Organizované fotoamatérske hnutie v regióne severného Záhoria má takmer 80-ročnú tradíciu. Veľkou mierou sa o to zaslúžil maliar a fotograf, notár Andel Pinkalský, ktorého organizátorská aktivita i tvorba boli v medzivojnovom období známe a oceňované v celoštátnom česko-slovenskom meradle.
Andel Pinkalský sa narodil 12. februára 1894 vo Viedni ako najstarší zo siedmich detí pekárskeho majstra zo Skalice, ktorý mal do roku 1896 vo viedenskom XV. obvode pekáreň. Keď mal dva roky, rodina sa vrátila do Skalice. Andel (pokrstený vo Viedni ako Engelbert) tu absolvoval štúdium na gymnáziu. Počas štúdia objavil u neho maliarske nadanie profesor Ján Prošinger, ktorý jemu a jeho spolužiakovi Júliusovi Koreszkovi sprostredkúval návštevy v ateliéri Jožu Úprku v Hodoníne. Otec Andela, keď už nemal zo svojho syna pokračovateľa v pekárskom remesle, vonkoncom nechcel mať zo syna človeka bez sociálnych istôt – maliara. Takže maliarstvo zostáva pre Andela len celoživotnou neprofesionálnou láskou. A nielen maliarstvo. Už ako študent sa oboznamuje s ďalším zobrazovacím prostriedkom – fotografiou. Vzťah k fotografii vyprovokoval a podporoval jeho strýko, panslávsky kňaz Jozef K. Pospech (priateľ A. Kmeťa, S. H. Vajanského a M. Kukučína), ktorý mu daroval niekedy v roku 1905–6 prvý fotoaparát Kodak privezený z USA pri jednej z jeho návštev.
Po maturite nastúpil Andel Pinkalský ako notársky pomocník do Radošoviec, potom pôsobil v Sotinej (dnes časť Senice) a neskôr ako podnotár vo Veľkých Levároch. Tu ho zastihla I. svetová vojna. Narukoval k 72. pluku, kde absolvoval dôstojnícku školu. V roku 1918 ho povýšili na podporučíka rakúsko-uhorskej armády a odvelili na taliansky front. Jeho posledné dni v armáde sa viažu na Žilinu, kde sa 7. augusta 1919 oženil so Štefániou Biringerovou. Na jeseň 1919 demobilizoval a nastúpil ako vedúci notár v Pobedime pri Piešťanoch. Tu sa mu narodil prvorodený syn Miroslav (1920). V roku 1921 bol preložený do Čiližkej Radvane neďaleko Čalova ako vedúci notár, kde sa mu narodil druhý syn Ivan (1923). V roku 1926 sa vrátil späť do kraja, kde vyrastal a kde boli jeho rodinné korene. Na vlastnú žiadosť bol preložený ako vedúci notár do Vrádišťa. Obdobie pôsobenia vo Vrádišti je pre jeho osobnosť amatérskeho fotografa a maliara obdobím rozmachu. Z Vrádišťa bol preložený v roku 1936 do Moravského Lieskového. No už o dva roky sa vrátil späť na Záhorie do Radošoviec, kde pôsobil až do roku 1945. Od skončenia II. svetovej vojny do roku 1951 bol notárom v Petrovej Vsi. Od roku 1951 až do svojho penzionovania v roku 1954 pracoval na ONV v Skalici ako okresný účtovník. V penzii nebol ešte ani mesiac, keď ochorel, dostal infarkt, ktorému nakoniec podľahol v skalickej nemocnici 25. apríla 1954.
Pinkalského fotoamatérska činnosť bola neodmysliteľnou súčasťou a pomocníčkou jeho maliarskych prác. Ostal po ňom celý rad fotografií, ktoré používal ako predlohu pre svoje maľby. Fotografiu chápal ako výtvarné dielo a kládol ju do tej istej roviny ako maliarske dielo. Považoval ju len za iný druh techniky zobrazovania. Svoj fotografický cieľ formuloval v článku uverejnenom v časopise Fofografický obzor (XXXXIV, 1926, str. 136), v ktorom vyslovuje presvedčenie, že je primerané „umiestniť naše fotografie tam, kde sú obrazy rôznych grafických umelcov“. Tento program formuloval a napĺňal ako notár v Čilizskej Radvani po životných skúsenostiach, keď ho fotoaparát sprevádzal od študentských rokov cez peripetie I. svetovej vojny až po usadlý život dedinského notára. Z predchádzajúceho obdobia sa zachovalo len málo jeho prác, jadro pozostalosti tvoria súbory snímok zhotovených počas jeho pôsobenia vo Vrádišti (1926-1936) a v Skalici (1951-1954).
Pinkalského aktivita na Záhorí sa vyznačuje i organizátorskou činnosťou. Z jeho podnetu sa v roku 1926 začali prípravné práce na zorganizovanie Klubu fotografov amatérov v Holíči, ktorý sa po založení v roku 1927 začlenil do celoštátnej organizácie Zväzu československých klubov fotografov amatérov so sídlom v Prahe. Ako prvý predseda klubu stál Pinkalský na čele šestnástich fotografov z Holíča, Skalice, Gbelov, Unína a Vrádišťa. Predsedom bol do roku 1929, keď odovzdal štafetu riaditeľovi Hospodárskej školy v Holíči J. Zábranskému. Sám ostal jednateľom klubu až do roku 1936, keď sa presťahoval do Moravského Lieskového.
V tvorbe Pinkalského, fotografickej i maliarskej, dominuje krajina. Fotoaparát a fotografia mu poslúžili ako pomôcka na zaznamenanie motívu – dominanty konkrétneho prostredia. Snímal ich často z rôznych zorných uhlov a vracal sa k nim vo viacerých ročných obdobiach. Z fotografických záberov krajiny často vytváral panoramatické fotografie, čo mu neskôr slúžilo ako predloha k maliarskemu prejavu. S krajinárskou fotografiou sa zúčastnil spolu s Jozefom Kvapilom, vtedajším predsedom klubu, na Prvej krajinárskej fotografickej výstave v Bratislave v roku 1934. Na tejto výstave sa zúčastnilo 70 fotografov z ôsmich slovenských amatérskych klubov. Andel Pinkalský tu mal vystavenú fotografiu s názvom „Chalupa v tieni“. Nakoľko sa však nedochovala a nie je dostupný ani katalóg z tejto výstavy, iba z názvu fotografie môžeme odôvodnene predpokladať, že autor vo svojej kolekcii krajinárskych záberoch pracoval so svetlom ako s jedným z mnohých vyjadrovacích prostriedkov.
Pinkalského fotografická tvorba má dnes už aj veľkú dokumentárnu hodnotu. Z prostredia, v ktorom žil, sa zachovalo dostatok fotografií a negatívov, ktoré sú z dnešného pohľadu jedinečné a unikátne. Je to dokumentácia krajiny, architektúry, krojov a života ľudí, ktorí v nej žili, je to svetlo do šera vzďaľujúcej sa minulosti.
Andel Pinkalský sa narodil 12. februára 1894 vo Viedni ako najstarší zo siedmich detí pekárskeho majstra zo Skalice, ktorý mal do roku 1896 vo viedenskom XV. obvode pekáreň. Keď mal dva roky, rodina sa vrátila do Skalice. Andel (pokrstený vo Viedni ako Engelbert) tu absolvoval štúdium na gymnáziu. Počas štúdia objavil u neho maliarske nadanie profesor Ján Prošinger, ktorý jemu a jeho spolužiakovi Júliusovi Koreszkovi sprostredkúval návštevy v ateliéri Jožu Úprku v Hodoníne. Otec Andela, keď už nemal zo svojho syna pokračovateľa v pekárskom remesle, vonkoncom nechcel mať zo syna človeka bez sociálnych istôt – maliara. Takže maliarstvo zostáva pre Andela len celoživotnou neprofesionálnou láskou. A nielen maliarstvo. Už ako študent sa oboznamuje s ďalším zobrazovacím prostriedkom – fotografiou. Vzťah k fotografii vyprovokoval a podporoval jeho strýko, panslávsky kňaz Jozef K. Pospech (priateľ A. Kmeťa, S. H. Vajanského a M. Kukučína), ktorý mu daroval niekedy v roku 1905–6 prvý fotoaparát Kodak privezený z USA pri jednej z jeho návštev.
Po maturite nastúpil Andel Pinkalský ako notársky pomocník do Radošoviec, potom pôsobil v Sotinej (dnes časť Senice) a neskôr ako podnotár vo Veľkých Levároch. Tu ho zastihla I. svetová vojna. Narukoval k 72. pluku, kde absolvoval dôstojnícku školu. V roku 1918 ho povýšili na podporučíka rakúsko-uhorskej armády a odvelili na taliansky front. Jeho posledné dni v armáde sa viažu na Žilinu, kde sa 7. augusta 1919 oženil so Štefániou Biringerovou. Na jeseň 1919 demobilizoval a nastúpil ako vedúci notár v Pobedime pri Piešťanoch. Tu sa mu narodil prvorodený syn Miroslav (1920). V roku 1921 bol preložený do Čiližkej Radvane neďaleko Čalova ako vedúci notár, kde sa mu narodil druhý syn Ivan (1923). V roku 1926 sa vrátil späť do kraja, kde vyrastal a kde boli jeho rodinné korene. Na vlastnú žiadosť bol preložený ako vedúci notár do Vrádišťa. Obdobie pôsobenia vo Vrádišti je pre jeho osobnosť amatérskeho fotografa a maliara obdobím rozmachu. Z Vrádišťa bol preložený v roku 1936 do Moravského Lieskového. No už o dva roky sa vrátil späť na Záhorie do Radošoviec, kde pôsobil až do roku 1945. Od skončenia II. svetovej vojny do roku 1951 bol notárom v Petrovej Vsi. Od roku 1951 až do svojho penzionovania v roku 1954 pracoval na ONV v Skalici ako okresný účtovník. V penzii nebol ešte ani mesiac, keď ochorel, dostal infarkt, ktorému nakoniec podľahol v skalickej nemocnici 25. apríla 1954.
Pinkalského fotoamatérska činnosť bola neodmysliteľnou súčasťou a pomocníčkou jeho maliarskych prác. Ostal po ňom celý rad fotografií, ktoré používal ako predlohu pre svoje maľby. Fotografiu chápal ako výtvarné dielo a kládol ju do tej istej roviny ako maliarske dielo. Považoval ju len za iný druh techniky zobrazovania. Svoj fotografický cieľ formuloval v článku uverejnenom v časopise Fofografický obzor (XXXXIV, 1926, str. 136), v ktorom vyslovuje presvedčenie, že je primerané „umiestniť naše fotografie tam, kde sú obrazy rôznych grafických umelcov“. Tento program formuloval a napĺňal ako notár v Čilizskej Radvani po životných skúsenostiach, keď ho fotoaparát sprevádzal od študentských rokov cez peripetie I. svetovej vojny až po usadlý život dedinského notára. Z predchádzajúceho obdobia sa zachovalo len málo jeho prác, jadro pozostalosti tvoria súbory snímok zhotovených počas jeho pôsobenia vo Vrádišti (1926-1936) a v Skalici (1951-1954).
Pinkalského aktivita na Záhorí sa vyznačuje i organizátorskou činnosťou. Z jeho podnetu sa v roku 1926 začali prípravné práce na zorganizovanie Klubu fotografov amatérov v Holíči, ktorý sa po založení v roku 1927 začlenil do celoštátnej organizácie Zväzu československých klubov fotografov amatérov so sídlom v Prahe. Ako prvý predseda klubu stál Pinkalský na čele šestnástich fotografov z Holíča, Skalice, Gbelov, Unína a Vrádišťa. Predsedom bol do roku 1929, keď odovzdal štafetu riaditeľovi Hospodárskej školy v Holíči J. Zábranskému. Sám ostal jednateľom klubu až do roku 1936, keď sa presťahoval do Moravského Lieskového.
V tvorbe Pinkalského, fotografickej i maliarskej, dominuje krajina. Fotoaparát a fotografia mu poslúžili ako pomôcka na zaznamenanie motívu – dominanty konkrétneho prostredia. Snímal ich často z rôznych zorných uhlov a vracal sa k nim vo viacerých ročných obdobiach. Z fotografických záberov krajiny často vytváral panoramatické fotografie, čo mu neskôr slúžilo ako predloha k maliarskemu prejavu. S krajinárskou fotografiou sa zúčastnil spolu s Jozefom Kvapilom, vtedajším predsedom klubu, na Prvej krajinárskej fotografickej výstave v Bratislave v roku 1934. Na tejto výstave sa zúčastnilo 70 fotografov z ôsmich slovenských amatérskych klubov. Andel Pinkalský tu mal vystavenú fotografiu s názvom „Chalupa v tieni“. Nakoľko sa však nedochovala a nie je dostupný ani katalóg z tejto výstavy, iba z názvu fotografie môžeme odôvodnene predpokladať, že autor vo svojej kolekcii krajinárskych záberoch pracoval so svetlom ako s jedným z mnohých vyjadrovacích prostriedkov.
Pinkalského fotografická tvorba má dnes už aj veľkú dokumentárnu hodnotu. Z prostredia, v ktorom žil, sa zachovalo dostatok fotografií a negatívov, ktoré sú z dnešného pohľadu jedinečné a unikátne. Je to dokumentácia krajiny, architektúry, krojov a života ľudí, ktorí v nej žili, je to svetlo do šera vzďaľujúcej sa minulosti.
