Barok a hudba na Záhorí

Výhodná geografická poloha podporovala v 17. storočí a v prvej polovici 18. storočia čulé styky Záhoria s blízkymi veľkými centrami hudobného života – sídlom panovníckeho dvora Viedňou a s hlavným a korunovačným mestom Uhorska Bratislavou. Cisári, resp. príslušníci panovníckeho rodu dokonca viackrát navštívili Záhorie. Napríklad Ferdinand III. daroval po návšteve Skalice r. 1643 na znak vďaky mestu organ, ktorý postavil vo farskom kostole významný viedenský organár J. Woeckerl /1649/. Známe sú aj návštevy Márie Terézie a jej manžela Františka Lotrinského v Šaštíne alebo v Holíči, kde sa dokonca hralo aj divadlo /i hudobné/. V sprievode cisára alebo jeho rodiny bola vždy dvorná kapela, aj keď nie celá /čo bolo len pri najvýznamnejších príležitostiach/, tak aspoň niekoľkí hudobníci, ktorí patrili vždy k najlepším v Európe.
Cirkevnými centrami Záhoria boli najmä Skalica a Malacky. V 17. storočí františkáni obnovili opustené a vojskami Š. Bocskaya zničené kláštory – v Skalici r. 1606, v Malackách r. 1653.
Spolu s jezuitmi, ktorí sa usadili v Skalici /1660/, a paulínmi /Šaštín, Marianka/, patrili františkáni k najvýraznejším nositeľom kultúry, a teda aj hudby na Záhorí. Vo františkánskych kostoloch prevládal ešte v 17. storočí latinský chorál, tzv. gregoriánsky, na jeho pestovanie tu boli veľmi dobré podmienky, lebo v oboch kláštoroch sa koncentrovala mlaď /v noviciátoch, resp. teologickom učilišti/. Ale aj v tejto oblasti bolo treba začínať odznova, lebo počas bocskayovských výbojov boli napríklad v Skalici zničené staré cenné chorálne knihy. Začiatkom 18. storočia sa tu začala rozvíjať aj vokálno-inštrumentálna, tzv. figurálna cirkevná hudba. R. 1729 postavil v Malackách krásny organ rádový organár Fr. Guido Dietrich, r. 1759 v Skalici taktiež príslušník františkánskej rehole Fr. Peregrín Werner, ten sa však nezachoval. Okolo týchto organov sa grupovali schopní hudobníci: v Malackách v 17. storočí P.E. Beňovič /rodák zo Závodu/, v prvej polovici 18. stror. P.M. Repkovič, P.D. Hiray, bratia P.G. a H. Dettelbachovci, v Skalici bol najvýznamnejším hudobníkom v 17. stor. P.B. Naiman, v 18. stor. rodák a veľký skalický patriot P. Paulín Bajan /1721 – 1792/, krátko tu pôsobil aj P.J. Zrunek, autor známej Vianočnej omše, pripisovanej donedávna Paschovi. V Skalici františkáni úzko spolupracovali najmä s jezuitmi a farským kostolom, zachovali sa početné správy o účinkovaní jezuitských hudobníkov a mestských trubačov u nich a naopak. U jezuitov bola hudba na vynikajúcej úrovni, predvádzali početné školské hry i s hudbou, r. 1729 dokonca pristavili ku kolégiu zvláštny trakt pre hudobníkov, kde študoval aj mladý Bajan.
Mladí chlapci zo Záhoria študovali však aj u svätojurských piaristov a trnavských jezuitov, napr. rodák z Borského Jura Ján Matejovič /1741/ alebo neskorší regenschori vo viacerých jezuitských kolégiách P. František Xaver Balássy zo Senice /1746/. Títo – spolu s kantormi, učiteľmi a organistami, napr. Jánom Vachovským /1718 1798/ v Zohore a v Záhorskej Bystrici, Vavrincom Istvánffym /učiteľom Bajana/ a M. Gutsihigom v Skalici, Jánom Ružičkom v Holíči a ďalšími – tvorili základnú štruktúru pre rozvinutý hudobný život v menších lokalitách, ba viacerí z nich i komponovali. Z pozostalosti Vachovského sa zachovali napríklad nielen skladby pre čembalo, ale aj cirkevná figurálna hudba, to znamená, že aj v Záhorskej Bystrici zazneli pri výnimočných príležitostiach klariny s tympanmi, husle, a nielen spev s organom. Bolo to, samozrejme možné len s pomocou prizvaných hudobníkov z Bratislavy alebo z Malaciek. Matejovič, Vachovský a pod. však tvorili už v období, keď barokový štýl v hudbe postupne vytláčal nový – klasicizmus. Je isté, že títo hudobníci prijímali nové podnety /najmä z blízkej Viedne/ veľmi pružne a pohotovo.