Tlačová správa
Názov podujatia: AH 2015 – 2020 Výber z tvorby Antona Hanzalíka
Miesto: Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania: vernisáž výstavy v piatok 20. augusta 2021 o 16.00 hod.
výstava potrvá do 26. novembra 2021
Organizátori: TTSK – Záhorské múzeum v Skalici, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, Mesto Skalica
Kurátorka výstavy: Božena Juríčková
Kultúrny program: Ľudová hudba Skaličan
Súčasnou výstavou sochár a dizajnér Anton Hanzalík (nar. 1950, Prašice) pokračuje vo svojej individuálnej tradícii, v cykle pravidelných verejných bilancií najnovšej tvorby. Obvyklú päťročnú periodicitu však teraz v súvislosti s pandémiou termínovo o rok posunul. Aj tentokrát je jeho aktivita nasmerovaná do komorných, sugestívnych priestorov hlavného organizátora výstavy – Záhorského múzea v Skalici a aj tentokrát sa uskutočňuje i v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici. Na rozdiel od minulých prezentácií momentálne je ale koncentrovaná výlučne len na voľnú sochársku tvorbu (socha, objekt, reliéf). Výstava opätovne potvrdzuje jej kľúčovú stratégiu, staronové východiská a programové priority, globálne reflektované vždy v kontexte klasickej estetiky.
Sochárska tvorba Antona Hanzalíka sa v jadre konštituuje vo dvoch základných okruhoch – ako koncepcia figuratívna na báze skulpturálnych princípov a súbežne v široko definovanej oblasti priestorového objektu. Zatiaľ čo figúra, sústredená najmä na torzo a ženskú postavu vôbec, je viazaná na klasickú modelačnú úvahu, voľnejšie témy v kategórii objektu balansujú viac v konštruktívno-geometrických tektonických súvislostiach. Principiálne autorove komorné dielo rezonuje s tendenciami slovenského sochárstva 80. a 90. rokov 20. storočia.
Okrem racionálnejších úvah na margo prozaického života súčasníka a najmä poeticky monitorovaného leitmotívu ženy ako objektu neskrývaného očarenia a hedonizmu zostáva základnou databázou Hanzalíkovho sochárskeho vesmíru, kľúčovou zónou pre výber podnetov a tém od počiatku široká oblasť prírody, pôsobenie kozmogonických síl, kde nachádza univerzálne a nevyčerpateľné hodnoty. Nielen motivické či významové, ale príznačne aj formy vizuálne, optiku 3D-tvaroslovia, často projektovanú na báze personifikovaných a symbolických vrstiev. Prirodzená organická stavba naturálnej hmoty, poznačená často silami erózie, do ktorej sochár svoje predstavy (drevo, kameň) nezriedka generuje i samotné obsahové ukotvenie diela. Optická a následne i estetická fixácia bezprostredných naturálnych kvalít graduje dokonca do takej miery, že predmetná fabulácia sa stáva často iba epizódou, akýmsi pláštikom, ktorý obaľuje skutočné významové jadro, t. j. vlastnú prírodnú masu, štruktúru či útvar. V danom prípade myšlienka kopíruje morfológiu a tektoniku hmoty, a nie naopak. Sochársky tvar vychádza rovnako zvnútra i zvonku fyzickej matérie. V konečnom dôsledku vyrastá takto nielen vlastným tvorivým gestom, ale definujú ho paralelne aj priznané štrukturálne väzby základného materiálu, ako napr. letokruhy, pukliny, suky, korene, konáre, vrásnenie, samorasty, erozívne stopy v kameni. V ďalšom okruhu, v línii recyklácie prichádzajú na rad aj početné prvky typu object trouvé, nezriedka bizarne alebo asociatívne vrstvené, ktoré sa v súlade s autorským zámerom stávajú logickou, sémantickou, a teda cielene vizualizovanou súčasťou diela. Inými slovami, Anton Hanzalík bez pátosu i sentimentu kanonizuje bohaté prírodné formy; imperatívom je ich dopovedanie, temer akési oslobodenie tvaru, tušeného pod povrchom.
Pre vyjadrenie svojho úzkeho vzťahu k fenoménu prírodného a prirodzeného sa autor opiera o reálnu predlohu, o sofistikovaný záznam konkrétneho senzuálneho impulzu. V jadre statické, minimalistické formy, čisté, archetypálne línie rozochvieva ikonografický detail, ktorý definuje obsahy a významy, nasmerované spravidla do roviny humornej, mierne ironickej či priamo recesie. Okrem tohto balansu medzi vážnou antropomorfnou dimenziou prvobytnej fosílie a ľahkou, úsmevnou abstraktnou úvahou názorovo ďalej ťaží z výrazového napätia medzi uzavretou mäkkou plastickou modeláciou na jednej strane a otvorenou dramatickou štruktúrou na strane druhej, využíva rodinovskú expresiu medzi konvexným a konkávnym vlnením a iné kontrasty nielen tvarov, ale i farieb a proporcií. Predovšetkým však pozornosť strategicky upiera na kombinácie najrôznejších materiálov. Sleduje pritom i postupy opačné, vzájomné súznenie všetkých komponentov diela, vždy s úmyslom dosiahnuť vyváženú, harmonickú správu o podobách sveta, človeka a najmä prírody, o dialektike plynutia časotoku a nekonečnej mnohotvárnosti života na divotvornej planéte Zem.
Božena Juríčková
