V roku 2025 si pripomíname dve výročia, ktoré ohraničujú život básnika, pedagóga a publicistu Pavla Bunčáka, stodesať rokov od jeho narodenia a dvadsaťpäť rokov od úmrtia.

Detstvo a dospievanie Pavla Bunčáka boli bezprostredne späté so Skalicou. Jeho otec Ľudovít Bunčák, rodák z Grinavy pri Pezinku, prišiel do Skalice po učiteľskom pôsobení v Hornom Sŕní v r. 1909 ako učiteľ a rechtor evanjelickej školy. V tom čase už v Skalici ako učiteľka „menších
dietok“ pôsobila jeho matka Hermína Groeblová, dcéra evanjelického učiteľa, rechtora, kultúrneho a osvetového pracovníka z neďalekého Holíča Pavla Groebla.
Sedemročné manželstvo, počas ktorého sa narodili tri deti – chlapci, bolo však predčasne ukončené úmrtím Ľudovíta Bunčáka, ktorý po prechladnutí a zápale pľúc podľahol pľúcnej tuberkulóze.
Vdova Hermína sa od r. 1920 sama starala o tri malé polosiroty. Čoskoro po manželovej smrti sa vzdala učiteľskej praxe a požiadala zo zdravotných dôvodov o skorší odchod do penzie.
Prvé literárne a životopisné spomienky Pavla Bunčáka, ktorého už v útlom detstve charakterizoval vynikajúci pozorovací talent a nevšedná vnímavosť, sú späté so Skalicou v prvých rokoch po skončení Svetovej vojny a vzniku Československej republiky. Na skalické prostredie, obyvateľov tohto historického mestečka pri rieke Morave, svoju najbližšiu rodinu, učiteľov i kamarátov spomína aj s odstupom rokov s presnosťou a zmyslom pre detailnú perokresbu.
„Rodný dom, ktorého obloky viedli do ulice i do dvora, pozostával z dvoch bytov. Jeden z nich bol bytom učiteľským, v ňom bývali naši rodičia, v druhom drobná starenka s vnučkou, staršou odo mňa asi o desať rokov. Byty boli oddelené klenutou chodbou a do ulice viedla ťažká dvojkrídlová brána, ktorá sa roztvorila celá iba vtedy, keď mal vojsť do dvora voz. Na jednej strane po dĺžke celého dvora bola škola, dvojtriedka s kabinetom, kde boli knižnica, vypchaté zvieratá a fyzikálne nástroje. Vzadu vo dvore bol malinký domček školníka, ktorý bol súčasne kostolníkom. Mal jediného syna o dva roky staršieho odo mňa. Dvor sa cez školský rok hemžil šesť až trinásťročnými deťmi.
Matka učila prvé dva ročníky, väčšie deti učil otec, ktorý bol súčasne organistom v evanjelickom kostole. Škola bola cirkevná, evanjelická a slovenská, kým ostatné skalické školy boli štátne – maďarské. Na žltej budove školy boli nápisy: „Evangelikum népiskola“ a „Evanjelická ľudová škola“. Krik na dvore, z obloka školy zaznieval spev a hromadné slabikovanie prvákov. Zástupy detí, často ale i dospelí prechádzali dvorom, na ktorom sa vždy čosi dialo. Rodičia išli do školy cez dvor, no napriek tomu na nás dozerali dve maloleté dievčatá, ktoré skončili povinnú školskú dochádzku. Ráno prichádzali, večer odišli.
Moje postavenie v rodine za otcovho života, teda v predškolskom veku, vyplývalo z toho, že som bol prostredný, ani som nemal „privilégiá“ najstaršieho, ani som nebol maznáčik, ako mohol byť iba najmladší z nás troch, braček o pol druha roka mladší odo mňa, Ivan. Ale od rána do podvečerných hodín starali sa o nás pestúnky a keď sa vrátili rodičia zo školy, bežali sme za otcom, lebo matka sa vracala zo školy vyčerpaná a bolievala ju hlava a po návrate mala na starosti kuchyňu. Možno preto otec mi bol bližší ako mať. Bratov som mal rád, zvlášť staršieho, lebo bol vyspelejší ako ja. Mladšieho brata som vraj raz úmyselne udrel do hlavy kovovou tyčou z postieľky. Pamätám sa, že raz som po ňom hodil na dvore kúskom červenej škridlice. Trafil som ho priamo do čela a videl som, ako sa mu pustila z čela krv. Vôbec som to neľutoval. Ale to som už mal iste päť rokov. Až neskôr som sa za to hanbil, keď som si na to spomenul. Ak som mu častejšie ubližoval, to bolo len to, že som na neho žaloval, keď robil dačo, čo sa nesmelo. Mal zakázané hrať sa s vodou, lebo sa zavše celý zamáčal. Žaloval som takýmto spôsobom: „Ivan sa hraje s vodú!… Ivan robí to a to…“ Pamätám sa na to, s akou „láskou“ som ho neraz kŕmil lyžicou, ako som išiel pre neho ako prvák do škôlky, atď., atď. Mohlo v tom byť aj trochu pózy, vystatovania, aký som už vyspelý, dobrý. Lebo vystatovanie bolo od detstva mojou prirodzenosťou. Rád som sa vystatoval doma i neskôr pred kamarátmi. Ale čím? Fyzickou silou som sa nemohol, veď som bol takmer najslabší, najmenší. Drobnú postavičku mi vyčítali vždy. Raz som tak asi odriekol: „Já su malý ale múdrý!…“
Možno, že som vtedy ešte nemal ani päť rokov, teda ešte za otcovho života. Rodičia i ostatní obdivovali moje zvláštne sebavedomie. Toto moje sebavedomie mi dlho pripomínala moja matka. Počuli a zapamätali si to i bratia. Nie raz mi tento môj výrok pripomínali, pravda, s oprávnenou iróniou, pretože môj školský prospech sa mal postupne zhoršovať a objektívne svedčil o nesprávnosti a falošnosti môjho sebavedomia. Veď to, čo dieťa nazýva múdrosťou, malo by korešpondovať s vedomosťami a vedomosti so školskými predmetmi. Ale to už predbieham spomienky na rané detstvo…
Áno, som sotva päťročný, neviem, čo je to bolesť, čo je to choroba, všetko, čo ma obklopuje, je v najväčšom súlade a poriadku, okolo seba cítim len samú lásku a každý nový deň mi otvára náručie radostí, nových a nových zázrakov. Život je slasť! Každý deň iná rozprávka. Neviem to inak vyjadriť, to moje predškolské obdobie. No aj tak sa v mojom živote – v živote päťročného chlapca čosi má stať, čosi rozrušiť, čosi poraniť…

Práve mi minulo päť rokov a počúvam, že ochorel náš tatko. (Je marec roku 1920.) Snehy sa už roztopili, blíži sa jar. A otec odrazu sa objavil na „školskom“ dvore. Zišiel z poschodia v zimníku a klobúku. Chcel si posedieť na odpoludňajšom slniečku. Usmieva sa na nás, ako sa hráme. Z vrecka si vytiahne malú brožovanú knižôčku, (bez knižky nejde ani na krok). Všimne si ho školník, pán Huliman a úctivo ho pozdraví. Vynesie zo svojho bytu na prízemí izbovú stoličku a ponúkne ho, aby si sadol. Deti pokračujú v hre. Okrem mňa moji dvaja bratia a bratanec a sesternica, ktorí sú už skoro rok na Slovensku. Ich otec, strýčko Václav má dajaký úrad v Bratislave. Tam niet doteraz vhodného bytu a otec dal švagrovi k dispozícii učiteľský byt v areáli školy. V nedeľu dochádza do Skalice za rodinou.
Otcova choroba trvá. Od služobnej, ktorá nám deťom všetko prezradí, sa dozvedáme, že otec kašle krv, opäť a opäť a veľa. Denne prichádza doktor. Otec má ošetrovateľku, oblečenú v mníšskom habite. Je pri ňom stále. Mňa zaujíma, či si mníška vôbec pospí, keď je pri otcovi vo dne, v noci. Dozvedám sa, že mníška má k dispozícii červený diván, na ktorom iba drieme oblečená. To ma udivuje aj uspokojuje. Otec má na nočnom stolíku zvonec, keď niečo potrebuje, zazvoní. Nesmie hovoriť. Podušky má naskladané vysoko a pred ním drevené operadlo, ktoré urobil napochytro ktorýsi miestny stolár. Viem, že chodí za ním aj holič. Ale nič z toho zatiaľ vo mne nevyvoláva smútok…
Jedného rána v kuchyni mi vraví služobná, aby som sa aj s mladším bratom išiel pozrieť na otca. Prečo nie? Otec pololežal na svojej posteli, oči otvorené, tvár bledá, žltkastá. Nepohol sa a nepovedal ani slova. Krátko nato sme sa vrátili do kuchyne, kde mi slúžka povedala: „Ivanko je mladší, ako ty, ale ten neplakal. A ty si si poplakal!“ Plač som si neuvedomil, len tie jej vyčítavé slová mi zostali dodnes v pamäti. Kde bola v tej chvíli matka, kde bol starší brat, kde bola ošetrovateľka? Ako to, že si mohla slúžka dovoliť s nami vojsť do jeho izby, kam sme mali zakázané vkročiť, aby sme sa neinfikovali? Až po niekoľkých desaťročiach som prišiel na to, že otec bol v to ráno už mŕtvy. Neskôr som sa dozvedel od matky, že zomrel večer pred desiatou. Po otcovej smrti mňa i mladšieho brata vedie ošetrovateľka vlakom do susedného Holíča k starým rodičom. Ja som mal byť jej holíčskym poradcom! Ja, ktorý som nevedel ani priezvisko starého otca! Ale vraj po dlhom hľadaní spletitými uličkami sme ho našli. Mníška sa s nami dvoma lúči a dáva nám na pamiatku drobné peniažky. To, o čom sa so starým otcom ticho rozprávala, ma nezaujímalo. Keď mníška odišla, starý otec vyniesol na dvor detskú lavičku, ktorú dal vyrobiť pred päťatridsiatimi rokmi pre svoje tri drobné dcérky a opatroval ju, tuším, až do svojej smrti. Pýtali sme si ozajstné kladivká na hranie. Kladivkami sme tĺkli do ležiaceho kmeňa a tak sme sa hrali na tesárov. O chvíľku prišiel starý otec za nami a povedal: „Musím vám oznámiť smutnú zvesť… Včera zomrel váš tatko…“ „Zomrel?“ Prekvapene povedal mladší brat a tĺkli sme do zvaleného kmeňa ďalej.
Pohreb bol zložitý. Začal v prízemí nášho bytu. Otcov brat, ktorý pricestoval zďaleka, sa nám venuje pred pohrebom. Starosti s kvetmi, ktoré máme niesť my deti, najmä najmladší. Nechápem prečo. Nič nechápem. Na školskom dvore mnoho neznámych ľudí, medzi nimi osirelé deti… Ďalšia časť sa odbavuje v kostole. Sedím vedľa starého otca, nič ma nezaujíma, sústreďujem sa len na jeho hlavu, ktorú sledujem z profilu. Biele fúzy, biela briadka, krátko ostrihané, ale takmer čierne vlasy. Je to zvláštne. Potom som sa sústredil na jeho ľavé oko. Nezaujímali ma reči kňaza na kazateľnici, ani organy, ani spev, ani nič iné, len ľavé oko starého otca. Na viečku sa mu nalieva slza, ktorá rastie a rastie. Je už veľká ako hrach, neudrží sa na spodnom viečku, skotúľa sa dolu po líci a padne. Nesledoval som ďalšiu cestu dedovej slzy, len som sa čudoval, že po celý ten čas od začiatku rastu po pád slzy nepohol ani brvou, ani hlavou, zdal sa mi byť stále ako vytesaný z kameňa. Aj na cintoríne množstvo ľudí, mnoho žiakov, žiaci spievajú a voňajú orgovány. Zmätok, trma – vrma, cítim sa osamelý, matka je zahalená v čiernom závoji. Zdá sa mi, že je pod závojom červená, že má pod závojom krvavé oči. Aj tak som z toho všetkého nerozumel celkom ničomu.“
Pol roka po otcovej smrti sme ešte bývali na poschodí v Gvadányiovskom dome, na ktorý si robil oprávnený nárok nový školský inšpektor. A tak sme sa na jeseň 1920 sťahovali do starého bytu, síce priestranného, ale nehygienického, tam, kde sme bývali predtým. Časť nábytku sa odpredala otcovmu nástupcovi, mnohodetnému, ktorý dotiahol so sebou do Skalice aj rodičov a dve či tri sestry, nevydaté. Priestranný byt na poschodí, kde bola za otca aj kancelária inšpektorátu, slúžila výlučne rodine inšpektora a kanceláriu zariadil na prízemí, kde mal stáleho úradníka, neskoršieho svojho švagra Vladimíra Mišíka…
Som späť v byte, kde som sa narodil. Niekdajšia cirkevná škola vo dvore je zatvorená, nie je tu nič, len lavice, tabuľa a naprataný kabinet, tak ako bol do vzniku Československa, zvaný bibliotéka. Od jari do jesene sa hráme na dvore, medzi nás príde nezriedka Nándor, ktorý je spolužiakom staršieho brata Ľudka a je synom kostolníka, ktorý má vzadu za školou malý domček s jednou izbičkou. Ale kostolník má aj chliev a v ňom chová sviňu. O všetko sa stará kostolníčka, na dvore je kotol a v ňom sa varia zemiaky pre sviňu. Kostolníčka chodí po sedliacky. Jej muž je často von z domu. Je vyučený obuvník, ale roboty má málo. Cez leto si vynesie trojnožku na dvor a tlčie, pribíja, zošíva – opravuje poškodené topánky. Ruky má večne čierne od smoly a v nedeľu v kostole, keď vyberá peniaze do zvončeka, má na rukách biele bavlnené rukavičky. Kostolník je zhovorčivý, rozpráva v jednom kuse. Keď nemá pri sebe dospelého človeka, zhovára sa aj s deťmi, vykladá im stále niečo, spomína najradšej na učňovské roky vo Viedni a potom na vojnu. Dakedy sa opije v hospode už cez obed, vtedy má rečí ešte viac, ale spustí na neho žena, spustí starenka a tasia ho spať. Chce sa ísť ešte pozrieť na prasce a vraví: „Sú prasata v porádku?“ „V porádku,“ vraví mu žena, tisne ho do dverí a pomáha aj sedemročný Nándorek…
Okrem obyvateľov domu prešlo denne dvorom viac ľudí, podchvíľou niekto niekoho hľadal, podchvíľou sa prišiel niekto na niečo opýtať, a bolo to tak isto aj u nás. Raz prišla návšteva – starý otec z Holíča, prichádzal aj dakto iný, raz ktosi čosi predával, iný chcel kupovať. Podomoví obchodníci Židia boli najochotnejší, zaujímali sa o všetko, mali peniaze a platili ihneď. Jeden z nich chcel kúpiť aj klavír, ale to neprichádzalo do úvahy. Matka naň v predvečerných hodinách hrávala, nezriedka aj spievala a my sme počúvali…
Prvým septembrom r. 1921 sa skončila prvá časť môjho detstva. Začala sa škola, začali prvé kontakty so svetom. Už nie len matka, bratia či iní najbližší príslušníci rodiny, ale cudzí ľudia, z ktorých väčšinu tvoria chlapci – rovesníci.
Školy som sa nebál, pamätám sa, že na školu som sa tešil. Škola znamenala, že som k čomusi dorástol, že som už väčší a zrelší. Vedel som už napísať niekoľko písmeniek, možno i niekoľko cifier a na školu som bol už vlastne zvyknutý, keď som bol už ako trojročný v triede u otca na vyučovaní. Vedľa otca som niekoľkokrát bol v kostole za organom v nedeľu, keď otec organoval. Aj tam som sa cítil ako doma, teda cestu „do sveta“ a do života mne a staršiemu bratovi razil otec.
Pamätám sa jasne na prvý deň v prvej triede, kde som mal už kamaráta, s ktorým som sedel v jednej lavici. Aurel bol synom školského inšpektora, nástupcu môjho otca a býval teraz v našom predchádzajúcom byte. Niekoľko rokov som tam chodieval, Aurel ma mal rád a všade ma pozýval, bol som u nich ako doma. Prvý deň v škole som sa čudoval chlapcovi so žltými kučeravými vlasmi ako dievčatko, ktorého jediného doviedla do školy mamička. Zverila ho do opatery mladej učiteľky Ludmily Rybovej, ktorá pochádzala tuším až z Plzne a učila tu v Skalici prvý rok. Keď matka kučeravého chlapca odchádzala, chlapec sa pustil do zúfalého plaču. Trvalo dosť dlho, kým sa upokojil. Súčasne som sa dozvedel, že denne bude dochádzať do Skalice z Gbelov, odkiaľ dochádzali aj iní chlapci, najmä takí, ktorých chceli dať rodičia neskôr zapísať do iných skalických škôl.

Naša škola bola chlapčenská a štvortriedna. Dievčatá chodili do inej školy, umiestnenej neďaleko v niekdajšom paulínskom kláštore. Naša budova bola moderná, postavená začiatkom storočia na nemecký štýl. Bola však bez telocvične a záchody mala na dvore. V dievčenskej škole, kam chodila vlani aj chlapčenská trieda, nemala primeraný záchod, a pri vlaňajšej návšteve môjho staršieho brata som takmer s hrôzou skonštatoval, že počas prestávky chlapci aj dievčatá spoločne cikajú do jarku, tečúceho cez školský dvor. Zdalo sa mi to nedôstojné a ponižujúce, najmä pre dievčatá.
Žiaci v našej triede boli rozdelení podľa pôvodu. Tí z popredných rodín sedeli v prvých laviciach, ostatní vzadu. Ja som sedával podľa pravidla vpredu a prvé roky, keď nás učila slečna Rybová, sedel som s Aurelom Obetkom. Písanie, ba ani iné predmety mi nerobili nijaké ťažkosti a do školy som chodil rád. Pozorne som z prvej lavice sledoval každé slovo pani učiteľky, všetky jej gestá a mimiku, jej šaty, jej husle, ktoré často nosila z bytu pri stanici, kde bývala aj so svojimi rodičmi. Najradšej zo všetkých predmetov mala kreslenie. Najposlednejší chlapci prvej triedy Vlček a Brezovský vedeli pekne kresliť. Boli od nás starší možno aj o štyri roky. Chodievali preto do prvej triedy neviem už koľký raz, lebo Vlček prišiel vraj z nemeckej školy z Viedne a Brezovský pochádzal z ktoréhosi majera, bol pravdepodobne sirota a bírešské dieťa. Vlček mal rodičov, otec bol robotník v naftových doloch v Gbeloch, o jeho matke sa hovorilo, že pije. Utekala z domu, čo sa prejavilo aj u jej najmladšieho syna. Ako tretiak nespal už niekoľkokrát doma, ale vonku na Kalvárii v tŕní. V triede sa o každom vedelo všetko. Deti najchudobnejších rodičov chodili do školy len do trinásteho roku, dva ďalšie roky iba v zime, v podvečerných hodinách. Pretože v Skalici bola základná škola iba štvorročná, žiaci ju mali skončiť ako desaťroční. Školopovinnosť bola do 15. roku. A tak by žiaci po skončení základnej školy museli ísť do meštianky. Lenže absolventi meštianky si robili nárok na prijatie do štátnych služieb ako poddôstojníci v armáde, financi, žandári, podúradníci, atď. Preto sa meštianka považovala za akúsi výberovú školu, kam nepatrili deti zo sociálne najslabších rodín, a tých bola v mojom rodisku väčšina. Preto tieto deti zostali vedome prepadávať a iba časť sa dostala do meštianky a najnižšie percento na gymnázium. Každé dieťa našej generácie bolo už od mala predurčené, do ktorej spoločenskej triedy sa zaradí…
Moja prvá učiteľka objavila kresliarsky a maliarsky talent u najchudobnejších chlapcov triedy. Kupovala im papier aj farby a dávala im prácu aj cez nedeľu, aby sedeli radšej doma a netúlali sa. Kreslenie považovala za hlavný predmet. Sama rada kreslila, len škoda, že naše prvé kresby nám na konci školského roka nedávala domov, ale ich odkladala v škole. Vraj by sme ich doma zničili a to by bola škoda. Ak sa jej zdalo, že príliš dlho sedíme v laviciach, otvorili sa obloky a cvičili sme prostné cviky. Stáli sme v uličkách medzi lavicami a ona nám predcvičovala. Na hodinách spevu nám zahrala na husliach niektorú pieseň, predspievala text a trieda spievala. Všade bol poriadok, všetci chodili do školy poriadne a žiaci ju mali radi. Učila nás aj v druhej triede. Po Novom roku 1923 bola smutná, veľmi smutná. Rozprávala nám s dojatím o atentáte na ministra financií Dr. Aloisa Rašína. Tak sa rozcítila, že jej z očí vypadli slzy. Odrazu ktosi zaklepal na dvere a do triedy vstúpil správca Antonín Srb. Vysoký muž, taktiež českého pôvodu, ktorý ešte len nedávno prišiel na Slovensko a bol mladý vdovec. Učiteľka, ktorá sa pred minútou pred žiakmi rozplakala, vrhla na správcu taký milý úsmev, že to mohlo nejedného žiaka prekvapiť. Mne samému to bolo čudné a dlho som rozmýšľal nad tým, ako je možné zrazu zmeniť ozajstný smútok za úsmev…“

Pavel Bunčák žil v Skalici s matkou a súrodencami do svojich sedemnástich rokov, kedy sa matka rozhodla presťahovať s tromi synmi – dvomi mladšími – gymnazistami a najstarším, ktorého už medzitým prijali na brniansku techniku, do Bratislavy.
V Bratislave sa začína pre neho ďalšia životná kapitola. Tu, na Slovenskej univerzite, v rokoch 1938 – 1942 vyštudoval slovenský jazyk a filozofiu. V rokoch 1942 – 1943 pracoval v Národných novinách v Martine, kde redigoval kultúrnu rubriku. V r. 1944 získal doktorát z filozofie. Po skončení vojenskej služby sa zamestnal najprv ako redaktor a od r. 1955 ako vysokoškolský pedagóg na Katedre slovenského jazyka a literatúry Univerzity Komenského v Bratislave. Po odchode na dôchodok v r. 1980 až do konca života trávil so svojou manželkou, prekladateľkou z antickej literatúry Vierou Bunčákovou väčšiu časť roka v rodnej Skalici.
Svoju básnickú prvotinu Jesienky uverejnil v r. 1934 v študentskom časopise Svojeť a v r. 1941 vyšla jeho prvá kniha básní Neusínaj zažni slnko, ktorou sa priradil k slovenskej nadrealistickej avantgarde. Počas jeho života vyšlo dvanásť pôvodných básnických zbierok, kniha krátkych próz Hriešna mladosť, ako i viaceré preklady francúzskych, poľských a ruských básnikov. Až do svojej smrti bol publicisticky činný, nosnou témou jeho článkov bola predovšetkým súčasná slovenská aj zahraničná literatúra a jej autori.
Text je voľne prebratý z doteraz neuverejneného profesijného životopisu, napísaného pre Psychologický ústav Univerzity Komenského v r. 1984 a je majetkom dedičov Pavla Bunčáka. Spomienky na detstvo tvoria aj nosnú časť prózy Doma, uverejnenej v zbierke Hriešna mladosť, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973.
Pramene a literatúra
Proksa, P.: Stánok boží s ľuďmi. Ev. cirkevný zbor v Holíči, 1995. Petrovič, V., Koč, O., Proksa, P.: Z dejín evanjelickej cirkvi a. v. v Skalici. Skalica, 1997.
Bunčák, P.: Hriešna mladosť. Bratislava, 1973.
Kolektív: Pavel Bunčák v krajine detstva. Záhorské múzeum v Skalici, 2015.
Brück, M.: Ku storočnici Pavla Bunčáka. Nezabúdanie. In: Záhorie, roč. XXIV, č. 2, 2015, s. 10-11.
Lukáčková, Viera, V.: Ku storočnici Pavla Bunčáka. Pavel Bunčák v krajine detstva. In: Záhorie, roč. XXIV, 2, 2015, s. 12-14.
Súkromný archív dedičov Pavla Bunčáka, Skalica.
Farebné fotografie v článku: J. Bartal, archív Záhorského múzea v Skalici