V tomto roku si pripomíname 100 rokov od vyjdenia prvého čísla časopisu Hlas, ktorý začali vydávať Dr. Pavol Blaho a JUDr. Vavro Šrobár do 1. júla 1898. Reprezentoval názory mladej slovenskej inteligencie, odmietajúcej politiku maďarizácie a sociálneho vykorisťovania praktizovanú vtedajšími uhorskými vládnymi kruhmi. Nasúhlasili však tiež s apatiou a politikou pasivity, do ktorej sa dostal vtedajší národný život na Slovensku a ostro za to kritizovali jeho predstaviteľov, hlavne S. H. Vajanského. Prívrženci Hlasu pochádzali hlavne z absolventov univerzít v Prahe a vo Viedni. Tu sa zoznámili s novými politickými a filozofickými nározmi, z ktorých najväčší vplyv na nich mali myšlienky T. G. Masaryka. Na stretnutí s ním 4. augusta 1897 v Bystričke pri Martine JUDr. Vavro Šrobár sformuloval devätnásť bodov, ktoré mali byť základom ich hnutia. Tieto body po poradách s ostatnými prívržencami ich hnutia a diskusii s Dr. Pavlom Blahom zredukoval na päť bodov, z ktorých potom hlasisti vo svojej práci vychádzali:
1. Za prvoradú úlohu považovali všestranné vzdelávanie a výchovu mládeže a obranu národného presvedčenia na školách.
2. Na druhé miesto kládli politickú aktivitu, a to aj cez všetky prekážky kladené uhorskou vládou.
3. Tretia časť sa týkala česko-slovenských vzťahov a hovorilo sa v nej o existencii česko-slovenského národa, ktorý sa skladá z dvoch nárečí. Riešenie jazykovej otázky však ponechávali na neskoršiu dobu.
4. Štvrtý bod sa zaoberal hospodárskymi otázkami. Kládol si za cieľ zverejňovať údaje o hospodárstve na Slovensku, jeho prirmysle a peňažníctve. V rámci toho sa potom hlasisti snažili o drobnú prácu medzi ľudom, ktorá zahŕňala hospodársku osvetu a zakladanie ľudových úverových družstiev a hospodárskych spolkov.
5. Piaty bod si za osobitnú úlohu kládol literárnu prácu, rozvoj pôvodnej tvorby, prekladov a kritík národnej literatúry. Pozornosť sa mala venovať aj politickej literatúre a vedeckým prácam.
Po vzniku Hlasu sa konali aj dve zhromaždenia v roku 1898 a 1899, ktoré mali dať ich hnutiu organizačné základy a aktivizovať čo najväčšiu časť mladej slovenskej inteligecie. Snažili sa aj o spoluprácu s ostatnými nemaďarskými národnosťami v Uhorsku a monarchii, z objektívnych dôvodov sa však rozvinula spolupráca predovšetkým s inteligenciou v českých krajinách. Orientácia hlasistov na T. G. Masaryka, idea jednotného česko-slovenského národa s dvoma nárečiami a spolupráca s českou inteligenciou im vyniesla už vtedy obvinenia z čechoslovakizmu. Tým však získalo ich hnutie pre Slovákov a ich národný boj širokú podporu v českých krajinách, možnosť posielaľ slovenských študentov na české stredné a vysoké školy, podporu pri hospodárskej a spolkovej činnosti a možnosť publikovať práce, ktoré nemohli vychádzať v Uhorsku. Jazyková otázka bola však aj u samotných hlasistov dosť diferencovaná. Vydávanie Hlasu vyvolalo v národnom hnutí široký ohlas. Národné noviny, ktoré vydávalo martinské centrum, kritizované hlasistami za pasivitu, ho však prijalo odmietavo. Tiež časť katolíckych publicistov odradzovalo propagovanie antiklerikálnych myšlienok T. G. Masaryka, ktoré sa snažil propagovať hlavne JUDr. Vavro Šrobár. Práve náboženská otázka sa stala sporným problémom medzi JUDr. Vavrom Šrobárom a Dr. Pavlom Blahom. Vavro Šrobár zastával ostro antiklerikálny postoj. Pavol Blaho navrhoval odlišný prístup, pretože chápal, že na nábožensky orientovanom Slovensku majú kňazi veľký vplyv – usiloval sa ho využiť v prospech národného hnutia. V Skalici mu práve mnohí kňazi pomáhali pri národnobuditeľskej práci, ako napr. Dr. Ľudovít Okánik, kaplán Jozef Novák alebo františkánsky páter Dominik Kesserö. Jeho strýc, farár v Gbeloch Pavol Blaho starší mu napríklad pomáhal financovať vydávanie Hlasu. V budúcnosti však, žiaľ, nakoniec prevládla namiesto Blahovej koncepcia V. Šrobára, čo hlasistické hnutie dosť oslabovalo.
V politickej rovine oproti myšlienke pasívneho očakávania pomoci zvonka /hlavne z cárskeho Ruska/, ktorá dominovala v martinskom centre, hlasisti presadzovali tézu Dr. Pavla blahu, že každý národ má len to, čo si sám vydobyje, a len taký má cenu, postavenie vo svete a medzi národmi. Práve z nedostatku aktivity a z politickej letargie vyplynula pre hlasistov oprávnenosť kliritky voči Martinu. Jej vážnosť však závisela od ich vlastnej práce a angažovanosti v politickom a hospodárskom živote. Jeho rozvoj sa mal podľa nich uskutočniť formou tzv. mravnej obrody spoločnosti. Dosiahnuť ju chceli prostredníctvom vzdelávania, ktoré malo podľa nich začať už v útlom veku v rodine. Tá mala byť potom protipólom maďarizačných snáh v škole. O ozdravenie národného života sa snažili aj formou tzv. drobnej práce, na ktorú využívali rodinné slávnosti, priateľské stretnutia, rozličné prednášky, najmä však prostredníctvom zakladania hospodárskych družstiev, úverových družstiev a rozličných spolkov. V tomto smere sa potom okrem P. Blahu najviac angažoval ďalší z hlasistov Fedor Houdek. Myšlienke hospodárskeho rozvoja mal napomôcť aj ďalší časopis, ktorý začal Dr. Pavol Blaho vydávať v roku 1902 – časopis Pokrok. Prinášal správy o hospodárskych novinkách, novej technike využiteľnej v poľnohospodárstve a remeslách, o peňažných otázkach a snažil sa tiež podporovať myšlienku zakladania svojpomocných družstiev. Väčšina hlasistov sa však v období vychádzania Hlasu ešte len pripravovala na vlastnú politickú prácu. Patrili k nim predovšetkým: Fedor Houdek, M. R. Štefánik, Karol Medvecký, Štefan Janšák, Ivan Dérer, Anton Štefánek a ďalší. Mnohí z hlasistov však pole pôsobnosti videli skôr v hospodárskej oblasti a do hlbších otázok slovenskej politiky a kultúry zasahovali len okrajovo. Z toho možno vysvetliť sklon niektorých z nich opierať sa o ideové interpretácie a tézy T. G. Masaryka, z ktorých niektoré sa do slovenského prostredia nehodili. Márna bola snaha hlasistov podchytiť väčšinu slovenskej inteligencie ako celok. Proti tomu boli hlavne príslušníci katolíckej inteligencie Jozef Budaj, Ferdinand Juriga, František Jehlička, Jozef Kempný, ktorých odrádzala snaha niektorých hlasistov propagovať okrem filozofických aj ateistické názory TGM. Súčasne sa objavili v tejto otázke rozpory medzi hlavnými predstaviteľmi hnutia Dr. Pavlom Blahom ako vydavateľom a JUDr. Vavrom Šrobárom ako šéfredaktorom časopisu. Vavro Šrobár odmietol Blahov zmierlivý postoj v náboženských a ideových otázkach a na čas úplne prestal pracovať v časopise. Existujúce rozpory boli súčasne sprevádzané kritikou priaznivcov časopisu sklamaných tým, že časopis nesplnil ich nádeje. Nahromadené poblémy hnutia mala odstrániť porada zvolaná na leto v roku 1900. Vavro Šrobár sa však postavil proti porade, prišlo len k čiastkovej zmene programu. Ďalšie návrhy na oživenie činnosti Hlasu mala priniesť schôdza v lete roku 1901 v Skalici. Došlo k zmene zloženia redakcie, Vavro Šrobár sa vrátil k redakčnej práci a od septembra 1901 pôsobili v redakcii Hlasu znovu spolu s Dr. Pavlom Blahom. Ako podmienku svojho pôsobenia v Hlase žiadal ale tentoraz P. Blaho venovať sa viac praktickým problémom, nechať bokom náboženskú otázku, prestať propagovať tolstoizmus hlásaný najmä Dušanom Makovickým a hlavne nepresadzovať Masarykov realizmus v jeho čistej podobe do celkom odlišného slovenského prostredia. K plánovanej zmene však už neprišlo, Hlas na jeseň 1902 nevyšiel a P. Blaho dal V. Šrobárovi návrh, aby sám prevzal vydávanie Hlasu do Ružomberka. Tam za redakcie V. Šrobára vychádzal časopis až do roku 1904. Radikalizmus ružomberského Hlasu vedeného v duchu masarykovho realizmu vyvolal zostrenie útokov proti nemu a výrazne sa znížil počet odberateľov i prispievateľov do časopisu už po jeho prvých číslach. Rozpory obidvoch predstaviteľov mali potom na krízu hlasistického hnutia oveľa väčší vplyv ako opadnutie prvotného nadšenia a aktivity a perzekúcie úradov. Je treba však pripomenúť, že aj napriek výrazným ideovým rozporom P. Blaho a V. Šrobár naďalej úzko spolupracovali. V slovenských podmienkach sa však Šrobárov radikálny smer ukázal ako málo prezieravý. Kým P. Blaho si dokázal získať podporu slovensky orientovaných kňazov aj podporu vidieka, Vavro Šrobár propagovaním ateistických téz ich postavil proti sebe. Ním vydávaný Hlas narážal na stále väčší odpor a v polovici roku 1903 mal už len 120 predplatiteľov. Preto musel V. Šrobár na konci roku 1904 jeho vydávanie zastaviť. Hlasistické hnutie nevykryštalizovalo do jednotnej podoby a jeho predstavitelia nevytvorili vlastnú stranu, ale sami sa neskôr rozptýlili do rôznych politických strán, no myšlienky Hlasu na hospodárske a politické povznesenie Slovenska sa snažili presadzovať i naďalej.
2. Na druhé miesto kládli politickú aktivitu, a to aj cez všetky prekážky kladené uhorskou vládou.
3. Tretia časť sa týkala česko-slovenských vzťahov a hovorilo sa v nej o existencii česko-slovenského národa, ktorý sa skladá z dvoch nárečí. Riešenie jazykovej otázky však ponechávali na neskoršiu dobu.
4. Štvrtý bod sa zaoberal hospodárskymi otázkami. Kládol si za cieľ zverejňovať údaje o hospodárstve na Slovensku, jeho prirmysle a peňažníctve. V rámci toho sa potom hlasisti snažili o drobnú prácu medzi ľudom, ktorá zahŕňala hospodársku osvetu a zakladanie ľudových úverových družstiev a hospodárskych spolkov.
5. Piaty bod si za osobitnú úlohu kládol literárnu prácu, rozvoj pôvodnej tvorby, prekladov a kritík národnej literatúry. Pozornosť sa mala venovať aj politickej literatúre a vedeckým prácam.
Po vzniku Hlasu sa konali aj dve zhromaždenia v roku 1898 a 1899, ktoré mali dať ich hnutiu organizačné základy a aktivizovať čo najväčšiu časť mladej slovenskej inteligecie. Snažili sa aj o spoluprácu s ostatnými nemaďarskými národnosťami v Uhorsku a monarchii, z objektívnych dôvodov sa však rozvinula spolupráca predovšetkým s inteligenciou v českých krajinách. Orientácia hlasistov na T. G. Masaryka, idea jednotného česko-slovenského národa s dvoma nárečiami a spolupráca s českou inteligenciou im vyniesla už vtedy obvinenia z čechoslovakizmu. Tým však získalo ich hnutie pre Slovákov a ich národný boj širokú podporu v českých krajinách, možnosť posielaľ slovenských študentov na české stredné a vysoké školy, podporu pri hospodárskej a spolkovej činnosti a možnosť publikovať práce, ktoré nemohli vychádzať v Uhorsku. Jazyková otázka bola však aj u samotných hlasistov dosť diferencovaná. Vydávanie Hlasu vyvolalo v národnom hnutí široký ohlas. Národné noviny, ktoré vydávalo martinské centrum, kritizované hlasistami za pasivitu, ho však prijalo odmietavo. Tiež časť katolíckych publicistov odradzovalo propagovanie antiklerikálnych myšlienok T. G. Masaryka, ktoré sa snažil propagovať hlavne JUDr. Vavro Šrobár. Práve náboženská otázka sa stala sporným problémom medzi JUDr. Vavrom Šrobárom a Dr. Pavlom Blahom. Vavro Šrobár zastával ostro antiklerikálny postoj. Pavol Blaho navrhoval odlišný prístup, pretože chápal, že na nábožensky orientovanom Slovensku majú kňazi veľký vplyv – usiloval sa ho využiť v prospech národného hnutia. V Skalici mu práve mnohí kňazi pomáhali pri národnobuditeľskej práci, ako napr. Dr. Ľudovít Okánik, kaplán Jozef Novák alebo františkánsky páter Dominik Kesserö. Jeho strýc, farár v Gbeloch Pavol Blaho starší mu napríklad pomáhal financovať vydávanie Hlasu. V budúcnosti však, žiaľ, nakoniec prevládla namiesto Blahovej koncepcia V. Šrobára, čo hlasistické hnutie dosť oslabovalo.
V politickej rovine oproti myšlienke pasívneho očakávania pomoci zvonka /hlavne z cárskeho Ruska/, ktorá dominovala v martinskom centre, hlasisti presadzovali tézu Dr. Pavla blahu, že každý národ má len to, čo si sám vydobyje, a len taký má cenu, postavenie vo svete a medzi národmi. Práve z nedostatku aktivity a z politickej letargie vyplynula pre hlasistov oprávnenosť kliritky voči Martinu. Jej vážnosť však závisela od ich vlastnej práce a angažovanosti v politickom a hospodárskom živote. Jeho rozvoj sa mal podľa nich uskutočniť formou tzv. mravnej obrody spoločnosti. Dosiahnuť ju chceli prostredníctvom vzdelávania, ktoré malo podľa nich začať už v útlom veku v rodine. Tá mala byť potom protipólom maďarizačných snáh v škole. O ozdravenie národného života sa snažili aj formou tzv. drobnej práce, na ktorú využívali rodinné slávnosti, priateľské stretnutia, rozličné prednášky, najmä však prostredníctvom zakladania hospodárskych družstiev, úverových družstiev a rozličných spolkov. V tomto smere sa potom okrem P. Blahu najviac angažoval ďalší z hlasistov Fedor Houdek. Myšlienke hospodárskeho rozvoja mal napomôcť aj ďalší časopis, ktorý začal Dr. Pavol Blaho vydávať v roku 1902 – časopis Pokrok. Prinášal správy o hospodárskych novinkách, novej technike využiteľnej v poľnohospodárstve a remeslách, o peňažných otázkach a snažil sa tiež podporovať myšlienku zakladania svojpomocných družstiev. Väčšina hlasistov sa však v období vychádzania Hlasu ešte len pripravovala na vlastnú politickú prácu. Patrili k nim predovšetkým: Fedor Houdek, M. R. Štefánik, Karol Medvecký, Štefan Janšák, Ivan Dérer, Anton Štefánek a ďalší. Mnohí z hlasistov však pole pôsobnosti videli skôr v hospodárskej oblasti a do hlbších otázok slovenskej politiky a kultúry zasahovali len okrajovo. Z toho možno vysvetliť sklon niektorých z nich opierať sa o ideové interpretácie a tézy T. G. Masaryka, z ktorých niektoré sa do slovenského prostredia nehodili. Márna bola snaha hlasistov podchytiť väčšinu slovenskej inteligencie ako celok. Proti tomu boli hlavne príslušníci katolíckej inteligencie Jozef Budaj, Ferdinand Juriga, František Jehlička, Jozef Kempný, ktorých odrádzala snaha niektorých hlasistov propagovať okrem filozofických aj ateistické názory TGM. Súčasne sa objavili v tejto otázke rozpory medzi hlavnými predstaviteľmi hnutia Dr. Pavlom Blahom ako vydavateľom a JUDr. Vavrom Šrobárom ako šéfredaktorom časopisu. Vavro Šrobár odmietol Blahov zmierlivý postoj v náboženských a ideových otázkach a na čas úplne prestal pracovať v časopise. Existujúce rozpory boli súčasne sprevádzané kritikou priaznivcov časopisu sklamaných tým, že časopis nesplnil ich nádeje. Nahromadené poblémy hnutia mala odstrániť porada zvolaná na leto v roku 1900. Vavro Šrobár sa však postavil proti porade, prišlo len k čiastkovej zmene programu. Ďalšie návrhy na oživenie činnosti Hlasu mala priniesť schôdza v lete roku 1901 v Skalici. Došlo k zmene zloženia redakcie, Vavro Šrobár sa vrátil k redakčnej práci a od septembra 1901 pôsobili v redakcii Hlasu znovu spolu s Dr. Pavlom Blahom. Ako podmienku svojho pôsobenia v Hlase žiadal ale tentoraz P. Blaho venovať sa viac praktickým problémom, nechať bokom náboženskú otázku, prestať propagovať tolstoizmus hlásaný najmä Dušanom Makovickým a hlavne nepresadzovať Masarykov realizmus v jeho čistej podobe do celkom odlišného slovenského prostredia. K plánovanej zmene však už neprišlo, Hlas na jeseň 1902 nevyšiel a P. Blaho dal V. Šrobárovi návrh, aby sám prevzal vydávanie Hlasu do Ružomberka. Tam za redakcie V. Šrobára vychádzal časopis až do roku 1904. Radikalizmus ružomberského Hlasu vedeného v duchu masarykovho realizmu vyvolal zostrenie útokov proti nemu a výrazne sa znížil počet odberateľov i prispievateľov do časopisu už po jeho prvých číslach. Rozpory obidvoch predstaviteľov mali potom na krízu hlasistického hnutia oveľa väčší vplyv ako opadnutie prvotného nadšenia a aktivity a perzekúcie úradov. Je treba však pripomenúť, že aj napriek výrazným ideovým rozporom P. Blaho a V. Šrobár naďalej úzko spolupracovali. V slovenských podmienkach sa však Šrobárov radikálny smer ukázal ako málo prezieravý. Kým P. Blaho si dokázal získať podporu slovensky orientovaných kňazov aj podporu vidieka, Vavro Šrobár propagovaním ateistických téz ich postavil proti sebe. Ním vydávaný Hlas narážal na stále väčší odpor a v polovici roku 1903 mal už len 120 predplatiteľov. Preto musel V. Šrobár na konci roku 1904 jeho vydávanie zastaviť. Hlasistické hnutie nevykryštalizovalo do jednotnej podoby a jeho predstavitelia nevytvorili vlastnú stranu, ale sami sa neskôr rozptýlili do rôznych politických strán, no myšlienky Hlasu na hospodárske a politické povznesenie Slovenska sa snažili presadzovať i naďalej.
Literatúra:
Janšák, Š.: Život Dr. Pavla Blahu I – II, SSV Trnava, 1947.
Skalica v minulosti a dnes, Obzor Bratislava, 1968.
Blaho, J.: Zo skalického rínku. Tatran Bratislava, 1974.
Konečný, A.: Skalica ako kultúrne a politické centrum hlasistického hnutia na prelome 19. a 20. storočia. Diplomová práca, FFUK, 1993.
