streda, 5 februára, 2025
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

Záhorské múzeum
830 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Život v Šaštíne za prvej ČSR na stránkach staničnej kroniky

0

História písania staničných kroník, resp. Pamätných kníh železničných staníc, sa začala v roku 1923. Sú cenným zdrojom informácií nielen k dejinám železníc, ale takisto k regionálnym dejinám. Bezprostredne zachytávajú udalosti, odohrávajúce sa v konkrétnej obci alebo meste očami prednostov železničných staníc. Cítiť z nich svetonázor pisateľa, ktorý do nich pretavuje svoje pocity a názory na vtedajšie dianie. V článku sa pokúsime priblížiť život obyvateľov Šaštína v období prvej ČSR, teda v rokoch 1918 – 1939 tak, ako ho videl a vnímal prednosta miestnej železničnej stanice. Staničnú kroniku viedol od roku 1924 Petr Paulu, ktorý v jej úvode zdôraznil starobylosť Šaštína a načrtol jeho dejiny. Z toho vyplýva, že historické povedomie domáceho obyvateľstva muselo byť na dobrej úrovni, keďže v kronike, aj keď s nepresnosťami (odstránenými do súčasnosti historickým výskumom), je uvedené okrem iného, že Šaštín získal privilégiá od Ctibora zo Ctiboríc, že bol dlho majetkom Coborovcov a neskôr cisárskej rodiny, ako i to, že v ňom bola vybudovaná kartúnka (označovaná v kronike ako rukodielňa) a po jej zániku založený Rudolfom Puthonom cukrovar.
Šaštín bol a stále je významným pútnickým miestom, čo zdôraznil v pamätnej knihe aj autor, ktorý o púťach v úvode napísal: „Záhodno je v nedeľu, sviatok alebo v ktorýkoľvek pútnický deň sem prijeť. Vtedy možno obdivovať rôzné pestré kroje slovenských a moravských pútnikov, pozorovať čilý život pri kláštore a v mestečku, prezerať bohato zariadené krámy a obchody na devotionale a iné pútnické zbožie.“ Počas pútí bolo teda v obci rušno a akiste i veselo.
Mimoriadne zaujímavo je zachytený vznik republiky a udalosti, ktoré sa po jej vyhlásení v okolí šaštínskej stanice odohrali. Petr Paulu zapísal svedectvo Jána Morávka, ktorý v tej dobe už pracoval na stanici ako výpravca, resp. staničný dozorca a stal sa tak priamym účastníkom týchto udalostí. Správy o vyhlásení Československej republiky priniesli do Šaštína vojaci vracajúci sa z bojísk svetovej vojny koncom októbra. V tom čase bola osobná doprava obmedzená pre nedostatok personálu i strojov na štyri vlaky denne, čo nepostačovalo na prepravu obyvateľstva a vracajúcich sa vojakov. Títo po vystúpení z preplnených vozňov, uvidiac maďarských žandárov, okamžite im začali odoberať zbrane a strhávať odznaky hodnosti z rovnošiat. Vojaci, ktorí sa nedostali do vlakov, presúvali sa peši v skupinkách po 10-20 mužov. Jedna takáto skupina zbadala na šaštínskej stanici traťový vozík a chcela si zjednodušiť cestu, preto ho preložila na koľajnice a namierila si to smerom na Senicu. Keď sa im v tom Morávek snažil zabrániť, vytiahli na neho zbraň a odišli s volaním: „Nech žije Československá republika, je sloboda, nám nerozkazuje nikdo.“ Neskôr sa dozvedel, že vozík pri Šajdíkových Humenciach prevrhli a ďalej išli pešo. Vyhlásenie republiky prijalo miestne obyvateľstvo s radosťou, ale ako tomu bolo aj v iných obciach a mestách, i tu sa našli ľudia, ktorí si slovo sloboda vysvetľovali po svojom. Začali sa rabovačky. Rabujúci neobišli ani železničnú stanicu. Od Morávka žiadali vydať služobný revolver, ten im však vysvetlil, že je prázdny a zanesený, jeho používaním by si skôr mohli ublížiť ako pomôcť. Prosil ich, aby nevybíjali okná na stanici, netrhali účtovné ani iné doklady, keďže takto spôsobenú škodu mu štát neuhradí. Jeho žiadosť bola nakoniec vypočutá a vyčíňanie sa obmedzilo iba na roztrhanie maďarských vyhlášok a jazdných poriadkov, visiacich v čakárni. Do Šaštína prišlo 5. novembra o 9-tej hodine československé vojsko, ktoré ukončilo toto rabovanie. Po odchode prednostu Františka Szombotha, ktorý bol Maďar, bol zastupovaním poverený práve Ján Morávek. Služba na stanici prebiehala v dvoch jazykoch, smerom do Trnavy v jazyku maďarskom, keďže tam ešte zostával maďarský personál, smerom do Kútov v jazyku „československom“, keďže v tejto stanici už bol personál český. Problém bol s telegrafnou linkou, ktorá bola na mnohých miestach prerušená a „chvýlama keď sa uvolnila od Trnavy, inšie nebolo čítať, len že stanice žiadali o pomoc proti rabujúcim“. Maďarský personál postupne opúšťal svoje miesta. 14. novembra 1918 sa doprava na železničnej trati na tri dni prerušila, od Trnavy jazdili len zvláštne vlaky po Senicu, smerom z Kútov nebol vypravený žiaden vlak. 16. novembra 1918 hlásili zo stanice v Senici, že trať medzi Senicou a Šaštínom je prerušená. Morávek sa dodatočne dozvedel, že poruchu na trati spôsobilo maďarské vojsko, nachádzajúce sa v Senici. Následne na to prišiel z Kútov do Šaštína vojenský vlak a Jánovi Morávkovi bolo oznámené, že je zbavený ďalšieho výkonu služby a internovaný. Spolu s ním vojaci odviedli 20 židovských obyvateľov z obce, s internovanými zo Senice ich všetkých odviezli cez Hodonín do Brna na Špilberk, kde boli vypočutí a preložení do záložnej nemocnice č. III. Tu ich držali do 24. decembra. Po prepustení strávil Morávek vianočné sviatky u rodičov v Čáčove a do Šaštína sa vrátil až koncom decembra 1918. Bol opätovne prijatý do služby ako výpravca. Ako sa dozvedáme, Petr Paulu bol dosadený za správcu šaštínskej stanice v máji 1919.
Do kroniky sa dostal aj opis šaštínskej stanice. Miestna železničná stanica, ležiaca na trati Kúty – Trnava, bola vybudovaná v roku 1897. V roku 1924 mala podľa záznamov v pamätnej knihe tri koľaje. Budova stanice bola jednoposchodová stavba, na prízemí sa nachádzala telegrafická kancelária, pokladňa, čakáreň a vestibul. Kancelária prednostu bola neskôr adaptovaná z čakárne druhej triedy, na prvom poschodí sa nachádzal byt prednostu stanice. Smerom na Kúty stál domček výhybkára. Ďalej tu bol sklad, ktorý mal rovnako ako prijímacia budova i strážny domček šindľovú strechu. Okrem nich patrila do obvodu stanice váha, kancelária a sklad traťmajstra. Neskôr boli k šaštínskej stanici pričlenené ako zastávka a nákladisko pôvodné stanice Šajdíkove Humence (r. 1921) a Borský Mikuláš (r. 1923).
Pisateľ kroniky nezabudol spomenúť ani podniky, ktoré v obci existovali. Z bývalých cisárskych majetkov bol vytvorený štátny veľkostatok bohatý na lesy a poľnohospodársku pôdu, mal ho v prenájme Kuffnerov cukrovar v Břeclavi. Drevo z tunajších lesov sa každoročne predávalo rôznym domácim i zahraničným firmám, vyvážalo sa najmä do Nemecka. V Šaštíne existovala škrobáreň firmy S. Pollák a synovia a ako zaujímavosť sa uvádzajú dve firmy – M. Sonenfeld a M. D. Spiegler, ktoré exportovali liečivé byliny do zahraničia, hlavne do Viedne, Nemecka, Francúzska a do zámoria.
V novembri 1923 bola zavedená telefónna linka medzi Šaštínom, Šajdíkovými Humencami a Borským Mikulášom. V roku 1924 privítali na stanici v Šaštíne významnú osobnosť politického života. 4. mája stanicou prechádzal minister zahraničných vecí Edvard Beneš, ktorý sa zúčastnil položenia základného kameňa na mohylu „velkého Slováka Generála Stefanika“. Autor pamätnej knihy si všímal aj dianie v oblasti cirkevných záležitostí. Zaznamenal, že v apríli bol miestny farár Ján Michálek menovaný kanonikom, čo znamenalo jeho odchod z farnosti. 8. októbra 1924 prišli do obce z Talianska dvaja saleziáni, ktorých neskôr nasledovali ďalší členovia rehole. V Šaštíne založili tzv. malý seminár – „Marianum“ na prípravu mladých chlapcov pre duchovnú službu. Kňazi i chovanci boli všetci Slováci. V tomto roku sa však odohrala i tragická udalosť, keď 3. novembra prešiel vlak penzionovaného notára Jozefa Sojáka, ktorý si chcel skrátiť cestu domov a idúc po koľajniciach nepočul prichádzajúci vlak. Následkom zranenia podľahol v nemocnici v Bratislave, kam bol po nehode prevezený.
Ani prvý polrok roku 1925 sa neniesol pre šaštínsku stanicu v duchu radostných udalostí. 24. apríla v popoludňajších hodinách zachvátil prijímaciu budovu stanice požiar, zničil celú strechu a takisto aj bielizeň prednostu stanice, ktorá tam visela. Hasenia požiaru sa zúčastnil hasičský zbor zo Šaštína, Čár a so svojou striekačkou prišli na pomoc i železniční zamestnanci z Kútov.
V Šaštíne sa každoročne až do dnešných dní usporadúvajú púte, prichádzajú sem tisíce ľudí z rôznych kútov Slovenska a okolitých krajín. V minulosti tomu nebolo inak, obec zaplavovalo množstvo pútnikov najmä počas mája. Koľko ich bolo a odkiaľ prichádzali nám prezrádza Petr Paulu na stránkach staničnej kroniky. Z jeho zápisov vyberáme na ukážku ten z roku 1925: „V měsíci květen je nejsilnější návštěva procesí v roce. Co se týče frekvence a množstva poutníkú, jeví se následovně: 4./V. asi 350 z Nadaše, vedl farář Krištůfek, 6./V. 230 z Nových Zámků (maďar. národnosti), 9./V. 140 z Hrušovan-Šaňova, 10./V. 160 z Nové Mesto n/Váhom, 13./V. 110 z Nov. Zámku (Slováci), 15./V. z Pratelsbrunnu, 17./V. 102 deti školní výlet z Bolerázu, 26./V. 100 z Prievidze Boj. Kúpele.“ Okrem toho v ďalších mesiacoch prišlo niekoľko mimoriadnych vlakov s pútnikmi z Viedne, Trnavy, Uherského Brodu a Bratislavy. Do jeho výpočtu však boli zahrnutí len tí pútnici, ktorí žiadali o zľavu na cestovnom, okrem nich prišlo ďalších niekoľko tisíc jednotlivcov nenárokujúcich si tieto úľavy. Obec zažila i ďalšiu výnimočnú udalosť, v dňoch 14. – 16. augusta 1925 sa tu konalo valné zhromaždenie Spolku sv. Vojtecha, na ktoré podľa odhadov pisateľa prišlo asi 3000 ľudí, medzi inými i významní predstavitelia politického a duchovného života Andrej Hlinka a biskup Pavol Jantausch. Do života miestneho obyvateľstva zasiahla v tomto období pozemková
reforma, ktorá sa nevyhla ani regiónu Záhoria. Veľkostatok Šaštín bol rozdelený a na zvyškových statkoch začali hospodáriť jednotlivci: dvor Bobohdany (Bobogdany) – Jozef Kolár, dvor Pivovar – František Václavík, Smolinské – Hošek a Svoboda, dvor Bištava – Ján Petráš. V dvoroch Bobohdany a Pivovar boli do činnosti uvedené tamojšie liehovary.
Najzaujímavejšou udalosťou zachytenou v pamätnej knihe v roku 1926 bola posviacka nových zvonov pre tamojší kostol, ktorá sa uskutočnila 31. októbra. Posvätil ich nitriansky biskup Karol Kmeťko. Zvony, zakúpené z milodarov a vážiace 5 650 kg, vyrobila firma Herold v Chomutove v severozápadných Čechách. Dodaný mal byť následne ešte jeden zvon s hmotnosťou 2 700 kg.
Ako sme už uviedli, niet pochýb o tom, že život obyvateľov Šaštína výrazne ovplyvňoval fakt, že obec bola pútnickým miestom, známym nielen doma, ale aj v zahraničí. Počas pútí tu bývalo rušno, obzvlášť, ak sa konala nejaká významná slávnosť, akou bola napríklad ďakovná púť pri oslave 200-ročného jubilea pútnického miesta, keď pápež Pius XI. vyhlásil Sedembolestnú za Patrónku Slovenska. Konala sa 22. mája 1927 za účasti viacerých slovenských biskupov, pútnikov z Viedne, Bratislavy a Trnavy. Podľa odhadov pisateľa kroniky do Šaštína pri tejto príležitosti prišlo po železnici 10 000 pútnikov. Z politikov sa slávnosti zúčastnil Marko Gažík, minister pre zjednotenie zákonov a poľský konzul Merdinger.
Čo sa týka hospodárskej situácie v obci, liehovar pri zvyškovom statku Pivovar bol prevzatý roľníckym združením do vlastnej správy a pod názvom Roľnícky družstevný liehovar Stráže, pošta Šaštín začal od jesene roku 1927 s prevádzkou. V roku 1928 (16. novembra) sa opäť konala v obci posviacka zvonu, ktorý v pamätnej knihe označoval prednosta Paulu ako „národný“. I tento zvon bol dodaný firmou Herold z Chomutova a vážil 4 735 kg. Slávnosti, konanej pri tejto príležitosti, sa zúčastnili okrem množstva ľudí z rôznych kútov Slovenska i biskup P. Jantausch, minister M. Gažík a krajinský prezident Ján Drobný. Mimoriadnou udalosťou pre celé Slovensko bolo v roku 1928 odhalenie mohyly generála Milana Rastislava Štefánika. Z tohto dôvodu bolo 23. septembra vypravených veľa mimoriadnych osobných vlakov, niektoré z nich však pre mimoriadne zlé počasie boli odrieknuté.
Začiatok roka 1929 priniesol obyvateľom Záhoria obzvlášť tuhú zimu, ktorá začala 8. januára s teplotou -12 stupňov Celzia a snehovou pokrývkou 21 cm a vyvrcholila v prvej polovici februára teplotou -39 stupňov Celzia a maximálnou výškou snehu 75 cm. Následkom silných mrazov sneh zľadovatel a k postupnému otepleniu prišlo až od 10. marca. Poveternostná situácia komplikovala aj železničnú dopravu. Napríklad 20. februára uviazol v Borskom Mikuláši v záveji vlak č. 5281, po dlhšej dobe sa ho síce podarilo zo záveja vyslobodiť, avšak len s 10 vagónmi, s ktorými prišiel do Šaštína. Pre ostatných 15 sa musel rušeň vrátiť späť a meškanie nabralo cez 3 hodiny. Protiidúci vlak musel zatiaľ čakať na šaštínskej stanici. Ďalšiu prekážku v ceste mal spomínaný vlak na inom mieste na trati a podarilo sa ju odstrániť až ráno okolo 6-tej hodiny. V tú noc bolo –15 stupňov Celzia a dul silný vietor, takže cestujúci vo vlaku, ako aj pracovníci železníc, snažiaci sa chybu na trati odstrániť, museli byť celí premrznutí.
Rok 1929 sa niesol v znamení elektrifikácie a obnovy obce. Elektrické vedenie bolo pripojené na Západoslovenskú elektráreň (dovtedajšia súkromná elektráreň bola zrušená), ktorá po opravách a zdokonalení pouličného osvetlenia začala od Vianoc dodávať svetlo do obchodov a úradov. Uskutočnilo sa aj asfaltovanie námestia a chodníkov, ktoré podľa autora kroniky stálo 1 milión Kč. Modernizácia napredovala aj v nasledujúcom roku 1930, keď bol na stanici zavedený telefón spojený s miestnym poštovým úradom. Náklady na jeho zavedenie (800 Kč) hradili miestni záujemcovia, ktorí tiež mali zriadené telefónne stanice. Neuveriteľná a nie každodenná udalosť sa odohrala na šaštínskej stanici 13. februára. Vlakom ňou do Smoleníc prechádzal Karol Hoblík z Orešian, ktorý sa spolu s tehotnou manželkou vracal domov po siedmich rokoch strávených vo Francúzsku. Tej sa po ceste natoľko priťažilo, že ju museli z vlaku vyložiť a odniesť do kancelárie prednostu stanice, kde za hodinu na to porodila zdravé dievčatko. Po ošetrení a zotavení po niekoľkých dňoch odcestovala domov.
Celosvetová hospodárska kríza zasiahla aj železničnú dopravu na Slovensku. Odrazilo sa to v predaji cestovných lístkov, v roku 1931 ich predali iba 58 163, čo bolo v porovnaní s predchádzajúcim rokom o 14 545 kusov menej. Tento pokles trval i v nasledujúcich rokoch. Od apríla 1933 sa v Šaštíne zmenili správcovia stanice. Petr Paulu odišiel do výslužby a na jeho miesto nastúpil nám už známy Ján Morávek. Železnicu v tomto roku postihla tragická udalosť, keď 16. marca skočila z nezistených príčin pod vlak medzi Borským Mikulášom a Šaštínom ani nie 27-ročná Mária Ernstová. Nasledujúce roky na stránkach kroniky nepriniesli obzvlášť zaujímavé udalosti do života obce. Možno spomenúť len prejazd mimoriadnych vlakov vezúcich 29. a 30. júna 1936 „Sokolské župy z Čiech a Moravy“ do Brezovej pod Bradlom spoločne so slovenskými výpravami s cieľom „uctiť pamiatku veľkeho budovateľa našej republiky M. R. Štefánika na Bradle“.
Rok 1938 priniesol Slovákom a Slovensku zmeny, ktoré viedli v neskoršom období k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Vývoj politickej situácie ovplyvnil i každodenný život Šaštínčanov. Najprv 13. februára prišla do obce vojenská posádka pešieho pluku č. 33, ktorá tu ostala trvalo ubytovaná. Tento pluk bol pri obsadzovaní Slovenska v roku 1918 v obci ako prvý a 24. apríla 1938 oslavoval 20. výročie svojho založenia. Ján Morávek opísal oslavy nasledovne: „Stanica bola slávnostne ozdobená, hosťov čakala pred stanicou vojanská informačná hliadka. Hostia sa schádzali z rôznych miest republiky na slávnosti, pričom bolo vidieť radostné objímanie legionárov na stanici, kde sa stretali kamarádi, ktorí pred 20. rokámi spoločne bojovali na Talianskom fronte za samostatnosť československej republiky.“ Po vyhlásení čiastočnej mobilizácie 21. mája bola posilnená vlaková doprava, pretože bolo potrebné prepraviť záložníkov ku kmeňovým plukom. Premávka na železnici ešte viac zosilnela po vyhlásení všeobecnej mobilizácie v septembri 1938. Lúčenie vojakov s rodinami bolo dojímavé, dokonca radostné, čo nezabudol zaznamenať ani správca tunajšej stanice: „Odchod záložníkov a lučenie je neopisateľne. Po lučeniu z rodinama radostne nasedali do vlakov zachraňovať ohroženú vlasť, pri čom sľubovali slávny návrat.“
Zápis v pamätnej knihe šaštínskej stanice o vzniku Slovenskej republiky 14. marca 1939 už urobil jej nový správca Ladislav Palkovič: „Založenie Slovenského štátu u tunajších zamestnancov bolo prijaté s nadšením. Bolo badať aka radosť zmocňuje sa nás všetkých keď národ slovenský prevzal do rúk to čo mu pred 1000 rokmi patrilo. Sloboda slovenského národa octla sa v rukách slovenských a preto niet div že Ti ktorí najviac pod cudzim jarmom trpeli, z radosťou samostatný slovenský štát oslavovali, dufajúc že budú im odčinené krivdy ktoré boli po mnohych rokoch nespravodlivo na nich popáchané. Od tohto dňa zavedená bola po všetkých staniciach tak tiež i na stanici Šaštin gardisticka pohotovostna služba, ktora mala za účel chrániť železničný majetok proti záškodnikom. Boly prevadzané osobné prehliadky najmä u odchádzajucich Čechov a židov.“
V septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna, ktorá priniesla hrozné utrpenie jednotlivcom i celým národom, Slovákov nevynímajúc. Tu naše rozprávanie o živote v Šaštíne v období prvej ČSR prerušujeme, tak ako na istý čas bola prerušená aj existencia spoločnej republiky Čechov a Slovákov.

Pramene
Slovenský národný archív, Zbierka staničných kroník, inv. č. 275.
http://www.zsr.sk/slovensky/archiv-zsr/pamatne-knihy-zoznam-k.html?page_id=2121
Poznámka: Obdobie vzniku ČSR v r. 1938 z Pamätnej knihy staničného úradu v Šaštíne publikovala Zacharová, Mária: Pramene k dejinám 1. svetovej vojny a prevratu v roku 1918 na Záhorí I. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 7, Skalica : Záhorské múzeum v Skalici, 2014, s. 249-251.

Záhorie 4/2015

0
Kaplnka sv. Urbana (tzv. Hurbánek) v radošovských vinohradoch. Foto: Marián Holenka

PhDr. Robert Bača – PhDr. Juraj Bartík: Bronzové meče zo Záhoria
Svatopluk Rutar: Záhadné kůly v řece Moravě /preberáme z Malovaného kraja
Ing. arch. Ľubomír Mrňa, CSc.: Architekt Fridrich Weinwurm
Mgr. Ivana Červenková, PhD.: Život v Šaštíne za prvej ČSR na stránkach staničnej kroniky
PhDr. Peter Brezina: Historik a pedagóg Rudolf Hikl a Skalica
PhDr. PaedDr. Peter Mráz, PhD.: Veršovaná autobiografia Martina Matejoviča
Mgr. Gabriela Prokešová: „Stupavská krčma je smutná…“
PhDr. Peter Brezina: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici – Hasičská striekačka z Gajár z roku 1884

Nové knihy / Správy
Za čiarou (Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.)
Pocta grafickému priateľstvu (PhDr. Štefan Zajíček)
Na vydanie časopisu Záhorie prispeli

Karel Novák

0

Tlačová správa

Názov podujatia:      Karel Novák
Miesto:                     Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:        piatok 25. septembra 2015 o 16.00 hod.
výstava potrvá do 30. októbra 2015

Trnavský samosprávny kraj, Záhorské múzeum v Skalici, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici pripravili výstavu pri príležitosti stého výročia narodenia maliara Karla Nováka.
Karel Novák (1915 Rohatec – 2006 Hodonín) pôsobil ako pedagóg na Morave i na Slovensku (Skalica, Holíč, Senica). Kraj Záhoria a Myjavskej pahorkatiny ovplyvnil jeho umeleckú tvorbu i osobný život. V osvetovej práci sa venoval prednáškovej činnosti, bol lektorom kresby a maľby neprofesionálnych výtvarníkov, režisérom a scénografom ochotníckeho divadla v Hodoníne.
Po druhej svetovej vojne nastúpil na Akadémiu výtvarných umení v Prahe do špeciálnej školy figurálnej maľby prof. Jakuba Obrovského a prof. Karla Minářa. Základom jeho prác bola kresba. Tvorbu zasvätil krajinomaľbe, maľbe figurálnej, portrétnej (veľa portrétov vychádza z ľudového žánru), tvorbe zátiší a voľnej grafike. Maliarsku tvorbu ovplyvnili i študijné cesty do zahraničia (Taliansko, Nemecko, Bulharsko a i.). Najväčšiu prevahu majú motívy z rodného Slovácka, juhovýchodnej Moravy, Záhoria a okolia Myjavy. Majstrovstvo dosiahol najmä v technike akvarelu.
Od roku 1951 bol členom SVUM (Zväz výtvarných umelcov moravských), v roku 1991 sa podieľal na jeho znovuobnovení, od roku 1994 bol jeho predsedom a neskôr čestným predsedom. Tiež bol členom Združenia výtvarných umelcov juhovýchodnej Moravy v Uherskom Hradišti. Počas svojho života vystavoval samostatne 52-krát, zúčastňoval sa aj výstav skupinových. Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici, Záhorského múzea v Skalici, vo viacerých moravských múzeách a galériách, v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Kurátorom výstavy, ktorá predstaví návštevníkom diela zachytávajúce námety zo Slovenska, tiež kraj Záhoria a okolia Myjavy, je PhDr. Štefan Zajíček. Navštíviť ju môžete do 30. októbra 2015 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.

Dni otvorených dverí

0

Pri príležitostí Dní európskeho kultúrneho dedičstva a Skalických dní 2015 Vás pozývame na Dni otvorených dverí v Záhorskom múzeu.
V sobotu 19. septembra a v nedeľu 20. septembra od 10.00 do 17.00 bude zdarma sprístupnená obnovená Stála expozícia, Galéria Júliusa Koreszku a aktuálna výstava Antona Hanzalíka A.H. 2005 – 2015. Vstupy do expozície a galérie sa budú konať so sprievodcom každú celú hodinu.
Tešíme sa na Vašu návštevu!

Zatvorenie stálej expozície Záhorského múzea

0

Stála expozícia Záhorského múzea a Galéria Júliusa Koreszku budú od piatka 28. augusta 2015 do odvolania z dôvodu rekonštrukcie zatvorené. Ďakujeme za porozumenie.

AH 2005 – 2015 výstava pri príležitosti životného jubilea Antona Hanzalíka

0

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici
Mesto Skalica

Tlačová správa

Názov podujatia: AH 2005 – 2015 výstava k životnému jubileu Antona Hanzalíka
Miesto:                Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:   piatok 21. augusta 2015 o 16.00 hod.
                           výstava potrvá do 20. septembra 2015

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici a Mesto Skalica pripravili výstavu pri príležitosti životného jubilea Antona Hanzalíka.
Anton Hanzalík tvorí ako sochár, šperkár a autor priestorových objektov. Narodil sa v roku 1950 v Prašiciach, okr. Topoľčany. Od roku 1980 sa sústavnejšie venuje užitkovému umeniu a sochárstvu.
Od roku 1978 je členom Klubu výtvarníkov pri MsKS v Skalici, od roku 1986 je evidovaný v bývalom ZSVU a od roku 1990 je členom Slovenskej výtvarnej únie, Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska v Bratislave. Vystavoval na viacerých spoločných i samostatných výstavách na Slovensku i v zahraničí.
Diela Antona Hanzalíka sú v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave, Záhorskej galérie v Senici, Záhorskeho múzea v Skalici a v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Kurátorkou výstavy je Mgr. Božena Juríčková. Navštíviť ju môžete do 20. septembra 2015 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.

Monografia Skalica

0

Mesto Skalica vydalo v roku 2014 novú obsiahlu monografiu. Posledná monografia bola vydaná pred 46 rokmi, v roku 1968, so skrátenou reedíciou v roku 1992.
Príprava knihy začala v roku 2008. Koncepciu novej monografie, realizačný a redakčný tím navrhol zostavovateľ monografie Záhorské múzeum v Skalici, ktoré spracovávalo údaje do roku 2012.
Monografia má 1230 strán, rozdelených do 10 kapitol (príroda, história, vývoj sídla a pamiatky, hospodárske dejiny, duchovný život, školstvo, šport, obyvateľstvo, osobnosti, tradície a kultúra). Čitateľom sa predkladá množstvo nových, doposiaľ nepublikovaných, rozširujúcich či do iných súvislostí zaradených poznatkov a materiálov o meste. V monografii sú zahrnuté štúdie, v ktorých je prvý raz spracované obdobie dejín od druhej svetovej vojny do súčasnosti, dejiny živnostníctva, školstva, častí duchovného, kultúrneho života a ďalšie témy. Doplňujúca rozsiahla obrazová dokumentácia s vysokou grafickou úrovňou publikáciu významne obohacuje.
Príprave textov sa venovalo 59 autorov, grafickú úpravu knihy a fotografií spracoval Eduard Timko, Ateliér Edo s. r. o. Skalica. Tlač zabezpečila spoločnosť Polygraf print spol. s r. o. Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici vydalo monografiu v edícii 1000 ks.
Monografii sa už dostalo i ocenenia celoslovenského významu. Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov a Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica udelil dielu SKALICA 1.miesto za najkrajšiu knihu a propagačný materiál za rok 2014 v kategórii KNIHY: Knihy o meste – monografické publikácie.
Publikáciu je možné zakúpiť v Záhorskom múzeu v Skalici a Turistickej a informačnej kancelárii Skalica. Cena monografie je 99,- €.

Gbely za prvej ČSR na stránkach staničnej kroniky

0

Historické dokumenty rozprávajú príbehy jednotlivcov i národov, podľa nich dokážeme krok za krokom poskladať mozaiku životov obcí a miest. Sú svedectvami doby, zachytávajú nálady, myšlienky a možno i túžby svojich autorov. Jednými z takýchto dokumentov sú aj staničné kroniky, resp. pamätné knihy železničných staníc, prinášajúce pohľad na históriu tých miest, ktoré „stáli pri trati“. V Československej republike sa tieto pamätné knihy písali od roku 1923. V železničnej stanici Gbely sa začala takáto kniha viesť od 1. decembra 1923 a jej pisateľom bol prednosta stanice Pavel Buchar, pôvodom z Čiech, takže aj kronika je v sledovanom období písaná v českom jazyku. Nebolo to nič neobvyklé, po vzniku ČSR prichádzali na Slovensko početní českí úradníci či učitelia s cieľom vypomôcť Slovákom, kým nebudú sami schopní obsadiť tieto pracovné pozície. Pavel Buchar nastúpil do úradu začiatkom decembra 1918.
V úvode kroniky sa dozvedáme o polohe stanice, ktorá ležala na trati Kúty – Veselí nad Moravou. Pôvodná trať Devínske Jazero – Skalica bola otvorená 1. októbra 1891. Stanica bola od mesta vzdialená 3 kilometre. V tomto roku mali Gbely 3500 obyvateľov, ktorí sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, drobní roľníci pracovali na svojich poliach, chudobnejší obyvatelia hľadali obživu v cudzine (najmä v Amerike) alebo pracovali na veľkostatkoch, ktoré boli po roku 1918 zriadené z bývalých majetkov cisárskej rodiny.
Prednosta stanice zachytil okolnosti objavenia a zriadenia známych naftových vrtov, ktoré Gbely dostali do povedomia širšej verejnosti na celom Slovensku i v zahraničí. Podľa jeho záznamov mal samotár Ján Medlen v blízkosti dráhy piesčité a močaristé políčko, na ktorom pri práci odhodiac zápalku spozoroval zvláštny jav. Voda, do ktorej zápalka dopadla, horela. Uvedomil si, že to nehorí voda, ale plyn, unikajúci zo zeme. Keďže sa stránil ľudí, svoj objav neoznámil, ale vybudoval si pri tomto mieste chalupu a plyn zachytával a vykuroval ním svoj príbytok. Keď v roku 1913 jeho domov zhorel a následné vyšetrovanie zistilo príčinu požiaru (veľký tlak plynu), o ložisko sa začali zaujímať úrady. Terén bol podrobený dôkladnému geologickému prieskumu,ktorý zistil nielen prítomnosť plynu, ale i jemného oleja. Podľa ďalších zdrojov sa prvá vrtná sonda začala vŕtať 28. októbra 1913 a podarilo sa objaviť ložisko vzácnej ťažkej ropy. Dňa 13. januára 1914 sa začalo v Rakúsko-Uhorsku po prvý raz s ťažbou ropy, a to práve v Gbeloch. Podnik sa vzmáhal, počty jeho zamestnancov rástli, ako aj množstvo vyťaženej suroviny. V roku 1914 pracovalo v podniku 140 zamestnancov, pričom sa vyťažilo 1630 ton ropy, v roku 1918 mal podnik už 402 zamestnancov a vyťažil až 9586 ton. Koncom roku 1918 bolo navŕtaných 70 studní.
Ďalej sa v pamätnej knihe dozvedáme o situácii, ktorá vládla v Gbeloch v období vzniku Československej republiky. O jej vyhlásení sa Gbelčania dozvedeli už 29. októbra 1918 od poručíka Bederku, ktorý prišiel z moravského Hodonína a oznámil túto historickú udalosť pri miestnom kostole. Následne sa vytvorila 7-členná národná rada, jej úlohou bolo starať sa o správu a bezpečnosť v meste. Zároveň s Bederkom prišlo do Gbiel i osem žandárov, aby dohliadali na situáciu. Podľa slov autora záznamov prijalo miestne obyvateľstvo vyhlásenie samostatnosti s nadšením, avšak našli sa aj jednotlivci, ktorí si vykladali pojmy sloboda a voľnosť po svojom, dopúšťali sa surovostí, drancovania, krádeží a demolácie domov. Pritom najviac týmito prechmatmi trpeli miestni židia, keďže mali v rukách obchody s rôznym tovarom. Takáto situácia tiež vládla v mnohých iných obciach a mestách na Slovensku. Žandárom a starším miestnym obyvateľom sa našťastie podarilo zakrátko zjednať v Gbeloch poriadok.
Rok 1919 priniesol niekoľko zaujímavých udalostí. Naftové ložiská upútali pozornosť aj novej vlády, preto ich 15. januára 1919 navštívil prvý minister verejných prác František Staněk. Rozprúdil sa i spolkový život, bola založená Telocvičná jednota Sokol. V máji 1919 sa konala prvá schôdza, ktorá sa tešila mimoriadnej účasti. Na prvé výročie vzniku republiky bola usporiadaná slávnosť, počas ktorej bola zasadená „lipa slobody“. Na slávnosti predviedli pred verejnosťou svoje cvičenie aj mladí členovia Sokola.
Pri záznamoch z roku 1920 bol autor pamätnej knihy veľmi skúpy na slovo, za zmienku mu stálo hlavne vyzdvihnutie popularity naftových vrtov, ktoré aj tento rok (konkrétne 27. apríla) poctil návštevou ďalší minister verejných prác Antonín Hampl. Neutíchajúci záujem o vrty pretrvával i v nasledujúcom roku, keď ich 13. mája 1921 navštívil minister československých štátnych železníc Ing. Burgen. Prišlo tiež k dostavaniu moderného automatického mlyna „Bratia Pilárikoví“, ktorý bol dokončený 1. augusta. Bol určený pre obchodné mletie, spočiatku však mlel obilie len pre obyvateľstvo z okolia. Okrem toho bola vybudovaná kompresná plynová stanica na zachytávanie jemného plynu, ktorá zahájila činnosť 1. decembra 1921. Denne bolo zachytených priemerne 300 kubíkov plynu.
Ani rok 1922 sa neobišiel v Gbeloch bez návštevy ministra, tentokrát na prehliadku ropných nálezísk zavítal minister verejných prác Alois Tučný. Prednosta k zápisu o jeho návšteve pripojil poznámku „žel že nemáme ministrů tolik, kolik má rok dnů, měli bychom denně oslavu“. Rok 1923 sa niesol v znamení volieb do obecného zastupiteľstva. Ako píše Pavel Buchar „srpen letošného roku byl skutečně mesícem parným teplo bylo i v chládku a plnou parou pracovaly obě místní politické strany, by co nejvíce hlasů voličských soustredili ku svojí straně….“. Voľby boli nakoniec úspešné pre Slovenskú ľudovú stranu, ktorá získala dve tretiny miest v obecnom zastupiteľstve. V tomto roku bola dokončená aj mostná váha, postavená na pozemku dráhy firmy Uhersko-Ostrožský cukrovar bratov Mayov.
Od 1. januára 1924 bola na železničnej trati Gbely – Kúty otvorená osobná zastávka Gbely – doly, postavená nákladom štátnych naftových vrtov. Mesto v tomto roku postihlo nešťastie, 16. júla vyhorel do základov spomínaný moderný mlyn bratov Pilárikovcov, podľa dohadov bol tento požiar založený úmyselne, avšak páchateľ nebol odhalený. Škodu na objekte odhadli na 1,5 milióna Kč.
Ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a táto ľudová múdrosť v plnom rozsahu platila aj pre Gbelčanov, ktorých každodenný život narušili v roku 1925 tri nešťastné udalosti. Výpomocný staničný majster Jan Lepší sa 4. februára vybral na poľovačku na divé husi a v presvedčení, že strieľa na vydru plávajúcu na rieke Morave, postrelil rybára Štefana Križana z Kopčian 9-timi brokmi do tváre a ruky. O niekoľko dní na to, 17. februára, bol pri svadobnom veselí na dvore hostinca zabitý bodnutím do pľúc Martin Tomeček, syn richtára a stúpenec Slovenskej ľudovej strany. Pisateľ pamätnej knihy tento zápis označil poznámkou „politická vražda“. A aby toho nebolo málo, 4. marca bol výpomocný strážnik na trati Josef Sajter ťažko zranený prichádzajúcim vlakom. Stroj ho zachytil, keď sa snažil zachrániť život vlastnému dieťaťu, ktoré vbehlo na koľajnice.
Stanicu v Gbeloch v tomto roku postihlo zníženie stavu zamestnancov, čím bola sledovaná úspora prostriedkov, z pôvodného počtu 8 členov personálu (1 prednosta, 2 výpravcovia, 4 výhybkári, 1 pomocník) sa ich počet zredukoval na 5 (1 prednosta, 1 výpravca, 2 výhybkári, 1 pomocník). Aj na Záhorí sa v medzivojnovom období masovo rozmohlo pestovanie cukrovej repy, o čom svedčia zápisy prednostu gbelskej stanice Buchara. Kým v repnej kampani za rok 1922/23 bolo z miestnej stanice vypravených 241 vagónov s 3141 tonami repy, za rok 1925/26 to bolo už 491 vagónov naložených 7811 tonami tejto plodiny. Čo sa týka ťažby ropy v miestnych ložiskách, táto v roku 1925 mala klesajúcu tendenciu oproti predchádzajúcemu obdobiu, v priemere sa denne vyťažilo asi 20 ton. Veľmi biedny a neuspokojivý bol stav miestnych komunikácií spájajúcich stanicu s okolitými obcami. Existovali obavy, že sa tento stav zhorší natoľko, že nebude možné po nich prepravovať tovar k železnici.
Zápisy z roku 1926 v pamätnej knihe z neznámych príčin chýbajú a v nasledujúcich rokoch sa v podstate obmedzujú predovšetkým na dianie priamo na železnici. Dozvedáme sa, že znižovanie stavu železničných zamestnancov pokračovalo aj v nasledujúcom období, v roku 1927 v miestnom železničnom úrade pracovali len 4 osoby (1 prednosta, 1 komerčná sila a 2 pomocníci). V roku 1928 odišiel prvý pisateľ staničnej kroniky Pavel Buchar do výslužby, nahradil ho Josef Dušek. Produkcia ropy aj v tomto roku oproti roku minulému klesala. Nedostatok personálu na stanici si vyžadoval veľké pracovné nasadenie ostávajúcich zamestnancov, dokonca sám prednosta bol natoľko vyťažený, že svoje povinnosti vykonával zhruba 15 hodín denne, od 6.00 do 21.00. Podľa nového pisateľa sa nálady medzi obyvateľstvom voči železnici a železničnému personálu zhoršovali: „Jak i jinde, tak i zde jest pozorovati velkou zaujatost proti dráze i proti želez. personálu. Časy, když železničář byl vážen, jíž minuli…“ 
Prednosta Josef Dušek neostal v gbelskej stanici príliš dlho, koncom roka 1930 bol preložený do Bílovíc nad Svitavou na Morave (tu nečakane zomrel 24. novembra 1931), na jeho miesto prišiel František Faltys, pôsobiaci predtým v Holíči. Ak chceme vedieť, aká bola frekvencia dopravy, osobnej alebo nákladnej, kronika nám to prezradí. V roku 1930 predali 33 851 lístkov (o 497 lístkov menej ako v predchádzajúcom roku), naložili 1839 vagónov (932 naftou, 384 repou a 221 zemiakmi) a vyložili celkovo 1445 vagónov. Ropa sa v tomto roku ťažila len v jednej zmene z piatich sond, pričom by sa podľa názoru autora záznamov mohlo ťažiť v troch zmenách z 9 sond. Príčinou tejto zníženej ťažby bol nedostatok odbytu. Okolité obce, ako aj samotné Gbely, trápilo v roku 1930 nepriaznivé počasie. Výdatné dažde skomplikovali priebeh repnej kampane. Vozy s repou mohol dostať z polí na cesty len traktor a tam museli byť do nich zapriahnuté dva páry koní. Následkom toho zostala časť úrody na poliach a tá mala byť odvezená do liehovaru v Adamove. Stále zhoršujúci sa stav ciest, na ktorý upozorňovali autori zápisov už v polovici 20. rokov, viedol k tomu, že okolité obce Unín, Petrova Ves a Radimov boli nútené odvážať tovar do staníc v Holíči alebo Šaštíne, ktoré boli pre ne vzdialenejšie ako gbelská stanica.
V tretej dekáde 20. storočia postihla naftové vrty kríza, prichádzalo v znižovaniu stavu zamestnancov, ako sa uvádza v pamätnej knihe v roku 1932. V novembri tohto roku bola dokonca zrušená kompresná stanica na zachytávanie plynu a strojové zariadenie bolo poslané do stanice Vlkoš – Kelčany na Morave, kde mala byť zriadená nová kompresná stanica. Toto obdobie prinieslo záhorskému regiónu aj celkové zvyšovanie nezamestnanosti, čo sa tiež prejavilo na počte prepravených osôb. V roku 1932 predali už len 19 011 lístkov, čo bolo o viac ako 5 000 menej v porovnaní s rokom 1931. Isto to súviselo s celosvetovou hospodárskou krízou, ktorá trápila jednotlivé krajiny. Železniciam začala rásť konkurencia v podobe automobilových prepravcov. Takýmto bol v Gbeloch mlynár Pilárik, vlastniaci nákladné auto, ktoré využíval na prepravu rôzneho tovaru po okolí, čím železnice prichádzali o zisk. Na odstránenie tejto konkurencie podnikli železnice rôzne opatrenia na tratiach a cestách. Kde „hrozila“ automobilová konkurencia, zaviedli prepravu vlastnými autobusmi alebo autami.
Predpisy zavádzané pre železničnú dopravu podstatne ovplyvňovali život obyvateľov obcí a miest ležiacich pri trati. V roku 1933 zdraželi cestovné mesačné lístky pre žiakov o 100 %, čo ale neprinieslo železniciam očakávaný nárast tržieb. Rodičia mnohých žiakov, ktorí predtým navštevovali školy v Holíči alebo v Skalici, preložili svoje deti do miestnej rímskokatolíckej ľudovej školy, aby tak ušetrili na cestovnom. Frekvencia osobnej prepravy tak naďalej klesala. Gbelčania sledovali aj politické dianie v republike, do záznamov v pamätnej knihe sa dostalo odstúpenie T. G. Masaryka z funkcie prezidenta 14. decembra 1935 a následné zvolenie Edvarda Beneša za hlavu štátu. Ako prezidenta Masaryka vnímali jeho súčasníci, najlepšie vidieť zo zápisu prednostu stanice z roku 1937: „President Osvoboditel Tomáš G. Masaryk usnul v noci ze dne 13. na 14. září 1937 na věky. Dobojoval poslední zápas, zápas se smrtí a snad první zápas jeho života, ve kterém nezvítězil. Je těžko slovy vyjádřiti bol a smutek, který všichni máme: odešel největší muž národa. Dílo presidenta Osvoboditele jest a bude živé, i když jeho odňala nám neúprosně smrt.“ V roku 1937 prišlo k zlepšeniu situácie v naftových vrtoch, prejavilo sa to prijímaním väčšieho počtu robotníkov a absolventov banských škôl, ako aj zvýšením ťažby surovej nafty. Dokonca prišlo i k ukončeniu opravy cesty z Petrovej Vsi do Gbiel, s ktorou sa začalo ešte koncom predchádzajúceho roka.
Keď bola 23. septembra 1938 vyhlásená v Československu mobilizácia, znamenalo to pre Gbelčanov a obyvateľov okolitých obcí zmenšenie civilnej premávky na železničnej trati. Rušne a vozne boli totiž použité k vojenským účelom. Následne 27. septembra prevzalo správu štátnych naftových vrtov vojsko. Veliteľ kapitán Vrba bol spolu s 52 mužmi ubytovaný v staničnej reštaurácii u Semerku. Vznik samostatnej Slovenskej republiky v marci 1939 priniesol odsun českých zamestnancov železníc z územia Slovenska a ich premiestňovanie k Česko-moravským železniciam. Ich miesta boli obsadzované Slovákmi a i keď títo nemali dostatočné skúsenosti, podľa zápisov v pamätnej knihe „zvládli s pomocou starších železničiarov Slovákov svoje úlohy tak, že poruchy vážnejšieho rázu v preprave nenastali. Taktiež dejinné udalosti v Európe, neporušili riadny chod S(lovenských) Ž(elezníc), akoby sa zdálo.“ Zo zápisov vidíme, že s výmenou personálu sa začali pamätné knihy viesť po slovensky. V Gbeloch na jar roku 1939 bola dokončená stavba meštianskej školy, v ktorej sa začalo riadne vyučovať. Potom sa už v Európe rozpútal vojnový oheň, ktorý na určitý čas zmietol Československú republiku z mapy sveta.
Zápisy v pamätnej knihe stanice Gbely poskytujú určitý obraz o živote obyvateľov mesta v období prvej ČSR, vidíme z nich, že ich trápili mnohé problémy, s ktorými musia zápasiť Gbelčania, resp. obyvatelia mnohých častí Slovenska aj dnes, ako sú zlý stav ciest, znižovanie personálu na železniciach, nezamestnanosť atď. Keďže sa staničné kroniky, resp. pamätné knihy vedú do súčasnosti, je možné, že o súčasnom osude stanice v Gbeloch sa v budúcnosti dozvedia zaujímavé informácie aj nasledujúce generácie.

Pramene a literatúra
Slovenský národný archív, Zbierka staničných kroník, inv. č. 64.
http://www.nafta.sk/sk/historia-tazby-ropy-plynu-na-slovensku

Záhorie 3/2015

0
Letný motív z lesa. Foto: Peter Michalovič

Cecilia Szakolczay: Ernest Riegler-Skalický (1890 – 1968)
MUDr. Dagmar Kanisová: K histórii ňáriovského rodu na Brančskom panstve
PhDr. Robert Bača: Kto bol Dezider Tomeček?
Mgr. Ivana Červenková, PhD.: Gbely za prvej ČSR na stránkach staničnej kroniky
ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici, Obojstranná olejomaľba na plátne
Mária Kardianová: O stratenom koňovi, spomienkové rozprávanie zo Studienky

Nové knihy / Správy
Za Máriou Kardianovou (Iveta Filípková a Mária Hrúzová)
Veľkomoravské kostoly na Slovensku (PhDr. Robert Bača)
AMFO 2015 (Viera Juríčková)
Pamätná izba Dušana Samuela Jurkoviča (Matúš Valihora)
Významné životné jubileum (Viera Juríčková)

K storočnici Pavla Bunčáka, Nezabúdanie

0

Cesty osamelých hľadačov svetla sú strmé a nepredvídateľné. Nie vždy privedú na miesta, ktoré si básnik naprojektoval vlastnou imaginačnou schopnosťou. Vášnivého objaviteľa jasu nezastaví dážď, víchrica ani mätúce gestá falošného proroka. Tvorivá cesta Pavla Bunčáka bola vyplnená avantgardnou odvahou vidiaceho umelca, humanistickým cítením, zdravou skepsou a prirodzenou nechuťou ku kompromisom. Pri prechádzkach nočnou Skalicou sa takmer vždy zastavím pred pamätnou tabuľou s Majstrovou podobizňou na budove mestskej knižnice, v ktorej prežil časť svojho raného detstva. Pamätám sa na fotografiu, ktorú vylovil zo zásuvky písacieho stola v byte na Saratovskej, dnes Vajanského ulici. Je na nej zvečnený trojročný chlapec, ktorý sa obomi rukami pridržiava balkónového zábradlia Gvadániho domu a s neskrývanou zvedavosťou sleduje príchod Dočasnej vlády do Skalice v roku 1918. Príznačná situácia ako z učebnice, budúci spisovateľ sa stáva priamym svedkom historickej udalosti. Jeho prenikavý pohľad s ironizujúcou iskrou v očiach sugestívne vyžarujúci z kamennej tabule, mi prinavracia magický verš z básnickej
knižky Spáč s kvetinou: „ale ja som chcel iné z tohoto sveta.“ Sám mi prezradil, že predmetná báseň mu spôsobila v časoch, v ktorých bola literatúra a celá kultúra vystavená značnému ideologickému diktátu, nemálo ťažkostí. Napriek všetkému, alebo práve pod tlakom spoločenských pomerov zostal verný sám sebe, čo pokladám za absolútnu výsadu vyhranenej tvorivej osobnosti. Svet Bunčákovej poézie je priezračný a prostý, ale súčasne popretkávaný filozoficko-meditatívnym rozmerom vnímania dobovej skutočnosti. Nie náhodou svoju básnickú zbierku z roku 1962 pomenoval Prostá reč.
Svedomím poletujúcej hry náhod, dodnes velebím septembrový deň roku 1982, ktorý spojil moje mladistvé tápanie s vyzretou cestou Pavla Bunčáka. Hoci nás delil priepastný vekový rozdiel (bez jedného roku rovné polstoročie), nikdy som ho medzi nami nepociťoval ako neprekonateľnú bariéru. Aj teraz sa vyhnem osloveniu Majstre, lebo strýc Paľo (ako som ho po dohode s ním neskôr oslovoval) ho doslova nenávidel. Nikdy ku mne neprechovával nadradený postoj oceňovaného barda a zaslúžilého kmeťa s vynikajúcou dejinnou pamäťou, ba práve naopak. Strýcovi Paľovi bol blízky sarkazmus, vtipný nadhľad a hoci je poézia na prvý pohľad seriózna činnosť, nemal vo zvyku hodnotiť prežitú minulosť s kŕčovitou vážnosťou. Hodnotné spomienky sú živé a nadčasové. Sedíme v jeho vinohrade, strýc Paľo dopije pohárik rubínu, nakloní sa ku mne a s objasňujúcim úsmevom mi pošepne: „never slovnému spojeniu múdrosť starcov, starci zabúdajú a hlúpnu“. Moja počiatočná neistota sa rýchlo vytratila. Vzniká medzi nami skutočné priateľstvo, vysoká škola poézie a života, s nadšením prijímaná od človeka, ktorý sa v živote potulného pevca vyskytne len raz. Naše dlhé nočné rozhovory pod šumiacou korunou mohutného orecha, s vínom a pagáčikom pred búdou výrazne ovplyvnili moje myslenie a celkové smerovanie. Neustále inšpirovali, provokovali a nútili k vyšším métam.
Pavel Bunčák zanietene a pútavo rozprával. Charakteristická bola jeho uvážlivosť, občasné odmlky a odbočky, ktoré vytvárali košatú rozmanitosť vo fabulovaní daného príbehu. A veru mal aj o čom rozprávať. Skúsenosti, vynikajúca pamäť a šarm, s akým interpretoval zažité a precítené, boli neopakovateľné. Často spomínal na skalické detstvo, ktoré si oživoval cez tváre remeselníkov, kantorov, mešťanostov a periférnych postavičiek. Mysľou sa vracal do zbožňovaného Francúzska, nadrealistických začiatkov so širokým umeleckým zoskupením, mladistvých rokov bratislavskej bohémy… Kultivovane polemizoval, diskutoval a overoval si svoje stanoviská. Stretávali sme sa pomerne často a každé naše posedenie bolo výnimočné a obohacujúce. Fascinovala ma jeho vzdelanosť, erudovanosť, nevšedná empatia, schopnosť vnímať kontroverzné okolnosti v historických súvislostiach. Nezaprel v sebe vzťah k pôde, pradávny inštinkt roľníka, tuláka a cestovateľa. Priťahovali ho jednoduchí ľudia, pozorne počúval ich bežné radosti a starosti. Tešil sa na naše spoločné výlety na Moravu, po prekročení fiktívnej hranice v dobách socialistickej federácie v dedinke Sudoměřice zdôraznil, že už nepatríme pod slovenskú, ale českú vládu a s úľavou sa zahľadel k Buchlovu. Pôžitkársky popíjal biele moravské víno, v chlebníku k nemu nosieval slané tyčinky a keksy a dávnejšie, keď holdoval fajčiarskej vášni, aj cigarety Clee.
Storočnica Pavla Bunčáka otvára priestor k stíšeným úvahám a otázkam. Čo zostáva, čo je podstatné, čo je trvácne a nespochybniteľné? Smrť ako fyzický zánik nemá našťastie dosah na šírenie a interpretovanie literárneho diela s vysokou výpovednou hodnotou. A to je významný etický a estetický odkaz vzácnej osobnosti, akou strýc Paľo nesporne bol.