllera-Schönhausera a Viliama Zilského. Svoj prvý úspech dosiahla v medzinárodnej súťaži vyhlásenej v roku 1931 firmou Kodak. Za kolekciu fotografií zvierat získala diplom a hlavnú cenu ako jediná účastníčka v tejto kategórii z Československa.
Už počas štúdia ako nadaná študentka získala v roku 1930 zamestnanie fotografky a výtvarníčky scén v mníchovskom divadle Kammerspiele in Schauspielhaus, kde pôsobila až do roku 1936. Nasledujúce dva roky pracovala ako umelecká fotografka v švajčiarskom Lausanne v redakcii časopisu Lectures du Foyer pod vedením madam Demieville. Tá požadovala od nej grafické návrhy reklám, čo mladú ambicióznu Prisku neuspokojovalo a z redakcie odišla. Potom kratšie pôsobila vo fiľakovskej firme Sfinx a v zvolenskom kníhviazačstve. Vo vojnovej dobe sa firma ťažby andezitu jej otca rozšírila a ten si želal, aby mu pomáhala s administratívou, v čom však nevidela svoju budúcnosť. Ako výtvarníčka a fotografka hľadala v rokoch 1939 – 1944 uplatnenie s pomocou bývalých spolužiakov z budapeštianskej výtvarnej akadémie a krátkodobo ho získala vo viacerých fotoateliéroch a redakciách časopisov v Budapešti. Prácu prerušovala dlhšími návštevami chorľavejúceho otca vo Zvolene, čo brzdilo rozvoj jej profesijného rastu a umeleckého talentu. Priska Markovichová sa usilovala nájsť si trvalú obživu a osamostatniť sa. Zriadila si v roku 1943 fotografickú živnosť a so spoločníkom otvorila vo Zvolene fotoateliér Dora, finančne jej vypomohol otec. Úspešný fotoateliér prevzal jej spoločník bez riadneho majetkového vyrovnania. Nebolo to prvé sklamanie, ktoré Priska zažila.
Rodina Markovich bola maďarskej národnosti, apolitická a navyše bola sympatizantom Masarykovej demokracie, čo vyvolávalo medzi zvolenskými hlinkovcami a gardistami isté podozrenia. Od roku 1941 nasledovali pod rôznymi zámienkami aj domové prehliadky. Zistili, že rodičia ani dcéry nemajú vo Zvolene domovské právo, hoci sa tam všetky tri narodili. Samuel Markovich požiadal o domovské právo a mravné osvedčenie, ktoré získal v marci 1941. Neskôr zamestnanci v markovichovských kameňolomoch odcudzili výbušniny a odovzdali ich v roku 1944 na povstaleckom území. Samuel Markovich sa dostal na listinu podozrivých z podpory SNP. Na prelome rokov 1944-45 mu hrozilo vyšetrovanie a potrestanie, v tej dobe bol už vážne chorý. Navyše bol ich zvolenský dom pri leteckom bombardovaní poškodený. Dcéry chceli ochrániť otca i matku Rozáliu a rozhodli sa Zvolen opustiť. Oslovili a požiadali o pomoc bývalého senického sudcu a vzdialeného príbuzného Ľudovíta Markovicha. Sprostredkoval im ubytovanie v kaštieli Alžbety Pokornej. Priska našla zvolenského taxikára, ktorý rodinu Markovich presťahoval 1. februára 1945 do Senice. Alžbeta Pokorná, ktorá obdivovala umelcov, mala pre Prisku Markovich pochopenie, milo privítala ju i celú rodinu. Senický kaštieľ sa stal pre Prisku oázou, našla v majiteľke Pokornej spriaznenú dušu. Ich večerné posedenia pri čaji, diskusie o sochárstve a maliarstve, spestrené zážitkami Prisky z jej študentských čias boli harmonické a uspokojujúce. Atmosféru narušila smrť Samuela Markovicha 19. februára 1945, ktorá hlboko zasiahla manželku i tri dcéry. Žiaľ zakrátko ešte umocnili nepríjemné udalosti spojené s oslobodením a ubytovaním vojska Červenej armády v kaštieli v apríli 1945. Päť žien sa muselo niekoľko mesiacov tlačiť v jednej miestnosti a čeliť nepríjemným návrhom sovietskych vojakov.
Priska Markovichová si mierové povojnové obdobie spájala s predstavami o slobodnom pôsobení v oblasti umeleckej fotografie, kresby, maľby a drobnej plastiky. Život sa však ukázal zložitejší. Po Senici sa začali šíriť zvesti o minulosti rodiny. Pre maďarskú národnosť Prisku nechceli prihlásiť na trvalý pobyt, vydať jej občiansky preukaz, poskytnúť jej a rodinným príslušníkom lekárske ošetrenie. Markovichovci požiadali v roku 1946 o reslovakizáciu, ale senické úrady im priznali slovenskú národnosť a štátne občianstvo až 5. augusta 1948. Museli žiadosť predložiť v roku 1946 Osídľovaciemu úradu pre Slovensko v Bratislave, predtým požiadať mesto Zvolen o vydanie domovského listu, osvedčení o národnej, štátnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti. Zvolenský národný výbor im musel vydávať osvedčenie o spoľahlivosti viackrát, naposledy ešte 6. októbra 1948, lebo jednotlivé senické úrady žiadali potvrdenie opakovane.
Priska Markovichová a jej sestry sa chceli v Senici zamestnať, pretože boli dlhodobo bez prostriedkov. Mali len príležitostný príjem za drobné práce, ktoré vytvorila Priska ako výtvarníčka a fotografka a z privátneho doučovania senických žiakov v nemčine a francúzštine. Občas prekladala listiny a korešpondenciu v týchto jazykoch a maďarčine do slovenského jazyka a opačne. Súbežne sa vzdelávala v slovenskom jazyku, ktorým hovorila najslabšie.
Výtvarné vzdelanie a talent uplatnila ako lektorka kurzov maľovania pre dospelých, ktoré začal organizovať okresný osvetový dom a závodný klub ROH CHZJD (Slovenského hodvábu) od roku 1956. Vytvárala drobné grafiky pre tlače Spolku sv. Vojtecha, pre okresné noviny Nová dedina a neskôr pre Záhorák. Jej priateľka a mecenáška, majiteľka kaštieľa Alžbeta Pokorná jej sprostredkovala maľovanie obrazov s náboženskou tematikou pre katolíckych veriacich, tiež obnovu oltárneho obrazu a plastík svätcov pre senický katolícky kostol. „Pre tento kostol namaľovala aj oltárny obraz Svätá rodina. Neskôr ho premiestnili do katolíckeho kostola v Čáčove.“ (Spomienka z r. 2021 Mikuláša Vavrušku, nar. 1943.)
Pre senický komunálny podnik vytvorila sériu 41 kresieb s náboženskou tematikou. Priska Markovichová a vedenie prevádzky kameňosochárstva si vopred nedohodli autorské práva a finančnú odmenu. Umelkyni bola prisľúbená eventuálna možnosť jej zamestnania vo fotoslužbe a jej sestre Ružene zamestnanie v niektorej prevádzke komunálneho podniku. Kresby poslúžili pre vyhotovenie pomníkovej adjustácie brúsením, pieskovaním a leptaním. Podnik Priskine obrazové predlohy poskytol ostatným komunálnym podnikom po celom západnom Slovensku a dodnes sa zachovali kresby na čiernom skle osadené do korpusu stoviek náhrobníkov na cintorínoch na Záhorí i mimo neho. Sestrám Markovichovým však trvalé zamestnanie neposkytli a autorskú odmenu zaplatiť odmietli. Priska Markovichová si musela uplatniť svoj nárok voči komunálnemu podniku na súde. Viacročný súdny proces skončil až v roku 1964 čiastočným úspechom. Nebola to jej samoľúbosť, ale biedne postavenie rodiny, ktoré Prisku priviedlo k požadovaniu autorskej odmeny za spomenuté obrázky. Okrem nepravidelných príjmov za vyhotovené portrétne fotografie alebo predané obrazy nemali žiadny pravidelný príjem. Život v senickom kaštieli mal len málo radostných chvíľ. K najradostnejším patrili občasné návštevy senických umelcov Jána Mudrocha, Ľudovíta Vaníčka, Pavla Braxatorisa a i. Zo Skalice prichádzali Július Koreszka, Pavol Fürstenzeller, básnik Pavol Bunčák, ev. a. v. farár Ján Ďurovič a ďalší. Ich rozhovory boli veľmi priateľské, krútili sa okolo umenia a pre Prisku Markovichovú a Alžbetu Pokornú boli stretnutia inšpirujúce a plné optimistického povzbudenia. Kaštieľ vtedy ožíval, rozžiaril sa a preslnil. Bol ako pestrý záhon alebo voňavá lúka plná kvetín, ktoré Priska tak veľmi od detstva milovala. Priska len zriedka vycestovala zo Senice. Spočiatku cestovala za povinnosťami a známymi do Zvolena, Trnavy, občas do Bratislavy. Najviac do Skalice, kde navštevovala J. Ďuroviča a J. Koreszku. Po ich smrti chodila už len na hrob na evanjelickom cintoríne, kde dala pochovať otca, matku i sestru.
Sestry Markovichové sa veľakrát uchádzali v Senici o zamestnanie, ale vždy sa našiel nejaký dôvod pre odmietnutie. Spočiatku to bola prekážka ich národnostnej a spoločenskej inakosti, potom zasa to, že boli dcéry živnostníka, nemali občianstvo, nemali trvalé bydlisko, lebo žili v kaštieli z dobrosrdečnosti jeho majiteľky Alžbety Pokornej, inokedy bolo dôvodom nedostatočné ovládanie slovenského jazyka. Pravidelný príjem mala len ich matka Rozália, ktorá poberala dôchodok vyše 250 korún do smrti v roku 1961. Matkina smrť nepriaznivo ovplyvnila všetky tri sestry, rovnako ako smrť majiteľky kaštieľa Alžbety Pokornej v roku 1962, ktorú oslovovali „vzácna teta“ alebo „milá grófka“, aj keď grófsky titul nemala. V nasledujúcom roku zomiera jedna z troch sestier Ružena Markovichová. Priestory chátrajúceho kaštieľa, nazývaného Seničanmi Machatka, ktorý nikto už vyše polstoročie neopravoval, smrťou spomenutých ešte viac potemneli. V kaštieli zostali žiť už len Priska so sestrou Alžbetou, ktoré testamentmi Alžbety Pokornej (1955, 1961) nadobudli právo dožitia v kaštieli a dedenia hnuteľného majetku. Umelecké ambície Prisky Markovichovej boli v Senici neustále zatláčané do úzadia nepríjemnými životnými situáciami. Napriek tomu vytvorila v rokoch 1946 – 1950 päť návrhov rozprávkových leporel. Tri z nich (Ježiško, vyšlo v r. 1947 tlačou a dve zostali nepublikované Škriatok Franli, Branko a Hnedko) v jej pozostalosti. Verše k jej ilustráciám písali rôzne poetky a autorkou veršov v leporele Veľkonočné vajíčka bola sama Priska Markovichová. Svoju mecenášku Pokornú inšpirovala k ilustrácii leporela Ježiško v prírode a pomohla s jeho vydaním v Spolku sv. Vojtecha v Trnave v roku 1947. Alžbetu Pokornú viedla aj k maľbe obrazov. Priska Markovich pre svoje potešenie vytvárala obrazy prírodných scenérií a ľudovej architektúry v širokom okolí Senice a na želanie príležitostných záujemcov aj maľby kvetinových a ovocných zátiší. Obrazy začala vystavovať v rokoch 1958-60 na krajských i celoslovenských výstavách, kde získala viaceré popredné ocenenia, ktoré jej otvorili neskôr dvere k vstupu do Zväzu výtvarných umelcov a získala určitú ochranu Slovenského fondu výtvarných umení v Bratislave. Vytvorila aj niekoľko drobných grafík – exlibrisov, ktoré darovala svojim priateľom najmä z Budapešti a Bratislavy. Medzi úspešné umelecké prejavy patria návrhy jej ilustrácií na 4 obaly platní z cyklu Rozprávky na každý deň, ktoré vydal Panton Praha v roku 1975.
Priska Markovichová riešila veľkú časť svojho života krízové životné situácie. Starala sa o matku, dve chorľavé sestry, opatrovala starnúcu majiteľku kaštieľa Alžbetu Pokornú. Po otcovi bola však priebojná, usilovná, cieľavedomá, smelá a tieto črty sa zvýraznili po jeho smrti (1945), keď sa stala hlavou rodiny. Sľub daný otcovi a zodpovednosť jej pomáhali obnovovať optimizmus. Vďaka všestrannej podpore rodiny Nečasovej sa postavenie rodiny Markovichovej začalo po roku 1960 trocha zlepšovať. Veľkú útechu jej poskytovala rodina senického učiteľa a vedúceho odboru školstva Jozefa Nečasa s manželkou Alžbetou a ich synom Adriánom. S učiteľkou Nečasovou, rod. Nagyovou, ktorá vedela po maďarsky, spomínali na mladosť, na dobu Masarykovej demokracie i na udalosti druhej svetovej vojny. Nečasovci Priske sprostredkovali od roku 1964 trvalé zamestnanie v senickej ľudovej škole umenia, ktorej riaditeľkou bola Pihorňová.
Priska sa musela pustiť do boja o strechu nad hlavou, ktorý trval až do roku 1977, keď utrápená, vyše 70-ročná súhlasila s výmenou kaštieľa za trojizbový byt v nájomnom dome, ktorý jej pridelil MsNV Senica ako náhradné bývanie.
Po tom, čo získala v dôchodkovom veku učiteľské miesto, prestala fotografovať a začala sa venovať plne výtvarnému vzdelávaniu mládeže v senickej ľudovej škole umenia až do roku 1970. Vo voľnom čase sa vrátila k maľbe obrazov s prírodnými scenériami Záhoria, s roľníckymi a rómskymi motívmi. Vrátila sa k mnohým po roku 1945 nedokončeným plátnam a drobným plastikám. Dokončila aj viaceré plastiky členov rodiny, ale na verejnosti ich neprezentovala. Príležitostne modelovala v desiatkových sériách sadrové zvieratká so zámerom predaja, nakoniec ich však rozdávala ako darčeky.
Priska Markovichová sa venovala fotografovaniu dlhodobo v rokoch 1930 – 1964. Umeleckému fotografovaniu sa začala venovať v Nemecku, neskôr v Švajčiarsku a na Slovensku. Portrétne fotografie jej zvolenského ateliéru Dora sa nezachovali. V pozostalosti sa však zachovali jej umelecky ladené fotografie s dokumentačným významom z okolia Lučenca, Banskej Štiavnice a najviac zo Senice a okolia. Najsystematickejšie sa fotografovaniu venovala po príchode do Senice v rokoch 1945 – 1964 na základe členstva v zväze umelcov. Fotokomoru si zriadila v kaštieli (teraz Záhorská galéria). Živila ju príležitostná portrétna fotografia pre okruh známych, lebo umelecké fotografie, ktoré zasielala do súťaží, neboli honorované. Stala sa členkou senického fotografického klubu Retina a tešila sa z popredných umiestnení v okresných, krajských a celoslovenských fotografických súťažiach v rokoch 1957 – 1964, najviac z 1. ceny v medzinárodnej súťaži Biofoto v roku 1959 a z 2. ceny na fotografickej výstave v Senici v roku 1961. Priska Markovichová sa dostávala v Senici do povedomia. Komunálny podnik Senica jej ponúkol v roku 1959 zamestnanie v prevádzke fotoslužby v novej službe kolorovania fotografií. Záujem verejnosti o túto službu nebol dostatočný a Prisku nemohli trvalo zamestnať. Okresný osvetový dom v Senici jej umožnil vedenie kurzov fotografovania pre dospelých. Prvý z nich lektorovala v rokoch 1959 – 1961. Vedenie kurzov malo pre Prisku značný význam,
lebo pocítila uznanie nielen účastníkov kurzov, ale aj sté docenenie od senickej verejnosti. Povzbudená začala fotiť vlastné mačiatka a pripravovať knihu pre deti o živote mačiek. Knihu Dve mačiatka vydalo v roku 1960 a opakovane v roku 1963 Slovenské vydavateľstvo kníh pre mládež Mladé letá, n. p. Bratislava. Jej záujem o fotografovanie ustúpil po roku 1964 z viacerých dôvodov do úzadia.
Najmladšia zo sestier Markovichových Alžbeta pochovala sestru Prisku v roku 1984. Sociálny odbor MsNV Senica dodržal zmluvu z roku 1977 a postaral sa v roku 1988 o zvýšenie jej dôchodku na 600 Kčs a poskytol jej aj opatrovateľku. Alžbeta zomrela 16. novembra 1989 v Senici, ostatky uložili na skalickom cintoríne. Jej smrťou vymrela po praslici zvolensko–senická vetva rodiny Markovich.
(Posledný diel seriálu o rodine Markovichovej, uverejneného v číslach 3/2021 a 4/2021.)
Pramene a fotodokumenty
Písomná pozostalosť rodiny Markovich v opatere MUDr. Adriána Nečasa.
Spomienky MUDr. Adriána Nečasa (nar. 1954), Jána Petra (nar. 1947), Jozefa Kvanďúcha (nar. 1927), Jany De
Iaonnon – Kostolnej (nar. 1946), Mikuláša Vavrušku (nar. 1943) a ďalších.
MV SR, ŠATT, pracovisko Archív Skalica, f. Pozostalosť A. Pokornej.
Fotografie z archívu MUDr. Adriána Nečasa zo Skalice, Jána Petra zo Senice a reprodukcie vyhotovené autorom.
Janáčková, Dana: Fotografie. Ján Náhlik, Záhorská galéria Senica, 2008, 144 s.
Ďakujem vyššie uvedeným za poskytnuté informácie a podklady
