Na tento rok pripadá osemdesiate výročie vydania prvej Slovenskej mluvnice, ktorej autorom bol jazykovedec profesor Ján Damborský, rodák z Kopčian. Vyšla nákladom a tlačou Štefana Huszára v Nitre v roku 1919.
Hneď po prevrate na základe praktických skúseností, opierajúc sa o Czambelovu Rukoväť, pustil sa Ján Damborský do koncipovania Slovenskej mluvnice, pričom ako metodické príručky mu poslúžili školské učebnice češtiny. Bola jednou z prvých slovenských stredoškolských učebníc na našich školách, no používala sa aj na vysokých školách a slúžila aj potrebám úradov a celého kultúrno-spoločenského života. Ján Damborský si však bol vedomý aj jej nedostatkov. Pri reedícii svojej učebnice uvádza: „Ja som si vedomý, že moja dvojzväzková mluvnica, počítajúca 576 strán, má ešte dosť nedostatkov, a preto vždy žiadam kolegov, aby ma upozornili na zistené chyby a nedostatky, aby som mohol mluvnicu stále zdokonaľovať“ /Viď Slovenská reč, separátny výtlačok 44, 1979, č. 3, str. 151./
Damborského Mluvnica sa prakticky používala do roku 1940, pretože dovtedy bola jednou z najucelenejších gramatík slovenského jazyka.
Takto sa Ján Damborský popri Bernolákovi, Štúrovi, Hurbanovi, Hodžovi, Hattalovi a Czambelovi po roku 1918 zaradil medzi kodifikátorov a presadzovateľov modernej spisovnej slovenčiny. Na jeho gramatických prácach sa celé desaťročia odchovávala generácia nastupujúcej slovenskej inteligencie, ktorá postupne rozvíjala rôzne podoby nášho literárneho jazyka.
Pre dejiny národa a rozvoj jeho rečovej kultúry ostáva Slovenská mluvnica od Jána Damborského priekopníckou prácou novej cesty rozvoja nášho materinského jazyka.
Hneď po prevrate na základe praktických skúseností, opierajúc sa o Czambelovu Rukoväť, pustil sa Ján Damborský do koncipovania Slovenskej mluvnice, pričom ako metodické príručky mu poslúžili školské učebnice češtiny. Bola jednou z prvých slovenských stredoškolských učebníc na našich školách, no používala sa aj na vysokých školách a slúžila aj potrebám úradov a celého kultúrno-spoločenského života. Ján Damborský si však bol vedomý aj jej nedostatkov. Pri reedícii svojej učebnice uvádza: „Ja som si vedomý, že moja dvojzväzková mluvnica, počítajúca 576 strán, má ešte dosť nedostatkov, a preto vždy žiadam kolegov, aby ma upozornili na zistené chyby a nedostatky, aby som mohol mluvnicu stále zdokonaľovať“ /Viď Slovenská reč, separátny výtlačok 44, 1979, č. 3, str. 151./
Damborského Mluvnica sa prakticky používala do roku 1940, pretože dovtedy bola jednou z najucelenejších gramatík slovenského jazyka.
Takto sa Ján Damborský popri Bernolákovi, Štúrovi, Hurbanovi, Hodžovi, Hattalovi a Czambelovi po roku 1918 zaradil medzi kodifikátorov a presadzovateľov modernej spisovnej slovenčiny. Na jeho gramatických prácach sa celé desaťročia odchovávala generácia nastupujúcej slovenskej inteligencie, ktorá postupne rozvíjala rôzne podoby nášho literárneho jazyka.
Pre dejiny národa a rozvoj jeho rečovej kultúry ostáva Slovenská mluvnica od Jána Damborského priekopníckou prácou novej cesty rozvoja nášho materinského jazyka.
