Pestovanie a spracovávanie konope vo vidieckom prostredí Záhoria bolo v minulosti veľmi rozšírené. K najstarším písomným zmienkam patrí poznámka Mateja Bela v Notíciách z roku 1742 vzťahujúca sa k jeho hojnému pestovaniu v Gbeloch a okolitých obciach, kde majú lesy konopí. Najčastejšie sa spájalo so zhotovovaním textílií, z ktorých sa šili odevné súčiastky prevažne pracovného charakteru, ako aj interiérové a úžitkové textílie. Konope na priadzu spracovávali ženy domáckym spôsobom, celkovo však išlo o časovo, technologicky a fyzicky náročný proces. Tkáči kadlici tkali plátno prevažne v menších sídlach rovnako podomácky, vo väčších sa združovali do cechov (Stupava, Šaštín, Sobotište, Kopčany). Konopné vlákna sa ďalej používali na výrobu povrazov a lán, ktoré zhotovovali provazňíci. Konope sa
tiež odpredávalo alebo priamo predávalo na trhoch. Daniel G. Lichard uvádza v časopise Obzor z roku 1870 jeho predaj na viedenských jarmokoch pod názvom slovenské konope (slovakishe Hanf), konope vypestované v okolí Borského Mikuláša vyvážali do banských miest. Ďalej píše, že za dávnejšej doby chodievali menovite Skaličania „na konope“ do Kútov, nabrali plný voz krásnych jabĺk alebo iného ovocia a doviezli za to plný voz krásnych konopí.

Ďalším dôležitým spôsobom, ktorému sa budeme v nasledovnom príspevku venovať, bolo použitie konopného semenca na výrobu oleja, ktorý zhotovovali olejníci dzílňari na vretenových lisoch lisovaním za studena. Konopný olej sa používal bežne pri varení, v pôstnom období nahrádzal používanie masti a masla. Prisudzovali sa mu aj liečebné účinky, najmä pri žalúdočných problémoch. Využíval sa aj ako lampový olej pri svietení alebo na mastenie kožených čižiem. Lisovne na výrobu oleja dzílňe pracovali najmä v zimnom období a nachádzali sa vo viacerých obciach na Záhorí. Olej sa získaval z konopného semena nazývaného semenec. Odoberal sa pred máčaním konope a získaval mlátením pomocou cepov, na odstredenie pliev sa používal mlýnek. Semenec najprv rozdrvili v mažiaroch a upražili na medených panviciach, pražené semená obalili sieťkou upletenou z vlákien kravských chvostov. Za pomoci veľkých vretenových lisov z neho tlačili muži dzílňari olej. Odmenou pre pomocníkov bol určitý podiel oleja od každého výlisku – záboja, ktorým kŕmili sliepky a dobytok. Okrem domácej spotreby predávali olej aj v Rakúsku a na Morave. K najznámejším patrili lisovne prevádzkované v Borskom Petre (súčasný Borský Mikuláš), z ktorých dve zdokumentované vznikli okolo roku 1900. Prvú spolu s dielňou na výrobu konopných povrazov (olej sa v nej lisoval až do roku 1940) prevádzkoval v rokoch 1900 – 1928 Mikuláš Nesnadný, ktorý bol nielen starostom obce Borský Peter, ale aj úspešným roľníkom a živnostníkom. Druhá patrila Vajdovi st., pravdepodobne otcovi Rajmunda Vajdu a bola v prevádzke do roku 1920. Obaja spolu zamestnávali podľa potreby desiatky ľudí. História pestovania a spracovania konope v tejto lokalite však siaha hlbšie do minulosti, z prameňov uveďme zmienku v periodiku Hesperus z roku 1820 o spracovávaní konopného oleja v Borskom Svätom Mikuláši a jeho predaji (najmä) do Viedne Štátnemu osvetľovaciemu úradu.

V zbierkach Záhorského múzea v Skalici patrí spracovanie konope k nosným oblastiam dokumentácie tradičnej ľudovej kultúry vidieckeho prostredia Záhoria. Téma je zároveň spracovaná a sprístupnená formou vybranej časti v stálej expozícii múzea. Dve ťažiskové skupiny zbierkových predmetov pozostávajú z pomôcok spojených so spracovaním konopných vlákien a ľudových textílií z podomácky zhotoveného plátna. Prvú tvorí súbor hachlí na česanie vlákna, palicové a stojanové motovidlá na zmotávanie a meranie nití a jeden kompletný tkáčsky stav. Početne zastúpené sú aj horizontálne a vertikálne kolovrátky, ako aj prízemné a stojanové praslice slúžiace na skrúcanie vlákien do nite. Zo ženského ľudového odevu ide najmä o dvojdielne rubáše a rukávce, z mužského pracovné komplety v podobe košieľ a širokých gatí. Z interiérových textílií sú najvzácnejšie kútne plachty, posteľné prikrývky, obrusy a uteráky. Zaujmú precíznou výšivkárskou prácou, či už ide o výšivku podľa počítanej nite, alebo predkreslený vzor, najviac sú uplatnené techniky výrezu, hladkovania, formovania, krížikov a plného plochého stehu, viaceré sú v spodnej časti lemované pásom hrubej paličkovanej čipky.
K oblasti povrazníctva sa v zbierkach viaže horizontálny nástroj na výrobu konopných lán a povrazov. Zariadenie sa skladá z dvoch samostatných častí stojacich pri súkaní proti sebe. Ich vzdialenosť bola určená dĺžkou budúceho motúza alebo povrazu. Jedna časť zariadenia slúžila na skrúcanie vlákien do prameňov a druhá časť na zosúkavanie prameňov do šnúry. Vrchná drevená konštrukcia pozostáva z rámového dreveného stojanu a kovového spriadacieho stroja s prevodom ozubenými kolesami a ručnou kľukou. Ďalšími časťami sú tzv. šikanier s dvomi kladkami, drevené koleso s kľukou a dva hrebene. Zbierkový predmet s výškou 145 cm, šírkou 116 cm a hĺbkou 68 cm pochádza zo Záhoria približne z polovice 19. storočia.

K procesu výroby konopného oleja sa v zbierkach viažu tri pozdĺžne, ručne zhotovené drevené makety zobrazujúce priestor a zariadenie dielní na jeho výrobu. Najstaršia maketa zachytáva dielňu z 2. polovice 19. storočia. Je z moreného dreva červenohnedej farebnosti, rozmermi dosahuje výšku 23,5 cm, šírku 74,5 cm a hĺbku 33,5 cm, vznikla okolo polo-vice 20. storočia. Zachytáva zariadenia na drvenie a praženie konopného semenca, ústredný je vretenový lis s pozdĺžnou úzkou kladou a mohutným kolesom (dĺžka klady dosahovala v skutočnosti okolo 6 m).
Ďalšie dve makety zobrazujúce interiér olejárskej dielne sa vzťahujú priamo k lokalite Borský Peter a ich autorom je rodák Ján Jankovič (1904 – ?), ktorý pracoval ako miestny murár. Zhotovené boli v 70. rokoch 20. storočia s cieľom dokumentácie zaniknutého remesla obce a cenné sú najmä z dokumentačného hľadiska a zaznamenaného opisu činností. Obe sú zhotovené z dreva so základňou úzkeho pozdĺžneho tvaru. Zobrazujú vretenový lis s pozdĺžnou úzkou kladou a mohutným kolesom, ktorého komponenty sú ručne vyrezávané a spájané drobnými kovovými klincami, otáčavá vrtuľa v kolese lisu druhého modelu je sústružená. Prvá maketa má výšku 32 cm, šírku 119 cm a hĺbku 36 cm, druhá výšku 17 cm, šírku 88 cm a hĺbku 18 cm. Na prvej sa nachádza popis tlačenými písmenami zhotovený technikou vypaľovania do dreva s názvami činností rozdelených na štyri časti: vybíjanie semien, miešanie semien, praženie semien a zaťahovanie oleja. Maketa je datovaná dňom 5. apríla 1975 a označená nápisom Starodávna dielňa Búranská na výrobu konopného oleja. Druhá je rovnako označená menom autora a rokom 1978. Súčasťou výbavy dielní sú aj pozdĺžne drevené korytá a veľké varechy na miešanie oleja, pece s kotlami zhotovené zo sadry a plechu, druhá maketa má k piecke aj vysoký komín. K obidvom patria textilné figúrky (k prvej päť a k druhej sedem), oblečené v pracovnom ľudovom odeve vykonávajúce jednotlivé činnosti v dielni. Obzvlášť postavy na druhej makete sú pomerne detailne prevedené. Muži, venujúci sa fyzicky náročnému lisovaniu oleja, sú zobrazení v konopných košeliach a gatiach, prepásaní
zásterou. Ženy umiestnené v priestore stoja pri pražení a miešaní, oblečené sú v rukávcoch, živôtikoch, spodných a vrchných sukniach, na hlave majú šatky.

V zbierkach múzea sa napokon nachádzajú aj tri vysoké keramické nádoby valcovitého tvaru s úzkym hrdlom na uskladnenie konopného a ľanového oleja. Ide o dve hlinené a jednu kameninovú nádobu zo západného Slovenska z konca 19. storočia – 1. polovice 20. storočia. Na výšku dosahujú okolo 60 cm a majú objem približne 10 –15 l. Vysoké hlinené nádoby tohto tvaru mali však viacúčelové využitie, okrem uskladnenia tekutín mohli slúžiť aj na úschovu kyseliny sírovej, používanej v modrotlačových dielňach (podobné nádoby sú fotograficky zdokumentované na zachovalej fotografii z Richterovej dielne v Sobotišti z 1. štvrtiny 20. storočia).

Pramene a literatúra
ANDRUŠKOVÁ, Dita. Tradičná kultúra. In. Borský Mikuláš. (ed.) Viera Drahošová. Obec Borský Mikuláš, Záhorské múzeum v Skalici 2022, s. 170-171.
BENŽA, Mojmír. Tradičná kuchyňa Záhoria. Banská Bystrica: Signis 2024, s. 44.
BREZINA, Peter. Hospodárske dejiny. In. Borský Mikuláš. (ed.) Viera Drahošová. Obec Borský Mikuláš, Záhorské múzeum v Skalici 2022, s. 399.
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Heslo: Povrazníctvo. (eds.) Ján Botik, Peter Slavkovský. Bratislava: Veda 1995, s. 69-70.
HÉSEK, Matej. Kúty. Archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Rukopis, Kúty, 1954, s. 267. Záhorské múzeum v Skalici.
Sprievodný text k stálej expozícii Záhorského múzea v Skalici, časť Pestovanie konope. Autorka Mária Zajíčková, 2005, Archív Záhorského múzea v Skalici.
Tradičná kultúra regiónov Slovenska. (ed.) Zuzana Beňušková a kol. Bratislava: Veda 2005, s. 32.

Keď som bol malým chlapcom, mal som u starenky na dvore z plechových uhliakov a jedného skutočného bubna zostavenú „súpravu bicích“, pred sebou stojan na noty a na nich vytrhnutú stránku s notovým zápisom: „… pár skvelých nôt a hlas, ktorý mám…“, pieseň, ktorú naspievala Jana Kocianová. Po viacerých rokoch mi v ušiach dlhé mesiace znela snivá melódia „Neverím, že ma máš rada“. Síce bez slov,
ale k takej skvelej melódii už slová ani netreba. Až po čase som sa začal zaujímať o autora oboch piesní a zistil som, že ním je hudobný skladateľ Pavol Zelenay, pôvodom Záhorák. To ma len utvrdilo, aby som sa o tohto skromného, ale nesmierne umelecky invenčného, tvorivého a erudovaného človeka zaujímal bližšie. A tak sme s kolegom Robertom Bačom, ktorý sa poznal s Pavlom Zelenayom v Piešťanoch
a mal o ňom obsiahle podklady, pripravili pri príležitosti životného jubilea Pavla Zelenaya rozhovor.
Keďže sme na „pôde“ časopisu, ktorý sa venuje regiónu, v ktorom aj vy máte rodné korene, určite ste očakávali, že nás budú zaujímať vaše spomienky na detstvo, predovšetkým rodný Zohor a neskôr Gajary, kde žila vaša rodina.

Môj otec Emil Zelenay bol štátnym úradníkom, notárom. Údajne vedel dobre usporiadať administratívu obce, takže ho často prekladali na miesta, ktorých legislatíva to potrebovala. Bol to, samozrejme, aj dôvod na zvýšenie platu, preto sa tomu nebránil. Keď dal veci do poriadku – zvyčajne to trvalo niekoľko rokov – požiadal si o preloženie na miesto, ktoré rodine lepšie vyhovovalo. A to sa opakovalo, takže sme sa často sťahovali: Zohor, Bohunice, Gajary, Veľké Kostoľany, Sereď, Piešťany, Myjava. Potom sa naša rodina usadila v Piešťanoch, kde sme chodili do gymnázia. Otec dochádzal domov z ďalšieho pracoviska v Trstíne. Ja som sa narodil počas jeho pôsobenia v Zohore, 15. apríla 1928 ako prvý zo štyroch súrodencov. Po mne nasledovali ešte Aristid, tiež sa narodil v Zohore, potom Juraj (Veľké Kostoľany) a Marta (Bratislava). Mal som asi päť rokov, keď otca preložili do Bohuníc, takže moje spomienky sú limitované tak, ako u malých detí, no napriek tomu mi niektoré utkveli v pamäti. Dobre si pamätám na zohorskú tetku Francku. Mala obchod s miešaným tovarom oproti obecnému úradu, kde sme tiež bývali. Čo mala v obchode, to ma ani tak nezaujímalo, ale rád som k nej chodil na návštevu, lebo v obchode mala klietku s hrdličkou, a tá ma fascinovala. Samozrejme, nikdy som neodmietol cukrík alebo nejakú sladkosť, ktorú vytiahla z príslušného regálu.

Niekde neďaleko nás (asi iba cez uličku) býval a mal svoju tokársku dielňu pán Volkensdorfer. Ten sa mi zapísal do pamäti svojim veľkým darom: ku ktorýmsi narodeninám mi vyrobil a podaroval drevený detský tragač, na ktorý dokonca vyryl môj monogram. Myslím, že hovoril lámanou slovenčinou, lebo keď sme išli spolu s ním a s otcom na prechádzku okolo stavby nejakého domu, kde boli na hromade zložené škridlice, poznamenal: „Pekný romádko krillice.“ Táto veta mi navždy utkvela v pamäti.
Spomínam si na rodinu Schwachovcov, i keď ich deti boli odo mňa staršie a nezabúdam ani na Milku a Marienku Schlosserovcov. S nimi ma viaže nasledujúca príhoda. Ako dieťa som vraj nechcel jesť a bol som chudý. Preto moja mamička pozvala na obed Milku aj Marienku a prestrela pre nás troch v nádeji, že mi v ich spoločnosti bude lepšie chutiť. Im chutilo, ja som jedlo „babral“ ako vždy a keď sa najedli, rozdelil som im aj svoju porciu. Toto „kúzlo“ mojej mamičke vtedy nevyšlo. V tých rokoch bolo zvykom v mokrom počasí obuť si na topánky gumené prezuvky. Raz som sa tak prechádzal po dvore, keď som začul volať oknára, ktorý prechádzal dedinou. Veľmi pohotovo som prezuvkou spoľahlivo chránenou nohou vykopol pivničné okienko a utekal upozorniť rodičov, že práve sa naskytla príležitosť pozvať oknára. Vtedy som videl po prvýkrát, ako sa opravuje rozbité okno.
A ešte niečo som v Zohore zažil po prvýkrát: hral som sa na dvore, keď znenazdania mohutne zahrmelo. Vraj ostala za mnou iba žeravá čiara z dvora do náručia mojej mamičky – tak rýchle som bežal.
Pred niekoľkými rokmi som si bol v Zohore vybaviť niečo na obecnom úrade. Miestnosti nášho bývalého bytu slúžia dnes už iným účelom, ale neodolal som a s povolením pani starostky som sa mohol pozrieť do kancelárie – niekdajšej našej spálne, kde som sa narodil za asistencie pána doktora Bayera. Vedel som presne, kde je to miesto. Bolo to dávno…

Mal som asi päť rokov, keď sme sa v krutej zime sťahovali do Bohuníc (terajšie Jaslovské Bohunice), kde som absolvoval prvú triedu ľudovej školy. Gizela Járošiová, moja prvá pani učiteľka, mi na konci školského roka darovala rozprávkovú knižku s venovaním, z ktorého vyplýva, že som bol najlepším žiakom v triede. Potom nasledovali Gajary. Tam som vychodil druhú triedu ľudovej školy. Mamička ma nedávala strihať ako chlapca, nechávala mi dlhé, kučeravé vlasy. Kde sú tie časy?! Dovtedy som si veľmi neuvedomoval túto skutočnosť, ale v druhej triede som sa za to už ukrutne hanbil, že vyzerám ako dievča. Rok som to ešte vydržal, potom som si vymodlikal chlapčenský účes. Niekde mám odloženú jednu blond „lokňu“, ktorú mi odložili na pamiatku. Ani v Gajaroch sme sa dlho nezdržali, ale rád si spomínam na výlety k neďalekej rieke Morave. Tam sme sa v lete kúpali oproti rakúskej dedinke Dürnkrut. Myslím, že tam vtedy bol taký železný most, ktorý premosťoval Moravu. Odvtedy som tam nebol, neviem, ako to vyzerá dnes. Zaujímavá bola však cesta vedúca k Morave. Viedla popri neveľkých prírodných jazierkach s čiernou vodou, na ktorej boli biele lekná. Tie ma vždy lákali, ale čierna voda sa mi zdala byť veľmi nebezpečná. Plávať som vtedy ešte nevedel.
Pamätáte si z týchto obcí už z detstva na nejaké muzikantské osobnosti z rodiny, alebo povedzme aj z ľudového či učiteľského prostredia, ktoré by vo vás prebudili záujem o hudbu?
Ak som zdedil nejaké hudobné gény, tak to bolo celkom isto zo strany mamičkinej rodiny. Pochádzala z mnohodetnej rodiny. Jeden z jej bratov, Július, bol popri zamestnaní aktívny literát, Štefan spieval v jednom z popredných bratislavských spevokolov, myslím, že v tom, ktorý pôsobil pri Dóme sv. Martina. Sám som sa hudbou začal zaoberať o niečo neskôr, v tretej triede ľudovej školy vo Veľkých Kostoľanoch. Z otcovej iniciatívy som sa začal učiť hrať na husliach u pána učiteľa Šimora. Po absolvovaní štyroch ročníkov ľudovej školy ma otec „prevelil“ na gymnázium do Bratislavy o rok skôr, ako bolo zvykom. Tam ma začala učiť hrať na klavíri pani prof. Koňakovská-Royková.
Slovenská tanečná hudba a jej počiatky v 30. rokoch 20. storočia je jednou z vašich srdcu blízkych tém, ktorou ste sa zaoberali vo výskumnej práci a pri nej sa nedajú obísť mená dvoch Skaličanov – Františka Krištofa Veselého a Dr. Janka Blahu. Vnímate Skalicu a jej žičlivé a inšpiratívne hudobné prostredie ako niečo výnimočnejšie?
Keď sa niekto zaujíma o prvé kroky slovenskej populárnej hudby, narazí na Skalicu, aj keby nechcel. Myslím, že tam nebolo iba inšpiratívne hudobné prostredie. V tejto súvislosti stačí pripomenúť pána Dr. Pavla Blahu a jeho publicistické, politické či národno-buditeľské aktivity. Skalicu vnímam celkovo ako významné kultúrne centrum Slovenska.

Ako si spomínate na obdobie 60. rokov, kedy ste sa podieľali producentsky na jednom z najkvalitnejších albumov slovenskej hudby vôbec Zvonky zvoňte s ďalším slávnym Skaličanom Mariánom Vargom?
Do postavenia producenta tejto platne som sa dostal vďaka zhode okolností. Sám nepatrím do bigbeatovej generácie, som odchovanec big bandov swingovej éry. My fanúšikovia swingu sme sa nenarodili do obdobia, ktoré by bolo prialo tomuto štýlu. Naše snahy o modernizáciu slovenskej populárnej hudby v tomto duchu boli paralyzované politickou skutočnosťou. Swing bol zaznávaný ako potenciálny nositeľ ideologickej diverzie. Druhá polovička šesťdesiatych rokov minulého storočia priniesla istú liberalizáciu a ja som prijal ponúknuté miesto v bratislavskom rozhlase, kde som sa stal vedúcim redakcie populárnej hudby. Poučený vlastným osudom som si zaumienil, že nesmiem byť prekážkou vtedajším modernizačným snaženiam, ktoré reprezentovali snahy bigbeatových skupín. Preto som ich podporoval. V rámci tej istej liberalizácie mi ponúkol riaditeľ bratislavskej expozitúry Supraphonu pán Hajný producentskú zmluvu. Ochotne som ju podpísal a Zvonky zvoňte takto vznikli vlastne ako sampler dovtedajších rozhlasových nahrávok Prúdov. Chystal som sa na ďalšiu produkciu, keď ma p. riaditeľ vyzval, aby som si prišiel prevziať honorár za produkciu „Zvonkov“. Pri tejto príležitosti som si uvedomil, že nahrávanie bigbeatových skupín neorganizujem ako súkromník, ale ako rozhlasový pracovník, ktorý to má vo svojich povinnostiach. Vtedy sa u nás ešte nehovorilo o strete záujmov, ale ja som to tak akosi pociťoval. Vysvetlil som pánovi Hajnému, že z tohto dôvodu honorár nemôžem prevziať a s poľutovaním som ho požiadal o rozviazanie producentskej zmluvy. Tak sa skončila moja krátka kariéra producenta.
Mariána Vargu si od počiatku vážim ako vzdelaného muzikanta a invenčného hudobníka, ale musím sa priznať, že až od vás viem, že je pôvodom Skaličan.

Na ktorú z vašich piesní si najradšej spomínate – a nemusí to byť práve víťazná pieseň Pár nôt na Bratislavskej lýre 1976, prípadne s ktorým textárom a interpretom sa vám najlepšie tvorilo?
Skladby, piesne, básne, poviedky, romány, tie považujú ich tvorcovia za svoje duševné deti. Ani ja nie som iný. A aj deti svojich rodičov nebývajú všetky rovnaké. Isteže, z tých vydarenejších má človek väčšiu radosť, ale keď ich vytvárate, veríte, že robíte užitočnú prácu. S piesňami populárnej hudby je to tak, že ich publikum prijíma rozdielne. Dokonca tú istú pieseň rozdielne aj čo sa týka napr. vekovej generácie. A moje kritérium kvality nebolo vždy zhodné s tým, ako pieseň uspela vo verejnosti. Osobne som uprednostňoval harmonicky vynaliezavo vy-tvorené piesne – široká verejnosť skôr prijímala jednoduchú, nápaditú melodiku. Tieto dve veci sa ťažko spájajú a často bývajú dôvodom, ktorý odlišuje verdikty porôt od hlasovania publika. To bolo samozrejme v čase mojich kompozičných aktivít, ale aj tento fenomén podlieha času a vývinu. Ak vám niektoré z vašich „duševných detí“ prinesie priazeň širokej verejnosti, zákonite ju nemôžete vynechať zo spomienok, ku ktorým sa radi vraciate.
V čase mojej aktívnej činnosti ako autora populárnych piesní bolo skôr výnimkou ako pravidlom, že si autor hudby písal sám aj texty. A svoje piesne si sami spievali väčšinou šansoniéri. Dnes sú často integrované všetky tieto tvorivé činnosti a podľa mojej mienky sa tak začalo od dôb, kedy takíto tvorcovia chceli podať poslucháčom svoju osobnú výpoveď – posolstvo v nejakej veci, ktorú považovali za závažnú. Predtým sa zhudobňovali básne, alebo písali texty na hotovú hudbu. V období malého záujmu o slovenskú populárnu hudbu sa dokonca považovala za dôvod skutočnosť, že sa texty píšu na hudbu a nie naopak. Ja si myslím, že je jedno, či krajčír ušije najprv nohavice a potom sako – dôležitý je konečný výsledok. Proces, spôsob tvorby, nie je dôležitý, dôležitý je výsledok. Isteže to nemožno aplikovať na prípady, keď textár nepozná noty, alebo keby skladateľ nevedel čítať. Vyskúšal som si oba spôsoby a vždy sme v ďalšej spolupráci s textárom cizelovali konečnú podobu. Menili sme aj jedno, aj druhé. Otázka osoby interpreta je veľmi dôležitá. Každý etablovaný spevák má vytvorený svoj imidž, známy je jeho štýl, farba hlasu, spôsob, akým vystupuje. To umožňuje autorom, aby pre neho pripravili pieseň „na telo“. Inak sú odkázaní na hľadanie interpreta, ktorý je najbližšie ich predstavám. Vždy má však interpret možnosť ponúkanú pieseň prijať, odmietnuť, alebo požiadať ďalšie úpravy podľa vlastných predstáv. Napokon autori očakávajú, že interpret ich pieseň umocní svojím umeleckým vkladom. A to sa môže, alebo aj nemusí stať. To je riziko podnikania. Nestáva sa často, že by autori piesne vyslovili takú nespokojnosť s výkonom interpreta, že by odmietli už hotovú nahrávku. V procese prípravy na nahrávanie sa stávalo, že sa spolupráca z jednej alebo druhej strany prerušila, ale to sa nezverejňovalo. V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť, že veľmi závažnú úlohu v procese umeleckej realizácie piesne má jej úprava – aranžmán.

V poslednom období sa vám podarilo dokončiť antológiu slovenskej modernej populárnej hudby, čo je obdivuhodné
široké dielo s až desiatimi CD-nosičmi. Čím sa z oblasti hudby zaoberáte v súčasnosti?
Teším sa, že druhé, v tomto prípade súborné vydanie Antológie je v štádiu dokončenia. (To skončí neriešiteľné hľadanie jej prvých dielov z prvého vydania.)
Čakajú ma tiež korektúry tlače knižky Hudba – tanec – pieseň, ktorú som napísal so svojim priateľom Ladislavom Šoltýsom. Na priloženom CD nosiči bude obsahovať aproximatívnu diskografiu slovenskej populárnej hudby v digitálnej podobe. Mala by byť hotová v najbližšom
čase. Antológia, knižka a diskografia spolu úzko súvisia a podľa mojej mienky umožňujú utvoriť si zodpovedný obraz o slovenskej modernej populárnej hudbe, o jej vzniku a vývine v priebehu prvých tridsiatich rokov jej existencie.

Mlyny ako budovy s mechanickým zariadením určeným na mletie obilia alebo iných tuhých látok vzbudzujú nepretržitý záujem laickej i odbornej verejnosti. Literatúry k mlynárskej téme je dostatok i časopis Záhorie priniesol už viacero článkov o mlynoch a mlynároch. Systematicky sa historickému výskumu mlynov na Záhorí venuje PhDr. Mária Zacharová. Pozornosť sa však takmer v celej miere sústredí na
novoveké až najnovšie dejiny mlynov. V našom príspevku sa bližšie pozrieme na najstaršiu písomnú zmienku o mlyne na Záhorí. Presunieme sa až do 13. storočia a konkrétne do podhorskej obce Kuchyňa.

Nepriamu písomnú správu o Kuchyni poznáme už z roku 1206. Vtedy sa spomína chotárny názov Plaveckého Štvrtka Kuchynské pole. Viackrát doložené slovenské znenie názvu Kuchyne v 13. storočí svedčí o slovenskom obyvateľstve. Zdá sa, že názov mohol mať svoj pôvod v tzv. služobníckom systéme, čo by posúvalo vznik obce už pred 13. storočie, ba možno až do veľkomoravskej doby. Táto teória si však vyžaduje ešte ďalšie skúmanie.
Ak obyvatelia Kuchyne boli služobníkmi v rámci služobníckeho systému, mohli sa venovať zásobovaniu panských sídiel. V 11. – 12. storočí sa Kuchyňa nachádzala na okraji Uhorského kráľovstva, v konfíniu. Potraviny mohla dodávať asi do 20 km vzdialenej Stupavy alebo pravdepodobnejšie asi do 40 km vzdialeného Bratislavského hradu. Vo veľkomoravskom období bolo Záhorie spojnicou medzi dvomi časťami
krajiny, Kuchyňa by ležala v blízkosti cesty spájajúcej najdôležitejšie centrá Mikulčice-Valy, Břeclav-Pohansko a Devín, Bratislava. Čiže jej služobnosti pre Bratislavu či Devín by mali zmysel aj v tomto období.
Z 13. storočia máme zachovaných hneď niekoľko písomností súvisiacich s Kuchyňou. Informácie z nich nám po náročnom rozpletení dovoľujú zrekonštruovať chronologický sled udalostí v Kuchyni. V roku 1291 uhorský kráľ Ondrej III. (1290 – 1301) dedične daroval Kuchyňu svojmu vernému Deprehtovi, synovi bratislavského vilika Kuntha. Listina uvádza, že Kuchyňu udelil Deprehtovi už Ondrejov starý otec Belo. Belo bol uhorským spolukráľom od roku 1214 a samostatným kráľom od roku 1235 do roku 1270. Isto nemôžeme uvažovať o dobe darovania Kuchyne Deprehtovi už v dobe Belovho spolukraľovania. To by bol Depreht v roku 1291 už nesmierne starý. Podľa ďalších správ v roku 1238 bol kráľom Belom prostredníctvom bratislavského župana Ondreja v Kuchyni bratislavským rehoľným sestrám darovaný mlyn a v roku 1244 im bolo toto darovanie potvrdené. K tomuto kroku by zrejme nedošlo, ak by bola Kuchyňa už v súkromných rukách Deprehta. Navyše, ak by Depreht získal Kuchyňu v 30. alebo prvej polovici 40. rokov 13. storočia, v roku 1291 by už bol vo veľmi pokročilom veku. Preto treba skôr uvažovať o darovaní Kuchyne Deprehtovi až v druhej polovici Belovej vlády. Depreht v roku 1291 získal Kuchyňu dedične, aj pre svojich potomkov, dovtedy ju teda držal len na dobu dĺžky svojho života.

Vráťme sa však k mlynu. V roku 1238 bratislavský župan Ondrej poslúchol nariadenie uhorského kráľa Bela a udelil bratislavským rehoľným sestrám mlyn v Kuchyni. Táto správa je najstarším písomným dokladom o existencii mlyna na Záhorí. A navyše poznáme aj jeho bližšiu špecifikáciu – mal dva mlynské kamene. Podhorie Malých Karpát s dostatkom prudkej horskej vody dávalo dobrý predpoklad pre stavby a využívanie mlynov. Jednotlivé podhorské záhorské obce ich podľa správ zo 16. storočia mali aj viacero – dva, tri, ba aj viac. Správa o mlyne z roku 1238 vzbudzuje pozornosť i preto, že jej autor cítil potrebu tento mlyn bližšie konkretizovať. Rehoľným sestrám bol darovaný mlyn – s dvomi kameňmi, pri kostole. Bola by nutná táto konkretizácia, keby bol v dedine iba jeden mlyn? Alebo to naznačuje, že mlynov tu už vtedy stálo viacej?
Komu bol mlyn darovaný? V listine sa ako obdarované spomínajú rehoľné sestry z Bratislavy bez bližšieho určenia. Uvedené rehoľné sestry mohli byť jedine cisterciánky, ktoré prišli do Bratislavy asi krátko pred rokom 1235. Tu sídlili niekedy do 60. – 70. rokov 13. storočia. Následne až v roku 1297 ich kláštor i s majetkami prevzali klarisky.
Ďalšou dôležitou informáciou o Kuchyni z roku 1238 je existencia kostola. Uvedený mlyn mal stáť v blízkosti kostola. A opäť ide o prvenstvo. Je to najstaršia písomná správa o kostole na Záhorí. Zdôrazňujem, že ide o správu o kostole zachytenú písomne, v listine, pretože kostolov na Záhorí bolo v tomto čase už viacero. Tento kostol bol zasvätený svätému Mikulášovi, o čom svedčí donácia Deprehtovi z roku 1291. A toto je zase najstaršie písomne doložené patrocínium na Záhorí. Patrocínium svätého Mikuláša je v Kuchyni živé dodnes, hoci už bolo prenesené na novší kostol.
Pohnuté obdobie tatárskeho vpádu v rokoch 1241 a 1242 i následný hladomor spôsobili neistotu medzi ľuďmi. Mohol to byť podnet, aby bratislavské cisterciánky žiadali o potvrdenie svojich majetkov. S touto prosbou predstúpili pred kráľovského taverníka a bratislavského župana Matúša, ktorý im novou listinou v roku 1244 potvrdil majetky – lúku pri potoku Vydrici a kuchynský mlyn. Okrem informácie, že v roku 1244 mlyn v Kuchyni stále patril bratislavským rehoľným sestrám, sa nič nové o obci nedozvedáme.

Ak v dedine stál mlyn s dvomi kameňmi, musíme v jej chotári predpokladať obilné polia. Samozrejme, že mlyn mohol slúžiť aj pre obyvateľov blízkych dedín a finančný profit z neho mali bratislavské rehoľné sestry. V 13. storočí máme v bezprostrednej blízkosti Kuchyne písomné doklady o existencii Perneka a Jablonového. Otázkou však je, či už aj tieto dediny nemali svoje vlastné mlyny. Bohatá mlynárska tradícia záhorských dedín ležiacich na úpätí Malých Karpát je dostatočne doložená od 16. storočia. V súvislosti s kuchynským mlynom by pre nás mohol byť prínosom dôkladný architektonický výskum mlyna dodnes stojaceho pri kostole. Budova má síce novoveký ráz, no badateľné sú na nej aj prestavby a niektoré časti naznačujú starší vek.
V ďalších rokoch prebehlo vyššie opísané prevzatie Kuchyne Deprehtom a v roku 1291 jeho potvrdenie. No z tohto potvrdenia sa dozvedáme i iné podrobnosti. Keď Depreht získal Kuchyňu, prislúchala pod Bratislavský hrad. To by mohlo naznačovať, že Plavecký hrad, do ktorého panstva Kuchyňa patrila v 14. storočí, ešte v tej dobe nemusel stáť a Kuchyňa nebola súčasťou jeho panstva. Depreht dostal Kuchyňu ako prázdnu a obyvateľmi opustenú. To nebolo nič neobvyklé. Veď i Alexander a Sebuš dostali v roku 1217 pustú a neobývanú Skalicu. Vyľudnenie Kuchyne môžeme azda predpokladať pod vplyvom tatárskeho vpádu a Deprehtovou úlohou bolo jej nové osídlenie. Po roku 1291 sa nám priame písomné zmienky o Kuchyni na trištvrte storočia vytrácajú, ba vôbec nové správy sa dozvedáme až v roku 1394.

Obec Kuchyňa nám vystupuje na svetlo dejín od začiatku 13. storočia, odkedy je možné sledovať jej dejiny na základe zachovaných písomných prameňov a v tomto zmysle sa radí medzi „najstaršie“ dediny na Záhorí. Od 13. storočia môžeme bezpečne konštatovať kontinuitu jej osídlenia. Presnejšiu dobu vzniku obce nám však dnes známe pramene nedovoľujú poznať. V každom prípade ale vieme, že v roku 1206 už existovala a v roku 1231 bola majetkom komesa Alexandra. Stál v nej Kostol svätého Mikuláša a mlyn s dvomi mlynskými kameňmi, ktorý patril bratislavským cisterciánkam. Asi v 50. – 60. rokoch 13. storočia získal prázdnu a vyľudnenú Kuchyňu Depreht a v roku 1291 mu jej držba bola potvrdená. Približne v poslednej tretine 13. storočia vyrástol nad dedinou kamenný hrádok. V 14. storočí sa dedina zaradila medzi príslušnosti Plaveckého panstva a možno v jej chotári predpokladať ťažbu drahých kovov. Bola samostatnou farnosťou s vlastným farárom.
Kuchynský mlyn v roku 1238 už stál. Nepoznáme rok jeho založenia. Bez odborného architektonického a archeologického výskumu nemôžeme nepochybne stotožniť dodnes stojacu stavbu mlyna so spomínaným mlynom z 13. storočia. Taktiež nemôžeme bezpečne tvrdiť, že kuchynský mlyn je tým najstarším na Záhorí. Každopádne ide o najstarší mlyn známy zo zachovaných písomných dokladov, dokonca so základným popisom, a zostáva nám ešte dostatok priestoru na ďalšie skúmanie a objavovanie jeho fenoménu.

Použité pramene a literatúra
Magyar Nemzeti Levéltár, Országos Levéltára Budapest, Diplomatikai Levéltár, č. 45, 276, 1327, 12033, 24325, 36431.
HALLON, Pavol. Z dejín obce Kuchyňa. Kuchyňa: Obec Kuchyňa, 1996.
Historický slovník slovenského jazyka II, K – N. Ved. red. Milan Majtán. Bratislava: Veda, 1992.
NEMČEKOVÁ, Mária. Pôsobenie Rádu sv. Kláry v Uhorsku a na Slovensku. In Konštantínove listy, roč. 12, 2019, č. 1. Šéfred. Peter Ivanič. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2019, s. 59-75.
VRABLEC, Pavol. O obci Kuchyňa v stredoveku. In In honorem et memoriam viri doctissimi. Zborník k nedožitým deväťdesiatinám prof. Vincenta Sedláka. Zost. Miloš Marek. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2021, s. 105-119.
ZACHAROVÁ, Mária. Mlyny a mlynári na Plaveckom panstve do konca 18. storočia. In Malacky a okolie 9. História. Ed. Pavol Vrablec. Malacky: Mestské centrum kultúry Malacky, 2016, s. 45-62.