V pôdach malebného Záhoria sa v súčasnosti nachádzajú rôzne jazvy, vytvorené ľudskou činnosťou. Rieka Morava so svojimi prítokmi naniesla počas štvrtohôr na dno bývalého neogénneho mora v oblasti Záhoria hrubú vrstvu naplavenín. V chladných dobách ľadových vyvial juhovýchodný vietor z týchto naplavenín jemnozrnné aj hrubozrnné častice. Ľahšie prachové zrnká spraše sa ukladali vo vzdialenejšej severnej časti Záhoria v okolí Skalice, Holíča a Senice, zatiaľ čo piesok pokryl rozsiahle pláňavy južnej časti nížiny v okolí Kútov, Malaciek a Stupavy. Neskoršie vytvára vodná erózia ryhy na sprašovej Chvojnickej pahorkatine, zatiaľ čo na Borskej nížine modelovala duny piesku veterná erózia. V teplejších obdobiach štvrťohôr zarastali zníženiny, roviny, pláňavy aj pahorkatiny lesom, suchšie polohy borovicou a dubom, vlhšie miesta vŕbou, topoľom a jelšou. Z geologických hornín sa vytvorila pôda, základná báza k obžive ľudí, ktorí osídlili túto, pôvodne lesnú krajinu. V súčasnosti je les len na 40% a poľnohospodárska pôda asi na 60% územia. Úrodná poľnohospodárska pôda je na spraši a na žírnych hlinitých, prípadne ílovitých riečnych naplaveninách, málo úrodná na piesku a štrkopieskových terasách riek a potokov. V niektorých zamokrených zníženinách sa vytvorili rašeliniská. Tieto sú na Záhorí popri rope, lignite, piesku a štrku najvýznamnejším neobnoviteľným surovinovým zdrojom. Hĺbková ťažba ropy a lignitu nezanecháva v pôde významnejšie stopy, povrchový odber rašeliny, hliny, piesku, štrku a štrkopiesku podstatne mení charakter krajiny. Po ťažbe ropy zostali na povrchu iba zakonzervované výstupné zariadenia s betónovými prístupovými cestami, pôda okolia bývalých vrtných súprav bola znečistená ropou. Jej obsah sa však postupne prírodnou remediáciou znižuje, a tak sa príroda postupne sama vysporiadava so znečistením.
Na Záhorskej nížine je 37 väčších rašelinísk a niekoľko desiatok enkláv výskytu rašeliny miestneho významu. Najmohutnejší výskyt slatinnej rašeliny o hrúbke do 4 m bol v katastroch obcí Cerová a Prievaly. V súčasnosti je tam už rašelina vyťažená a podobne ako aj na druhých miestach (napr. v Rohožníku, Lakšárskej Novej Vsi a inde) zostala po nej len vodná plocha alebo neupravený terén. Človek však niektoré miestne rašeliniská nevyťažil, ale odvodnením pôdy pre poľnohospodárske využitie územia významne narušil ich vodný režim. Dôsledok sa prejavil v mineralizácii rašeliny a premene organozemnej pôdy na čiernicu s výrazne nižším obsahom organických látok a významnou prímesou minerálneho podielu v pôdnej hmote. Tak tomu bolo aj v Národnej prírodnej rezervácii Abrod v katastri obce Veľké Leváre. Územie o rozlohe 92 ha pred reguláciou rieky Moravy každoročne zaplavovali jarné prívalové vody, ktoré odvádzal naspäť potok Porec. Západná a východná časť rezervácie mala dostatok vody aj po obmedzení jarných povodní vystavením protipovodňovej hrádze na hranici inundačného územia rieky Moravy. Táto voda však bola stiahnutá vyhĺbením zberného kanála z mŕtvych ramien Moravy, ako aj rozšírením a prehĺbením koryta potoka Porec v roku 1965. Výsledkom bol výrazný pokles hladiny podzemnej vody na celom území rezervácie. Zatiaľ čo v roku 1961 bolo na území až 80% zamokrených pôd, v roku 1998 klesol ich podiel len na 46% celkovej plochy rezervácie. Rašelina zostala len na výmere 5,5 ha. V roku 1995 sa vybudovali dve stavidlá na zvýšenie hladiny podzemnej vody, ktorá čiastočne vylepšila hydrologický režim pôd. Výsledkom by mala byť postupná obnova aspoň časti vlhkomilných rastlinných spoločenstiev.
K vysušeniu a zamokreniu územia dochádza aj po ťažbe piesku a štrkopiesku. Väčšie vodné plochy a zatiaľ nerekultivované miest po ťažbe piesku a štrkopiesku sú pri obciach: Šajdíkove Humence, Vysoká pri Morave, Malacky, Sekule a inde. V miestach rozsiahlejšej priemyselnej ťažby piesku sa postupne vyťažené plochy rekultivujú výsadbou lesných drevín. Vodné plochy však zostávajú neupravené. Tak tomu je aj po vyťažení štrkopiesku v blízkosti Vysokej pri Morave, kde je veľká vodná plocha už na hranici Národnej prírodnej rezervácie Dolný les. Veľký počet legálne aj nelegálne vyťažených nerekultivovaných menších lokalít piesku a štrkopiesku predstavuje výrazné negatívne stopy činnosti človeka v pôdnej prikrývke krajiny. Ojedinele sú jamy dokonca zavážané domovým odpadom.
Menšie, ale veľmi početné jamy po vyťaženej hline a štrkopiesku sú najmä v okolí hrádze na ľavom brehu dolného toku rieky Moravy. Materiál sa použil k výstavbe protipovodňových valov. Tieto jazvy v pôde sú často porastené lesom. Na niektorých miestach, kde zostali hrubé vrstvy štrkopiesku a podzemná voda je hlboko pod povrchom terénu, porast drevín vysychá a lokality sa menia na pustatinu. Zalesnenie týchto jám by podstatne vylepšilo ekologickú stabilitu krajiny. Ľavobrežná dolnomoravská niva bola ešte pred rokom 1968, kedy sa dokončila regulácia toku a výstavba protipovodňovej hrádze, celoročne zamokrená mnohými slepými ramenami rieky. Vyznačovala sa močaristými zníženinami a miernymi vyvýšeninami s bohatou hydrofilnou vegetáciou a pestrým zložením živočíšstva. Predstavovala raj najmä pre vodné vtáctvo. Po regulácii a vybudovaní ochrannej protipovodňovej hrádze dochádzalo k rozlievaniu rieky iba na jar a len v inundačnom území. Zvyšná časť nivy vysychala, slepé ramená sa postupne zanášali a zarastali. Aj v inundačnom území cez leto došlo k výraznému úbytku vody a zníženiu hladiny podzemnej vody v pôde. Na záchranu aspoň časti močiarnej krajiny boli v hrádzi pri toku smerom do inundačného územia zabudované priepusty (betónové rúry), k dodatočnému zavodneniu a renaturalizácii prírody. Toto opatrenie ochrancov prírody obnovilo aspoň čiastočne pôvodné mokrade v ľavobrežnej nive rieky Moravy.
Na značnej ploche lesnej krajiny Záhoria sa nachádza Vojenský výcvikový priestor. Od roku 1928 je chránený vojenskou legislatívou, čím sa čiastočne vyhol veľkoplošnému odlesneniu a odvodneniu. Nevyhol sa však častým požiarom, holorubom a najmä účinku výbuchov vojenskej munície: šrapnelov, granátov, rakiet a bômb. Požiare a holoruby sa odrážajú na pôdnej prikrývke vytváraním pravidelných úzkych a dlhých valov buldozérmi nakopcovaných zvyškov lesného porastu: pňov, konárov a kmeňov drevín. Povrch pôdy medzi valmi je narušený a len výsadba ďalšej monokultúry borovice chráni piesočnú pôdu pred veternou eróziou. Väčšie zásahy do pôdy predstavujú jamy po výbuchoch vojenských nábojov. Ostreľovaná plocha sa nestačí zregenerovať tak, ako sme to pozorovali na lúkach dolnomoravskej nivy s miestnym názvom „Záložné“ v katastri Stupavy. Tu sú okrúhle, hlboké jamy po výbuchoch nazhromaždenej munície likvidovanej po druhej svetovej vojne v súčasnosti zarastené vysokými topoľmi a vŕbami. Poľnohospodársky obrábaná pôda vo vojenských lesoch a majetkoch je príkladne zúrodnená. Piesočnaté pôdy sú často až do 0,4 m obohatené o živiny a humus. Takto zúrodnená pôda na Záhorí je len vo vinohradoch, ktorých väčšie plochy sú len pri Skalici. Tam však ohrozuje pôdu najviac vodná erózia.
Slovo erózia je latinského pôvodu a je odvodené od slova erodere = rozhlodávať. Dažďová voda rozhlodáva pôdu najmä na pozemkoch neporastených vegetáciou. Preto je najviac ohrozená vodnou eróziou orná pôda na svahoch. Z polí a parciel sú povrchové úrodné častice pôdy najmä na jar a v jeseni odplavované do dolín, potokov a riek. Takto vznikajú jazvy v pôdnej úrodnosti najmä poľnohospodárskeho pôdneho fondu každej pahorkatinnej a horskej krajiny.
Ekologická štúdia katastrálneho územia Skalica, vypracovaná v roku 1994 ukázala, že neprístupná ohrozenosť pôd vodnou eróziou je asi na ¼ plochy katastra. Katastrofická ohrozenosť bola zistená len na štyroch lokalitách poľnohospodárskej pôdy o celkovej výmere 55 ha. Pôdy ohrozené eróziou sa nachádzajú na juh a východ intravilánu mesta. Voda zmýva povrch poľnohospodársky využívanej pôdy nielen plošne, ale napr. v porastoch kukurice vytvára strúžky a plytšie ryhy. V dolnej časti svahov niektorých vinohradov sme zistili až metrový nános zeminy, ktorý sa tam nahromadil dlhodobým obrábaním viniča. Vodná erózia vytvára najmä v kyprých sprašových vrstvách hlboké ryhy, ktoré prerastajú až do výmoľov. Takto je ohrozená poľnohospodárska pôda vytvorená zo spraše na celej Chvojnickej pahorkatine. Z opatrení proti vodnej erózii spomenieme: pásové pestovanie plodín, obmedzenie až vylúčenie pestovania okopanín, zvýšené zastúpenie viacročných krmovín, občasné až trvalé zatrávnenie pozemkov, vytváranie zatrávnených alebo zalesnených zasakovacích pásov, nastielanie alebo pestovanie rastlín v medziradiach viniča, budovanie prieloh a terás. Všetky tieto opatrenia a mnohé ďalšie napomáhajú človeku v nerovnom boji proti vodnej erózii, ktorú na Slovensku považujeme za najvýznamnejšiu príčinu veľkoplošnej deštrukcie pôdy.
Pestrá pôdna prikrývka Záhoria s unikátnou ílovitou mazľavou čiernou smolnicou v Gbeloch, rašelinovou slatinnou organozemou v Abrode pri Veľkých Levároch, piesočnatou svetlohnedou regozemou na Veternom vrchu pri Skalici a mnohými ďalšími pôdnymi typmi a druhmi je ekologickým predpokladom rôznorodosti rastlinstva a živočíšstva v krajine. Jej poškodenie človekom sa prejavuje ako otvorená rana v krajine, ktorej zacelenie vyžaduje často dodatočné finančné náklady a dlhé roky nápravy. Niektoré z nich však zostanú v krajine natrvalo. Snažme sa všetci, aby ich bolo čo najmenej.
Na Záhorskej nížine je 37 väčších rašelinísk a niekoľko desiatok enkláv výskytu rašeliny miestneho významu. Najmohutnejší výskyt slatinnej rašeliny o hrúbke do 4 m bol v katastroch obcí Cerová a Prievaly. V súčasnosti je tam už rašelina vyťažená a podobne ako aj na druhých miestach (napr. v Rohožníku, Lakšárskej Novej Vsi a inde) zostala po nej len vodná plocha alebo neupravený terén. Človek však niektoré miestne rašeliniská nevyťažil, ale odvodnením pôdy pre poľnohospodárske využitie územia významne narušil ich vodný režim. Dôsledok sa prejavil v mineralizácii rašeliny a premene organozemnej pôdy na čiernicu s výrazne nižším obsahom organických látok a významnou prímesou minerálneho podielu v pôdnej hmote. Tak tomu bolo aj v Národnej prírodnej rezervácii Abrod v katastri obce Veľké Leváre. Územie o rozlohe 92 ha pred reguláciou rieky Moravy každoročne zaplavovali jarné prívalové vody, ktoré odvádzal naspäť potok Porec. Západná a východná časť rezervácie mala dostatok vody aj po obmedzení jarných povodní vystavením protipovodňovej hrádze na hranici inundačného územia rieky Moravy. Táto voda však bola stiahnutá vyhĺbením zberného kanála z mŕtvych ramien Moravy, ako aj rozšírením a prehĺbením koryta potoka Porec v roku 1965. Výsledkom bol výrazný pokles hladiny podzemnej vody na celom území rezervácie. Zatiaľ čo v roku 1961 bolo na území až 80% zamokrených pôd, v roku 1998 klesol ich podiel len na 46% celkovej plochy rezervácie. Rašelina zostala len na výmere 5,5 ha. V roku 1995 sa vybudovali dve stavidlá na zvýšenie hladiny podzemnej vody, ktorá čiastočne vylepšila hydrologický režim pôd. Výsledkom by mala byť postupná obnova aspoň časti vlhkomilných rastlinných spoločenstiev.
K vysušeniu a zamokreniu územia dochádza aj po ťažbe piesku a štrkopiesku. Väčšie vodné plochy a zatiaľ nerekultivované miest po ťažbe piesku a štrkopiesku sú pri obciach: Šajdíkove Humence, Vysoká pri Morave, Malacky, Sekule a inde. V miestach rozsiahlejšej priemyselnej ťažby piesku sa postupne vyťažené plochy rekultivujú výsadbou lesných drevín. Vodné plochy však zostávajú neupravené. Tak tomu je aj po vyťažení štrkopiesku v blízkosti Vysokej pri Morave, kde je veľká vodná plocha už na hranici Národnej prírodnej rezervácie Dolný les. Veľký počet legálne aj nelegálne vyťažených nerekultivovaných menších lokalít piesku a štrkopiesku predstavuje výrazné negatívne stopy činnosti človeka v pôdnej prikrývke krajiny. Ojedinele sú jamy dokonca zavážané domovým odpadom.
Menšie, ale veľmi početné jamy po vyťaženej hline a štrkopiesku sú najmä v okolí hrádze na ľavom brehu dolného toku rieky Moravy. Materiál sa použil k výstavbe protipovodňových valov. Tieto jazvy v pôde sú často porastené lesom. Na niektorých miestach, kde zostali hrubé vrstvy štrkopiesku a podzemná voda je hlboko pod povrchom terénu, porast drevín vysychá a lokality sa menia na pustatinu. Zalesnenie týchto jám by podstatne vylepšilo ekologickú stabilitu krajiny. Ľavobrežná dolnomoravská niva bola ešte pred rokom 1968, kedy sa dokončila regulácia toku a výstavba protipovodňovej hrádze, celoročne zamokrená mnohými slepými ramenami rieky. Vyznačovala sa močaristými zníženinami a miernymi vyvýšeninami s bohatou hydrofilnou vegetáciou a pestrým zložením živočíšstva. Predstavovala raj najmä pre vodné vtáctvo. Po regulácii a vybudovaní ochrannej protipovodňovej hrádze dochádzalo k rozlievaniu rieky iba na jar a len v inundačnom území. Zvyšná časť nivy vysychala, slepé ramená sa postupne zanášali a zarastali. Aj v inundačnom území cez leto došlo k výraznému úbytku vody a zníženiu hladiny podzemnej vody v pôde. Na záchranu aspoň časti močiarnej krajiny boli v hrádzi pri toku smerom do inundačného územia zabudované priepusty (betónové rúry), k dodatočnému zavodneniu a renaturalizácii prírody. Toto opatrenie ochrancov prírody obnovilo aspoň čiastočne pôvodné mokrade v ľavobrežnej nive rieky Moravy.
Na značnej ploche lesnej krajiny Záhoria sa nachádza Vojenský výcvikový priestor. Od roku 1928 je chránený vojenskou legislatívou, čím sa čiastočne vyhol veľkoplošnému odlesneniu a odvodneniu. Nevyhol sa však častým požiarom, holorubom a najmä účinku výbuchov vojenskej munície: šrapnelov, granátov, rakiet a bômb. Požiare a holoruby sa odrážajú na pôdnej prikrývke vytváraním pravidelných úzkych a dlhých valov buldozérmi nakopcovaných zvyškov lesného porastu: pňov, konárov a kmeňov drevín. Povrch pôdy medzi valmi je narušený a len výsadba ďalšej monokultúry borovice chráni piesočnú pôdu pred veternou eróziou. Väčšie zásahy do pôdy predstavujú jamy po výbuchoch vojenských nábojov. Ostreľovaná plocha sa nestačí zregenerovať tak, ako sme to pozorovali na lúkach dolnomoravskej nivy s miestnym názvom „Záložné“ v katastri Stupavy. Tu sú okrúhle, hlboké jamy po výbuchoch nazhromaždenej munície likvidovanej po druhej svetovej vojne v súčasnosti zarastené vysokými topoľmi a vŕbami. Poľnohospodársky obrábaná pôda vo vojenských lesoch a majetkoch je príkladne zúrodnená. Piesočnaté pôdy sú často až do 0,4 m obohatené o živiny a humus. Takto zúrodnená pôda na Záhorí je len vo vinohradoch, ktorých väčšie plochy sú len pri Skalici. Tam však ohrozuje pôdu najviac vodná erózia.
Slovo erózia je latinského pôvodu a je odvodené od slova erodere = rozhlodávať. Dažďová voda rozhlodáva pôdu najmä na pozemkoch neporastených vegetáciou. Preto je najviac ohrozená vodnou eróziou orná pôda na svahoch. Z polí a parciel sú povrchové úrodné častice pôdy najmä na jar a v jeseni odplavované do dolín, potokov a riek. Takto vznikajú jazvy v pôdnej úrodnosti najmä poľnohospodárskeho pôdneho fondu každej pahorkatinnej a horskej krajiny.
Ekologická štúdia katastrálneho územia Skalica, vypracovaná v roku 1994 ukázala, že neprístupná ohrozenosť pôd vodnou eróziou je asi na ¼ plochy katastra. Katastrofická ohrozenosť bola zistená len na štyroch lokalitách poľnohospodárskej pôdy o celkovej výmere 55 ha. Pôdy ohrozené eróziou sa nachádzajú na juh a východ intravilánu mesta. Voda zmýva povrch poľnohospodársky využívanej pôdy nielen plošne, ale napr. v porastoch kukurice vytvára strúžky a plytšie ryhy. V dolnej časti svahov niektorých vinohradov sme zistili až metrový nános zeminy, ktorý sa tam nahromadil dlhodobým obrábaním viniča. Vodná erózia vytvára najmä v kyprých sprašových vrstvách hlboké ryhy, ktoré prerastajú až do výmoľov. Takto je ohrozená poľnohospodárska pôda vytvorená zo spraše na celej Chvojnickej pahorkatine. Z opatrení proti vodnej erózii spomenieme: pásové pestovanie plodín, obmedzenie až vylúčenie pestovania okopanín, zvýšené zastúpenie viacročných krmovín, občasné až trvalé zatrávnenie pozemkov, vytváranie zatrávnených alebo zalesnených zasakovacích pásov, nastielanie alebo pestovanie rastlín v medziradiach viniča, budovanie prieloh a terás. Všetky tieto opatrenia a mnohé ďalšie napomáhajú človeku v nerovnom boji proti vodnej erózii, ktorú na Slovensku považujeme za najvýznamnejšiu príčinu veľkoplošnej deštrukcie pôdy.
Pestrá pôdna prikrývka Záhoria s unikátnou ílovitou mazľavou čiernou smolnicou v Gbeloch, rašelinovou slatinnou organozemou v Abrode pri Veľkých Levároch, piesočnatou svetlohnedou regozemou na Veternom vrchu pri Skalici a mnohými ďalšími pôdnymi typmi a druhmi je ekologickým predpokladom rôznorodosti rastlinstva a živočíšstva v krajine. Jej poškodenie človekom sa prejavuje ako otvorená rana v krajine, ktorej zacelenie vyžaduje často dodatočné finančné náklady a dlhé roky nápravy. Niektoré z nich však zostanú v krajine natrvalo. Snažme sa všetci, aby ich bolo čo najmenej.
