Uhorsko na prelome 12. a 13. storočia
Situáciu, za ktorej sa Ondrej II. (1205 – 1235) dostal v Uhorsku k moci, možno charakterizovať ako boj o vládu so starším bratom Imrichom (1196 – 1204). Mladšiemu Ondrejovi nestačilo odstúpenie vlády na juhu krajiny a titul dalmátsko-chorvátskeho vojvodu. Medzi bratmi došlo k otvorenému boju, ktorý v podstate ukončila Imrichova smrť v roku 1204. Ondrej sa najprv stal regentom Imrichovho maloletého syna Ladislava a po jeho smrti v roku 1205 sa stal sám kráľom.
Jeho vláda Uhorsko nepovzniesla, kráľovskú moc oslabil rozdávaním majetkov. Takýto stav v krajine nastalo už za sporov s bratom Imrichom, keď si obaja potrebovali touto cestou zabezpečiť podporu šľachty, najmä veľmožov. Ondrej II. po nástupe na trón v nastúpenom trende pokračoval, čím ďalej posilňoval postavenie elitnej skupiny šľachty na úkor ústrednej kráľovskej moci. Spôsobené to bolo neuváženou zahraničnou politikou a vojenskými dobrodružstvami, do ktorých sa kráľ neustále púšťal, či už to bolo 14 vojenských výprav do Haliče, alebo križiacka výprava v rokoch 1217 – 1218. Na ich vedenie okrem účasti šľachty potreboval aj okamžité finančné prostriedky, ktoré získaval prenájmom kráľovských príjmov z ciel, mýt, razby mincí či soľného monopolu židom a izmaelitom. To s nevôľou sledovala cirkev i domáca šľachta, ktorí nesúhlasili ani s vplyvom Ondrejovej manželky Gertrúdy, dcéry meránskeho vojvodu Bertolda. Na jej podnet totiž udeľoval panovník rozsiahle donácie i vysoké hodnosti členom jej veľkého sprievodu. Aj to viedlo ku Gertrúdinmu zavraždeniu v roku 1213. Voči takejto politike Ondreja II. sa začala formovať opozícia, ktorá si v roku 1214 vynútila korunováciu Ondrejovho syna Bela za mladšieho kráľa, čo len podnecovalo u Ondreja snahu o zabezpečenie podpory veľmožov ďalším rozdávaním majetkov.
Dôvody donácie Skalice
Skalicu, ako je známe, dostal pred rokom 1217, pravdepodobne medzi rokmi 1206 – 1208, nitriansky župan Tomáš z rodu Hunt – Poznanovcov, keďže vtedy rod získal aj majetok Plavecký Štvrtok a zem Pezinok. K samotnému zlistineniu majetkovej transakcie došlo však až v roku 1217, keď už bol Tomáš nebohý a požiadali o ňu jeho synovia Sebeš, pravdepodobne rovnako ako otec nitriansky župan, s bratom Alexandrom. Obaja boli členmi kráľovského dvora a zastávali funkciu kráľovského pohárnika, teda osoby, ktorej podliehal aparát ľudí majúci na starosti nápoje na kráľovskom dvore. Podľa znenia listiny sa kráľ rozhodol obdarovať Tomáša majetkom – zemou Skalica, pretože kráľovská štedrosť sa má popri cudzincoch v hojnejšej miere prejavovať voči verným domácim. Isto jedným z dôvodov udelenia takýchto rozsiahlych majetkov na západnom Slovensku rodu, neskôr známemu ako grófi zo sv. Jura a Pezinka bola podpora kráľa ešte počas bojov s bratom Imrichom. Tomášov syn Alexander stál totiž na čele prívržencov, ktorí Ondreja oslobodili z Ostrihomu, kde ho po odhalení sprisahania proti kráľovi nechal brat uväzniť.
Charakter a rozsah územia
Skalica, presnejšie zem Skalica, je v listine charakterizovaná ako pustá a neobývaná. To môže mať viacero odôvodnení.
1. Keďže ležala v pohraničnom pásme – tzv. konfíniu s Českým kráľovstvom, pri vzájomných vojenských stretoch bývali práve tieto územia najviac postihnuté. Jedným z nich bolo stretnutie českého kniežaťa Vladislava I. s uhorským kráľom Štefanom II. (ktorý šarvátku vyprovokoval) v roku 1116 pri rieke Olšave v priestore dnešných miest Uherské Hradište – Uherský Brod. Výsledkom bola strata rozsiahleho územia až po rieku Veličku. Aj preto uhorskí králi neradi videli takéto územia príliš osídlené, hospodársky prosperujúce a komunikačne schodné, čo vyhovovalo protivníkovi a urýchľovalo jeho postup do vnútrozemia. Konfíniá mali byť z tohto dôvodu redšie osídlené, len s nutnými komunikáciami, horšie schodné, s prírodnými prekážkami, aby spomaľovali postup nepriateľa, pričom obmedzené vstupy do krajiny sa dali, samozrejme, aj ľahšie strážiť. Na to uhorskí panovníci využívali nie domáce usadlé obyvateľstvo, ale cudzie etniká Sikulov a Plavcov (Kumánov).
2. Iným, prozaickejším dôvodom mohla byť snaha oboch obdarovaných znížiť v očiach kráľa hodnotu darovaného územia, a tým aj mieru zaviazanosti voči panovníkovi, resp. snaha presvedčiť ho, že donáciou neutrpí držba kráľa veľkú stratu.
Či tak, alebo onak, Sebeš a Alexander začali ešte pred vydaním listiny územie zaľudňovať, aby prinášalo úžitok. O krátkodobom vyľudnení alebo zavádzaní panovníka dodnes rukolapne svedčí Rotunda sv. Juraja, ktorá bola vybudovaná najneskôr v 12. storočí. Pri objekte jestvo-vala potom aj v 13. storočí podhradská osada a opevnený dvorec, ktorý slúžil týmto majiteľom Skalice ako rezidenčné sídlo pri tunajších pobytoch.
Rozsah darovanej zeme Skalica vymedzovali presne určené medze. Dodnes sa tieto méty dajú najzodpovednejšie rekonštruovať na západe, juhu a severe, kde hranice tvorili rieka Morava od vtoku Chvojnice, potok Velička od vtoku do Moravy približne po dedinu Tasov a riečka Chvojnica od svojho prameňa. Samo-zrejme, do úvahy treba zobrať to, že všetky tri toky menili počas stáročí korytá a posúvali sa. I tak sú však tieto posuny zanedbateľné, nanajvýš v rádoch desiatok, pri Morave možno stoviek metrov. Tieto hranice presne identifikoval už známy český jazykovedec a onomastik Vladimír Šmilauer a mapku zeme Skalica uverejnil vo svojom priekopníckom diele Vodopis starého Slovenska z roku 1932. Po ňom tak urobil aj Jozef Šátek v monografii Skalice z roku 1968. Najviac problematická však dodnes zo-stáva východná hranica pôvodného chotára Skalice. Ako oporné body, kadiaľ išla hranica, sa uvádzajú: „per eandem Velika vadit usque ad portum Thozoy – per viam exploratorum de Boemia, quae vulgo Symarut dicitur – ad caput paludis Wysich versus orientem – per silvam per quandam crepidinem, ubi est pratum – per vallem in campum, qui dicitur Hwzewmezen – ad caput fontis Hoynicha.“ Šmilauer však túto východnú hranicu nevedel vôbec lokalizovať, a tak skalický chotár posunul až k Velkej nad Veličkou a cestu strážcov z Čiech jednoducho stotožnil s cestou vedúcou od Velkej nad Veličkou do Vrboviec, čo však nezodpovedá skutočnosti. Jozef Šátek už presnejšie určil, že portum Tozy je brod alebo miesto prechodu cez potok pravdepodobne pri Tasove, potom však uvádza, že hranica išla po ceste českých pohraničníkov Simarut, čo prekladá ako tzv. Somárskej ceste, ďalej na východ k prameňu potoka Vojšič, ktorý chybne stotožňuje s potokom Vrbovec a ďalšie body ohraničenia nelokalizuje vôbec. Vcelku presne identifikuje tieto lokality v dnešnej krajine český medievista Libor Jan v najnovšej monografii Strážnice. Portus Thozoy stotožňuje s dnešným Tasovom, cestu českých pohraničníkov však kladie len voľne na úbočie horského úbočia s kopcom Šumárník (398 m n. m.). Hwzewmezen správne prekladá ako dlhé pole, ale nelogicky ho stotožňuje s názvom polí v súčasnom skalickom chotári. Azda najdôslednejšie sa problémom lokalizácie cesty českých stráží zaoberal Jiří Pajer, ktorý úsek z metácie Skalice kladie na najvyššie kóty nad Tasovom. Okrem trasy cesty sa snažil odpovedať aj na otázku funkcie, a to jej zasadením do celkového systému stráženia uhorsko–moravskej hranice.
Ak zoberieme do úvahy jestvujúce chotárne názvy obsiahnuté na súčasných mapách a tiež zjednodušenú mapu sporných území medzi Skalicou a Strážnickým panstvom zo 17. storočia, môžeme priebeh tejto východnej hranice presnejšie vymedziť. Mapa zo 17. storočia totiž obsahuje zakreslené hraničné body najstaršieho rozsahu chotára Skalice. Z nej vyplýva, že pôvodný skalický chotár nesiahal východnejšie ako ležia dnešné obce Malá a Hrubá Vrbka a Kuželov, miesto portus Thozoy/Tozy označuje prechod – brod pod obcou Tasov, ale na Kuželovskom potoku, odtiaľ išla hranica pravdepodobne súbežne po ceste alebo chodníku českých strážcov hranice a viedla priamo na vrchol kopca označovaného ako Sumarňik alebo ho tesne obchádzala z východnej strany. Práve tu sa priebeh hranice javí ako problematický, pretože od dnešného Tasova alebo brodu cez Kuželovský potok by sa ostro stáčala naspäť západným smerom a viedla by k vrcholu Šumárníka. Prirodzenejšie sa javí možnosť, že hranica viedla priamo na hrebeň k dnešnému vrchu Výzkum s tým, že v minulosti sa celý hrebeň mohol označovať ako jediný vrch Šumárník. K takémuto priebehu hranice odkazuje aj samotný text listiny, ktorý ju stotožňuje s cestou českých stráží a tá mala zmysel jedine po trase umožňujúcej dostatočnú vizuálnu kontrolu krajiny. Odtiaľ išla hranica k prameňu, resp. močarisku, ktoré možno označiť za prameň rieky Vojšica. Jej lokalizáciu umožňuje dodnes používaný chotárny názov Vojšické lúky i označenie Vojšice v mape zo 17. storočia, a tak je zrejmé, že ide o potok Radějovka. Ide zároveň o najvýchodnejšie miesto zeme Skalica, ako to zdôrazňuje i donačná listina. Zvyšok opisu nie je príliš jasný, pretože spomína les a lúku, čo však s odstupom ôsmich storočí nemusí zodpovedať dnešnému stavu. V 17. storočí sa spomínajú ďalšie spresňujúce body hranice, a to Bercz, čo možno preložiť ako vyvýšenina, vrchol a Dislawka lauka, ktorá sa rozprestierala vpravo popri prameni Chvojnice. Ďalším presným bodom je až údolie, kde pramení riečka Chvojnica a zrejme v jej blízkosti ležalo aj spomínané Dlhé pole, ktoré označuje uvedená mapa zo 17. storočia ako Dlhú Lúku a takýto chotárny názov sa pri prameni Chvojnice vyskytuje dodnes.
Zem Skalica tak predstavovala rozsiahle územie. Vzhľadom na presne stanovené hranice treba rátať s tým, že územie nemohlo byť dlhodobo bez osídlenia, potom by totiž uvedené hraničné méty neboli tak presne lokalizované. Navyše panovník Ondrej II. v listine z roku 1217 výslovne uvádza, že svojmu človekovi, magistrovi Hungrinovi prikázal vykonať obhliadku majetku a vymedziť v teréne jeho hranice. To sa zvyčajne dialo za prítomnosti člena niektorej kapituly, ktorá fungovala ako hodnoverné miesto a väčšieho počtu svedkov, tí totiž dobre poznali dané geografické prostredie. Súčasťou skalického chotára tak ešte začiatkom 13. storočia boli rozsiahle oblasti po oboch stranách dnešnej slovensko–českej hranice. Na slovenskej strane sem úplne alebo čiastočne patrili územia dnešných obcí Chvojnica, Lopašov, Oreské, Chropov, Vieska, Radošovce, Koválovec, Dubovce, Popudinské Močidľany, Trnovec, Vrádište a Kátov, pričom Prietržka patrila ku Skalici od počiatku 15. storočia ako poddanská obec mestského špitála a Mokrý Háj vznikol až v druhej polovici 16. storočia ako poddanská obec mesta Skalica. Na moravskej strane hranice vznikli v pôvodnom skalickom chotári postupne obce Sudoměřice, Petrov, Strážnice, Radějov, Tvarožná Lhota a Kněždub. Neustálym tlakom majiteľov neskoršieho Strážnického panstva, ktorého odrazom boli pohraničné spory trvajúce od 15. do 18. storočia, prišla Skalica postupne o veľkú časť chotára, pričom sťažnosti mesta na takéto počínanie zostali prakticky vždy bez reálnej nápravy. K strate územia medzi Veličkou a Sudoměřickým potokom došlo konkrétne v druhej polovici 13. storočia ako následok pustošivých česko–uhorských vojen za vlády Bela IV. a jeho syna Ladislava IV. Kumánskeho.
Pramene a literatúra
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, f. MG Skalica, šk. Actametalia, fasc. I. a II. 1490 – 1675; f. Zbierka máp a plánov, č. 51.
Marsina, R. (ed.): Codexdiplomaticus et epistolaris Slovaciae. Bratislavae, 1971.
Jan, L.: Počátky Strážnice a panství pánů z Kravař. In: Pajer, J. a kol.: Strážnice. Kapitoly z dějin města. Strážnice, 2002, s. 45 – 60.
Kučera, M.: Speculatores (K otázke sociálnej i etnickej skupiny ranostredovekého obyvateľstva). In: Studia historica Tyrnaviensia VI., 2006, s. 43 – 53.
Lukačka, J.: Skalica v stredoveku. In: Drahošová, V. (zost.): Skalica. Skalica, 2014, s. 113 – 133.
Marek, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin, 2006.
Marsina, R. a kol.: Dejiny Slovenska I. Bratislava, 1986.
Mrva, I. – Segeš, V.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: 2012.
Pajer, J.: Viaexploratorum de Bohemia (Úvaha o tzv. Cestě českých stráží). In: Slovácko LII., 2010, s. 203 – 215.
Petrovič, V.: Vývoj moravsko – uhorskej hranice na Záhorí. In: Slovenská archivistika 31, 1996, č. 1, s. 72 – 80.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šátek, J.: Od historických začiatkov do roku 1918. In: Buchta, J. – Sloboda, J. – Viestová, Z.: Skalica v minulosti a dnes. Bratislava, 1968, s. 67 – 113.
