Jezuitské divadlo v Skalici

Štefánia Poláková

0
789

Skalica, ktorá sa v roku 1372 stala slobodným kráľovským mestom, patrila v 17. storočí medzi významné mestá Uhorska. V meste, kde už takmer dvesto rokov predtým pôsobila františkánska rehola, povolil magistrát r. 1659 usadiť sa až po dlhších prieťahoch i jezuitom. Ten im potom dal k dispozícii na radnici dve izby, kuchyňu a pitvor.

Napriek tomuto provizórnemu ubytovaniu začali tu jezuiti hneď cieľavedomo pracovať. Už na Veľký piatok v roku 1660 so žiakmi zahrali „Ludus sacer scenicus“ – pravdepodobne pašiovú hru, čím sa tiež snažili získať si priazeň Skaličanov. Touto hrou sa začala písať história jezuitského školského divadla v Skalici.
Žiada sa nám spomenúť, že prvým miestom, kde sa v roku 1561 v Uhorsku usadili jezuiti, sa stalo naše najstaršie slobodné kráľovské mesto Trnava. V roku 1635 tu bola založená trnavská univerzita, v tom čase jediná v celom Uhorsku, ktorá bola zverená jezuitom. Jej založenie malo veľký význam pre kultúrne povznesenie Slovenska. Tomu napomáhali aj jezuitské gymnáziá, ktoré sa snažili harmonicky spájať vzdelanie s kultúrnou činnosťou a nábožensko-mravnou výchovou. Vyučovacím jazykom na gymnáziách bola latinčina, aby na nich mohli študovať všetky národy Uhorska. Podľa študijného poriadku z roku 1599 žiaci jezuitských skôl boli povinní z pedagogických dôvodov hrávať i latinské školské predstavenia. Malo to prispieť nielen k výrečnosti, k istote v spoločenskom vystupovaní, ale i k lepšiemu osvojeniu si latinčiny a k cvičeniu pamäti.
Kúpa domu na námestí umožnila jezuitom otvoriť si r. 1662 svoju školu. Ich spokojnosť sa zvýšila, keď sa v roku 1666 mohli presťahovať do vlastných priestorov. V tomto roku zahrali žiaci biblickú hru Izák. V roku 1667 mala už jezuitská škola v Skalici 237 žiakov, čo bolo nesporným úspechom
V roku 1672 – 1677 sa na jezuitskej scéne každoročne uvádzali dve predstavenia – spravidla na Veký piatok a na Božie Telo. Tak napr. na Veľký piatok v roku 1672 to bola hra Absolon pesequens patrem suum (Absolon prenasledujúci svojho otca) a na Božie Telo 1673 zase hra, ktorá sa pomerne často hrávala v jezuitskom divadle vôbec, a to dráma Josephus vendedus – o predaji Jozefa bratmi do Egypta. Na slávnosť Božieho Tela v roku 1674 uviedli zase hru Populus israeliticus murmans contra manna (Izraelský ľud reptajúci proti manne). Do série biblických hier patrili v roku 1677 i ďalšie dve hry, a to o Abrahámovi, obetujúcom Izáka a o arche, zajatej Filištíncami.
Po tomto období nastala na jezuitskej scéne viacročná pauza, ktorá trvala až do roku 1684, keď sa tu opäť stretávame s dvoma hrami. Prerušenie zavinili známe náboženské nepokoje, morová epidémia a stavovské povstania, ktoré neobišli ani Skalicu. To malo za následok nielen prerušovanie vyučovania na gymnáziu, ale priam ohrozenie jeho existencie. Veď napr. v roku 1681 všetci štyria jezuitskí pátri pri pomoci chorým na mor naň tiež zomreli a za Tökölyho povstania v roku 1683 zachránili životy jezuitom tamojší františkáni.
Po smrti ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho-Pohronca v roku 1684 zdedili skalickí jezuiti testamentárne bánovské panstvo v Trenčianskej stolici ako základinu pre svoje kolégium. To im umožnilo rozšíriť školu o vyššie ročníky a začať v roku 1693 so stavbou kolégia. V roku 1697 sa rehola i celá škola presťahovala do ešte celkom nedostavanej budovy kolégia. V roku 1701 bola skalická rezidencia povýšená na kolégium, čo sa pozitívne odrazilo i na divadelnej aktivite. V júni 1701 tu bola inscenovaná náboženská hra Catharina Curzianorum regina (Katarína kráľovná gruzínska), ku ktorej bol vydaný i viacstránkový latinsko-slovenský program, prvý tohto druhu u nás. Táto dráma o kresťanskej mučeníčke Kataríne sa stala nielen najznámejšou inscenáciou skalickej jezuitskej scény, ale zapísala sa i do celkových dejín jezuitského divadla na Slovensku. Zaujala nielen náročnou výpravou, ale i uplatnením hudby a tancov.
Čo sa týka repertoáru, možno povedať, že bol obdobný ako v inom jezuitskom divadle. Striedali sa tu vo všeobecnosti biblické hry s hrami z gréckych a rímskych dejín a antickej mytológie, ďalej hry o mučeníkoch a o svätcoch jezuitskej rehole. V období fašiangu sa hrali veselohry o Bakchusovi. Tu sa v medzihrách asi najviac uplatnila slovenčina.
Žiada sa uviesť, že skalickí jezuiti sa cieľavedomo starali aj o hudobnú výchovu svojich žiakov. Preto v roku 1730 pri stavbe novej budovy gymnázia, keď predchádzajúca pri veľkom požiari mesta v roku 1729 vyhorela, postavili aj trakt pre hudobnú školu – aedificium musicorum. Tu žiaci nacvičovali cirkevný spev a inštrumentálne hudobné diela.
Skalické kolégium sa po zásluhe stalo významným i tým, že v ňom v roku 1734 zriadili ústav pre prípravu učiteľov latinčiny a gréčtiny nazvané Collegium repetentium humaniorum pre jezuitské kolégiá v Uhorsku. Je pozoruhodné, že i títo budúci profesori spomenutých jazykov zahrali pod označením „repetentes“ v rokoch 1746 – 1753 osem prevažne historických hier. Boli medzi nimi hry Sedecias, Themistocles a Cyrus.
Celkovo sa jezuitské školské divadlo hrávalo na 44 miestach Uhorska, pričom na územie dnešného Slovenska pripadlo úctyhodných 18 miest. I z toho je zrejmé, aký významný zástoj malo v tomto smere Slovensko. Za vyše 110-ročnej existencie jezuitského divadla v Skalici sa v nej odohralo vyše 150 predstavení. Týmto počtom predstavení sa zaradila na významné piate miesto v poradí za mestami Trnavou, Bratislavou, Trenčínom a Košicami. K uvedenému počtu hier bolo však, žiaľ, vytlačených iba sedem divadelných programov. Tie sa totiž vo všeobecnosti vydávali všade iba zriedkavo. Preto sú nám tieto doklady našej dávnejšej divadelnej kultúry o to vzácnejšie.
Poslednými predstaveniami v Skalici boli historické hry Artaxerxes a Demetrius v roku 1772 – teda rok predtým, keď bola na celom svete pápežom zrušená jezuitská rehola. Tým sa v roku 1773 skončila éra obľúbeného jezuitského divadla, ktoré významnou mierou obohacovalo kultúrny život našich miest, Skalicu nevynímajúc.

Pramene:
Divadelné programy v Štátnej Széchényiho knižnici Budapešť
Literatúra:
Staud Géza: A Magyarországi jezsuita iskolai színjá-tékok forrásai II. 1561 – 1773.
Fontes ludorum scenicorum in scholis S.J. Hungariae, pars secunda. Budapest 1986 A Magyar Tudomános Akadémia könyvtárának kiadása, XIX kap. Szakolcza.
Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku 1561 – 1988. Zostavili Emil Krapka S.J. a Vojtech Mikula S. J. s kolektívom autorov. Cambridge, Ontario, Canada r. 1990.
Šátek Jozef – Damborák Florián – Buchta Ján: Tristo rokov skalického gymnázia.
Školská a kultúrna komisia pri MsNV v Skalici, r. 1965.

Predchádzajúci článokPriekopník bicyklovania zo Senice
Ďalší článokEšte o Skaličanovi Pavlovi Doležalovi