Kostol sv. Margity Antiochijskej stojí na miernej terénnej vyvýšenine uprostred polí v blízkosti rieky Moravy v Kopčanoch. Bohatý vývoj kostolíka dokumentuje množstvo hodnotných vrstiev ako svedectvo jeho významu v kultúrno – historických súvislostiach.
Kostolík pozostáva z menšej lode a rovného záveru s mierne lichobežníkovým tvarom, orientovaný je v smere východ – západ. Rozmerovo je malý, vnútorná šírka lode je 3,8 m, dĺžka sa pohybuje od 4,7 do 4,9 m, zadná stena svätyne má dĺžku 1,85 m, bočné steny 2,3 m. Svätyňa je zaklenutá valenou klenbou, loď bola donedávna plocho zastropená, dnes má priamy priehľad do krovu. Pred začiatkom výskumných prác sa priečelie otváralo veľkým oblúkovým portálom, nad ktorým bolo segmentovo ukončené okienko. Drsná exteriérová omietka s hladeným rámovaním hrán malaplastický letopočet 1926 v omietkovom rámiku. Kostol perforovalo už len oblúkové okno na južnej stene lode. Od 90-tych rokov 20. st. sa uskutočnilo na objekte viacero odborných výskumov (archeologický, umelecko–historický, architektonicko–historický, reštaurátorský) a pokračujú dodnes.
Zhrnutie dôležitých poznatkov o vývoji kostolíka
Primárne obdobie
Objekt kostolíka vznikol v terajšej hmotovej skladbe, pričom obsahoval i dnes už zaniknutú predsieň. Valená klenba svätyne je pôvodná a nedávno sme pri výskume štítov zistili, že prekvapujúco aj loď mala klenbu. Archeologický výskum (Drahošová) odokryl obdĺžnikovú predsieň so zahĺbeným murovaným objektom, ktorú autori stavebno-historického výskumu určujú k prvej etape. Na severnej stene lode odokryli dve vysoko položené okná. Majú oblúkové ukončenie a rovné špalety. Podobné okno existovalo aj na západnej stene nad vstupom a zvyšky sa našli i na južnom múre lode. Zvyšok pôvodného okna s nábehom záklenku vidieť i na južnej stene svätyne, kde ho ruší mladšie stredoveké okno. Okno existovalo i v stene východného záveru v mieste terajšieho, ale situácia bola neskôr premurovaná. Archeologický výskum odokryl pôvodnú niveletu interiéru zníženú cca o 60 cm a tiež pôvodný prah vstupného portálu.
Podľa nájdených fragmentov bol objekt v interiéri i exteriéri upravený omietkovou vrstvou čiastočne rozotretou zo špár, čiastočne doplnenou. Na reliéfnom povrchu sme zistili vápenný náter/y/ a ojedinele fragmenty čiernej a červenej farebnosti. Nedali sa však presnejšie definovať, ani s určitosťou rozhodnúť o ich príslušnosti k uvedenej fáze (mohli byť zvyškami neskorších úprav). Autori stavebno–historického výskumu (Sabadošová, Havlík) v hornej časti západnej steny odokryli väčšie zvyšky omietkovej vrstvy s odtlačkami textílie. Táto primárna etapa môže byť datovaná v rozmedzí od konca 9. do konca 10. storočia.
10. – 12. storočie
Následne bol objekt preomietnutý bez zistených stavebných zmien. Nálezy sa týkajú len interiéru, ktorý bol po omietnutí vyzdobený a zvyšky výmaľby sú zachované dodnes na západnom štíte pod úrovňou niekdajšej klenby. Túto etapu nie je možné presne datovať, na základe súvislostí (berúc do úvahy aj nové poznatky) ju možno rámcovo určiť ako ranostredovekú, v rozmedzí od konca 10. do 12. storočia.
V ďalšom štádiu zamurovali okná na severe a okno na západnom priečelí, zrejme z klimatických dôvodov. Je zaujímavé, že pri tom použili dva druhy mált. Predpokladáme, že prišlo aj k úprave okna na východe. Zároveň vzniklo nové hrotité okno na juhu svätyne s kamenným rámom a kruhovou perforáciou vo vrchole, umiestnené v strede hrúbky muriva. Následne dostal interiér novú omietkovú vrstvu reliéfneho povrchu, pričom jej charakter sa na severnej a južnej stene mierne odlišuje. Zrejme išlo o dva technologické postupy v rámci jednej etapy. V mieste zámurovky pôvodného okna sme na severnej stene lode našli na tejto omietke zvyšky veľkorozmernej mandorly (elipsovitá alebo oválna svätožiara okolo Ježiša Krista) s dúhovou lavičkou a fragmentmi svätožiary a vlasov postavy. Mandorla pokračovala nad úroveň stropu. Lem mandorly z červených, ružových, tyrkysových a sivookrových pruhov má šírku asi 27 cm. Žiaľ, najzaujímavejšia časť výjavu – tróniaci Kristus – prekrývajúca práve uvedené okno sa nezachovala.
14. – 15. storočie
Pokračovaním stredovekých zásahov bolo osadenie dvoch okien s mníškovým ukončením do južnej steny lode, zrejme do miesta primárnych otvorov. Na rozdiel od mníškového okna svätyne sú ich rámy umiestnené na vnútornom líci muriva a špalety sa rozširujú von. Upravené bolo zvnútra i okno východného záveru, osadili doň drevenú dosku s výrezom zjednodušene pripomínajúcim obrys mníšky. Túto vrstvu dávame približne do obdobia prelomu 14. – 15. storočia. Nad vrcholom prvého z týchto okien sme našli fragment omietkového nábehu s vápennými nátermi. Podľa všetkého ide o zvyšok plastického rámovania otvorov, ku ktorému došlo v ďalšej, bližšie neurčenej etape. Je otázne, nakoľko stredoveké zásahy môžu súvisieť s väčšími stavebnými akciami v najbližšom okolí. Farský kostol v Skalici začali stavať pred rokom 1372 a v Holíči po roku 1387.
15. – 16. storočie
Následná rozsiahla úprava objektu sa skladá z viacerých čiastkových zásahov, pri ktorých boli použité rôzne druhy mált a omietok, čiastočne sa aj prekrývajúce. Najvýraznejším zásahom bolo osadenie širokého polkruhovo ukončeného portálu do západnej steny, čo dokladá aj najneskorší zánik prístavby. Osadenie portálu vyvolalo nutnosť premurovania vonkajších nároží a eliminovanie nerovností čelnej steny, čím vznikol nad portálom výraznejší odskok medzi pôvodným a novým murivom. V interiéri sa nachádza omietka rovnakého typu pokrytá asi 5 vrstvami vápenných náterov, na poslednom boli zistené červené pásy súvisiace však s mladšou fázou. Súčasne sa zdvihla úroveň podlahy. Oltárnu menzu zo svätyne presunuli do lode (jej základy odokryla Dr. Drahošová), čo vyvolalo zosekanie hrán svätyne kvôli prechodu do záveru. Prvé mníškové okno južnej steny zámurovkou výrazne zmenšili v súvislosti so situovaním empory. Dá sa predpokladať, že dôvod predmetných zásahov súvisel s potrebou optického kontaktu s exteriérom, čo umožňovalo zapojiť do liturgie veriacich, ktorí sa nezmestili do vnútra a zväčšiť tak kapacitu bez objemového nárastu objektu. Presunutím oltára do lode sa táto stáva akoby svätyňou a rozmerný portál (ako poukazuje E. Sabadošová) reprezentuje funkciu víťazného oblúka. Túto etapu rámcovo možno datovať na prelom 15. – 16. storočia. Nemusela sa udiať naraz, rozdielne omietky a malty môžu svedčiť o istej postupnosti zásahov.
Je možné, že v rámci týchto úprav došlo aj k zmene východnej steny, kde bolo zamurované okno. Výskum tu mechanicky rozlíšil fragmenty dvoch výmalieb, mikroskopický rozbor vzoriek zistil celkovo štyri farebné vrstvy, čo svedčí o relatívne častých zásahoch. Realizované boli na bordovom podklade. Prvá má zvyšky modrej (obloha?) a zelenej s tmavšími linkami (stromy?). Vrchná vrstva (realizovaná na tenkom pieskovom pačoku) odhalila na modrom pozadí fragment trištvrťprofilu ženskej tváre so svätožiarou. Rozbor pigmentov určuje vznik malieb od 2. polovice 16. storočia. Na základe zachovaných zvyškov ženskej tváre mladšej z vrstiev môžeme temer s istotou tvrdiť, že to je sv. Margita Antiochijská. Výjavy boli realizované na východnej stene a plnili tak funkciu oltárneho obrazu, ktorý s ohľadom na patrocínium musel znázorňovať túto sväticu. Táto zachytená fáza môže súvisieť bezprostredne s predchádzajúcimi zásahmi. K spomínaným časovým horizontom sa viaže prvá písomná zmienka o objekte v súvislosti s delením Holíčskeho panstva v roku 1554.
17. storočie
Celý interiér neskôr preomietli a oltárnu menzu presunuli na zadnú stenu záveru, ktorý zvýšili stupňami s použitím staršej kamennej platne. Na tehlovú podmurovku osadili kamennú menzu staršieho oltára. Keďže nesiahala cez celú šírku zadnej steny, cezúru domurovali. Podmurovka bola realizovaná len v prednej časti, za ňou bola plocha vyplnená hlinitým zásypom so suchým rastlinným depozitom. Na stenách svätyne, ktoré prekryl oltár, vyryli viacero nápisov, takže sa rátalo s tým, že nebudú viditeľné. Z mnohých neúplných slov a iniciálok spomeniem nápisy POLACEK (Poláček), HE / Hic est?/ MARTINUS BONAG a hlavne dátum AD 1647, ktorý úpravu určuje. Interiér dostal bohaté maľované dekorácie. Pri podlahe je čierny priebežný sokel, spodnú tretinu stien zdobí lambrekýn s oranžovočerveným točeným drapériovým vzorom, ktorý ukončuje 12 cm široký strapcový pás v úsekoch farebnosti smaragdovo–zelenej, okrovo–červenej a sivo–čiernej. Klenba bola celoplošne pokrytá výrazným oblakovo–drapériovým členením. Terajší doplnkový výskum odhalil na nej dvojicu kľačiacich postáv a vo vrchole korunu so svätožiarou. Navyše odhalil na južnej stene lode neurčitý výjav v kostole kľačiaceho rehoľníka pred Madonou (?). Stena menzy bola biela s pásmi čierneho a sivého sokla, ostali i skosené nárožia, ktorých plochy boli sivé s čiernym členením (nález maľovanej profilácie – pätka pilastra). Na východnej stene záveru vznikla ústredná plocha orámovaná čiernymi iluzívnymi pilastrami nesúcimi rímsu na sivom pozadí. Jednalo sa o maľovanú náhradu retábulového oltára. Takto rámovaná plocha mala len základný biely náter a predpokladáme, že v nej mohol byť osadený obraz.
Dôvodom úpravy mohlo byť chátranie i možné poškodenia počas stavovských povstaní Gabriel Betlena a Juraja Rákociho. Je možné, že sa zachovala v ústnej tradícii, ktorá hovorí, že šľachtičná Margita dala kaplnku v roku 1693 zrenovovať. Uvedená renovácia by mohla súvisieť s opísanými zásahmi, rok 1693 však môže odkazovať na následnú akciu: v časovom odstupe vzniká (len vo svätyni) na šedom intonaku druhá výzdoba, ktorá zopakovala prvú v zásade v rovnakom riešení, len s čiastočným posunom. Vtedy tiež zamurovali okno v južnej stene svätyne a čiastočne ho upravili na výklenok pre liturgické potreby.
V ďalšom sa vytvára nové polkruhové okno termálneho typu v mieste druhého mníškového okna južnej steny lode. Zamurováva sa aj zmenšené okienko v mieste prvého mníškového okna. Nové okno so segmentovým ukončením bolo prerazené nad vstupným portálom. S ňou súvisí výzdoba štylizovaných rastlinných ornamentov vo forme rozviliniek, zachytená pri oblúkovom okne. Tvoria ju hnedé, žlté a červené línie a smaragdovozelené lístky. Omietka je zachytená aj v exteriéri v okolí okien, kde prebieha rytá pasparta okolo otvorov. Vzhľadom na formu rozvilinkovej výzdoby by sme tieto zásahy mohli datovať ešte do 17. storočia, hypoteticky v súvislosti so spomenutou druhou výmaľbou svätyne.
19. storočie
Následná etapa je len preomietnutím. Loď bola biela, vo svätyni je na nej ešte výzdoba – bordová plocha a hnedé rámy s oranžovo-bielymi točenými líniami. Na exteriéri je zachovaná len v okolí poloblúkového okna na juhu lode. Vo svätyni upevnili na menzu drevenú oltárnu kompozíciu. Etapa možno súvisí s prestavbou farského kostola v obci v šesťdesiatych rokoch 19. storočia.
20. storočie
Posledné celkové úpravy sa udiali v roku 1926. Interiér preomietla omietka sivá, piesková, miestami pačok, sú na nej 4 najmladšie nátery. Exteriér prekryla drsná hrubá vrstva s výrazne hrboľatým povrchom, okolo otvorov, nároží a pod rímsou hladené pasparty, nad vstupom v rámčeku letopočet 1926. Pri prácach bola zrejme vymenená zámurovka okna na juhu svätyne. Na jeho kamennom článku je ceruzou písaný letopočet 1926.
Pri začiatku výskumov v 90-tych rokoch sa stala ťažiskovou otázka datovania vzniku objektu. Už v priebehu 20. storočia sa objavovali tvrdenia o jej stredovekom pôvode na základe zamurovaných článkov. Archaická hmotová skladba, veľkomoravské sídliskové nálezy v okolí i blízkosť mikulčického hradiska Valy vyvolávali úvahy o veľkomoravskej tradícii. Prispeli k tomu postrehy A. Bagina o miestnom slávení patrocínia, ktoré sa udržalo v dátume platnom do 12. storočia, ako aj jeho spojenie patrocínia s cyrilo-metodskou misiou. Kostolík je čelnou fasádou orientovaný presne k mikulčickému hradisku, ktoré malo svoju hlavnú bránu orientovanú ku Kopčanom (Ratkoš). Asymetrickosť portálu viedla R. Appela k porovnaniam s mikulčickým kostolom č. 10, vyslovil však predpoklad, že kostolík bol postavený na základoch vlastníckeho kostola z 9. storočia. M. Vančo nastolil hypotézu o jeho stotožnení so Sekirkostelom z Kozmasovej kroniky. Viacerí autori logicky siahajú po najbližšej analógii – s Kostolom sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom. Typ kostola s rovným záverom vyvolával a nanovo vyvoláva úvahy o jeho proveniencii, ktoré sa pravidelne objavujú pri stretaní sa s takými kostolmi.
Obnova objektu postupovala parciálne pri priebežnom spresňovaní poznatkov reštaurátorským spôsobom (J. Puškár), pričom práve určenie veľkomoravského pôvodu vnieslo do metodickýh pokynov tendencie preferovať prvotný výraz. Bola vymenená krovná konštrukcia i strešná krytina, odstránený rovný strop a objekt dostal priamy priehľad do krovu. Odstránila sa novodobá omietková úprava exteriéru. Terajšia niveleta interiéru je znížená cca o 60 cm na pôvodnú úroveň. Náznakovo sa zrekonštruoval (ale v nedobovom segmentovom ukončení) pôvodný vstupný otvor. Doterajší portál ostal na fasáde a zatiaľ je viditeľný, vzájomný vzťah týchto prvkov však spôsobuje rozbitosť celkového pôsobenia. Zrušilo sa i novšie okienko nad vstupom a zrekonštruovalo pôvodné. Na severnej stene sú prezentované a funkčné obe primárne okná, na južnej stene lode sú prezentované mníškové okná stredoveké. Prvé sa obnovilo odstránením dvoch zámuroviek a druhé sa zrekonštruovalo. Zaniklo tým však v jeho mieste termálne okno s interiérovou rozvilinkovou výzdobou. Mníškové okno južnej steny svätyne je prezentované z exteriéru, v interiéri je zaslepené, zvyšok primárneho okna v tomto mieste je momentálne na odhalenom murive čitateľný. Otvorilo sa okno východného záveru. V interiéri sa odstránila menza na zadnej stene záveru. Etapu parciálnych zásahov v súčasnosti nahrádza komplexná obnova objektu, ktorá zahŕňa všetky informácie a vytvára ucelený pohľad na zachované hodnoty objektu a ich prezentáciu. Už zrealizovali náznakovú prezentáciu predsiene vymurovaním múrika, opravili tvar hlavného vstupu, vymenili vstupné dvere. V konečnej verzii bude kostolík zvonka omietnutý, interiérovú úpravu ovplyvnia výsledky doplnkového reštaurátorského výskumu.
Význam kostola posilňuje skutočnosť, že hoci je skromných rozmerov a od 16. storočia stál osamotený v bažinatom prostredí, nezanikol, ale naopak, bol vždy predmetom mimoriadnej pozornosti a náročných úprav. A je naozaj výnimočné, že tento malý objekt prináša stále prekvapujúce poznatky. K spresneniu dátumu jeho vzniku snáď prispeje i rozbor dreveného trámu zo štítu a analýza dosiaľ neidentifikovaných znakov pod oknom južnej steny lode.
Kostol sv. Margity tak po stáročiach pred nami odkrýva svoje tajomstvá – našou úlohou je ich odhalenie a zachovanie pre budúce generácie. Slovami žalmistu: dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane.
Zhrnutie dôležitých poznatkov o vývoji kostolíka
Primárne obdobie
Objekt kostolíka vznikol v terajšej hmotovej skladbe, pričom obsahoval i dnes už zaniknutú predsieň. Valená klenba svätyne je pôvodná a nedávno sme pri výskume štítov zistili, že prekvapujúco aj loď mala klenbu. Archeologický výskum (Drahošová) odokryl obdĺžnikovú predsieň so zahĺbeným murovaným objektom, ktorú autori stavebno-historického výskumu určujú k prvej etape. Na severnej stene lode odokryli dve vysoko položené okná. Majú oblúkové ukončenie a rovné špalety. Podobné okno existovalo aj na západnej stene nad vstupom a zvyšky sa našli i na južnom múre lode. Zvyšok pôvodného okna s nábehom záklenku vidieť i na južnej stene svätyne, kde ho ruší mladšie stredoveké okno. Okno existovalo i v stene východného záveru v mieste terajšieho, ale situácia bola neskôr premurovaná. Archeologický výskum odokryl pôvodnú niveletu interiéru zníženú cca o 60 cm a tiež pôvodný prah vstupného portálu.
Podľa nájdených fragmentov bol objekt v interiéri i exteriéri upravený omietkovou vrstvou čiastočne rozotretou zo špár, čiastočne doplnenou. Na reliéfnom povrchu sme zistili vápenný náter/y/ a ojedinele fragmenty čiernej a červenej farebnosti. Nedali sa však presnejšie definovať, ani s určitosťou rozhodnúť o ich príslušnosti k uvedenej fáze (mohli byť zvyškami neskorších úprav). Autori stavebno–historického výskumu (Sabadošová, Havlík) v hornej časti západnej steny odokryli väčšie zvyšky omietkovej vrstvy s odtlačkami textílie. Táto primárna etapa môže byť datovaná v rozmedzí od konca 9. do konca 10. storočia.
10. – 12. storočie
Následne bol objekt preomietnutý bez zistených stavebných zmien. Nálezy sa týkajú len interiéru, ktorý bol po omietnutí vyzdobený a zvyšky výmaľby sú zachované dodnes na západnom štíte pod úrovňou niekdajšej klenby. Túto etapu nie je možné presne datovať, na základe súvislostí (berúc do úvahy aj nové poznatky) ju možno rámcovo určiť ako ranostredovekú, v rozmedzí od konca 10. do 12. storočia.
V ďalšom štádiu zamurovali okná na severe a okno na západnom priečelí, zrejme z klimatických dôvodov. Je zaujímavé, že pri tom použili dva druhy mált. Predpokladáme, že prišlo aj k úprave okna na východe. Zároveň vzniklo nové hrotité okno na juhu svätyne s kamenným rámom a kruhovou perforáciou vo vrchole, umiestnené v strede hrúbky muriva. Následne dostal interiér novú omietkovú vrstvu reliéfneho povrchu, pričom jej charakter sa na severnej a južnej stene mierne odlišuje. Zrejme išlo o dva technologické postupy v rámci jednej etapy. V mieste zámurovky pôvodného okna sme na severnej stene lode našli na tejto omietke zvyšky veľkorozmernej mandorly (elipsovitá alebo oválna svätožiara okolo Ježiša Krista) s dúhovou lavičkou a fragmentmi svätožiary a vlasov postavy. Mandorla pokračovala nad úroveň stropu. Lem mandorly z červených, ružových, tyrkysových a sivookrových pruhov má šírku asi 27 cm. Žiaľ, najzaujímavejšia časť výjavu – tróniaci Kristus – prekrývajúca práve uvedené okno sa nezachovala.
14. – 15. storočie
Pokračovaním stredovekých zásahov bolo osadenie dvoch okien s mníškovým ukončením do južnej steny lode, zrejme do miesta primárnych otvorov. Na rozdiel od mníškového okna svätyne sú ich rámy umiestnené na vnútornom líci muriva a špalety sa rozširujú von. Upravené bolo zvnútra i okno východného záveru, osadili doň drevenú dosku s výrezom zjednodušene pripomínajúcim obrys mníšky. Túto vrstvu dávame približne do obdobia prelomu 14. – 15. storočia. Nad vrcholom prvého z týchto okien sme našli fragment omietkového nábehu s vápennými nátermi. Podľa všetkého ide o zvyšok plastického rámovania otvorov, ku ktorému došlo v ďalšej, bližšie neurčenej etape. Je otázne, nakoľko stredoveké zásahy môžu súvisieť s väčšími stavebnými akciami v najbližšom okolí. Farský kostol v Skalici začali stavať pred rokom 1372 a v Holíči po roku 1387.
15. – 16. storočie
Následná rozsiahla úprava objektu sa skladá z viacerých čiastkových zásahov, pri ktorých boli použité rôzne druhy mált a omietok, čiastočne sa aj prekrývajúce. Najvýraznejším zásahom bolo osadenie širokého polkruhovo ukončeného portálu do západnej steny, čo dokladá aj najneskorší zánik prístavby. Osadenie portálu vyvolalo nutnosť premurovania vonkajších nároží a eliminovanie nerovností čelnej steny, čím vznikol nad portálom výraznejší odskok medzi pôvodným a novým murivom. V interiéri sa nachádza omietka rovnakého typu pokrytá asi 5 vrstvami vápenných náterov, na poslednom boli zistené červené pásy súvisiace však s mladšou fázou. Súčasne sa zdvihla úroveň podlahy. Oltárnu menzu zo svätyne presunuli do lode (jej základy odokryla Dr. Drahošová), čo vyvolalo zosekanie hrán svätyne kvôli prechodu do záveru. Prvé mníškové okno južnej steny zámurovkou výrazne zmenšili v súvislosti so situovaním empory. Dá sa predpokladať, že dôvod predmetných zásahov súvisel s potrebou optického kontaktu s exteriérom, čo umožňovalo zapojiť do liturgie veriacich, ktorí sa nezmestili do vnútra a zväčšiť tak kapacitu bez objemového nárastu objektu. Presunutím oltára do lode sa táto stáva akoby svätyňou a rozmerný portál (ako poukazuje E. Sabadošová) reprezentuje funkciu víťazného oblúka. Túto etapu rámcovo možno datovať na prelom 15. – 16. storočia. Nemusela sa udiať naraz, rozdielne omietky a malty môžu svedčiť o istej postupnosti zásahov.
Je možné, že v rámci týchto úprav došlo aj k zmene východnej steny, kde bolo zamurované okno. Výskum tu mechanicky rozlíšil fragmenty dvoch výmalieb, mikroskopický rozbor vzoriek zistil celkovo štyri farebné vrstvy, čo svedčí o relatívne častých zásahoch. Realizované boli na bordovom podklade. Prvá má zvyšky modrej (obloha?) a zelenej s tmavšími linkami (stromy?). Vrchná vrstva (realizovaná na tenkom pieskovom pačoku) odhalila na modrom pozadí fragment trištvrťprofilu ženskej tváre so svätožiarou. Rozbor pigmentov určuje vznik malieb od 2. polovice 16. storočia. Na základe zachovaných zvyškov ženskej tváre mladšej z vrstiev môžeme temer s istotou tvrdiť, že to je sv. Margita Antiochijská. Výjavy boli realizované na východnej stene a plnili tak funkciu oltárneho obrazu, ktorý s ohľadom na patrocínium musel znázorňovať túto sväticu. Táto zachytená fáza môže súvisieť bezprostredne s predchádzajúcimi zásahmi. K spomínaným časovým horizontom sa viaže prvá písomná zmienka o objekte v súvislosti s delením Holíčskeho panstva v roku 1554.
17. storočie
Celý interiér neskôr preomietli a oltárnu menzu presunuli na zadnú stenu záveru, ktorý zvýšili stupňami s použitím staršej kamennej platne. Na tehlovú podmurovku osadili kamennú menzu staršieho oltára. Keďže nesiahala cez celú šírku zadnej steny, cezúru domurovali. Podmurovka bola realizovaná len v prednej časti, za ňou bola plocha vyplnená hlinitým zásypom so suchým rastlinným depozitom. Na stenách svätyne, ktoré prekryl oltár, vyryli viacero nápisov, takže sa rátalo s tým, že nebudú viditeľné. Z mnohých neúplných slov a iniciálok spomeniem nápisy POLACEK (Poláček), HE / Hic est?/ MARTINUS BONAG a hlavne dátum AD 1647, ktorý úpravu určuje. Interiér dostal bohaté maľované dekorácie. Pri podlahe je čierny priebežný sokel, spodnú tretinu stien zdobí lambrekýn s oranžovočerveným točeným drapériovým vzorom, ktorý ukončuje 12 cm široký strapcový pás v úsekoch farebnosti smaragdovo–zelenej, okrovo–červenej a sivo–čiernej. Klenba bola celoplošne pokrytá výrazným oblakovo–drapériovým členením. Terajší doplnkový výskum odhalil na nej dvojicu kľačiacich postáv a vo vrchole korunu so svätožiarou. Navyše odhalil na južnej stene lode neurčitý výjav v kostole kľačiaceho rehoľníka pred Madonou (?). Stena menzy bola biela s pásmi čierneho a sivého sokla, ostali i skosené nárožia, ktorých plochy boli sivé s čiernym členením (nález maľovanej profilácie – pätka pilastra). Na východnej stene záveru vznikla ústredná plocha orámovaná čiernymi iluzívnymi pilastrami nesúcimi rímsu na sivom pozadí. Jednalo sa o maľovanú náhradu retábulového oltára. Takto rámovaná plocha mala len základný biely náter a predpokladáme, že v nej mohol byť osadený obraz.
Dôvodom úpravy mohlo byť chátranie i možné poškodenia počas stavovských povstaní Gabriel Betlena a Juraja Rákociho. Je možné, že sa zachovala v ústnej tradícii, ktorá hovorí, že šľachtičná Margita dala kaplnku v roku 1693 zrenovovať. Uvedená renovácia by mohla súvisieť s opísanými zásahmi, rok 1693 však môže odkazovať na následnú akciu: v časovom odstupe vzniká (len vo svätyni) na šedom intonaku druhá výzdoba, ktorá zopakovala prvú v zásade v rovnakom riešení, len s čiastočným posunom. Vtedy tiež zamurovali okno v južnej stene svätyne a čiastočne ho upravili na výklenok pre liturgické potreby.
V ďalšom sa vytvára nové polkruhové okno termálneho typu v mieste druhého mníškového okna južnej steny lode. Zamurováva sa aj zmenšené okienko v mieste prvého mníškového okna. Nové okno so segmentovým ukončením bolo prerazené nad vstupným portálom. S ňou súvisí výzdoba štylizovaných rastlinných ornamentov vo forme rozviliniek, zachytená pri oblúkovom okne. Tvoria ju hnedé, žlté a červené línie a smaragdovozelené lístky. Omietka je zachytená aj v exteriéri v okolí okien, kde prebieha rytá pasparta okolo otvorov. Vzhľadom na formu rozvilinkovej výzdoby by sme tieto zásahy mohli datovať ešte do 17. storočia, hypoteticky v súvislosti so spomenutou druhou výmaľbou svätyne.
19. storočie
Následná etapa je len preomietnutím. Loď bola biela, vo svätyni je na nej ešte výzdoba – bordová plocha a hnedé rámy s oranžovo-bielymi točenými líniami. Na exteriéri je zachovaná len v okolí poloblúkového okna na juhu lode. Vo svätyni upevnili na menzu drevenú oltárnu kompozíciu. Etapa možno súvisí s prestavbou farského kostola v obci v šesťdesiatych rokoch 19. storočia.
20. storočie
Posledné celkové úpravy sa udiali v roku 1926. Interiér preomietla omietka sivá, piesková, miestami pačok, sú na nej 4 najmladšie nátery. Exteriér prekryla drsná hrubá vrstva s výrazne hrboľatým povrchom, okolo otvorov, nároží a pod rímsou hladené pasparty, nad vstupom v rámčeku letopočet 1926. Pri prácach bola zrejme vymenená zámurovka okna na juhu svätyne. Na jeho kamennom článku je ceruzou písaný letopočet 1926.
Pri začiatku výskumov v 90-tych rokoch sa stala ťažiskovou otázka datovania vzniku objektu. Už v priebehu 20. storočia sa objavovali tvrdenia o jej stredovekom pôvode na základe zamurovaných článkov. Archaická hmotová skladba, veľkomoravské sídliskové nálezy v okolí i blízkosť mikulčického hradiska Valy vyvolávali úvahy o veľkomoravskej tradícii. Prispeli k tomu postrehy A. Bagina o miestnom slávení patrocínia, ktoré sa udržalo v dátume platnom do 12. storočia, ako aj jeho spojenie patrocínia s cyrilo-metodskou misiou. Kostolík je čelnou fasádou orientovaný presne k mikulčickému hradisku, ktoré malo svoju hlavnú bránu orientovanú ku Kopčanom (Ratkoš). Asymetrickosť portálu viedla R. Appela k porovnaniam s mikulčickým kostolom č. 10, vyslovil však predpoklad, že kostolík bol postavený na základoch vlastníckeho kostola z 9. storočia. M. Vančo nastolil hypotézu o jeho stotožnení so Sekirkostelom z Kozmasovej kroniky. Viacerí autori logicky siahajú po najbližšej analógii – s Kostolom sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom. Typ kostola s rovným záverom vyvolával a nanovo vyvoláva úvahy o jeho proveniencii, ktoré sa pravidelne objavujú pri stretaní sa s takými kostolmi.
Obnova objektu postupovala parciálne pri priebežnom spresňovaní poznatkov reštaurátorským spôsobom (J. Puškár), pričom práve určenie veľkomoravského pôvodu vnieslo do metodickýh pokynov tendencie preferovať prvotný výraz. Bola vymenená krovná konštrukcia i strešná krytina, odstránený rovný strop a objekt dostal priamy priehľad do krovu. Odstránila sa novodobá omietková úprava exteriéru. Terajšia niveleta interiéru je znížená cca o 60 cm na pôvodnú úroveň. Náznakovo sa zrekonštruoval (ale v nedobovom segmentovom ukončení) pôvodný vstupný otvor. Doterajší portál ostal na fasáde a zatiaľ je viditeľný, vzájomný vzťah týchto prvkov však spôsobuje rozbitosť celkového pôsobenia. Zrušilo sa i novšie okienko nad vstupom a zrekonštruovalo pôvodné. Na severnej stene sú prezentované a funkčné obe primárne okná, na južnej stene lode sú prezentované mníškové okná stredoveké. Prvé sa obnovilo odstránením dvoch zámuroviek a druhé sa zrekonštruovalo. Zaniklo tým však v jeho mieste termálne okno s interiérovou rozvilinkovou výzdobou. Mníškové okno južnej steny svätyne je prezentované z exteriéru, v interiéri je zaslepené, zvyšok primárneho okna v tomto mieste je momentálne na odhalenom murive čitateľný. Otvorilo sa okno východného záveru. V interiéri sa odstránila menza na zadnej stene záveru. Etapu parciálnych zásahov v súčasnosti nahrádza komplexná obnova objektu, ktorá zahŕňa všetky informácie a vytvára ucelený pohľad na zachované hodnoty objektu a ich prezentáciu. Už zrealizovali náznakovú prezentáciu predsiene vymurovaním múrika, opravili tvar hlavného vstupu, vymenili vstupné dvere. V konečnej verzii bude kostolík zvonka omietnutý, interiérovú úpravu ovplyvnia výsledky doplnkového reštaurátorského výskumu.
Význam kostola posilňuje skutočnosť, že hoci je skromných rozmerov a od 16. storočia stál osamotený v bažinatom prostredí, nezanikol, ale naopak, bol vždy predmetom mimoriadnej pozornosti a náročných úprav. A je naozaj výnimočné, že tento malý objekt prináša stále prekvapujúce poznatky. K spresneniu dátumu jeho vzniku snáď prispeje i rozbor dreveného trámu zo štítu a analýza dosiaľ neidentifikovaných znakov pod oknom južnej steny lode.
Kostol sv. Margity tak po stáročiach pred nami odkrýva svoje tajomstvá – našou úlohou je ich odhalenie a zachovanie pre budúce generácie. Slovami žalmistu: dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane.
Použité pramene a literatúra
Appel, R. a kol.: Kopčany – dejiny obce, Senica, 1992.
Baxa, P.: K významu kostola sv. Margity Antiochijskej v dejinách Kopčian, okr. Skalica, in : Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3. Zborník zo seminára ku dňom Európskeho kultúrneho dedičstva. Trnava : Pamiatkový ústav, Regionálne stredisko v Trnave, 2000, s. 44-47.
Baxa, P., Ferus, V., Glaser-Opitzová, R., Katkinová, J.: Veľkomoravské hroby pri kostole sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, in: Pamiatky a múzeá, 3/2005, s. 48-50.
Botek, A., Úradníček, V.: Kostolík sv. Margity Antiochijskej Kopčany. Záverečná správa. Výskumná úloha 7/95, Výskum sakrálnej architektúry. Elaborát reštaurátorského výskumu, Vysoká škola výtvarných umení, Katedra reštaurovania, 1998.
Botek, A.: Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, in : Pamiatky a múzeá, 4/2007, s. 41-45.
Botek, A.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch – vývojové etapy a otázky metodiky obnovy, in : Monumentorum tutela/Ochrana pamiatok, 22. Zborník z príspevkov, ktoré odzneli na seminári Výskum a obnova ranostredovekej architektúry, Bratislava, 11. – 12.11.2009, Bratislava 2010, s. 29-51.
Botek, A., Gregorová, J., Palgutová, K.: Prípravná dokumentácia ku kompletizácii podkladov kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch – 1. časť. Fakulta architektúry, STU, Bratislava, 2011.
Drahošová, V., Vančo, M.: Výskum kaplnky sv. Margity v Kopčanoch. In : Avans 1994, Nitra 1996, s. 46.
Gregorová, J., Botek, A., Palgutová, K.: Prípravná dokumentácia ku kompletizácii podkladov kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch – 2. časť. Fakulta architektúry, STU, Bratislava, 2011.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Návrh na reštaurovanie exteriérových omietok. 2004.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Podrobný výskum reštaurovaných exteriérových omietok ako doplnok reštaurátorského prieskumu z Návrhu na reštaurovanie exteriérových omietok, 2004 a nové nálezové situácie z južnej a západnej steny lode. Elaborát, 2006.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Návrh na reštaurovanie. Západná a južná fasáda. 2009.
Sabadošová E., Havlík, M.: Skvost sakrálnej architektúry Slovenska, in : Slovenské národné noviny, 25.5.2004, s. 6.
Sabadošová E., Havlík, M.: Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany. Správa o výsledkoch architektonického výskum 1995 – 1998. Národné pamiatkové a krajinné centrum. Slovenský ústav pamiatok, Krajské stredisko. Bratislava, 1999.
Sabadošová E., Havlík, M.: Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany. Ideový návrh pre obnovu pamiatky, pre jej realizáciu. Pamiatkový ústav – regionálne stredisko, Bratislava, 1999.
Sabadošová E., Havlík, M. : Umelecko – historický výskum južnej a západnej fasády lode kostola s vyhodnotením reštaurátorských nálezov počas odstraňovania omietok. Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany, 2008.
Šurin, M., Botek, A.: Kopčany, kostol sv. Margity Antiochijskej. Návrh na reštaurovanie interiéru. Elaborát, 2008.
Vančo, M.: Kaplnka sv. Margity pri Kopčanoch. Otázka jej pôvodu a problematika architektonického typu. In : ARS, 2/3, 1995, s. 139-167.
