Tento rok uplynie 110 rokov od začiatku prvej svetovej vojny, označovanej aj ako Veľká vojna. Príčinami jej vypuknutia a priebehom bojov sa nebudeme zaoberať, ale bližšie sa zameriame na vplyv vojny na obyvateľov Zohora.
V priebehu vojny prebehlo v Rakúsko-Uhorsku viacero mobilizácií. V prvej vlne, začiatkom augusta 1914, rukovali muži od 19 do nedovŕšených 42 rokov veku. Boli to ročníky 1872 až 1895, teda spolu 23 ročníkov. Druhá vlna mobilizácie sa konala v októbri 1914 a ďalšia v januári 1915, kedy rukovali aj muži, ktorí ešte nemali dovŕšený vek 18 rokov. Nasledovali ďalšie mobilizácie, posledná bola v roku 1918, kedy rukoval aj ročník 1864 (do nedovŕšeného veku 55 rokov) a ročník 1900 (boli to muži, ktorí mali dosiahnuť 18 rokov až v roku 1918). Celkovo sa teda vojny zúčastnili muži ročníkov 1864 až 1900, teda 37 ročníkov. Žiaľ, mená a počet narukovaných nie sú uložené v archívoch na Slovensku. Nasledujúcou úvahou si pomôžeme orientačne stanoviť počet zohorských mužov, ktorí narukovali. Podľa sčítania v roku 1910 mala obec Zohor 2 829 obyvateľov. Za predpokladu, že polovica z nich boli muži a ich vtedajšia stredná dĺžka života bola 60 rokov, tak pri rovnomernom vekovom rozvrstvení by bolo v 37 ročníkoch spolu (2829/2) x (37/60) = 872 mužov. Samozrejme, všetci nenarukovali, mnohí zo zdravotných dôvodov a niektorí boli „vyreklamovaní“ z dôvodu svojej nezastupiteľnosti pri zabezpečení výroby a služieb. Títo platili štátu vyššie dane. Dá sa však predpokladať, že narukovalo viac ako 700 Zohorčanov.

Z dôvodu nedostatku potravín sa postupne zavádzal lístkový systém na múku a cukor a vláda zakázala v stredu a v piatok v obchodoch a hostincoch predaj mäsa a masti. Bola obmedzená automobilová a vlaková doprava a od marca 1916 sa brali (rekvirovali) kostolné zvony, z ktorých sa vyrábali delá. Hospodársku situáciu zhoršila aj mimoriadne suchá jar v roku 1915 a tuhá zima na prelome rokov 1916 a 1917. Pre potreby armády boli od jesene 1915 do júla 1917 rekvirované aj potraviny. Roľníci mali stanovené množstvo poľnohospodárskych produktov na člena rodiny, ktoré si mohli zo svojej produkcie ponechať a zvyšok boli povinní predať štátu za stanovenú cenu. Aby sa obmedzil nedostatok pšenice, od februára 1915 museli roľníci pri mletí múky v mlynoch zmiešavať pšenicu s takým istým množstvom jačmeňa. Za nedodržanie týchto nariadení hrozila mlynárovi i roľníkovi pokuta 600 korún a dva mesiace väzenia. Štát pobral z gazdovstiev kone a roľníci museli orať za pomoci dobytka.
Vojská mali obrovské straty na životoch a mnohí vojaci sa vrátili ako invalidi, preto sa organizovali zbierky na ich podporu. Ako symbol zbierok bola postavená v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí socha od známeho bratislavského sochára Alojza Riegeleho. Vyrezaná bola z dreva a znázorňovala vojaka honvédskeho pluku v životnej veľkosti. Zbierku iniciovala grófka Ilona Szapári, ktorá založila základinu fondu na výstavbu invalidovne. Drevená socha mala názov „Železný honvéd“. Železným sa mal stať od klincov, ktoré do sochy zatĺkali darcovia do fondu. Do tejto zbierky sa zapojili aj Zohorčania, ktorí vyzbierali 590 korún a 10. júla 1915 zatĺkli do sochy klinec. V lete 1916 sa uskutočnila v Zohore aj zbierka na pomoc chudobným rodinám a zohorské rodiny prijali na pobyt vojakov, ktorí potrebovali rekonvalescenciu.

Priamo na bojiskách sa zúčastnili vojny traja dedovia z rodiny autorov tohto článku: Andrej Pavlásek, Ferdinand Zálesňák a Anton Sabol. Všetci sa našťastie vrátili živí. Štvrtý dedo, Jozef Masarovič, narodený 26. apríla 1870, mal v čase prvej mobilizácie 44 rokov a pri nasledujúcich mobilizáciách bol ako kováč na veľkostatku, zásobujúcom armádu potravinami, vyreklamovaný. Okrem Ferdinanda Zálesňáka, narodeného 28. mája 1895, bol narukovaný aj jeho brat Marek, narodený 22. apríla 1887, ktorý odchádzal na front už ako otec rodiny. Ďalším príbuzným, bojujúcim vo vojne, bol Jozef Ščepánek, narodený 23. augusta 1879. V roku 1914 narukoval už ako otec rodiny. Táto vojna bola vo veľkej miere zákopová. Ak aj neberieme do úvahy zranenia z boja, tak v zákopoch bola často voda, zima, hlodavce, vši a celkovo zlá hygiena, vďaka čomu sa šírili infekčné choroby. Uvedené podmienky spôsobovali ochorenia, ktorým podľahli mnohí muži aj po návrate z vojny. Toto bol prípad aj Jozefa Ščepánka, ktorý 27. apríla 1921 vo veku 42 rokov podľahol následkom prekonanej meningitídy. Veľa vojakov sa ocitlo v zajateckých táboroch. Historické pramene uvádzajú počet 7,5 milióna. V preplnených táboroch boli ešte horšie podmienky ako v zákopoch. Tento stav sa podpísal aj na zdraví Zohorčana Fridricha Brauneckera, narodeného 7. septembra 1890, ktorý bol vo francúzskom zajateckom tábore. Po skončení vojny a prepustení domov zomrel 30. novembra 1919 na tuberkulózu pľúc. Mal len 29 rokov a zostala po ňom vdova s dvomi malými deťmi.

Aj keď presné počty odvedených zohorských mužov nevieme, je známy počet vojakov vyhlásených za mŕtvych. Presná evidencia padlých bola dôležitá z dôvodu vyhlásenia ich manželiek za vdovy, detí za siroty a z dôvodu dedičských konaní. Podľa tejto evidencie zomrelo na bojiskách a v lazaretoch 102 zohorských mužov, teda každý siedmy narukovaný. Na celom svete sa vojny zúčastnilo 71 miliónov vojakov, z ktorých 9,24 milióna padlo. Okrem nich bolo 7,87 milióna civilných obetí. Zo Slovenska narukovalo 400- až 450-tisíc mužov. Z nich 69-tisíc zahynulo a 61-tisíc sa vrátilo ako invalidi s trvalo poškodeným zdravím.
Uvádzame nasledujúci príbeh ako doklad toho, ako aj napriek nepriaznivým podmienkam vo vojnovom období dokázal mladý život zabezpečiť svoje pokračovanie. V prvých augustových dňoch roku 1914 narukovali dvaja zohorskí muži Matej Vlček a František Slezák. Matej Vlček, narodený 19. júla 1890, sa zosobášil tesne pred vypuknutím vojny, 11. mája 1914, s 19-ročnou Františkou Mifkovičovou. František Slezák, narodený 28. marca 1892, bol slobodný a „chodil“ so 16-ročnou sestrou Mateja Vlčka Annou Vlčkovou. Obaja muži vojnu prežili a vrátili sa do Zohora. František Slezák sa zosobášil 26. januára 1920 s Annou Vlčkovou. Avšak 4. apríla 1923 zomrel na tuberkulózu pľúc. O tri mesiace po ňom, 7. júna 1923 zomrela vo veku 25 rokov na tuberkulózu pľúc aj jeho sestra Anna Slezáková, rodená Vlčková.

Tuberkulóza pľúc bola v tom období najčastejšou príčinou úmrtia. V Uhorsku, ktoré malo v roku 1910 pri sčítaní 18 miliónov obyvateľov, na ňu zomieralo každý rok 50 000 ľudí. Na TBC sa liečila i cisárovná Alžbeta (Sissi) a aj následník trónu Ferdinand d´Este, ktorého zavraždenie 28. júna 1914 v Sarajeve rozpútalo prvú svetovú vojnu. Zvýšenie počtu ochorení na TBC počas vojny spôsobila podvýživa a pandémia španielskej chrípky.
Život v Zohore však išiel ďalej a vdovec František Slezák sa zosobášil 26. septembra 1923 so svojou švagrinou, vdovou Františkou Vlčkovou, rodenou Mifkovičovou, s ktorou si založil novú rodinu.

Búrlivý bol aj koniec vojny, ktorá oficiálne skončila 11. novembra 1918. Obyvatelia miest a dedín ventilovali nahromadené strádanie už skôr. O dianí v Zohore sa zachoval písomný záznam vtedajšieho riaditeľa zohorskej školy Jozefa Kišoňa zo dňa 7. novembra 1918. Opisuje nálady v Zohore, ktoré vyústili do rabovačiek obchodov Bartolomeja Kohna a Jozefa Hirschlera. Po nich nasledoval Geraldin majer (majer medzi skládkou ASA a železničnou traťou), Háj (majer na Vačkovej smerom na Stupavu) a Ferdinandhof (majer medzi Zohorom a Vysokou pri Morave). Vyberáme zo záznamu Jozefa Kišoňa: „Vozy rachotali ako o voľbách, domy Kohna a Hirschlera ako po vojne. Kamže tie vozy? Na ceste do majera uháňali pre obilie. „Písky“ už boli vyčistené, tak teda do „Hája“. Onedlho však utekajú vozy späť, a prázdne. Čo sa stalo? Rachot strojových pušiek dal jasnú odpoveď. Ranám podľahli i životy ľudské i niektoré kone. V mnohých domoch varilo sa, pieklo sa mäso z baranov, svíň, čo dohnali z majerov, ba aj po ulici behali barani, nemajúc gazdu. Lozorňania celé stádo hnali z majera cez Zohor, nuž tomu už naši zabránili, čriedu dohnali na školský dvor a statočne sa o ňu postarali, až ju panstvu vrátili. Predpoludním zvolalo sa ľudové zhromaždenie – na moje nahováranie – do školy, odkiaľ zmizli maďarské nápisy, knihy, atď. Vedúce slovo mali z bojiska navrátivší sa vojaci. Zvolila sa dočasná národná rada, ktorá mala zamedziť ďalšie výtržnosti a zabezpečiť mala istotu života a majetku.“

Podobne sa správali aj v iných obciach novovzniknutej Československej republiky. Obecné zastupiteľstvo v Hodoníne žiadalo československý 25. delostrelecký pluk, aby zabránil rabovaniam. Z dobrovoľníkov vznikla rota o počte 120 vojakov a 10 dôstojníkov, ktorej velil nadporučík Gustáv Ripka, narodený 15. augusta 1879 v Košeci (okres Ilava). O pomoc ich požiadali aj predstavitelia mesta Holíč. Ripkov od-diel prekročil 2. novembra slovenskú hranicu, v Gbeloch zaistil naftové vrty a 4. novembra prišiel do Malaciek. Župan bratislavskej stolice Zoltán Jankó vyslal z Bratislavy do Malaciek obrnený vlak s maďarskými vojakmi, ktorí mali zahnať Ripkov oddiel na Moravu. Ripkovi vojaci však obsadili železničnú stanicu v Malackách a streľbou z guľometov a pušiek zabránili maďarským vojakom vysadeniu z vlaku. Tí sa po neúspešných pokusoch vracali naspäť do Bratislavy. V Zohore ich privítal dav Zohorčanov, ktorí vedeli o prítomnosti československých vojakov v Malackách a mylne sa domnievali, že vlak patrí Ripkovmu oddielu. Avšak maďarskí vojaci z vlaku reagovali na vítanie streľbou do ľudí, pričom niekoľkých ťažko zranili. Opäť ponúkame záznam Jozefa Kišoňa: „Po celej dedine smrteľný zmätok a strach, lebo nevedelo sa, čo je a prečo to je. Chlapi behajú, strieľajú, po strechách guľky praskajú, z Trávnikov ľud uteká do dediny, že Maďari, roztiahnutí cez širokú ulicu s nasadenými bajonety tiahnu ku kostolu. Skutočne tak bolo, avšak Juriga (poslanec uhorského snemu za stupavský obvod Ferdinand Juriga, ktorý prišiel do Zohora, aby informoval ľudí o aktuálnej situácii) rázne sa postavil proti bodákom a zastavil im ďalší postup. Aby im Zohorania zamedzili cestu vlakom, pokúsili sa za obcou, zarovno kostola, vytrhať koľajnice. No to zasa zarapotali strojové pušky, čím sa aj hrôzy toho dňa skončili.“

Žiaľ, opísané udalosti mali aj obete na životoch. Podľa zohorskej obecnej matriky úmrtí boli 65-ročný kováčsky majster Pavol Dudek a 36-ročná Anna Vícenová, rodená Švandová, „z nešťastia zastrelení“. Žiaľ, rodinu Dudeka zasiahla tragédia vojny už druhý raz. Prvý raz to bolo v júli 1915, keď padol jeho 37-ročný syn Jozef.
Na druhý deň, 7. novembra, prišli z Malaciek do Zohora československí vojaci. Z Moravy postupne prichádzali ďalšie posily: oddiel četníkov, dve vojenské pešie roty, slovácke skupiny dobrovoľníkov, sokolské roty z mesta Jaroměř a peší prápor kapitána Stuchlíka. Tejto bojovej skupine s 900 mužmi velil od 17. novembra 1918 podplukovník Verich. V decembri 1918 sa do priestoru okolo Zohora začínali sťahovať legionárske pluky. Dňa 30. decembra 1918 Zohor obsadil 3. prápor legionárskeho 33. streleckého pluku podplukovníka Bareccu spolu s batériou legionárskeho 7. delostreleckého pluku. Navečer sa v Zohore objavil aj legionársky strelecký pluk podplukovníka Macalusa. Postupovali do Bratislavy, ktorú 2. januára 1919 obsadili.

Pramene a literatúra
BREZINA, Peter a kol.: Prvá svetová vojna a Záhorie. Vydalo Záhorské múzeum v Skalici 2015, 176 strán.
ISZER, Matúš: Malacky počas 1. svetovej vojny. Bakalárska práca, Pedagogická fakulta UKB Bratislava 2019, 48 strán.
MACEJKA, Martin, VRABLEC, Pavol a kol.: ZOHOR. Vydal OÚ Zohor 2014, 231 strán.
MRVA, Ivan, MULÍK, Peter: Rok 1918 a Slováci. Vydala Matica slovenská, Martin 2019, 116 strán.
Zborník Malacky a okolie 7. Vydalo Mestské centrum kultúry Malacky 2014, 223 strán.
Štátny archív v Bratislave: ŽB II. 1928 297/b, škatuľa 228.
www.familysearch.org/search/