Náš rozhovor s Milanom Richterom – básnikom, prekladateľom a vydavateľom

Milan Richter sa narodil 25. 7. 1948 v Bratislave. Detstvo prežil v Uníne. Vyštudoval nemčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiách pôsobil ako redaktor vo vydavateľstvách Slovenský spisovateľ a Pravda, tvoril v slobodnom povolaní, bol redaktorom literárnych periodík, diplomatom a pracovníkom Literárneho informačného centra v Bratislave, kde založil sekciu SLOLIA, šíriacu slovenskú literatúru v zahraničí. Je majiteľom vydavateľstva Milanium. Debutoval v roku 1973 básnickou zbierkou Večerné zrkadlá, vydal ešte ďalších 8 básnických knižiek, je autorom esejí, 3 divadelných hier a 77 prekladových titulov (z toho 62 kníh a 15 divadelných hier). Knižné výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v prestížnych zahraničných vydavateľstvách. Je mimoriadne jazykovo disponovaný autor, prekladá z nemčiny, angličtiny, nórčiny, švédčiny, dánčiny a v jazykovej spolupráci zo španielčiny a čínštiny. Za svoju literárnu a prekladovú tvorbu získal viacero ocenení, vrátane Ceny Jána Hollého, Čestného radu za zásluhy o Republiku Rakúsko, Nórskeho kráľovského radu za zásluhy a Björnsonovej ceny za básnické dielo (Nórsko).
Náš rozhovor sa nedá začať inak ako obligátnou otázkou, ktorá sa týka tvojho vzťahu k Záhoriu. Ako si vnímal krajinu Záhoria detskými očami a ako ju vnímaš v súčasnosti? Do akej miery sa obraz Záhoria premietol do tvojej tvorby?
Záhorie ma ako dieťa fascinovalo, najmä mierne zvlnená krajina okolo Unína (ktorý leží v údolí, no horným koncom už stúpa k vyššie položeným lesom), krajina s poľami i vinohradmi, poľnými cestičkami a lesnými zákutiami. Veľa som sa po tej krajine do svojich pätnástich rokov nachodil… aj najazdil na bicykli. Ba keď som mal takých 5 – 6 rokov, otec nám (bratovi a mne) zapriahol do vozíka somára a my sme sa takto viezli – pravdaže, v sprievode kamarátov a iných unínskych detí – dolu dedinou až takmer k Petrovej Vsi. Odvtedy, za pol storočie, som videl na Slovensku i vo svete veľa rázovitých krajov, veľa ľúbezných zákutí prírody, ale ten unínsky kraj mi ostáva v pamäti ako fundament, na ktorom som ako začínajúci básnik často staval svoje básne. Niektoré aj neskôr, zopár dokonca aj v týchto dňoch. Stačí si len pozrieť moju prvú a tretiu zbierku, básne ako Z každoročných dejín unínskej krajiny či iné s motívmi Záhoria.
V rokoch 1967 – 1972 si študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktorá sa hemžila nádejnými básnikmi, prozaikmi, kritikmi a redaktormi. Ku ktorým generačným druhom si mal počas štúdia najbližšie? Ako ťa ovplyvnil krátky závan slobodného ovzdušia koncom 60. rokov minulého storočia? 
Náhoda, zaiste osudová, chcela, že hneď v prvých mesiacoch pobytu na internáte v Mlynskej doline (teda na jeseň 1967) som sa zoznámil s Jánom Švantnerom, vtedy tiež začínajúcim básnikom. Prišiel do izby, kde som mal nad posteľou do srdiečka vystrihnutý kancelársky papier a na ňom na stroji naklepkané čosi ako báseň; skôr to však bolo banálne vyznanie lásky vo veršoch, ktoré som adresoval istej Agine, spolužiačke s modrými očami. Švantner sa rimbaudovsky zachechtal a povedal: „Okamžite to strhni a zahoď, k takým hlúpostiam sa básnik nesmie znížiť!“ Vyznanie som odstránil – a spriatelili sme sa. Ďalšie štyri roky som už býval na intráku so Švantnerom a naše diskusie o francúzskych prekliatych básnikoch, o Rilkem, Skácelovi a Holanovi sa ťahali hlboko do noci. Myslím, že sme vtedy nepotrebovali spoločnosť ďalších začínajúcich autorov, našimi vzormi boli velikáni. Občas sme však nakukli, čo robia a čo píšu chlapci na chodbe, napríklad Juraj Janega, germanista, ktorý písal veľmi krehkú, skácelovskú lyriku. Občas si prišiel vypýtať kúsok chleba či pohár vína Štefan Balák, ale jeho verše nám veľa nehovorili.
Koniec 60. rokov ma zastihol nedozretého a nepripraveného. Na intelektuálne diskusie o ďalšom smerovaní spoločnosti a pod. som ešte nemal, bol som dosť plachý a uzavretý vo svojom svete. Napriek tomu sme sa so Švantnerom niekedy na jar 1969 rozhodli, že budeme vydávať fakultný „časopis o literatúre a umení“. Švantner ho nazval Zero, čo vo francúzštine (aj angličtine) znamená Nula. Prvé číslo Nuly sme už mali takmer hotové, keď sme požiadali funkcionárov fakultnej organizácie ČSM (Československý sväz mládeže) o súhlas a technické i finančné zabezpečenie. Ja som do čísla prispel dvomi krátkymi textami F. Kafku (Na galérii, Pred Zákonom), Švantner básňami francúzskych prekliatcov, ilustrované to malo byť pravekými kresbami z jaskyne Altamira – nuž, malo to byť čosi exkluzívne. Ale súdruhovia zväzáci nad našou nečakanou iniciatívou uvažovali akosi pridlho a neochotne – a ubehol takmer rok a začala sa normalizácia. Časopis Nula sa do nej vôbec, ale vôbec nehodil.
Do literatúry si vstúpil v roku 1973 básnickou zbierkou Večerné zrkadlá. Normalizačné obdobie ti prinieslo nemálo ťažkostí, osobných obmedzení a publikačných zákazov. Musel si pod ideologickým tlakom prijímať rôzne kompromisy a ústupky, aby tvoje knižky mohli vôbec vyjsť? 
Na rukopise môjho debutu „pracovali“ dvaja redaktori vydavateľstva Slovenský spisovateľ, obaja básnici. Boli to roky 1972 – 1973 a redaktori vykonávali tzv. predbežnú cenzúru, t. j. vyhadzovali všetko, čo sa mohlo interpretovať ako religiózne, erotické, pesimistické a politicky nepriaznivé voči socialistickému systému. V mojich raných básňach toho bolo neúrekom, takže prvý či druhý redaktor ma občas zavolal (ba jeden za mnou vycestoval do Malaciek, kde som bol na vojenčine), ukázal: „Toto musí ísť von, tieto verše treba vyškrtnúť, tieto básne sú nezrelé…“ Po takejto „predbežnej cenzúre“ ostalo v rukopise 10 – 15 básní, kde bolo vyškrtnuté slovko „kostol“ či „kríž“, alebo „ňadrá“, ale básne ešte mohli ako-tak obstáť… 10 básní bolo redaktorom preškrtnutých úplne („tie idú von“) a ďalších 10 či viac bolo natoľko preškrtaných, že som ich radšej vyradil. Takže som musel do rukopisu zaradiť nové básne, ktoré ešte len mali prejsť (či neprejsť) tou „predbežnou cenzúrou”. Takto sa to ťahalo takmer dva roky. Nakoniec knižka vyšla, ale strašne dokatovaná.
Pôsobil si ako jazykový redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a odborný redaktor Nakladateľstva Pravda. Ako s odstupom času hodnotíš pracovné ovzdušie, ktoré prevládalo v týchto ostro sledovaných a vládnucou mocou kontrolovaných vydavateľstvách? 
Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ nebolo „ostro sledované“ a kontrolované. Tam však redaktorov, ktorí v r. 1968 – 1969 žiadali viac demokracie, odstavili: presunuli ich do jazykovej redakcie. A práve v tej som strávil prvé tri roky (s jednoročnou prestávkou, keď som bol na vojenčine). Odstavení redaktori Július Vanovič a Jozef Marušiak či nepohodlné manželky disidentov (pani Tatarková a pani Hamadová) vytvárali v redakcii atmosféru kritického uvažovania a skôr skrytého pohŕdania socialistickým systémom. Podobne tomu bolo aj v redakcii beletrie v Nakladateľstve Pravda, kde som už bol samostatným redaktorom a kde som mohol aspoň čiastočne rozhodovať o tom, ktoré romány kvalitných nemeckých a severských autorov vydáme v slovenskom preklade.
Cesty básnikov sú kľukaté a nevyspytateľné, zmenená spoločenská situácia po novembri 1989 ťa priviedla do Osla vo funkcii vedúceho veľvyslanectva SR v Nórsku s akreditáciou aj pre Island. Počas svojho diplomatického účinkovania si spoluvytváral imidž novovzniknutej Slovenskej republiky. Aké dosiahnuté úspechy pri zviditeľňovaní našej krajiny považuješ za dominantné? 
Slovensko vtedy, v prvých mesiacoch roka 1993, málokto poznal. Plietli si nás so Slovinskom alebo o nás hovorili ako o Čechoslovákoch, čo vzápätí skrátili na „Čechov“ či na „český“. Okrem toho si novinári „podávali“ slovenskú vládu na čele s V. Mečiarom (aj tú 9-mesačnú v r. 1994 na čele s J. Moravčíkom) za „utláčanie Maďarov a cigánov“. Trvalo mi takmer rok (a veľmi mi v tom pomohol Ivan Čičmanec, ktorý v Osle žil od r. 1969 a občas publikoval aj v tamojších denníkoch), kým som niekoľkých konkrétnych nórskych novinárov presvedčil, aby nepísali svoje články v Prahe, Viedni či v Budapešti, ale aby vycestovali do Bratislavy a rozprávali sa jednak s ľuďmi na uliciach a jednak s politikmi – či už vládnymi, alebo opozičnými. K tomuto postupnému obratu som možno v malej miere prispel aj ja tým, že som hovoril po nórsky a že som nebol kariérny diplomat „vychovaný“ v Moskve, ale spisovateľ a prekladateľ. V diplomatickej komunite som sa cítil veľmi dobre a bezpečne, neskôr aj v kontaktoch s nórskymi politikmi. No najväčšmi zviditeľnila Slovensko účasť našich hokejistov na ZOH v Lillehammeri. Ja osobne som bol rád, že na otvorenie olympiády prišiel aj slovenský prezident M. Kováč s manželkou. Sprevádzal som ho niekoľko dní po dejiskách ZOH, absolvoval s ním dôležité politické rozhovory v Osle aj v Lillehammeri, ale tiež napríklad stretnutie s potomkami B. Björnsona.
Si neobyčajne všestranný autor, okrem poézie sa venuješ publicistike, esejistike, editorskej a vydavateľskej činnosti, organizoval si významné literárne festivaly s medzinárodnou účasťou, si uznávaný a oceňovaný prekladateľ, ale aj napriek širokému záberu ma prekvapil tvoj vstup na pole dramatického umenia. Ako sa z básnika stane autor divadelných hier? Dovoľuje dramatický žáner vypovedať viac ako báseň? 
Máš pravdu, dramatikom som sa stal takpovediac na staré kolená. Dlhé roky som drámu prekladal a práve v rokoch 2004 – 2005, po tom čo som sa niekoľko rokov intenzívne zaoberal životom a dielom Franza Kafku, som začal uvažovať nad tým, ako by sa dal Kafkov život – nie ten skutočný, ale iný, „ten druhý“ (po ktorom možno tajne túžil, hoci ho ostentatívne odmietal) – stvárniť formou divadelnej hry. Mal som „Kafkov druhý život“ už takmer napísaný v hlave, keď ma oslovil režisér trnavského divadla, či by som im nevybral Kafkove aforizmy v mojom preklade, vraj by z nich chceli spraviť divadelnú hru a uviesť ju počas „Kafkovho divadelného týždňa“. Rozhodnutia bývajú niekedy nečakané a prekvapia aj toho, kto sa rozhodol. Povedal som režisérovi, že hru na základe Kafkových aforizmov a snov pre nich napíšem a že napíšem aj druhú hru, čo nosím v hlave: o živote, aký Kafka nikdy nemohol prežiť. Mal som na to všetko asi 7 mesiacov – ale nakoniec boli vo februári 2007 obe hry hotové a Divadlo J. Palárika v Trnave ich uviedlo ako scénické čítanie.
Máš pravdu, v dráme sa dá povedať oveľa viac než v básni, ale treba použiť iný jazyk a inú perspektívu, pravdaže. Osobné musí ustúpiť príbehu či príbehovému portrétu osobnosti (v mojom prípade to bol Kafka, neskôr Marilyn Monroe), aj keby ten príbeh či portrét bol hneď osobne motivovaný či modifikovaný. Nevýhodou drámy však je, že jej autor sa musí o úspech či neúspech deliť s mnohými inými – od dramaturga a režiséra až po osvetľovača a kostymérku.
V roku 2000 si založil a doposiaľ úspešne vedieš vydavateľstvo Milanium, ktoré sa zameriava na vydávanie hodnotnej slovenskej a svetovej literatúry. Čitateľskú verejnosť si potešil množstvom kvalitných titulov, ktoré sa, žiaľ, v záplave brakovej nadprodukcie trestuhodne strácajú. Prezradíš čitateľom Záhoria, aké sú tvoje nesplnené vydavateľské sny? 
Z vydávania kníh som už trocha ustatý, veď som ich vydal viac než 70. Vydal som knihy, na ktorých mi veľmi záležalo, napr. svoje preklady básní T. Tranströmera, R. M. Rilkeho či E. Dickinsonovej. Ale vydávam aj Dielo Milana Rúfusa – dosiaľ vyšlo 10 zo 16 zväzkov. Vydal som básne mojich rovesníkov J. Zambora, D. Podrackej a ďalších, ale aj román môjho rovesníka Jozefa Špačka. Viem, že už nič lukratívne, teda na čom by sa dalo zarobiť, nevydám. Ale rád by som ešte vydal knihu so svojimi umeleckými fotografiami, ku ktorým by som pridal ako komentár zakaždým jednu novú báseň inšpirovanú konkrétnou fotografiou, alebo ak nie báseň, tak aspoň minipríbeh, skicu, drobnú esej. Nebola by to lukratívna kniha, ale určite originálna – a to nielen v slovenskom kontexte.