Už v polovici 19. storočia po zrušení poddanstva nové formy hospodárenia a obchodu zasiahli aj také špecifické odvetvie ľudskej činnosti, ako je bylinkárstvo. Kým predtým sa zberom liečivých bylín a korienkov v záhorskej oblasti zaoberali jednotlivci znalí ich liečivých vlastností – ľudoví liečitelia, po vzniku prvých veľkoskladov liečivých bylín dochádza k ich organizovanému výkupu a systematickému zberu aj v našej oblastil propagáciou zberu a poznávania liečivých rastlín sa zaoberá aj súdobá tlač. Vedomosti, skúsenosti a schopnosti záhorských bylinárov si v druhej polovici 19. storočia všíma aj časopis Obzor a v snahe nájsť nové možnosti obživy pre široké vrstvy obyvateľstva kladie ich za príklad obyvateľom ostatných regiónov Slovenska.
Rastlinné zbierky menovaných rodákov našich na viedeňskom trhovišti veľmi dobrú povesť majú, nie len pre čistotu, ale i pre správnosť práce, t.j., že rastliny toho istého mena prísne sú od iných, trebas k tomuže roku prislúchajúcich bylín odlúčené. Tak napr. bylinári šaštínski nepomiešajú známy čistec /Veronica officinális/ s bobovníkom /Veronica deccabunga/, trebas obe rastliny patria do rodu rozrazilu /Veronica/. A práve preto, že kupci môžu sa spoľahnúť na spravodlivosť továru, dávajú zaň i dobrú cenu peňažitú./Obzor, Skalica 1865, s. 153/
Veľký význam pri poznávaní liečivých bylín, hlavne v starších dobách, malo aj zostavovanie herbárov a v 2. polovici 19. storočia vznikajú aj monografické diela o jednotlivých druhoch rastlín. Botanik Ľudovít Holuby /v r. 1860/61 pôsobil ako ev. kaplán v Skalici/ vysoko vyzdvihol prácu sobotištského zemana Karola Bránika.
Dňa 22. nov. roku t. dostal som po pošte ku prehliadnutiu dva folianty utešene malovaných, rukou urodz. pána Karola Bránika, zakladateľa Matice Slovenskej a statkára v Sobotišti vyhotovených, okolo tohože mestečka dive rastúcich, a daktorých pestovaných bylín. Je tam asi 1000 druhov verne, v utešených obrazoch predstavených rastlín. Ja za svoju milú povinnosť pokladám si upozorniť národ na tento poklad, a pri tejto príležitosti urodzeného pána K. Bránika poprosiť, aby v tomto predstavovaní „Kvetny Slovenska v obrazoch“ i naďalej pokračoval. Jeho laskavosťou mám už ďalej sľúbené obrazy, mňou tu okolo Zem. Podhradia nasbieraných ostružín /Rubus/, ktoré – jestli mi okolnoti dovolia – mienim pripojiť k nojím „Príspevkom k monografii slovenských ostružín“. Ostružiny som bedlive skúmal sám v mojom okolí, na Javorine, Nedzi a od St. Turej po Skalicu, tak že mi k mojej práci materiálu nechybí. Jak len okolnosti dopustia, k práci mojej i obrazy, pánom Bránikom malované pripojiť môcť, ty nie len že jej k ozdobe slúžiť, ale i k poznaniu našich mnohých a utešených ostružín prispevať budú, a neomylne i ostatným priateľom prírody na Slovensku, k bedlivejšiemu pozorovaniu týchto tŕnitých dosiaľ vôbec v Uhrách zanedbaných rastlín, chuti dodajú. /Obzor, Skalica 1870, s. 266 – 267/
Tadícia i široké úsilie odborníkov a organizátorov poznávania a zbierania liečivých rastlín nezostali bez výsledkov, takže časopis Hlas vychádzajúci v Skalici na prelome storočí už charakterizuje bylinárstvo ako súčasť tradičného zamestnania obyvateľstva Záhoria. Ale to už fungujú aj na Záhorí medzisklady liečivých rastlín a prípravovne liečiv.
V západnom kúte Slovenska vyvinulo sa neobyčajne bylinárstvo, sústredené hlavne v Šaštíne, v Skalici, v Malackách, na Búroch, v Zohore i na okolí Stupavy. Byliny /sušené i korienky/ privádzané do obchodu tešia sa znamenitej poptávke, obzvlášte z viedenských drogistov už od dávna. Aj takzvané karpátske pilulky pripravované Jánom Friedrichom, lekárnikom v Malackách, ďakujú iste za svoj vznik vyvinutému bylinárstvu mestečka. /Hlas III, Skalica, s. 142/
