Od jari až do jesene bývali častým a bežným obrazom pred skalickými domami kopy dreva. Kmene stromov si obyvatelia podľa možností odviezli do dvorov, najčastejšie však popílili na ulici. V dvoroch ich porúbali na polienka a poukladali do zaoblených 2 až 3 metre vysokých kôp. Bol to z dnešného pohľadu malebný, najmä však účelný spôsob uskladnenia. V kopách drevo vysychalo a polienka z nich v košoch odnášali do bytov k peciam.
Mesto venovalo lesom veľkú pozornosť, o závažných veciach rozhodoval senát a na starosti ich mali hájnici, ktorí podliehali mestskému kapitánovi. Drevo sa mohlo vydávať len s jeho vedomím, o čom viedol osobitný register. Začiatkom 17. storočia stanovil senát cenu siahy palivového dreva na 20 denárov pre cezpoľných a 15 denárov pre Skaličanov. Časť bola vydávaná i za iných podmienok, o čom svedčí materiál o súdnom spore z roku 1949, keď sa žalobcovia márne domáhali svojho dávneho práva.
Skalica bola ohradená múrom mestského opevnenia a obyvatelia bývajúci „intra muros“ mali za podieľanie sa na obrane mesta určité výhody. Poberali bezplatne naturálnu časť z výnosu lesov a prispievali len na trovy spojené s rúbaním dreva. Takýmto spôsobom si cez stáročia vydržali právo na určitý podiel z mestských lesov. Podiely sa nazývali „štvrtkami“, právny nárok „kompetenciou“ a držitelia právneho nároku „kompetencionármi“. O tomto práve svedčili viaceré listiny a dokladom toho, že mesto právo akceptovalo, boli stáročia vydávané odberné poukazy na „štvrtky“ dreva (štvrtka = 2 metre kubické) na základe zaplatenia „rúbacej“ taxy.
Žaloba v roku 1949 bola zamietnutá s tým, že právo sa zakladalo na feudálnom systéme, drevo dostávali „kompetencionári“ za obranu mesta a keďže už túto povinnosť nemajú, nemajú ani nárok na „štvrtky“. Ich poberanie nezodpovedá ľudovodemokratickému zriadeniu a znamenalo by bezpracný zisk. Okrem toho ide o obecný majetok a rozdeľovanie obecného majetku alebo prebytku výnosu obecného majetku zákon nepovoľuje.
