Účastníkmi bojov prvej svetovej vojny na všetkých frontoch boli aj obyvatelia regiónu Záhoria, ktorý sa administratívne delil medzi Prešporskú a Nitriansku župu s hranicou na rieke Myjave, a z hľadiska vojenskej správy patril pod oblastné vojenské veliteľstvo so sídlom vo vtedajšom Prešporku. Okrem Záhoria spadali pod veliteľstvo niekdajšie župy Oravská, Trenčianska, Turčianska, Tekovská, Hontianska, Ostrihomská, Komárňanská, a na území dnešného Maďarska Zalianska, Vašská (Železná), Šopronská, Mošoňská, Rábska a Vesprímska. Branci zo Záhoria rukovali najčastejšie k 72. pešiemu pluku do Prešporka alebo k 71. pešiemu pluku do Trenčína a v menšej miere i k iným jednotkám rakúsko-uhorskej armády. Dané to bolo dvomi skutočnosťami. Jednak oblastnému veliteľstvu V. armádneho zboru v Prešporku podliehalo viacero vojenských útvarov, jednak po odslúžení základnej vojenskej služby až do dovŕšenia 42 rokov boli muži v evidencii záloh a v prípade potreby boli povinní narukovať. V predvečer vypuknutia prvej svetovej vojny v roku 1914 spadali pod velenie V. armádneho zboru 27. pešia divízia v Prešporku, ku ktorej patrili 71., 72., 76. a 48. peší pluk, 5. pioniersky prápor so zákopovou rotou a 19. sanitný oddiel. Okrem nich aj 33. pešia divízia v Komárne, dislokovaná tiež v Rábe (Győr), 2. jazdecká divízia v Prešporku a 5. brigáda poľného delostrelectva Prešporok. Systém vojenskej služby u armády sa vzťahoval na všetkých schopných mužov medzi 19. a 42. rokom veku. Zahŕňal, samozrejme, povinnú vojenskú službu pôvodne v dĺžke troch rokov, od roku 1912 dvoch, sedem rokov v zálohe a desať rokov v náhradnej zálohe, pričom pri niektorých druhoch vojska, ako napríklad jazdectve zostala zachovaná trojročná služba. V praxi tak muži po absolvovaní povinnej služby a zálohy boli ešte dva roky v zálohe honvédstva a následne do dovŕšenia 42. roku v domobrane. Tí, ktorí narukovali priamo k honvédom, boli desať rokov v zálohe honvédstva a až následne boli preradení do domobrany.
Samotná armáda sa po rakúsko–uhorskom vyrovnaní delila od roku 1868 na spoločnú cisársku a kráľovskú armádu (Kaiserliche und königliche Heer), cisárske a kráľovské vojnové loďstvo (Kaiserliche und königliche Kriegsmarine), cisársko-kráľovskú vlastibranu (Kaiserliche-königliche Landwehr), uhorskú kráľovskú vlastibranu (Magyar királyi honvéd), cisársko-kráľovskú domobranu (Kaiserliche-königliche Landsturm) a uhorskú domobranu (Népfelkelés).
V Prešporku okrem jednotiek spoločnej armády podliehajúcich pod oblastné veliteľstvo V. armádneho zboru sídlilo aj IV. honvédske oblastné veliteľstvo, ktorému v roku 1913 podliehali brigáda so sídlom v Prešporku a 74. brigáda so sídlom v Nitre. Štruktúru uhorskej kráľovskej vlastibrany – honvédstva kopírovala organizácia domobrany v takej miere, že domobranecké pluky mali rovnaké číslovanie ako honvédske. Veliteľstvu v Prešporku podliehali 100. domobranecká brigáda s plukmi 13. v Prešporku, 14. v Nitre a 15. v Trenčíne a 101. domobranecká brigáda s plukmi 18. v Šoprone, 20. vo Veľkej Kaniži (Nagykanizsa) a 31. plukom vo Vespríme (Vesprém).
Pomerne komplikované fungovanie rakúsko–uhorskej armády malo za následok, že je niekedy ťažké určiť, pri akej jednotke konkrétny vojak slúžil, a kde táto bojovala. Jedným z takýchto vojakov bol aj poddôstojník Július (Gyula) Smetka (Szmetka), ktorého osobné predmety získalo Záhorské múzeum darom v roku 2015 od Pavla Letka zo Šaštína. Ide o šesť kusov fotografií (jedna kabinetka), list manželke, dekrét a medailu.
Július Smetka sa narodil v Senici 7. februára 1878 a vyučil sa za hodinára. Od roku 1914 mal obchod v Šaštíne a venoval sa oprave hodín. Povinnú vojenskú službu absolvoval pravdepodobne na prelome storočí, vypuknutie prvej svetovej vojny v roku 1914 ho zastihlo v náhradnej zálohe s povinnosťou nastúpiť k uhorskej domobrane. Na základe dochovaných fotografií možno usúdiť, že postupoval v rámci rebríčka vojenských hodností a z desiatnika (kaprál – Korporal) bol postupne do mája 1915 povýšený na šikovateľa (Feldwebel), resp. správnejšie Rechnungs-unteroffizier, teda účtovného poddôstojníka. Z uvedeného je pravdepodobné, že k domobrane narukoval už v počiatkoch vojenského konfliktu. Podľa dekrétu zo 7. novembra 1917 mu bol udelený strieborný záslužný kríž s korunkou (Silberne Verdienstkreuz mit der Krone) ako uznanie za obzvlášť od-danú službu voči nepriateľovi, hoci tento bol pôvodne v roku 1850 založený cisárom Františkom Jozefom I. ako civilné vyznamenanie. Smetka v tom čase slúžil ako delostrelecký majster prvej triedy (najčastejšie mával tento hodnosť čatára – Zugsfuehrer), a to u 14. pluku domobrany s domovským sídlom v Nitre. Pluk bol pridelený k 7. pevnostnému delostreleckému regimentu, ktorý bol práve v roku 1917 reorganizovaný a premenovaný na 7. regiment ťažkého delostrelectva. Smetka patril konkrétne k 23. batérii a podieľal sa na obsluhe ťažkého mažiara kalibru 30,5 cm, ktorý vyrábala firma Škoda Plzeň. Potvrdzuje to aj nedatovaná fotografia vo forme pohľadnice, ktorú zaslal rodičom do Senice. Oznamuje im, že je živý a pripája vinš k sviatkom.
Pevnostný delostrelecký regiment spolu so 14. regimentom domobrany bol nasadený na talianskom fronte, a účastnil sa ťažkých bojov na rieke Soči (taliansky Isonzo) na pomedzí dnešného Slovinska a Talianska, ktoré trvali prakticky neustále počas rokov 1915 – 1917 a spolu sa tu odohralo 11, resp. 12 bitiek, kým sa nepodarilo rakúsko-uhorskej armáde za nemeckej podpory zlomiť taliansky odpor a posunúť v októbri 1917 front na rieku Piavu. Július Smetka sa na tomto úseku frontu dokázateľne zdržiaval najneskôr od apríla 1917, kedy odtiaľto adresoval list svojej manželke Etele a dcére, ktorú familiárne oslovuje Etinka, do Šaštína ako pozdrav k Veľkej noci pripadajúcej na 8. apríla. Ako miesto napísania uvádza Smetka lokalitu Isonco Gront (Karst). Manželke píše, že veľkonočné sviatky odbavil len prostredníctvom súkromných modlitieb, v ktorých prosil Boha, aby s nimi mohol znovu žiť ako rodina. Na Bielu sobotu a Veľkonočnú nedeľu bol na fronte pokoj zbraní. Podrobne opísal manželke Etele aj veľkonočný frontový jedálniček – na Veľký piatok zasmažená polievka, nočky „nokrle“ so švajčiarskou zemiakovou plackou, na Bielu sobotu k večeri guláš a víno a napokon v nedeľu údená polievka, údené mäso s nočkami, kapustou a víno. Večer ho kamarát v zbrani pozval na „šniclu“ zo šunky. K listu priložil kvet fialky. Zaujímavé je, že hoci si Smetka všade uvádzal svoje meno v maďarskej podobe ako Gyula, pozdrav rodičom i manželke písal po slovensky.
Smetkove schopnosti v rámci pôsobenia v uhorskej domobrane potvrdzuje i udelenie medaily za statočnosť I. stupňa. Ide o striebornú medailu s priemerom 40 mm so závesným očkom a trojuholníkovou stužkou bielo-červenej farebnosti. Na averze je portrét cisára a kráľa Karola a po obvode nápis: CAROLVS D. G. IMP. AVST. REX BOH. ETC. ET REX APOST. HVNG. – teda Karol z Božej milosti cisár rakúsky, kráľ český, atď. a apoštolský kráľ uhorský. Dole pod portrétom je uvedené meno rytca: Kautsch. Na reverze sú vyryté vojenské zástavy, vavrínový veniec a nápis FORTITVDINI – statočnosti. V tejto podobe bola medaila udeľovaná vojakom a neskôr s drobnými úpravami i dôstojníkom od 4. apríla 1917, teda po smrti Františka Jozefa I. a nástupe Karola na trón. Razená bola mincovňou vo Viedni.
Ďalšie osudy Júliusa Smetku v spojitosti s pokračovaním a koncom vojny v novembri 1918 nateraz nie sú známe. Neskôr sa vrátil do Šaštína k rodine a opätovne sa venoval hodinárskemu remeslu. Zomrel 12. júla 1959 v Šaštíne.
Za pomoc pri určení hodností Júliusa Smetku ďakujem PhDr. Jurajovi Červenkovi.
Pramene a literatúra
Záhorské múzeum v Skalici, fond: N – novšie dejiny, N 3214, N 3215a, b.
Záhorské múzeum v Skalici, fond RT – fotografie.
DANGL, Vojtech: Pod zástavou cisára a kráľa (Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848 – 1914). Bratislava: Historický ústav SAV, 2009.
OVEČKA, Štefan: Šaštín–Stráže. Šaštín–Stráže: Mestský úrad Šaštín-Stráže, 2018.
Ranglisten des Kaiserlichen und königlichen Heeres 1917. Wien: K. K. Hof- und Staatsdrukerei, 1917.
Schematismus für das Kaiserliche und Königliche Heer und für die Kaiserliche und Königliche Kriegsmarine für 1910. Wien: Druck und Verlag der K. K. Hof- und Staatsdrukerei, 1909.
Rakouská medaile „Za statečnost“ – 2. část (valka.cz) (citované 30. 11. 2023)
Karol I. – medaila za statočnosť 1917-1918 | LovecPokladu.cz (citované 30. 11. 2023)
https://cs.wikipedia.org/wiki/Bitvy_na_So%C4%8Di (citované 29. 11. 2023)
30,5 cm těžký moždíř Škoda vzor 16 – Vojsko.net (citované 29. 11. 2023)
Österreichisch-Ungarische Artillerie – Wikipedia (citované 29. 11. 2023)
