Región Záhorie oslobodili vojská 2. ukrajinského frontu, vedeného maršálom Radionom Jakovlevičom Malinovským v rámci bratislavsko-brnianskej operácie, ktorá začala 25. 3. 1945 a trvala do 5. 5. 1945. Unín, ako i susedné obce, oslobodili konkrétne vojaci 53. armády, 49. streleckého zboru veliteľa generálporučíka Jurija Nikitina Terentievova, ktorí postupovali v smere od Piešťan cez Biksádsky priesmyk pri Bukovej na Plavecký Peter, cez Lakšársku Novú Ves, Štefanov, Unín k Holíču a k Morave.
Skôr, ako sa budeme venovať frontovým udalostiam, pokúsme sa načrtnúť obraz obce v období Slovenskej republiky. Podľa štatistík mal Unín 322 domov, v ktorých žilo asi 1 420 obyvateľov. Politicky patrila obec do Skalického okresu. V obci sídlil Obvodný notársky úrad, ktorému podliehal i susedný Radimov. Okrem židovskej náboženskej obce, ktorá mala okolo 25 členov, temer všetci obyvatelia sa hlásili k rímskokatolíckemu vierovyznaniu.
Po vyhlásení autonómie Slovenska v roku 1938 sa politické strany, ktoré podporovali program autonómie, zlúčili s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS) do Strany slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ). Socialistické, komunistické a židovské politické strany boli v roku 1939 rozpustené. Z prvorepublikových politických strán, ktoré v obci fungovali (ľudová, agrárna, židovská a komunistická strana), zostala po zákaze len HSĽS (ľudová), ktorá mala okolo 200 členov. V októbri 1938 vznikla v obci asi stočlenná polovojenská organizácia Hlinkovej gardy (HG), ktorá mala zabezpečovať poriadok a bola politicky naviazaná na HSĽS. Výchovu dorastu v intenciách HSĽS zabezpečovala Hlinkova mládež (HM), delená na pobočky pre chlapcov a dievčatá. Veliteľmi HM boli miestni učitelia. Každý oddiel mal okolo 140 až 150, neskôr asi 100 detí. V júni 1939 bolo nariadením rozpustené obecné zastupiteľstvo a pre obec bol menovaný vládny komisár s 2 poradcami. Starosta bol menovaný až v októbri 1944.
Na väčšinu obyvateľstva v prvých rokoch Slovenskej republiky nedoliehala vojna bezprostredne a mohli viesť pomerne pohodlný a nerušený život, porovnateľný s predvojnovým obdobím. Hospodársky sa obyvateľstvu do roku 1944 viedlo relatívne dobre a nepociťovali dôsledky vojny. Niekoľkí, ktorí odišli pracovať do Ríše, si finančne pomohli. Na začiatku vojny pracovalo v Nemecku desať mužov, s meniacou sa situáciou na frontoch ochaboval i záujem o prácu v Nemecku. V roku 1942 tam pracovali len traja. Ekonomická prosperita sa odrazila i vo výstavbe – v roku 1940 pristavili dve triedy školy a učiteľský byt, v rokoch 1942-44 prebiehala elektrifikácia obce a v roku 1943 bola postavená nová pálenica, i keď ako súkromný podnik. Roľníci museli odvádzať štátu predpísaný kontingent obilia, zemiakov, mlieka a dobytka za štátom garantovanú cenu. Ročne to predstavovalo z obce okolo 200 ks hovädzieho dobytka, v roku 1944 to bolo 240 kusov.
Výrazným biľagom bola perzekúcia občanov židovskej národnosti, ktorá v roku 1942 viedla k zbaveniu ich občianstva SR a deportácii. Obec Unín nebola výnimkou. Väčšina miestnych židov bola deportovaná v dvoch vlnách, a to 19. 4. 1942 a 6. 6. 1942 z Holíča nočnými vlakmi do Žiliny. Ako poslední z obce boli začiatkom decembra deportovaní do pracovného tábora v Seredi mäsiar Leo Richter, jeho matka Jozefína a jej dvojročná vnučka Ester Weissová, ktorá bola na martinské hody 1942 pokrstená. Na Štedrý deň 1942 prijala krst štvorčlenná rodina Hermana Elberta. V obci zostal koncom roka 1942 len Vojtech Haberfeld ako správca bývalého majetku Viliama Bergera.
Vážnosť situácie v súvislosti s vojenskými udalosťami vnímali v roku 1944 ľudia už reálne, keď sa čoraz častejšie v dôsledku náletov nepriateľských lietadiel vyhlasoval letecký poplach – prudkým zvonením s prestávkami na zvon v Kaplnke sv. Barbory. Počas poplachu sa nikto nesmel zdržiavať na uliciach, prerušilo sa vyučovanie a deti sa posielali domov. Školský rok 1943/44 sa skončil už 20. 6. 1944. Našťastie obec v tomto roku nebombardovali, len pri guľometnej prestrelke medzi stíhačkami zasiahlo niekoľko striel dom Pavla Poláka v dolnom konci a rozbili mu niekoľko škridlíc a oblok. Pri Šinkerku núdzovo zhodilo spojenecké lietadlo tri bomby a v lese zasa nemecké lietadlo tri benzínové nádrže. Taktiež sa v lese našiel anglický padák.
Vypuknutiu SNP predchádzalo od 12. 8. 1944 na celom území SR vyhlásenie stanného práva a povolanie záložníkov k vojenským útvarom. Väčšina záloh z obce nastúpila k vojenskej posádke do Trnavy, ktorá sa k povstaniu pridala. Dobrovoľníkom z obce, ktorí sa chceli pridať k partizánom v Brezovej pod Bradlom, sprostredkoval kontakt miestny občan Štefan Žídlik. Patril k predvojnovým členom KSS a za reči proti štátu bol zaistený v Ilave od 8. 5. do 17. 8. 1939. Š. Žídlik udržiaval kontakt s partizánmi, zabezpečoval im proviant a robil im spojku. Z obce odišli k partizánom Anton Halabrín, Štefan Ryšálek, Ľudovít Matuškovič a Ľudovít Mokrohajský, ktorý ale pochádzal zo susednej Petrovej Vsi. A. Halabrína ako i Ľ. Matuškoviča zajali 2. 12. 1944 v okolí Banskej Bystrice. Po potlačení povstania sa 6. 11. 1944 vrátil domov Š. Ryšálek a bol zaistený Pohotovostným oddielom HG (PO HG) z Holíča, ktorý ho vypočúval. Následne PO HG zatkol Š. Žídlika, 7. 11. 1944 ho eskortovali do Bratislavy a odtiaľ do koncentračného tábora Mauthausen v Rakúsku. Domov sa vrátil až po oslobodení tábora Američanmi 22. 5. 1945.
Do SNP sa zapojili viacerí ako vojaci alebo záložníci slovenskej armády. Niektorým sa podarilo dostať domov či už pred alebo po potlačení povstania. Pavol Pivák sa zapojil do povstania v okolí Žarnovice a Alojz Vanek v Banskej Bystrici. Iní nemali také šťastie a padli do nemeckého zajatia. Pod Poľanou zadržali nemecké jednotky 20. 10. 1944 Imricha Oprchala a deportovali ho do tábora v Milbergu, neskôr do Grünheidu. V ten istý deň 20. 10. 1944 chytili v Starých Horách nad Banskou Bystricou Alexandra Ovečku a Vojtecha Fišeru. Obidvoch odviedli do Friedbergu, kde pracovali v lese. Neskôr boli zamestnaní v cukrovare. 28. 4. 1945 ich oslobodili Američania. Rovnako dopadli Matej Valentovič, Alojz Lipár, Ján Drinka, Vendelín Vlk a Ján Dobiáš. Posledne menovaného chytili 29. 10. a odviezli ho do Keisentanbrücku, odtiaľ ho 13. 12. 1944 previezli na majer Einhof. Pred približujúcim sa frontom ich dozorcovia od 2. 4. 1945 hnali do Riedu. Nakoniec i jeho v samotnom závere vojny 5. 5. 1945 oslobodili Američania. Zajatci trpeli nedostatkom jedla, zlým zaobchádzaním, týraním a ťažkou prácou. Podmienky boli natoľko kruté, že následkom hladu a celkového vysilenia organizmu zomrel v zajatí 34-ročný Ján Drinka. Doma po ňom zostala manželka s tromi maloletými deťmi. Do nemeckého zajatia sa dostal i Martin Štepánik. Ako vojak rýchlej divízie Slovenskej armády v Rumunsku dezertoval. Na slovenských hraniciach ho Nemci zaistili a deportovali do tábora v Nemecku. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť, ale takmer doma, pri Skalici, ho chytili, zatvorili a v Malackách uväznili. V marci 1945 ho prepustili na slobodu.
Niektorí dezertovali od svojich posádok a SNP sa nezúčastnili. Od 14. 9. 1944 bol pokladaný za zbeha Ladislav Matušovich, ktorý dezertoval z Galanty od 23. pešieho pluku 15. roty. V súvislosti s povstaním a blížiacim sa frontom sa v lete 1944 odovzdali evidenčné kone do užívania vojenskej správy. Nariadenie sa týkalo koní starších ako tri roky. Z Unína ich bolo evidovaných 61 ks.
PO HG, ktorý ako jediný mal dôveru nemeckej armády, prišiel viackrát do obce hľadať partizánov. Upodozrievali lesného hájnika Antona Hladíka, ktorý býval v lese v „Jágarni“, že ukrýva a podporuje partizánov. Materiálne podporovali partizánov Václav Matuský, Otto Sovík (poskytoval informácie a živobytie pre partizánov), Martin Rehák (nakúpil zbrane a strelivo pre partizánov) a mlynár Pavel Móro, ktorý im venoval 600 kg múky a 200 korún na zbrane.
Pred blížiacim sa frontom muži pracovali na opevňovacích prácach, výnimku mali členovia Civilnej Protileteckej Obrany (CPO), čo bolo 18 mužov s veliteľom Alexandrom Flamíkom, ktorý bol v obci rechtorom, teda učiteľom – v jeho prípade riaditeľom školy – a zároveň organistom v kostole. CPO sa členila na služby požiarne, samaritánske, poriadkové, poplachové, dezinfekčné, spravodajské, odpratávacie a zastieracie. Oslobodenie od účasti na opevňovacích prácach žiadali vo februári 1945 pre 20 osôb i hasiči. Nezabúdajme, že platilo zatemnenie okien od 17. hod. do 7. hod. ráno. S predlžujúcimi sa dňami sa skracovalo zatemnenie.
Obec si pre svoju polohu vyhliadlo za miesto možnej evakuácie viacero korporácií. Evakuanti mali byť umiestnení v piatich triedach školy, do každej triedy sa vmestilo okolo 15 postelí. Pôvodne mali prísť evakuanti zo Spiša, potom nemecké vojsko, záujem prejavili i trnavské uršulínky (83 osôb), učtáreň hlavného veliteľstva žandárov v Bratislave, PO HG a napokon 10. 2. 1945 – vtedy skončilo vyučovanie – prišli do školy členovia HM z východného Slovenska, ktorí v škole zostali do 3. 4., keď sa rozbehli a poukrývali po jednotlivých hospodárstvach. Povrávalo sa, že mali vraj ísť s Nemcami.
Na 1. 4. pripadla Veľká noc. V tento deň začali do obce prichádzať prví nemeckí vojaci, ktorí sa ubytovali na Malej strane, ale i inde ako prichádzali. Keď sa na druhý deň na Veľkonočný pondelok išlo na „šlahačku“, ploty medzi jednotlivými domami už boli zrušené, takže sa dalo voľne prechádzať i krížom cez dvory. V stredu 4. 4. prišiel do dediny technický oddiel slovenských vojakov z Bratislavy, ktorým velil plk. Štefan Tatarka a oddiel pplk. Šmigovského. Š. Tatarka do Unína evakuoval i svoju rodinu. Velitelia sa ubytovali na fare. Nemeckí vojaci odzbrojili slovenských vojakov. Pôvodne mal oddiel pplk. Šmigovského z obce odísť 5. 4., no vojaci dezertovali – mnohí sa prezliekli do civilných šiat – a oddiel sa rozpadol. Pred blížiacim sa frontom Nemci do obce privážali muníciu, ich obrnené vozidlá stáli v rade za sebou od dolného konca obce až k Lipkám v Brovištiach. V lesoch sa vraj skrývalo okolo 60 partizánov. Nemeckí vojaci sústredení v obci mali za úlohu chrániť ustupujúcu nemeckú armádu v smere od Senice na Holíč a na Moravu, pretože ústupovú cestu na Šaštín a Brodské už kontrolovali sovieti.
Vo štvrtok večer 5. 4. sa nad obcou objavili sovietske prieskumné dvojplošné lietadlá. Večer niekto v obci zažal pouličné osvetlenie, ktoré Nemci poodstreľovali. Toto bolo jedným z dôvodov, prečo bola napokon najviac poškodená vojnovými udalosťami v rámci Skalického okresu. Naďalej počas piatka prichádzali do obce nemeckí vojaci. V budove školy si zriadili telefónnu ústredňu a veliteľstvo mali v dome u Hoferkovcov (dnes Flajžíkovci) oproti kaplnke. Večer o 22. hod. (niektoré pramene hovoria o štvrtku 5. 4.) padli pred školu dve bomby, ktoré zabili troch vojakov a dva kone. Zasiahli i dom 86-ročného Jána Sprušanského, bývajúceho oproti škole. I napriek ošetreniu, ktoré mu poskytol nemecký lekár, o dva dni podľahol následkom zranenia. Ešte 1. 3. 1945 dopadli na okraj obce (dnes v časti Nová ulica) dve anglické bomby.
Priamy boj sa strhol v sobotu 7. 4. nad ránom okolo tretej hodiny. Hlavný smer útoku na Unín bol vedený od Štefanova cez Korytá. Sovietska Červená armáda vstúpila do obce 7. 4. okolo 14. hod., ale boje pokračovali i v nedeľu 8. 4. Z radov Červenej armády padlo asi 35 vojakov, ktorí boli pochovaní v katastri Unína, ale podľa pamätníkov väčšina padlých pri bojoch o Unín bola pochovaná v chotári Štefanova, kde neoficiálne malo byť v troch spoločných hroboch pochovaných asi 300 vojakov, ktorí zostali neexhumovaní. Ďalších cca 130 tiel exhumovali a previezli do Bratislavy na Slavín. Straty na nemeckej strane nie sú známe. Keďže im to okolnosti dovoľovali, svojich padlých si brali so sebou. Počas prechodu frontu zahynuli z miestnych obyvateľov 48-ročná Kristína Flamíková a jej 17-ročná dcéra Terézia pri dopade míny, keď prechádzali z úkrytu do úkrytu (č. d. 32). Spolu s nimi zahynul i 19-ročný Štefan Kuzma z Lutiny (okr. Sabinov), ktorý prišiel do obce ako člen HM z východu Slovenska. Ďalšou obeťou bola 58-ročná Agnesa Michálková, už zmieňovaný 86-ročný Ján Sprušanský a vdova Janka Gebayová, ktorá bola v obci evakuantkou. Na následky ranenia mŕtvice, ktorú dostal z ostreľovania obce, zomrel Ján Sňada. K vojnovým obetiam treba rátať 14-ročnú Rozáliu Žilínkovú, ktorú 5. 6. 1945 zachytil pri práci na poli podvozkom sovietsky pilot a usmrtil ju a Jána Drinku, ktorý zahynul v koncentračnom tábore. Marek Tomašovič zostal vojnovým invalidom.
Spomedzi záhorských obcí dopadol Unín najhoršie. Z 322 domov zhorelo 53 do základov, v jednom prípade zhorela polovica domu, päť domov prišlo o jednu stenu, jeden dom bol tak poškodený, že sa musel asanovať a na jednom dome bola poškodená strecha. Zhorelo 150 stodôl a vyše 200 chlievov a maštalí. Zo severnej strany bol poškodený farský Kostol sv. Martina a Kaplnka sv. Antona. Kostol bol v rokoch 1947-49 opravovaný. Celková vojnová škoda na majetkoch v obci bola vyčíslená na 14 292 837,30 Ks. Na porovnanie v Brodskom, ktoré bolo druhou najpostihnutejšou obcou v Skalickom okrese, zhorelo z 587 domov 49 a 8 bolo poškodených, v susednom Radimove boli zo 165 domov zničené tri, v Skalici z 1 400 domov taktiež tri a v Holíči nebol vojnovými udalosťami zničený žiadny dom. Pre najviac postihnutých 14 rodín z obce sa žiadala podpora z fondu pre vybombardovaných. Výbor Okresného národného výboru v Skalici z celkovej sumy 600-tisíc korún, ktorú získal pre celý okres, poskytol Unínčanom 60-tisíc korún podpory, takže z pôvodných návrhov, ktoré počítali s podporou od štátu až do polovice škôd, ju nakoniec dostali len do jednej štvrtiny. Najviac postihnutým rodinám, a to rodine Petra Michalka (bývali na Hornom konci pri moste) a rodine Alexandra Fagana (bývali na Malej strane pri potoku pri Vrabcovej uličke) poskytol správca farnosti Jozef Hrčka ubytovanie v časti fary. Pre pohorelcov sa vo výmole k Brovištiam otvorila pieskovňa a vyše stovka občanov si podala žiadosť o úľavu na stavebné drevo.
Prechod frontu a pobyt vojska so sebou niesli záťaž pre obyvateľov. Za obeť vojsku padli mnohé komory, pivnice, chlievy, maštale a stodoly. Červená armáda si z obce zobrala 150 koní, 120 ks dobytka a 180 ks ošípaných, z ktorých časť si zobralo vojsko a časť zhorela pri prechode frontu. Chýbalo krmivo, a tak sa kŕmilo zeleným, automatický mlyn Mórovcov v obci nefungoval, lebo vojsko zobralo remene a zásoby obilia a múky rozobrali vojaci i obyvatelia. Škody na poľnohospodárskych plodinách a stromoch v dôsledku bojov boli odhadnuté na 50 % v extraviláne, v intraviláne až na 80 %.
Po prechode frontu sovieti používali týždeň školu ako poľnú nemocnicu. V obci bol utvorený 15-členný Revolučný národný výbor na čele s Alexandrom Vaňkom a bola zriadená miestna milícia, ktorá dbala na bezpečnosť a majetok v obci. Milícia mala do 25 členov s denným platom 40 korún a existovala ešte v polovici júla 1945. Voľby do nového národného výboru sa konali 6. 5. v Potravnom spolku a volilo sa aklamačne. Členmi národného výboru mohli byť len členovia z demokratickej alebo komunistickej strany, pričom sa vyžadovalo paritné zastúpenie obidvoch strán. Novozvolení členovia národného výboru – 18 členov a šesť náhradníkov – si zvolili za predsedu Severína Ovečku, za podpredsedu Alexandra Vaňka, ktorý sa koncom mája 1945 vzdal funkcie, za pokladníka Alexandra Flamíka, správcu školy a za tajomníka Dezidera Lukačoviča, dovtedajšieho obvodného notára. V júni 1945 bol v obci zriadený miestny ľudový súd, ktorý pozostával z predsedu, podpredsedu, žalobcu, zástupcu, desiatich prísediacich a desiatich náhradníkov.
Front zanechal v katastri obce sedem zničených nemeckých a sovietskych tankov, z toho päť sovietskych bolo zničených v Korytách, štyri automobily a motocykel, ktoré však boli rozobraté na súčiastky a prakticky z nich zostali len kostry. O autá prejavili záujem drobní podnikatelia z obce. Ďalej ostalo po vojskách v obci niekoľko dielov vojenského ošatenia a väčšie množstvo nábojov, delostreleckých granátov, mín, dve protitankové päste a nášľapná mína. Munícia bola sústredná v chotári a kým ju neodviezli, bola viditeľne označená.
Po oslobodení obce, ako front pokračoval smerom na západ, muži z obce vykonávali pre vojsko pomocné, predovšetkým technické práce. Od 23. do 29. 4. sa 140 chlapov z obce zapojilo do opravy mostov a železnice v Břeclavi, kde napr. vozili štrk, iných desať mužov týždeň odvážalo z obce do Holíča zdravotnícky a vojenský materiál. Celkovo Červená armáda využívala služby miestnych povozníkov od 10. 4. do 31. 5. 1945. Povozníkom bola za ich prácu vyplácaná denná mzda 150 korún.
Vojaci Červenej armády, ktorí boli najprv pochovaní na rozličných miestach chotára (napr. štyria pri múre cintorína, niekoľkí pri pomníku padlých) – cca 35 mužov, boli začiatkom decembra 1945 pochovaní v spoločnom hrobe pri vchode do cintorína. Vo februári 1946 boli opäť exhumovaní a prevezení na bratislavský Slavín. Pôvodne sa počítalo s postavením pamätníka padlým vojakom v Uníne, ale pretože boli vojaci pochovaní na Slavíne, projekt sa napokon nerealizoval.
Z podpory UNRRA (Správa spojených národov pre pomoc a obnovu) v lete 1945 dostali obchody v obci (Potravné družstvo, obchod Karola Kokrhela a obchod Františka Špinára) prídel koloniálneho tovaru – 10 kg kávy, 4 kg čaju, 10 kg sušených sliviek, 5 kg džemu a 50 kg sušienok pre Unín a Radimov.
Z koncentračného tábora sa vrátili domov Štefan Žídlik a Jozef Feldbauer. Leovi Richterovi sa podarilo ujsť z tábora v Seredi, ale predtým, ako sa pridal k partizánom, sa ešte niekoľko dní skrýval v Bratislave.
Prvé výročie oslobodenia si obce Unín a Radimov pripomenuli spoločne 7. 4. 1946 pri Radimovských lipkách slávnostnou bohoslužbou, pri ktorej bol posvätený nový kríž.

Pramene a literatúra
MV SR, Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. ONV Skalica, šk. administratívne spisy, rok 1945 a 1946; f.
ObUMNV Unín, šk. administratívne spisy, 1945/1 a 1945/2, šk. zápisnice, 1945 a 1946.
OcÚ Unín, Pamätná kniha obce Unína vedená od roku 1934.
ZŠsMŠ Unín, Kronika rím. kat. ľud. školy v Uníne.
Spomienkové rozprávanie Jozefa Hoferku (*1929).