Dávno je za nami doba, keď počas leta hučali po dedinách mláťačky, aby obsah, ktorý chŕlili, potešil srdcia našich roľníkov. Bola to odmena za ich ťažkú celoročnú drinu. Mláťačky boli rôznej veľkosti od rôznych firiem a mali ich všetci lepší gazdovia, ktorí si mlátievali vlastné obilie. Okrem toho boli po dedinách živnostenskí „mláťačkári“, ktorí vlastnili jednu či dve mláťačky, s ktorými chodili od jedného gazdu k druhému, od stodoly k stodole a mlátievali zbožie roľníkov (väčšinou maloroľníkov či „kovoroľníkov“). Takéto stroje sa museli samozrejme denne i niekoľkokrát prestavovať. Dedinami hučala radostná pieseň roľníckeho života, lebo práve končila jedna etapa jeho práce.
Prišla však neradostná vojna a v Nemecku, ktoré viedlo vojnu na rôznych frontoch, začalo zbožie chýbať. Nadarmo dobývali úrodnú Ukrajinu, kedysi obilnicu Európy, chleba začal byť nedostatok. Vždy bola prvá armáda, ktorá ho musela mať -veru niekedy ani ona ho nemala – a až potom prišlo na rad civilné obyvateľstvo. Toto cestovalo veľa razy dlhé kilometre za rôznymi potravinami ďaleko do dedín, aby tým, čo boli doma, mohli aspoň niečo položiť na stôl. Vo veľkom sa rozmohla šmelina. Nemecko, aby čelilo nedostatku obilia, začalo požadovať od svojich satelitov, medzi ktoré patrilo i Slovensko, zvýšené dodávky obilnín. Márne sa slovenská vláda bránila, že viacej nemôže dať, Nemci neverili a stále tlačili. Vtedy múdri členovia vlády síce o niečo dodávky zvýšili, ale povedali, že už sa to viac „šponovať “ nedá. Za týmto účelom zaviedli systém tzv. mláťačkových komisárov. Ku každej mláťačke, i tej najmenšej na samotách, postavili dozorcu. Jeho povinnosťou bolo zapisovať do zvláštnej knihy každý mech obilia, ktorý sa od mláťačky odniesol do sýpky. Vláda povolala do slovenskej pracovnej služby všetkých vysokoškolákov, ktorí mali samozrejme prázdniny, a každému pridelila jednu mláťačku a určila gazdu, u ktorého má nastúpiť a túto kontrolu vykonávať. No vysokoškolákov nebolo toľko, aby mohli všetky stroje obsadiť, a preto prišli na rad i študenti stredných škôl, predovšetkým gymnazisti.
Prv, než sme nastúpili, museli sme do rúk samotného okresného náčelníka zložiť služobnú prísahu. Ten prečítal formulu prísahy a my sme mali dopovedať: „Tak prísahám!“ Keďže sme boli temer všetci veriaci a prísaha znamenala pre nás niečo vážne, premýšľali sme o tom, ako to všetko dať do súladu. Napokon sme sa dohodli, že keď náčelník prečíta formulu prísahy, tak zamrmleme slovo „tak“ a v duchu si povieme, že „neprisahám“ a zase na koniec zamrmleme: „…hám“. Tak sme to robili, náčelníkovi to stačilo a nám tiež. Po prísahe nám náčelník držal krátku reč, aby sme sa slušne voči roľníkom správali, aby títo boli „s našou činnosťou spokojní“. Nuž, nám viacej nebolo treba.
Zástupca Okresného úradu pán P. Lesay nás poučil, ako treba písať a vyplňovať rôzne formuláre a po tejto inštruktáži nás pridelil na jednotlivé dediny. Tam sme sa mali hlásiť na notárskych úradoch, kde nás pridelili k jednotlivým gazdom. Vláda nás veľmi dobre platila, mali sme 50 korún na deň, čo bola vtedy veľká suma. Všetci sme mali bicykle a tak sme sa ráno rozbehli po dedinách. Najprv sme sa súkromne stretli a poradili, ako na vec. Starší vysokoškoláci, čo už niekoľko dní „mlátili“, nám dali poučenie a tak sme šli.
Ja som sa dostal k mláťačke do Radošoviec k zámožnému gazdovi, u ktorého sa mlátilo týždeň. Ubytoval ma v „predňí izbje“, kde bol príjemný chládok. Tam už na niekoľkých „legátkach“ – stoličkách na dlhých tyčiach viselo niekoľko krásnych vyúdených šuniek, candlíkov slaniny a klobások – teda majiteľ bol na žatvu dobre pripravený. Spalo sa mi výborne a ráno som si pýtal vodu na umytie. Nepoznal som sedliacke zvyky, preto som sa divil, že mi priniesli vodu v zinkovom vedre, kde ešte plával ovos, lebo ním napájali kone. Ráno po výdatných raňajkách zahučal motor a mlatba začala. Statočne som zapisoval mechy s obilím a večer sme sa stretli všetci radošovskí komisári – bolo nás hodne – v hostinci U Honzu a pertraktovali sme si prvé zážitky. Museli sme sa prispôsobiť sedliackym zvykom a radili sme sa, ako na to. Všeobecne sme zistili, že sme všetci dohodnutí s gazdami, ako a koľko im toho budeme písať. Tak plynuli dni našich prázdnin. Po záverečnej U Honzu a Sasínka sme chodili po dedine, spievavali, debatovali na priedomí s gazdami a peknými Radošovčankami. Keďže nás tam bolo veľa, Jožko Dinka, právnik v treťom ročníku, zorganizoval aj „Soznamovací večierok“, čo bola obyčajná tancovačka, lebo zábavy boli cez vojnu oficiálne zakázané. Bolo to pekné podujatie. Vždy večer sme sa v týchto hostincoch schádzali v „parádnych izbách“ a večery nám spestrovalo niekoľko fľašiek vína, ktoré nám poručil pán farár Nemec alebo správca školy pán Grešša, obidvaja veľkí priatelia študentstva.
Tak veselo ubiehali dni. Roľníci si nás vážili, lebo sme im pomáhali, ako sa dalo. Stravovali sme sa výdatne a zo šuniek a „candlov“ v prednej izbe pomaly ubúdalo, čo znamenalo, že sa mlatba končí. Pomaly končili aj večerné debaty v hostincoch, prechádzky po dedine a aj časté „randíčka“ už boli niekedy spojené so slzami a posledným bozkom.
Po radošovskom extempore sme šli zasa do iných dedín, spoznávali iných ľudí, iné zvyky, statočných gazdov a uzatvárali priateľstvá ešte roky potom trvajúce. Spomínam tiež na veselé oldomáše, ktorými sa mlatba končievala. Boli to pre nás lukulské hody. Tie orechové a makové záviny v Mokrom Háji pri dobrom vínku či slivovičke, bola to nebeská manna. Spomínam aj na „močidlanské sekanky“ – akési fašírky, ktoré sme tam denne konzumovali vždy u iného gazdu, lebo mláťačka bola živnostenská, a tak sa musela skoro denne prestavovať. Sprvu som „sekanke“ veľmi neveril, ale to, čo vedeli močidlanské ženičky vykúzliť, to mohlo ísť aj na kráľovský stôl. Chrumkavá kôrka a božská náplň by iste boli uspokojili i toho najväčšieho gurmána. A koľko sme sa najedli chutnej čerstvej praženice so slaninkou i bez nej, najmä v Skalici – to sú už iba hmlisté spomienky. Pretože sme mali bicykle, občas sme chodievali večer domov s kabelami plnými slaniny, klobások, vajíčok i chutných „pocherajov“.
A keď sa mlatba skončila, boli spokojné i vrchnosti. Úradne sa totiž zistilo, že Slovensko nie je schopné dodávať vojnu vedúcim mocnostiam toľko obilnín, koľko si žiadali, veď každý mech bol „úradne“ zapísaný, mlatba notármi overená, úradné doklady vystavené, takže nebolo možné o ničom pochybovať. Tak sa zachránilo pre Slovensko, koľko len bolo možné, aby výživa domáceho obyvateľstva neutrpela. U veľkých gazdov sme sa dohodli na províziách, keď im budeme písať len toľko, koľko budú chcieť a bude možné, a tak nejaký ten mech „pozadku“ sa ušiel i našim sliepočkám a prasiatku. Tak bol i vlk sýty i ovca celá. Týmto spôsobom zároveň Slovenský štát vyplatil študentom veľa peňazí, čo bolo pekné štipendium, ktoré by inak nedostali. A vykonali sme veľký kus práce, vojnovú mašinériu sme pripravili o množstvo tak potrebného obilia na Slovensku.
Po vojne, keď sa zásobovacia situácia nezlepšila, toto „komisárovanie“ pokračovalo ešte dva roky. Honorár bol ale vyšší, už to bolo sto korún na deň. Chodilo síce viac kontrol z vrchnosti, ale i táto prekážka sa prekonala. Keďže na dedinách každý každého poznal, hneď sa vedelo, či je niekto cudzí v obci. Bol som v jednej dedine, ktorú tvorilo jedno dlhé údolie. Na jeho začiatku bola skupina chlapcov s bicyklami, ktorá hneď avizovala každého cudzieho človeka, takže sme sa mohli pripraviť. Tak pochodil i môj otec, ktorý ma išiel navštíviť. Vedel som o ňom omnoho skôr, než prišiel.
Chvojnická komisárska epopeja však neskončila natrvalo. Prišla jeseň a s ňou na mnohých dedinách „hody“. Samozrejme, že sme boli všade srdečne pozývaní, takže niekedy bolo ťažko všetkým vyhovieť. Vyparádené dievčatá vo sviatočných krojoch očakávali „pánov komisárov“, aby na definitívnu rozlúčku dostali posledný bozk. Tancovalo sa neskoro do noci, no nie na nepovolených zábavách, ale iba na „stretnutiach“. Príslušný žandár, ktorý mal obec na starosti, odchádzal predčasne domov s kabelou plnou husaciny a fľašou slivovice. Odchádzal skôr, než harmonika dohrala, takže nevedel o ničom.
Hodové obedy a večere i celé to pohostinstvo bolo vyvrcholením kuchárskeho umenia gazdiniek. Pečené husi, kačice, vyprážané kurčatá a prvotriedne „pocheraje“, aké vedeli vykúzliť iba na dedinách, len tak mizli v študentských žalúdkoch. Popíjalo sa dobré vínko, slivovička a tak ubiehal tento požehnaný deň. Pretože v Radošovciach sme boli až šiesti z našej triedy, vzali sme si so sebou veľký kufor a do neho zabalili „zbytky“, čo zostali na stole, aby sa ušlo aj tým, čo neboli s nami. Na druhý deň sme kufor vzali so sebou do školy a prinesené maškrty putovali všetkým. Nuž taká bola doba, na ktorú nám ostali už iba tieto i tak veľmi slabé reminiscencie, veď od tej doby uplynulo už viac ako 60 rokov.
Všetko skončilo, už iba veľké kombajny brázdia polia a zberajú úrodu. Už nie je potrebné zapisovať každý mech, ostávajú iba nostalgické spomienky v mysliach tých niekoľkých komisárov, čo ešte žijú. A preto som rád, že sa dostanú na stránky nášho časopisu, ktorý sa snaží zachytiť i dávno zabudnuté dejinné udalosti z nášho kraja. Patrí to k dejinám nášho poľnohospodárstva a bývalého dedinského života.
Prišla však neradostná vojna a v Nemecku, ktoré viedlo vojnu na rôznych frontoch, začalo zbožie chýbať. Nadarmo dobývali úrodnú Ukrajinu, kedysi obilnicu Európy, chleba začal byť nedostatok. Vždy bola prvá armáda, ktorá ho musela mať -veru niekedy ani ona ho nemala – a až potom prišlo na rad civilné obyvateľstvo. Toto cestovalo veľa razy dlhé kilometre za rôznymi potravinami ďaleko do dedín, aby tým, čo boli doma, mohli aspoň niečo položiť na stôl. Vo veľkom sa rozmohla šmelina. Nemecko, aby čelilo nedostatku obilia, začalo požadovať od svojich satelitov, medzi ktoré patrilo i Slovensko, zvýšené dodávky obilnín. Márne sa slovenská vláda bránila, že viacej nemôže dať, Nemci neverili a stále tlačili. Vtedy múdri členovia vlády síce o niečo dodávky zvýšili, ale povedali, že už sa to viac „šponovať “ nedá. Za týmto účelom zaviedli systém tzv. mláťačkových komisárov. Ku každej mláťačke, i tej najmenšej na samotách, postavili dozorcu. Jeho povinnosťou bolo zapisovať do zvláštnej knihy každý mech obilia, ktorý sa od mláťačky odniesol do sýpky. Vláda povolala do slovenskej pracovnej služby všetkých vysokoškolákov, ktorí mali samozrejme prázdniny, a každému pridelila jednu mláťačku a určila gazdu, u ktorého má nastúpiť a túto kontrolu vykonávať. No vysokoškolákov nebolo toľko, aby mohli všetky stroje obsadiť, a preto prišli na rad i študenti stredných škôl, predovšetkým gymnazisti.
Prv, než sme nastúpili, museli sme do rúk samotného okresného náčelníka zložiť služobnú prísahu. Ten prečítal formulu prísahy a my sme mali dopovedať: „Tak prísahám!“ Keďže sme boli temer všetci veriaci a prísaha znamenala pre nás niečo vážne, premýšľali sme o tom, ako to všetko dať do súladu. Napokon sme sa dohodli, že keď náčelník prečíta formulu prísahy, tak zamrmleme slovo „tak“ a v duchu si povieme, že „neprisahám“ a zase na koniec zamrmleme: „…hám“. Tak sme to robili, náčelníkovi to stačilo a nám tiež. Po prísahe nám náčelník držal krátku reč, aby sme sa slušne voči roľníkom správali, aby títo boli „s našou činnosťou spokojní“. Nuž, nám viacej nebolo treba.
Zástupca Okresného úradu pán P. Lesay nás poučil, ako treba písať a vyplňovať rôzne formuláre a po tejto inštruktáži nás pridelil na jednotlivé dediny. Tam sme sa mali hlásiť na notárskych úradoch, kde nás pridelili k jednotlivým gazdom. Vláda nás veľmi dobre platila, mali sme 50 korún na deň, čo bola vtedy veľká suma. Všetci sme mali bicykle a tak sme sa ráno rozbehli po dedinách. Najprv sme sa súkromne stretli a poradili, ako na vec. Starší vysokoškoláci, čo už niekoľko dní „mlátili“, nám dali poučenie a tak sme šli.
Ja som sa dostal k mláťačke do Radošoviec k zámožnému gazdovi, u ktorého sa mlátilo týždeň. Ubytoval ma v „predňí izbje“, kde bol príjemný chládok. Tam už na niekoľkých „legátkach“ – stoličkách na dlhých tyčiach viselo niekoľko krásnych vyúdených šuniek, candlíkov slaniny a klobások – teda majiteľ bol na žatvu dobre pripravený. Spalo sa mi výborne a ráno som si pýtal vodu na umytie. Nepoznal som sedliacke zvyky, preto som sa divil, že mi priniesli vodu v zinkovom vedre, kde ešte plával ovos, lebo ním napájali kone. Ráno po výdatných raňajkách zahučal motor a mlatba začala. Statočne som zapisoval mechy s obilím a večer sme sa stretli všetci radošovskí komisári – bolo nás hodne – v hostinci U Honzu a pertraktovali sme si prvé zážitky. Museli sme sa prispôsobiť sedliackym zvykom a radili sme sa, ako na to. Všeobecne sme zistili, že sme všetci dohodnutí s gazdami, ako a koľko im toho budeme písať. Tak plynuli dni našich prázdnin. Po záverečnej U Honzu a Sasínka sme chodili po dedine, spievavali, debatovali na priedomí s gazdami a peknými Radošovčankami. Keďže nás tam bolo veľa, Jožko Dinka, právnik v treťom ročníku, zorganizoval aj „Soznamovací večierok“, čo bola obyčajná tancovačka, lebo zábavy boli cez vojnu oficiálne zakázané. Bolo to pekné podujatie. Vždy večer sme sa v týchto hostincoch schádzali v „parádnych izbách“ a večery nám spestrovalo niekoľko fľašiek vína, ktoré nám poručil pán farár Nemec alebo správca školy pán Grešša, obidvaja veľkí priatelia študentstva.
Tak veselo ubiehali dni. Roľníci si nás vážili, lebo sme im pomáhali, ako sa dalo. Stravovali sme sa výdatne a zo šuniek a „candlov“ v prednej izbe pomaly ubúdalo, čo znamenalo, že sa mlatba končí. Pomaly končili aj večerné debaty v hostincoch, prechádzky po dedine a aj časté „randíčka“ už boli niekedy spojené so slzami a posledným bozkom.
Po radošovskom extempore sme šli zasa do iných dedín, spoznávali iných ľudí, iné zvyky, statočných gazdov a uzatvárali priateľstvá ešte roky potom trvajúce. Spomínam tiež na veselé oldomáše, ktorými sa mlatba končievala. Boli to pre nás lukulské hody. Tie orechové a makové záviny v Mokrom Háji pri dobrom vínku či slivovičke, bola to nebeská manna. Spomínam aj na „močidlanské sekanky“ – akési fašírky, ktoré sme tam denne konzumovali vždy u iného gazdu, lebo mláťačka bola živnostenská, a tak sa musela skoro denne prestavovať. Sprvu som „sekanke“ veľmi neveril, ale to, čo vedeli močidlanské ženičky vykúzliť, to mohlo ísť aj na kráľovský stôl. Chrumkavá kôrka a božská náplň by iste boli uspokojili i toho najväčšieho gurmána. A koľko sme sa najedli chutnej čerstvej praženice so slaninkou i bez nej, najmä v Skalici – to sú už iba hmlisté spomienky. Pretože sme mali bicykle, občas sme chodievali večer domov s kabelami plnými slaniny, klobások, vajíčok i chutných „pocherajov“.
A keď sa mlatba skončila, boli spokojné i vrchnosti. Úradne sa totiž zistilo, že Slovensko nie je schopné dodávať vojnu vedúcim mocnostiam toľko obilnín, koľko si žiadali, veď každý mech bol „úradne“ zapísaný, mlatba notármi overená, úradné doklady vystavené, takže nebolo možné o ničom pochybovať. Tak sa zachránilo pre Slovensko, koľko len bolo možné, aby výživa domáceho obyvateľstva neutrpela. U veľkých gazdov sme sa dohodli na províziách, keď im budeme písať len toľko, koľko budú chcieť a bude možné, a tak nejaký ten mech „pozadku“ sa ušiel i našim sliepočkám a prasiatku. Tak bol i vlk sýty i ovca celá. Týmto spôsobom zároveň Slovenský štát vyplatil študentom veľa peňazí, čo bolo pekné štipendium, ktoré by inak nedostali. A vykonali sme veľký kus práce, vojnovú mašinériu sme pripravili o množstvo tak potrebného obilia na Slovensku.
Po vojne, keď sa zásobovacia situácia nezlepšila, toto „komisárovanie“ pokračovalo ešte dva roky. Honorár bol ale vyšší, už to bolo sto korún na deň. Chodilo síce viac kontrol z vrchnosti, ale i táto prekážka sa prekonala. Keďže na dedinách každý každého poznal, hneď sa vedelo, či je niekto cudzí v obci. Bol som v jednej dedine, ktorú tvorilo jedno dlhé údolie. Na jeho začiatku bola skupina chlapcov s bicyklami, ktorá hneď avizovala každého cudzieho človeka, takže sme sa mohli pripraviť. Tak pochodil i môj otec, ktorý ma išiel navštíviť. Vedel som o ňom omnoho skôr, než prišiel.
Chvojnická komisárska epopeja však neskončila natrvalo. Prišla jeseň a s ňou na mnohých dedinách „hody“. Samozrejme, že sme boli všade srdečne pozývaní, takže niekedy bolo ťažko všetkým vyhovieť. Vyparádené dievčatá vo sviatočných krojoch očakávali „pánov komisárov“, aby na definitívnu rozlúčku dostali posledný bozk. Tancovalo sa neskoro do noci, no nie na nepovolených zábavách, ale iba na „stretnutiach“. Príslušný žandár, ktorý mal obec na starosti, odchádzal predčasne domov s kabelou plnou husaciny a fľašou slivovice. Odchádzal skôr, než harmonika dohrala, takže nevedel o ničom.
Hodové obedy a večere i celé to pohostinstvo bolo vyvrcholením kuchárskeho umenia gazdiniek. Pečené husi, kačice, vyprážané kurčatá a prvotriedne „pocheraje“, aké vedeli vykúzliť iba na dedinách, len tak mizli v študentských žalúdkoch. Popíjalo sa dobré vínko, slivovička a tak ubiehal tento požehnaný deň. Pretože v Radošovciach sme boli až šiesti z našej triedy, vzali sme si so sebou veľký kufor a do neho zabalili „zbytky“, čo zostali na stole, aby sa ušlo aj tým, čo neboli s nami. Na druhý deň sme kufor vzali so sebou do školy a prinesené maškrty putovali všetkým. Nuž taká bola doba, na ktorú nám ostali už iba tieto i tak veľmi slabé reminiscencie, veď od tej doby uplynulo už viac ako 60 rokov.
Všetko skončilo, už iba veľké kombajny brázdia polia a zberajú úrodu. Už nie je potrebné zapisovať každý mech, ostávajú iba nostalgické spomienky v mysliach tých niekoľkých komisárov, čo ešte žijú. A preto som rád, že sa dostanú na stránky nášho časopisu, ktorý sa snaží zachytiť i dávno zabudnuté dejinné udalosti z nášho kraja. Patrí to k dejinám nášho poľnohospodárstva a bývalého dedinského života.
