Prvým krokom vedúcim k zjednoteniu Nemecka bola porážka Rakúska v prusko-rakúskej vojne v roku 1866. Tým bolo Rakúsko odstránené z pozície hegemóna v priestore nemeckých štátov a veľkonemecký spôsob zjednotenia sa stal nereálnym. Vedúcu pozíciu tak prevzalo víťazné Prusko na čele s kancelárom Ottom von Bismarck, ktorému sa do roku 1871 podarilo zavŕšiť tzv. malonemecký spôsob zjednotenia Nemecka, teda bez Viedne.
Rakúske vojská si vo vojne s Pruskom počínali priam katastrofálne. Po rozhodujúcej porážke dňa 3. júla 1866 v bitke pri Hradci Králové mali Prusi voľnú cestu prakticky až k Viedni a Prešporku. Ich prevahu im zaisťovala aj modernejšia výzbroj, najmä pruské zadovky (moderné pušky nabíjané aj v ležiacej polohe zozadu a umožňujúce 10 až 12 výstrelov za minútu). Posledným dejstvom vojny bola bitka pri Lamači dňa 22. júla, kde sa rakúske zbory pokúsili zastaviť pruský postup. Ešte v ten deň na obed však vstúpilo do platnosti prímerie. A práve v tej súvislosti sa Prusi dostali aj na Záhorie, kde sa zdržali približne mesiac a „vďaka“ nim sa tu rozšírila aj epidémia cholery.
V nasledujúcich riadkoch Vám ponúkame niekoľko spomienok na rok 1866 a Prusov – Prajzov v obci Kúty, ako ich zozbieral a zapísal z rôznych archívnych prameňov a od starších obyvateľov obce kútsky rodák, kňaz Dr. Matej Hések ako súčasť svojho rukopisu z roku 1954 Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Napísal: Dr. Matej Hések, profesor v.v. rodák z Kútov. Horný Lopašov, 27. novembra 1951, Kúty, 19. apríla 1954 (s. 84-86), uloženého v archíve rukopisov Záhorského múzea v Skalici:
Podľa kroniky Mikuláša Karafiáta bol rok 1866 osudný. Dňa 23. mája bol mráz veľký, takže v Kútoch a na okolí, na Morave i v Uhrách všetko pomrzlo na poli. 8. a 10. júna bolo veľké krúpobitie a povetrie, ktoré vyvrátilo stodoly od gruntu, krúpy prebíjali okná. Ľudia mysleli, že bude súdny deň. 17. júna prišlo znovu veľké povetrie. 8. júla došla ukrutná sila Prajzov, vyše 30 000. Čo dosť málo bolo, znivočili, po stodolách brali seno, slámu. V auguste zase zúrila cholera (1).
Kronika str. 31 – 32 Jakuba Mančíka – Kadlica hovorí o roku 1866, že raž pomrzla všetka, nebolo z nej nič. Bolo to 22. mája na Sv. Ducha. Jačmeň ostal, ten potom vytĺkli krúpy. V tom roku bolo veľmi draho (2).
Na Prajzov si dobre pamätal i môj nebohý otec. Mal vtedy už 13 rokov. Bol pasákom. Aby mu nevzali voly, hnal ich k obecnému lesu okolo majera. Jeden Prajz zakričal naňho: „Kam s tými volmi?“ Otec sa veľmi zľakol, ale mu voly nevzali. Jeho brat Lorenc (otec Dr. Štefana Héska) bol ešte v plienkach, jeden Prajz ho mal veľmi rád, choval ho. Bolo ich plné domy. Zdržovali sa asi tri dni u nás. Nikomu nič nevzali. Rozdávali tabák, maslo, kávu. Jedna Kúcanka im varila kávu, nezomletú, ako fazuľu, samozrejme, že nič neuvarila. Prajz ju musel poučiť, ako sa to má robiť. Keď odchádzali z Kútov, povedali Kúcanom, aby sa modlili, aby sa nevracali zpäť cez Kúty, aby nemuseli cez Kúty ustupovať od Bratislavy, lebo na ústupe budú všetko páliť. Neurobili tak vtedy, ale až r. 1945 zapálili mnohé stodoly kútske, keď ustupovali pred Rusmi.
Pavel Riška – Ševela mi rozprával, že keď Prajzi išli do Kútov od Holíča, niekde pri Adamove stretli Dr. Radlinského, ktorý každú sobotu šiel na koňoch do Skalice, do tlačiarne Škarniclovej. Považovali ho za špicla, vzali ho so sebou, doviedli ho do Kútov, ale mu nič nespravili, len im musel dať 120 kg brava. Na Ledniciach za Dzedzinou bol veľký sklep, tam mal pánsky šenkér víno. Prajzi vyrazili veľkým drúkom dvere a víno brali.
O Prajzoch píše Matejka – Descriptio 143 – 144, že od Skalice po Bratislavu všetko pustošili, zaplavili celý kraj ako kobylky, brali kone, vozy, iné veci. Kto sa protivil, toho poviazali a brali zo sebou. Videl to na vlastné oči, bol vtedy gbelským farárom. Generál Hartman bol u neho ubytovaný. Vo Gbeloch mali zo sebou poviazaných Čechov, lebo vraj v Čechách liali na nich vriaci olej. I rakúski uprchlíci boli v Gbeloch ubytovaní, evakuovaní, ale nič sa im nestalo. Hovorí, že do Gbelov došli na sviatok Marie Magdaleny.
Matejka spomína Prajzov i na strane 64 – 65 v Descriptio. Vraj ľudia utiekli pred nimi do lesov. Bročanskému farárovi Rehákovi vzali jednoho koňa. Radlinskému – farárovi kútskemu rebriňák. Matejkovi, gbelskému farárovi 5 centov ovsa, 16 centov sena, vrecia a iné veci. Od tej doby sa modlil v omši za pokoj. Zo Gbelov odchádzajú Prajzi a nechávajú tam choleru. V auguste, sept., okt. zomrelo vyše 200 ľudí v Gbeloch.
Kúcania sa zúčastnili boja pri Königräzi – Hradci Královom. Padli tam: Antoš Vrábel – Špička a Jožka Hések – Janica. Zdravý sa odtiaľ vrátil Štefan Mráz – Pišta, doviedol si aj ženu Hanu. Doma bol potom mäsiarom, ba i výpomocným učiteľom. Jeho žena chodievala do Viedne hauzírovať, predávať maslo, vajíčka. Potomci ešte žijú, známi ako výbojní „Pišté“. Medzi Holíčom a Hodonínom boli zrážky medzi ustupujúcimi vojskami rakúskymi a Prajzami. Rakúšania ustupovali smerom na Holíč – Trnovec – Senica – Považie, chceli plánovaným ústupom zachrániť proviant, vzácný válečný materiál. Prajzi postupovali ľavým brehom Moravy k Záhorskej Bystrici. Dňa 22. júla bola bitka o Bratislavu. Rakúske vojsko, najmä delostrelci údatne bojovali proti pruskej presile. Rozhodnutie nepadlo, lebo bolo vyhlásené prímerie (3).
Do Malaciek vtiahli Prajzi 20. júla v sile 16 000 mužov. Väčšina pochodovala ešte toho dňa ďalej. Po uzavretí prímeria sa vrátili Prajzi s ranenými i so zajatými do Malaciek. O týchto udalostiach píše obšírne P. Kilián Komanský, františkán (4). Medzi vojskom sa šíril týfus a cholera. Epidémia pustošila i medzi obyvateľstvom. Po odchode Prajzov z Malaciek 26. augusta napočítalo sa mŕtvych na choleru v Malackách a Kiripolci (Kostolišti) 160. V Malackách pri lesíku Marhečku sú podnes pekne zachovalé, opatrované dva veľké spoločné hroby, do ktorých pochovali Prajzov.
Iste na talianské a prajzské vojny sa vzťahuje za môjho detstva obľúbená pieseň, ktorú sme ako pasáci často spievali: „Ked pomašírujem, ked pomašírujem tri sto míl za Prahu, nic tam neuvidzíš, nic tam neuvidzíš, enem prajzskú zahradu. Ked pomašírujem, ked pomašírujem tri sto míl za Vídeň, nic tam neuvidzíš, nic tam neuvidzíš, enem talianskú zem.“
Rakúske vojská si vo vojne s Pruskom počínali priam katastrofálne. Po rozhodujúcej porážke dňa 3. júla 1866 v bitke pri Hradci Králové mali Prusi voľnú cestu prakticky až k Viedni a Prešporku. Ich prevahu im zaisťovala aj modernejšia výzbroj, najmä pruské zadovky (moderné pušky nabíjané aj v ležiacej polohe zozadu a umožňujúce 10 až 12 výstrelov za minútu). Posledným dejstvom vojny bola bitka pri Lamači dňa 22. júla, kde sa rakúske zbory pokúsili zastaviť pruský postup. Ešte v ten deň na obed však vstúpilo do platnosti prímerie. A práve v tej súvislosti sa Prusi dostali aj na Záhorie, kde sa zdržali približne mesiac a „vďaka“ nim sa tu rozšírila aj epidémia cholery.
V nasledujúcich riadkoch Vám ponúkame niekoľko spomienok na rok 1866 a Prusov – Prajzov v obci Kúty, ako ich zozbieral a zapísal z rôznych archívnych prameňov a od starších obyvateľov obce kútsky rodák, kňaz Dr. Matej Hések ako súčasť svojho rukopisu z roku 1954 Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Napísal: Dr. Matej Hések, profesor v.v. rodák z Kútov. Horný Lopašov, 27. novembra 1951, Kúty, 19. apríla 1954 (s. 84-86), uloženého v archíve rukopisov Záhorského múzea v Skalici:
Podľa kroniky Mikuláša Karafiáta bol rok 1866 osudný. Dňa 23. mája bol mráz veľký, takže v Kútoch a na okolí, na Morave i v Uhrách všetko pomrzlo na poli. 8. a 10. júna bolo veľké krúpobitie a povetrie, ktoré vyvrátilo stodoly od gruntu, krúpy prebíjali okná. Ľudia mysleli, že bude súdny deň. 17. júna prišlo znovu veľké povetrie. 8. júla došla ukrutná sila Prajzov, vyše 30 000. Čo dosť málo bolo, znivočili, po stodolách brali seno, slámu. V auguste zase zúrila cholera (1).
Kronika str. 31 – 32 Jakuba Mančíka – Kadlica hovorí o roku 1866, že raž pomrzla všetka, nebolo z nej nič. Bolo to 22. mája na Sv. Ducha. Jačmeň ostal, ten potom vytĺkli krúpy. V tom roku bolo veľmi draho (2).
Na Prajzov si dobre pamätal i môj nebohý otec. Mal vtedy už 13 rokov. Bol pasákom. Aby mu nevzali voly, hnal ich k obecnému lesu okolo majera. Jeden Prajz zakričal naňho: „Kam s tými volmi?“ Otec sa veľmi zľakol, ale mu voly nevzali. Jeho brat Lorenc (otec Dr. Štefana Héska) bol ešte v plienkach, jeden Prajz ho mal veľmi rád, choval ho. Bolo ich plné domy. Zdržovali sa asi tri dni u nás. Nikomu nič nevzali. Rozdávali tabák, maslo, kávu. Jedna Kúcanka im varila kávu, nezomletú, ako fazuľu, samozrejme, že nič neuvarila. Prajz ju musel poučiť, ako sa to má robiť. Keď odchádzali z Kútov, povedali Kúcanom, aby sa modlili, aby sa nevracali zpäť cez Kúty, aby nemuseli cez Kúty ustupovať od Bratislavy, lebo na ústupe budú všetko páliť. Neurobili tak vtedy, ale až r. 1945 zapálili mnohé stodoly kútske, keď ustupovali pred Rusmi.
Pavel Riška – Ševela mi rozprával, že keď Prajzi išli do Kútov od Holíča, niekde pri Adamove stretli Dr. Radlinského, ktorý každú sobotu šiel na koňoch do Skalice, do tlačiarne Škarniclovej. Považovali ho za špicla, vzali ho so sebou, doviedli ho do Kútov, ale mu nič nespravili, len im musel dať 120 kg brava. Na Ledniciach za Dzedzinou bol veľký sklep, tam mal pánsky šenkér víno. Prajzi vyrazili veľkým drúkom dvere a víno brali.
O Prajzoch píše Matejka – Descriptio 143 – 144, že od Skalice po Bratislavu všetko pustošili, zaplavili celý kraj ako kobylky, brali kone, vozy, iné veci. Kto sa protivil, toho poviazali a brali zo sebou. Videl to na vlastné oči, bol vtedy gbelským farárom. Generál Hartman bol u neho ubytovaný. Vo Gbeloch mali zo sebou poviazaných Čechov, lebo vraj v Čechách liali na nich vriaci olej. I rakúski uprchlíci boli v Gbeloch ubytovaní, evakuovaní, ale nič sa im nestalo. Hovorí, že do Gbelov došli na sviatok Marie Magdaleny.
Matejka spomína Prajzov i na strane 64 – 65 v Descriptio. Vraj ľudia utiekli pred nimi do lesov. Bročanskému farárovi Rehákovi vzali jednoho koňa. Radlinskému – farárovi kútskemu rebriňák. Matejkovi, gbelskému farárovi 5 centov ovsa, 16 centov sena, vrecia a iné veci. Od tej doby sa modlil v omši za pokoj. Zo Gbelov odchádzajú Prajzi a nechávajú tam choleru. V auguste, sept., okt. zomrelo vyše 200 ľudí v Gbeloch.
Kúcania sa zúčastnili boja pri Königräzi – Hradci Královom. Padli tam: Antoš Vrábel – Špička a Jožka Hések – Janica. Zdravý sa odtiaľ vrátil Štefan Mráz – Pišta, doviedol si aj ženu Hanu. Doma bol potom mäsiarom, ba i výpomocným učiteľom. Jeho žena chodievala do Viedne hauzírovať, predávať maslo, vajíčka. Potomci ešte žijú, známi ako výbojní „Pišté“. Medzi Holíčom a Hodonínom boli zrážky medzi ustupujúcimi vojskami rakúskymi a Prajzami. Rakúšania ustupovali smerom na Holíč – Trnovec – Senica – Považie, chceli plánovaným ústupom zachrániť proviant, vzácný válečný materiál. Prajzi postupovali ľavým brehom Moravy k Záhorskej Bystrici. Dňa 22. júla bola bitka o Bratislavu. Rakúske vojsko, najmä delostrelci údatne bojovali proti pruskej presile. Rozhodnutie nepadlo, lebo bolo vyhlásené prímerie (3).
Do Malaciek vtiahli Prajzi 20. júla v sile 16 000 mužov. Väčšina pochodovala ešte toho dňa ďalej. Po uzavretí prímeria sa vrátili Prajzi s ranenými i so zajatými do Malaciek. O týchto udalostiach píše obšírne P. Kilián Komanský, františkán (4). Medzi vojskom sa šíril týfus a cholera. Epidémia pustošila i medzi obyvateľstvom. Po odchode Prajzov z Malaciek 26. augusta napočítalo sa mŕtvych na choleru v Malackách a Kiripolci (Kostolišti) 160. V Malackách pri lesíku Marhečku sú podnes pekne zachovalé, opatrované dva veľké spoločné hroby, do ktorých pochovali Prajzov.
Iste na talianské a prajzské vojny sa vzťahuje za môjho detstva obľúbená pieseň, ktorú sme ako pasáci často spievali: „Ked pomašírujem, ked pomašírujem tri sto míl za Prahu, nic tam neuvidzíš, nic tam neuvidzíš, enem prajzskú zahradu. Ked pomašírujem, ked pomašírujem tri sto míl za Vídeň, nic tam neuvidzíš, nic tam neuvidzíš, enem talianskú zem.“
1. Celú kroniku som si prepísal, bola už v chatrnom stave a počísloval. O Prajzoch hovorí Karafiát na 1. strane, podľa môjho číslovania.
2. I kroniku Mančíkovú som si prepísal, podľa môjho číslovania hovorí o roku 1866 na str. 31 – 32.
3. Gefecht bei Göding Holič am 16. Juli. Epidosen aus den Käpfen der K. K. Nord Armoe. Fr. Arthur Bouvier, Johan Krainz, Graz 1896, str. 271 – 273.
4. Sborník Záhorských akademikov II., str. 65, J. M. T., Niekoľko kapitol z dejín Malaciek.
Pripravil Richard Drška
