Koncom 16. storočia sa rozdrobené majetkové podiely Korlátskeho hradného panstva sústredili v rukách dvoch významných uhorských šľachtických rodov – Appónyiovcov a Pongráczovcov. V tomto príspevku sa budeme bližšie venovať osudom Appónyiovskej časti panstva. Podľa zmienky z roku 1578 bol spolumajiteľom panstva Ján Appónyi. Išlo o syna Petra Appónyiho a Zuzany Korlátskej (+ pred 1559), sestry Petra Korlátskeho (Korláthkeöy). Svoj podiel teda zdedil po vymretých pánoch z Korlátky. Appónyiovci si odvodzujú svoj pôvod od starobylého šľachtického rodu Pecz (de genere Peech), ktorého členovia žili už v 13. storočí. V roku 1392 získali od kráľa Žigmunda hradné panstvo Oponice, od ktorého si rod začal písať priezvisko i prídomok (Appónyi de Nagy Appóny). V polovici 15. storočia žijúci bratia Ján a Peter založili dve hlavné línie rodu. Ján Appónyi (1578) spolumajiteľ Korlátskeho hradu patril do Petrovej línie rodu. Najvýznamnejším a zároveň posledným členom tejto vetvy rodu bol Jánov vnuk Blažej (+ pred 1648), ktorý sa ako spolumajiteľ Korlátka spomína v roku 1629. Blažej v mladosti študoval na Viedenskej univerzite, neskôr sa presadil v krajinskej i stoličnej správe, zomrel vo funkcii tekovského župana. Známy bol aj ako veršovník. Cisár Ferdinand II. ho 12. novembra 1624 povýšil do barónskeho stavu. Ním založená barónska vetva však dlho neexistovala, Blažej totiž nemal mužských potomkov. V rokoch 1648-50 sa už spomína len jeho vdova Barbora Serényiová a dcéry Helena a Eva.
Pôvodný erb Appónyiovcov tvoril štít, v ktorom bolo rameno držiace meč a ľaliový kvet. Vedľa ramena bola ľudská hlava. Tento erb používali Appónyiovci v rôznych variantoch, ktoré vyjadrovali jednotlivé vetvy rodu. Obsah erbu Petrovej línie rodu poznáme z pečate Blažeja, ktorú otlačil v roku 1625. Hoci v tej dobe bol už barónom, na dokument otlačil pečatný prsteň, ktorý používal už pred rokom 1624. Erb z pečate je teda ešte Blažejovým zemianskym erbom. Tvorí ho štít, v ktorého pravej časti je doľava obrátené rameno držiace meč. Pri zápästí ramena sú dva kvety (otvorené ľalie?). V pravej časti štítu je ľudská hlava. V hornej časti štítu sú polmesiac a hviezdička. Dolná časť štítu je poškodená. Nad štítom je turnajská prilba s korunkou a prikrývadlami. Klenot tvorí polmesiac a hviezdička . Na tomto erbe je zaujímavý hlavne klenot. Polmesiac a hviezdička boli erbové znamenia rodov, ktoré pochádzali z veľmožského rodu Hunt – Poznan. Z tohto rodu však Appónyiovci dokázateľne nepochádzali. Tieto symboly sa dostali do ich erbu až neskoršie. Po vymretí rodu Korlátskych (Korláthkeöy), ktorý skutočne pochádzal z veľmožov Hunt –Poznanovcov, sa Appónyiovci spoločne s Pongráczovcami cítili ako priami následníci tohto rodu nielen v rodovej línii, ale aj po majetkovej stránke. Túto skutočnosť sa snažili vyjadriť aj vo svojom erbe. Oba rody si určitým spôsobom podelili erb Korlátskych z Korlátka. Symbol polmesiaca a hviezdičky si prisvojili Appónyiovci a symbol orlice zasa Pongráczovci.
V roku 1624 bol Blažejovi Appónyimu udelený barónsky titul a erb. Tento erb sme našli na neskoršej Blažejovej pečati, ktorú otlačil v roku 1632. Erb tvorí štít, v ktorom je medzi dvoma orlími krídlami umiestnené obrnené rameno držiace meč a vetvičku. Z ohybu ramena vyrastá slnečnica. V spodnej časti štítu sú navyše dve ľalie. Nad štítom je turnajská prilba s korunkou a prikrývadlami. Klenot tvorí kompletné štítové znamenie.
Po smrti Blažeja Appónyiho (+ pred 1648) zdedili ním spravovaný podiel Korlátskeho hradného panstva jeho priami pozostalí. Podľa dokumentu z roku 1650 si tieto majetky podelili Blažejova vdova Barbora Serényiová, dcéra Helena, vydatá za grófa Gabriela Palocsaya a druhá dcéra Eva, vydatá za baróna Imricha Czobora. Menšie podiely mali ešte získať Blažejovi vzdialení príbuzní z rodu Appónyi. Išlo o príslušníkov Jánovej (15. storočie) hlavnej línie rodu, ktorí žili v Oponiciach. Spomínaní sú tu v roku 1650 bratia Peter a Gašpar, synovia nebohého Mikuláša Appónyiho staršieho a iní bratia Blažej a Štefan, synovia nebohého Mikuláša Appónyiho mladšieho. Po smrti Blažejovej vdovy Barbory Serényiovej sa väčšina majetkov dostala do rúk jej dvoch dcér. Manželom Heleny Appónyiovej bol gróf Gabriel Palocsay, šľachtic, ktorý mal veľmi zaujímavý osud. Pochádzal z bohatého rodu Horváthovcov, ktorý mal majetky v Above, Spiši, Šariši i v Sliezsku. Podľa šarišského hradu Plaveč (maď. Palocsa) si zvolil rod svoje priezvisko. Gabriel pôsobil hlavne v okolí kráľovského dvora a v hlavnom meste krajiny. Bol kráľovským radcom a panovník ho pasoval za rytiera zlatej ostrohy. Mal rozsiahle majetky aj na Záhorí, okrem podielu na Korlátskom panstve, ktoré užíval spoločne s manželkou, získal do zálohu aj panstvo Devín. Užíval ho až do roku 1665, kedy ho Pálffyovci vykúpili naspäť. Gabriel mal veľmi zaujímavé životné osudy. V roku 1663 mu zomrela manželka, s ktorou mal len jedinú dcéru Annamáriu. Tá sa v roku 1661 vydala za grófa Krištofa Batthyányho. Ako vdovec sa Gabriel zaľúbil do mladučkej Johanky Čechotovskej, manželky Martina Rakovického, kontrolóra (contrascribu) bratislavského tridsiatnika. Johanka pochádzala z českej exulantskej rodiny, ktorá sa po roku 1621 usadila na Záhorí (Šaštín, Skalica). Gabriel Palocsay bol násilníckym typom človeka, svoje predsavzatia si dokázal naplniť všetkými spôsobmi. Johanku chcel získať za každú cenu, a tak sa neštítil použiť násilie. V roku 1664 pozýval často Rakovického s manželkou na návštevy k sebe na Devínsky hrad. Počas jednej takejto návštevy Martin Rakovický záhadne zomrel. Viacero indícií nasvedčovalo na násilnú smrť, azda aj vraždu. Palocsay si však z toho veľa starostí nerobil a o pár mesiacov sa zosobášil s Johankou Čechotovskou. Rodina Rakovických však nakoniec podnietila vyšetrovanie, ktoré vyústilo do súdneho konania. V roku 1665 bol Palocsay odsúdený, avšak od panovníka dostal milosť. Jeho majetky mu však už neboli navrátené. Gróf Gabriel Palocsay zomrel v Bratislave opustený, biedny a chorý v roku 1673. Jeho majetkové podiely na Korlátskom panstve si udržala jeho dcéra Annamária.
Na Gabrielovi je z genealogického hľadiska zaujímavé, že sa mnohokrát tituloval ako gróf (comes). Keďže nebol županom žiadnej stolice, musíme tento titul považovať za vyjadrenie šľachtickej hodnosti. Palocsayovci boli bohatým rodom, avšak barónsky titul získali až v roku 1700, o zisku grófskeho titulu nie je v súvislosti s nimi v staršej literatúre žiadna zmienka. Gabriel pravdepodobne teda získal tento titul sám a ním aj táto grófska vetva Palocsayovcov zanikla. Jeho erb (grófsky) poznáme z pečate, ktorú otlačil v roku 1661. Tvorí ho štít, v ktorom na trojvrší oproti sebe stoja sprava grif a zľava leopard. Prednými labami pred sebou držia korunku. Nad štítom sú dve turnajské prilby. Klenot tvorí štítové znamenie. Heraldicky je však zaujímavo riešený, grif od pása vyrastá z pravej prilby, leopard naopak z ľavej prilby /obrázok č. 9/. V hornej časti pečatného poľa je kruhopis: GABIEL DE PALOCHA, ktorý potvrdzuje, že pečať skutočne patrí Gabrielovi Palocsayovi. Menej známe sú osudy druhej dcéry Blažeja Appónyiho (+ pred 1648) Evy (+ po 1665), ktorá sa vydala za baróna Imricha Czobora. Czoborovci boli najbohatším záhorským magnátskym rodom, vlastnili podiely na panstvách Šaštín, Holíč a Ostrý Kameň, ako aj ďalšie menšie majetky v obciach na Záhorí. V polovici 17. storočia pôsobili na Záhorí až dvaja Imrichovia z tohto rodu. Boli to bratranci. Ich otcovia Martin a Michal Czoborovci boli bratia. Ich teta Alžbeta (+ 1626) bola manželkou palatína Juraja Thurzu. Imrich Czobor, manžel Evy Appónyiovej, bol synom Michala. O jeho živote nie sú známe presnejšie informácie, vlastnil však väčšie majetky v Trenčianskej stolici. Ako spolumajiteľa Korlátskeho hradu sme ho spomenutého nenašli, pravdepodobne podiel svojej manželky ešte za svojho života predal. V roku 1665, krátko pred svojou smrťou sa tituloval ako gróf a rytier zlatej ostrohy. Zastával funkcie kráľovského komorníka, radcu a pohárnika. Keďže po smrti zanechal len dve dcéry, táto línia Czoborovcov v druhej polovici 17. storočia vymrela. Barónsky erb Imricha Czobora neuverejňujeme, erb jeho otca Michala (+ 1616-17) publikoval Novák. Koncom 17. storočia sa korlátsky podiel po barónovi Blažejovi Appónyim koncentroval v rukách rodu Battyány. Vyženil ho gróf Krištof Batthyány (1632 – 1685) manželstvom s Annamáriou Palocsayovou. Po nich ho zdedil ich prvorodený syn Adam (*1662 – +1703). Ten sa podľa zmienky z roku 1700 spoločne s istým Jakubom Dusarom spomína ako majiteľ časti Korlátskeho panstva. Adam Batthyány patril k najvýznamnejším uhorským šľachticom svojej doby, zastával funkcie chorvátskeho bána a uhorského krajinského sudcu. Jeho potomci, ktorých splodil s manželkou grófkou Eleonórou Strattmanovou získali v roku 1764 pod menom Batthyány – Strattman povýšenie do stavu ríšskych kniežat. Na Korlátskom panstve však už príslušníci tohto rodu nežili, poväčšine bývali vo Viedni, Prešporku alebo na svojich rozsiahlych majetkoch v Zadunajsku.
V roku 1624 bol Blažejovi Appónyimu udelený barónsky titul a erb. Tento erb sme našli na neskoršej Blažejovej pečati, ktorú otlačil v roku 1632. Erb tvorí štít, v ktorom je medzi dvoma orlími krídlami umiestnené obrnené rameno držiace meč a vetvičku. Z ohybu ramena vyrastá slnečnica. V spodnej časti štítu sú navyše dve ľalie. Nad štítom je turnajská prilba s korunkou a prikrývadlami. Klenot tvorí kompletné štítové znamenie.
Po smrti Blažeja Appónyiho (+ pred 1648) zdedili ním spravovaný podiel Korlátskeho hradného panstva jeho priami pozostalí. Podľa dokumentu z roku 1650 si tieto majetky podelili Blažejova vdova Barbora Serényiová, dcéra Helena, vydatá za grófa Gabriela Palocsaya a druhá dcéra Eva, vydatá za baróna Imricha Czobora. Menšie podiely mali ešte získať Blažejovi vzdialení príbuzní z rodu Appónyi. Išlo o príslušníkov Jánovej (15. storočie) hlavnej línie rodu, ktorí žili v Oponiciach. Spomínaní sú tu v roku 1650 bratia Peter a Gašpar, synovia nebohého Mikuláša Appónyiho staršieho a iní bratia Blažej a Štefan, synovia nebohého Mikuláša Appónyiho mladšieho. Po smrti Blažejovej vdovy Barbory Serényiovej sa väčšina majetkov dostala do rúk jej dvoch dcér. Manželom Heleny Appónyiovej bol gróf Gabriel Palocsay, šľachtic, ktorý mal veľmi zaujímavý osud. Pochádzal z bohatého rodu Horváthovcov, ktorý mal majetky v Above, Spiši, Šariši i v Sliezsku. Podľa šarišského hradu Plaveč (maď. Palocsa) si zvolil rod svoje priezvisko. Gabriel pôsobil hlavne v okolí kráľovského dvora a v hlavnom meste krajiny. Bol kráľovským radcom a panovník ho pasoval za rytiera zlatej ostrohy. Mal rozsiahle majetky aj na Záhorí, okrem podielu na Korlátskom panstve, ktoré užíval spoločne s manželkou, získal do zálohu aj panstvo Devín. Užíval ho až do roku 1665, kedy ho Pálffyovci vykúpili naspäť. Gabriel mal veľmi zaujímavé životné osudy. V roku 1663 mu zomrela manželka, s ktorou mal len jedinú dcéru Annamáriu. Tá sa v roku 1661 vydala za grófa Krištofa Batthyányho. Ako vdovec sa Gabriel zaľúbil do mladučkej Johanky Čechotovskej, manželky Martina Rakovického, kontrolóra (contrascribu) bratislavského tridsiatnika. Johanka pochádzala z českej exulantskej rodiny, ktorá sa po roku 1621 usadila na Záhorí (Šaštín, Skalica). Gabriel Palocsay bol násilníckym typom človeka, svoje predsavzatia si dokázal naplniť všetkými spôsobmi. Johanku chcel získať za každú cenu, a tak sa neštítil použiť násilie. V roku 1664 pozýval často Rakovického s manželkou na návštevy k sebe na Devínsky hrad. Počas jednej takejto návštevy Martin Rakovický záhadne zomrel. Viacero indícií nasvedčovalo na násilnú smrť, azda aj vraždu. Palocsay si však z toho veľa starostí nerobil a o pár mesiacov sa zosobášil s Johankou Čechotovskou. Rodina Rakovických však nakoniec podnietila vyšetrovanie, ktoré vyústilo do súdneho konania. V roku 1665 bol Palocsay odsúdený, avšak od panovníka dostal milosť. Jeho majetky mu však už neboli navrátené. Gróf Gabriel Palocsay zomrel v Bratislave opustený, biedny a chorý v roku 1673. Jeho majetkové podiely na Korlátskom panstve si udržala jeho dcéra Annamária.
Na Gabrielovi je z genealogického hľadiska zaujímavé, že sa mnohokrát tituloval ako gróf (comes). Keďže nebol županom žiadnej stolice, musíme tento titul považovať za vyjadrenie šľachtickej hodnosti. Palocsayovci boli bohatým rodom, avšak barónsky titul získali až v roku 1700, o zisku grófskeho titulu nie je v súvislosti s nimi v staršej literatúre žiadna zmienka. Gabriel pravdepodobne teda získal tento titul sám a ním aj táto grófska vetva Palocsayovcov zanikla. Jeho erb (grófsky) poznáme z pečate, ktorú otlačil v roku 1661. Tvorí ho štít, v ktorom na trojvrší oproti sebe stoja sprava grif a zľava leopard. Prednými labami pred sebou držia korunku. Nad štítom sú dve turnajské prilby. Klenot tvorí štítové znamenie. Heraldicky je však zaujímavo riešený, grif od pása vyrastá z pravej prilby, leopard naopak z ľavej prilby /obrázok č. 9/. V hornej časti pečatného poľa je kruhopis: GABIEL DE PALOCHA, ktorý potvrdzuje, že pečať skutočne patrí Gabrielovi Palocsayovi. Menej známe sú osudy druhej dcéry Blažeja Appónyiho (+ pred 1648) Evy (+ po 1665), ktorá sa vydala za baróna Imricha Czobora. Czoborovci boli najbohatším záhorským magnátskym rodom, vlastnili podiely na panstvách Šaštín, Holíč a Ostrý Kameň, ako aj ďalšie menšie majetky v obciach na Záhorí. V polovici 17. storočia pôsobili na Záhorí až dvaja Imrichovia z tohto rodu. Boli to bratranci. Ich otcovia Martin a Michal Czoborovci boli bratia. Ich teta Alžbeta (+ 1626) bola manželkou palatína Juraja Thurzu. Imrich Czobor, manžel Evy Appónyiovej, bol synom Michala. O jeho živote nie sú známe presnejšie informácie, vlastnil však väčšie majetky v Trenčianskej stolici. Ako spolumajiteľa Korlátskeho hradu sme ho spomenutého nenašli, pravdepodobne podiel svojej manželky ešte za svojho života predal. V roku 1665, krátko pred svojou smrťou sa tituloval ako gróf a rytier zlatej ostrohy. Zastával funkcie kráľovského komorníka, radcu a pohárnika. Keďže po smrti zanechal len dve dcéry, táto línia Czoborovcov v druhej polovici 17. storočia vymrela. Barónsky erb Imricha Czobora neuverejňujeme, erb jeho otca Michala (+ 1616-17) publikoval Novák. Koncom 17. storočia sa korlátsky podiel po barónovi Blažejovi Appónyim koncentroval v rukách rodu Battyány. Vyženil ho gróf Krištof Batthyány (1632 – 1685) manželstvom s Annamáriou Palocsayovou. Po nich ho zdedil ich prvorodený syn Adam (*1662 – +1703). Ten sa podľa zmienky z roku 1700 spoločne s istým Jakubom Dusarom spomína ako majiteľ časti Korlátskeho panstva. Adam Batthyány patril k najvýznamnejším uhorským šľachticom svojej doby, zastával funkcie chorvátskeho bána a uhorského krajinského sudcu. Jeho potomci, ktorých splodil s manželkou grófkou Eleonórou Strattmanovou získali v roku 1764 pod menom Batthyány – Strattman povýšenie do stavu ríšskych kniežat. Na Korlátskom panstve však už príslušníci tohto rodu nežili, poväčšine bývali vo Viedni, Prešporku alebo na svojich rozsiahlych majetkoch v Zadunajsku.
Použité pramene a literatúra:
NAGY, I.: Magyarország családai czímerekkel és nemzékrendi táblákkal, I – XI, Pest, 1857-1868.
JANOTA,Ľ.: Slovenské hrady, II., Bratislava, 1938, s. 42 – 45.
GUDENZS, J. J.: A amgyarországi fönemesség XX. századi genealógiája, I., Natura, Budapest, 1990, s. 61, 113. NOVÁK, J.: Rodové erby na Slovensku I., Osveta, Martin, 1980, s. 73.
ŠÁTEK, J.: Janka Čechotovská (1646 – 1675), Osudy jednej exulantskej rodiny, Slavín, III., 1969, s. 44-53.
SNA, Hodnoverné miesto Bratislavskej kapituly, autentické protokoly, č. 40, s. 243, č. 45, s. 142.
AMB, Magistrát mesta Bratislavy, Listy a listiny, inv. č. 9983.
ŠOKA Trnava, Magistrát mesta Trnavy, Missiles, kr. 57, 64.