K mimoriadnej bohatosti slovenskej ľudovej piesne významne prispieva svojím vkladom i Záhorie, ktoré na hranici najmä s moravským ale i rakúskym prostredím vytvorilo jej jedinečný charakter.
Múdrosť a krásu v ľudovej piesni z rôznych uhlov pohľadu odhalili viaceré významné osobnosti mesta Skalice, napríklad Milan Lichard (1853 – 1935), Pavel Blaho (1867 – 1927), Jozef Teslík (1868 – 1928), Jozef Novák (1879 – 1917), Janko Blaho (1901 – 1981), Jozef Šátek (1910 – 1978) a ďalší. Okrem publikovaných zbierok a spevníkov ľudových piesní, rôznych štúdií a článkov dokresľujú celkový obraz ľudovej piesne Záhoria i rukopisné pamiatky, ktoré sa vďaka svojim zapisovateľom, resp. objaviteľom dostali občas na svetlo sveta.
V roku 1998 som v časopise Záhorie č. 4 (Pramene ľudovej hudobnej kultúry na Záhorí) spomenul viac-menej okrajovo popri ďalších rukopisných spevníkoch z 19. storočia (Pisňe Kratochwilňe z roku 1854 a Piesničky Swecke asi z roku 1832) jednu pamiatku, ktorej anonymita sa síce zatiaľ nepodarila rozlúštiť, ale jej pozadie sa výrazne poodhalilo. Jedná sa o rukopisný nenotovaný spevník od nezisteného autora z prvej polovice 19. storočia z okolia Skalice Slowenských Pěsnjček Zwazek štwrtý.1 Piesne v počte 78 (v rukopise číslované od č. 231 po 308) sú po jazykovej stránke v západoslovenskom nárečí s početnými znakmi skalickej mestskej reči (našég mamge, ďite spat, kráwa, u súsedú, chodjwal, od lékara, rás powjm, powydagú, ap.) a grafémami zo slovakizovanej češtiny (ě – gabloně, děwčyna, pěkné). Spevník je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine a osem piesní z neho publikoval Jozef Minárik vo výbere zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie Amor diktoval, lásku spisoval.
Koncom 90. rokov 20. storočia mi daroval ev. a. v. farár Pavel Proksa, podporovateľ a prispievateľ do časopisu Záhorie a sám aj zberateľ ľudových piesní2 separát – štúdiu Františka Zagibu Ľudová pieseň Záhoria, ktorá bola súčasťou Almanachu Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách z roku 1938. Zagiba3 v štúdii uvádza na dokreslenie ešte živého obrazu ľudovej piesne Záhoria okrem Kollárových Zpjewaniek „z tej istej doby dosiaľ neobjavený prameň, a to Slowáckých piesnjček Prwný zwazek, Druhý Zwazek a Slowenských pesniček Zwazek trety. Spolu strán 3×48 spolu piesní 1-230, rukopis neznámeho autora bez not z roku 1836.“ A ešte jedna pozoruhodnosť, nepriamo aj so skalickým prostredím: rukopis Slowácké piesničky venoval Hudobno-vedeckému semináru Komenského univerzity architekt Dušan Jurkovič. Takže vyššie spomínaný spevník Slowenských Pěsnjček Zwazek štvrtý (číslovaný v rukopise od č. 231 po 308) je prirodzene pokračovaním predchádzajúcich troch anonymných piesňových zväzkov. Zagiba nachádza veľa spoločného v repertoárovom zložení rukopisu a Kollárových Zpjewaniek a zamýšľa sa tiež nad tým, ktorý z prameňov mohol poslúžiť tomu druhému ako žriedlo. Prikláňa sa k názoru, že tri rukopisné zväzky poslúžili ako jeden z mnohých prameňov Kollárovi, pretože obsahujú poväčšine viacveršové zápisy (z nich napr. pieseň Smutně sláwjk spíwá má až 26 slôh, U súsedú ge trogná Sjn a Šlo Djwčátko trawu žati majú po 20 slôh) v porovnaní s variantmi textov piesní, ktoré uvádza Kollár.
Na poslednej strane 3. zväzku rukopisu je uvedené: „Imprimatur om. (ominoses) del. (deleantur) Posonii 16. Juni 1836 G. Dankovský R. libr. Censor.“ Z tohto vyplýva, že sa rátalo s uverejnením týchto piesní a recenzoval ich Řehoř Dankovský (1781 Telč – 1857 Bratislava)4, jazykovedec a historik, profesor gréčtiny na Akadémii v Bratislave, slovanský komparatista a vydavateľ latinských filologických spisov. Časť piesňových textov z rukopisnej trojzväzkovej zbierky je neznáma, ale niektoré nájdeme vo variantnej podobe napríklad v Kollárových Zpjewankách, Slovenských spevoch a napokon i v Záhoráckych pjesničkách, ktoré začínal Dr. Janko Blaho zapisovať po vyše sto rokoch od datovania nášho anonymného rukopisu. Zagiba v štúdii Ľudová pieseň Záhoria uvádza, že piesne z troch zväzkov Slowáckých pjesniček sú z hľadiska tematiky väčšinou ľúbostné, ale nájdu sa medzi nimi i historické, vojenské a piesne „o niektorých mestách a dedinách ako Trnava, Gbely, Skalica, Nitra, Očková (Očkov, pozn. PM), Prešporok, Orešany, Senica, Šaštín, Sv. Jur…“ (Zagiba, s. 4) Všíma si tiež Dankovského ako, podľa neho, príliš prísneho cenzora piesní, poznámky a škrty v rukopise „robené atramentom“, kedy Dankovský označil pieseň za „ominóznu“ (chúlostivú, povážlivú). Postihlo to piesne, ktoré sa zaoberali láskou kňaza alebo jeho súkromným životom, napríklad pieseň: Keď sy bil kňez Honzjčku,/ Teba sem milovala,/ Stebú sem ag pri měsičku,/ Častokrát sa schádzala.// Wčil teba wác migem,/ Keď už negsi černý knaz,/ Ach gak sa gá wčil radugem,/ Gag ge šťastný tento čas.// Gag si pěkný Honzjčku,/ Wzácný gako polňi kwět,/ Žessi zanechal Sukničku,/ Raduge sa celý swět. (Zagiba, s. 7)
Zagiba to pripisuje faktu, že samotný Řehoř Dankovský sa pred skončením teologických štúdií vzdal myšlienky stať sa kňazom a viac ho zaujímali otázky lingvistické, ktorým sa aj ďalej profesijne venoval. Avšak na obranu cenzora treba dodať, že uvedený piesňový text po stránke estetickej i poetickej nedosahuje kvalitu, na akú sme bežne pri slovenských ľudových piesňach zvyknutí, a tak mohli viesť Dankovského ruku k cenzorským škrtom ešte aj iné, a celkom i pochopiteľné argumenty. Ďalšia scenzurovaná pieseň o „páterovi“ je variantom dnes veľmi známej piesne Išla Marína do cintorína, ktorá sa nakoniec objavuje neskôr u Kollára (II, 23) i v Slovenských spevoch dokonca v štyroch variantoch (I 330, D 232, 549, 2137):
Issla děwčina do Cynterýna,/ Pán Páter za ňu z kolbičkú wjna.// Tu máš děwčina napisa wjna,/ Budeš čerwena gako malina./ Nechcem Pan Páter, wasseho wjna,/ Měla bych ceru, alebo syna./ Syna Marcyna, ceru Marinu,/ Takú čerwenú, gako kalinu. (Zagiba, s. 7)
Ale vráťme sa k štvrtému zväzku Slowenských Pěsnjček, v ktorom priamo na lokalitu Skalice odkazujú tieto piesne:
Na Skalickém poly,/ Co sy sa tam bělá,/ Sú ly to tam sněhy,/ Neb Labuďe seďá.// Kedby byly sněhy,/ Už by zwodnatěly,/ A ked by Labudě,/ Už by odletěly.// Než ge to postélka,/ Milý na nj ležj,/ Geho najmilejši,/ Hlawičku mu drži.// Palaš mu podala,/ Na straně zostala,/ Co s njm dělat bude,/ Nan ho sa djwala.// Kdo ti len má milá,/ Kdo ti tú radu dal,/ Na straně zostati,/ Wěrně ťa milowal.// Byl bych ti hlawičku,/ na kúsky posekal,/ Pod stromek zelený,/ Byl bych ťa zakopal.// Pod stromek zelený,/ Pod ker malynowý,/ Narjkaly byťa,/ Rodičowé twogj. (číslo piesne označené v rukopise – 240);
Skalica, Skalica, ovytá šňúrečkú,/ Skalické panenky woňá fialečkú.// Skalica, Skalica, obytá Damínem,/ Skalický mládency woňá rozmarýnem. (ruk. 259); Na hore bubnugú, pod horú šturmugú,/ Skalických mládencú na wognu werbugú.// Ten šwárný Janjcek, ten gim predek wede,/ A za njm Anička Konjčka mu wede.// Ke sa ti lúbyla Janjčku wojnička,/ Tu gu máš, tu gu máš, sedag na konjčka.// Na konjčka sedal, pěkně odpytowal,/ Odpust my má milá, gak sem ťa rozhněwal.// Šak sy mňa rozhněwal, to ge prawda istá,/ Wzal sy my prstenček z maličkého prsta. (ruk. 262);
Skalica od Holjča,/ Malá ge Hodinečka,/ Zagdi sy tam šuhajku,/ Namlúwati djwčátka.// Skalica Hrubé město,/ Holič ge len městěčko,/ Holič má pěkné panny,/ Skalica ešče kragši.// Škoda wás Holjčanky,/ Ešče wjc Skaličanky, Že sy wás neberú,/ Skalický adwokáti.// Braly by ag by wzaly,/ Kedby penjze maly,/ Proto zostanú starý,/ Mládency ag panenky.// Ó Bože na wysosti!/ Požehnag Holjčanky,/ Eg nech sa wydáwagú,/ Snima ag Skaličanky. (ruk. 276);
Smutně slawik spjwa, wkletce zatworený,/ ked sy on spomene, na Hagek zelený.// Tak gá také smutně, žalostně sy spjwám,/ ked sy gá Skalicu, na mysel priwádám.// Bolj mňa srdce mé, bolj mňa welice,/ za tým pěkným městem, za tebú Skalice.// Ach gá preneščastná, co sem prowinila,/ Že sem ze Skalice města git musela.// W tem Skalickém městě, mám tam potěšenj,/ Po kterém gá túžjm, každé okamženj.// Na rynku prebýwá, to pěkné strworenj,/ Ked sy naň spomenem srdce mňa zabolj.// Neščastná tá chwjla, že sem ťa poznala,/ A twé siwé očy do srdca wščjpila./ …. (ruk. 236, por. JB 833, Závod).
Pieseň Sem, sem, sem gá rád,/ že sem dostal mladú ženu,/ sem, sem, sem gá rád,/ že sem dostal wynohrad.// Gá, gá, gá, gako gá,/ Gá sy sednu na konjčka,/ Gá, gá, gá, gako gá,/ gá sy sednu na koňa (ruk. 270) je v Skalici a okolí známa ako svadobná pieseň. Je uvedená v Slovenských spevoch z okolia Kútov (Sl. sp. D 923), avšak iba dve slohy, v rukopisnom spevníku sú ešte 3. a 4. sloha: Tráwnjk zelený,/ To ge moge potěšenj,/ Tráwá zelená,/ to ge moga potěcha.// Máš, máš, Maryno,/ Roztrhanú Kasanicu,/ Máš, máš, Maryno, zamazané koleno.
Rukopis Slowenských Pěsnjček začína piesňou Čárané z Konopý zijú (ruk. 231), popisujúcou kronikovo-humornou formou až 40 obcí Záhoria (neskôr sa táto pieseň v skrátenej i pozmenenej forme objavuje aj v Blahových Záhoráckych pjesničkách v dvoch variantoch: V Kopčanoch sú nové mlýny – JB 1039, Unín, V Uňíňe scú vínko píci – JB 1092, Borský Mikuláš, Moravský Svätý Ján) a obsahuje ďalej piesne, ktoré sú variantmi piesní zo zbierok ľudových piesní Záhoria, napríklad: Šlo Djwčátko trawu žati (237, por. JB 1006, Unín), W čirém poly hruška stogj (238, por. JB 1060, Borinka; Sl. sp. 1362, trenčianska), Dobre ge ti Janko, W tem Holickém zámku (239, por. JB 149, Plavecké Podhradie; Sl. sp. II 429), Mýmo nás, mýmo nás (245, por. JB 758, Brodské), Ráda pjgem, ráda gjm (247, por. JB 783, Moravský Svätý Ján, 784, Radimov), Ani newoňagú tak plné hrebjčky (251, por. JB 38, Kúty), Pěkný ge, pěkný ge, Husar ze šabličkú (258, por. JB 461, Skalica), Nespal sem štyry nocy (275, por. JB 622, Moravský Svätý Ján), Poďže djwča podže za mňa (281, por. JB 716, Vrádište), Už sme žitko zežaly (288, por. JB 2, Gbely), A my máme Kozu tú, rohatú, chupatú… co náš otec kúpil w Uňjňe, … Šaščjňe, … Gajarech, … Rarbochu (291), Štepanow, Štepanow a za njm ge Dogči,/ Nechodz k nám šuhagku, hlawa sa my točj.// Miawa, Miawa, za myawu Bure, Nechodz k nám šugajku, nemám za ťa wúle. (293), Smutně Sláwjk spjwá, ked ge ulapený (294, por. JB 833, Závod; Sl. sp D 384, novohradská), Černé očy ďite spat (298, por. JB 116, Rovensko; Sl. sp. D 372, šarišsko-zemplínska, 998 hontianska), Išlo Djwča do hagjčka do zeleného (301, por. JB 911, Unín), Oženil sa starý, siwý (304, por. JB 670, Čáry; tiež Bederka, Lopašov, archív ZM; Sl. sp. D 1527), Wyletěla Sýkorenka ze skaly, ze skaly (305, por. JB 1145, Koválovec), Stratila sa našég mamge slaňina,/ zwaďali to na našého Martyna (307), Sokole, Sokole, hragú očy twoge,/ Hragú očy tvoge za srdenko moge.// Sokol je sywý fták, zaletěl za Fragšták,/ Za Fragšták za Wýdeň, neprigde za týden (308, por. JB 837, Petrova Ves; Sl. sp. III 558).
František Zagiba v texte o ľudovej piesni Záhoria v spomínanom Almanachu uvádza, že v niektorých obciach (napr. Unín, Smolinské, Moravský Svätý Ján, Petrova Ves, Letničie, Kopčany) je i napriek vplyvu „modernej hudby väčších miest“ ešte i v roku 1938 silná tradícia v tvorbe ľudových piesní (Zagiba, s. 142), ale určite by sme našli ešte aj ďalšie záhorské obce, na ktoré by sedela táto charakteristika. Jedným z mimoriadne hodnotných prameňov, ktorý zachytil začiatkom 19. storočia krásu slovenskej ľudovej piesne a ktorý sa stal napokon i studnicou, z ktorej čerpali vo svojich vydaniach Ján Kollár a po ňom ďalší zberatelia, vydavatelia, interpreti a milovníci ľudovej piesne, je anonymný rukopisný spevník Slowenských Pěsnjček zwazek štwrtý z okolia Skalice.
Poznámky
1 Literárny archív Matice slovenskej v Martine, sign. M 23 P 40. Osem piesní zo spevníka uverejnil: MINÁRIK, Jozef: Amor diktoval, lásku spisoval. Výber zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie 1560 – 1860. Tatran, 1979, s. 281 – 285, 299 – 300 a 315 – 316; Šlo dívčátko trávu žati, Na skalickém poli cosi sa tam bělá, Chudoba, chudoba, mnoho si mne vinna, U súsedú je trojná síň, Ráda pijem, ráda jím, Podže dívča, podže za mňa, Na vršku skale plakala, Ani sa mňa nepýtaj. Kópia spevníka je uložená v Záhorskom múzeu v Skalici – oddelení DHK.
2 Pavel Proksa vydal spolu s Mariánom Járekom zbierku Slovenské ľudové piesne. Malé Zálužie. Dom MS v Nitre, Nitra 1998.
3 František Zagiba (1912 Rožňava – 1977 Viedeň), hudobný vedec a katolícky pracovník, študoval v Bratislave (múzické vedy, dejiny, slovanskú a maďarskú filológiu), doktorát z muzikológie za prácu Hudobné pamiatky vo františkánskych kláštoroch na východnom Slovensku. Bol riaditeľom muzikologického inštitútu Slovenskej akadémie vied a umení. Od r. 1948 pôsobil vo Viedni, kde sa stal profesorom muzikológie na Viedenskej univerzite. Okrem toho sa zaoberal dejinami Veľkomoravskej ríše a počiatkami kresťanstva v nej. Bol členom Viedenskej katolíckej akadémie. Je autorom práce Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias až do reformácie, Bratislava 1943. Okrem toho napísal početné články, hlavne o najstaršej slovanskej hudbe (od dôb veľkomoravských).
4 Řehoř Dankovský (Gregorius Dankovszky, Dankovszky Gergely Alajos) vyštudoval ako nadaný syn telčského obuvníka jihlavské gymnázium. Vo Viedni študoval teológiu, semitské jazyky, gréčtinu, francúzštinu a maďarčinu. Pôsobil v Rábe a 43 rokov na Akadémii v Bratislave, kde vedecky pracoval, ovládal hebrejčinu, chaldejský a arabský jazyk. Je autorom cenného Kriticko-etymologického slovníka maďarského jazyka.
Pramene a literatúra
BLAHO, Janko: Záhorácké pjesňičky. Súborné vydanie. Ed. P. Michalovič. Hudobné centrum Bratislava, Záhorské múzeum v Skalici, 2018, 816 str.
FORDINÁLOVÁ, Eva: Dejiny skalickej mestskej reči. Skalica, 2019, 68 str.
KOLLÁR, Ján: Národnie spievanky. I. a II. diel, Bratislava, 1953.
MICHALOVIČ, Peter: Pramene ľudovej hudobnej kultúry na Záhorí (Rukopisné pamiatky do konca 19. storočia). In: Slovenský národopis. Roč. 43, č. 3, 1995, s. 322-347.
MINÁRIK, Jozef: Amor diktoval, lásku spisoval. Výber zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie 1560 – 1860. Tatran, 1979.
MINÁRIK, Jozef: Stredoveká literatúra. Svetová. Česká. Slovenská. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1997, 336 str.
Slovenské spevy 1 – 7. Ed. L. Galko, Bratislava, OPUS, 1972, 1973, 1976, 1978, 1981, 1983, 1989.
ZAGIBA, František: Funkčná a priestorová povaha slovenskej ľudovej piesne. In: Sborník Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách 1932 – 1942. Výskum Záhoria. Vydal G. Bežo, Trnava, 1942, s. 229-261.
ZAGIBA, František: Ľudová pieseň Záhoria. In: Almanach Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách k 20ročnému jubileu Československej republiky. Nákladom SZA, Brno, 1938, s. 141-147.
