Podobne ako motoresty pri diaľniciach, stáli v minulosti pri frekventovaných cestách prícestné hostince. Takýto hostinec sa od nepamäti nachádzal na križovatke vo vzdialenosti 5 km od Zohora. Dnes sa tu nachádza križovatka s cestou a cyklocestou zo Stupavy, ktorá prechádza cez železnicu. Približne 600 m za týmto priecestím viedla v minulosti ku rieke Morave aj cesta z Mástu. Keď sa v rokoch 1889 až 1891 stavala železničná trať z Devínskej Novej Vsi do Kútov a Skalice, z dôvodu optimálneho spádu koľaje bolo nutné viesť časť trate v hlbokom terénnom záreze. Pretože cesta z Mástu križovala železnicu v mieste terénneho zárezu, bol nad železnicou vybudovaný most. Krajné podpory mosta boli murované z kamenných kvádrov a dve vnútorné podpory tvorili štvorice štíhlych drevených stĺpov. Mostné nosníky boli z ocele, mostovka a zábradlie z dreva. Most bol však v rámci rozsiahleho zabezpečovania štátnej hranice v 50-tych rokoch 20. storočia odstránený. Doteraz o ňom svedčí iba zachovaná kamenná podpora zo strany rieky Moravy.
Hostinec bol zaznačený už na mape prvého vojenského mapovania z rokov 1763 až 1785. Mapa uvádza značku budovy s nápisom „W.h“, čiže „Wirtshaus“ (hostinec). Na západnej strane, tesne vedľa hostinca, je na mape zakreslené slepé rameno rieky Moravy, do neho zo severnej strany (od Zohora) ústi potok (dnešný kanál Malina). Pri slepom ramene je napísané: „Theben See“ (Theben = Devín, See = jazero) a pod tým „Demres“. Toto označenie môže mať pôvod v nemeckých slovách „Damm“ (hrádza) a „Reise“ (cestovanie), lebo príroda tu vytvorila prirodzenú hrádzu rieke Morave. Keďže sa v minulosti tejto oblasti hovorilo Temrajz, možno predpokladať, že jej pomenovanie pochádzalo buď od uvedeného „Demres“, alebo od „Thebenreis“ (Theben = Devín, Reise = cestovanie). Kúsok od hostinca smerom na západ je na mape na rieke Morave označenie „Űberfuhr“ (kompa). Hostinec na Temrajze stál na vyvýšenom mieste a pod ním sa stretali cesty z okolitých dedín: zo Zohora cez Piesky, z Devína, Stupavy, Mástu, Vysokej pri Morave, a dokonca tu bola v prevádzke aj kompa do Rakúska s cestou do Viedne. Podľa tejto mapy sa nachádzali na slovensko-rakúskom úseku Moravy ešte ďalšie štyri kompy. Prvá prepravovala pri soche orlice nad rakúskou obcou Marchegg, druhá spájala obce Záhorskú Ves a Angern, tretia zabezpečovala prepravu pri Gajaroch a štvrtá pri Veľkých Levároch. Okrem uvedených piatich kômp vtedy viedli cez rieku Moravu do Rakúska dva mosty, jeden z Devínskej Novej Vsi do zámku Schloss Hof (v mieste dnešného „Cyklomostu slobody“) a druhý z Moravského Sv. Jána do Hohenau. Železničná stanica Devínske Jazero vznikla ako zastávka na železnici v rokoch 1889 – 1891, pretože z nej odbočovala trať do Stupavy. Bola pomenovaná podľa uvedeného slepého ramena rieky Moravy, ktoré ležalo 1,5 km od stanice.
Názov Temrajz dnes už málokto pozná. Táto oblasť je ľudovo známa skôr ako Vačková. Chceli sme vedieť prečo, a tak sme siahli po matričných zápisoch. Podarilo sa nám zistiť, že už v polovici 18. storočia sa tu nachádzal hostinec, ktorý prevádzkovala stupavská rodina Vačkovcov. Podľa najstaršieho záznamu sa 3. septembra 1787 narodil na Temrajze Michal, syn stupavského rybárskeho majstra Michala Vačka a jeho manželky Alžbety. Alžbeta bola vnučkou organistu a riaditeľa školy v Zohore Jána Bartolomeja Vachovského. V Zohore sa 26. februára 1718 narodil aj Alžbetin otec, učiteľ a organista Jozef Vachovský. Michal a Alžbeta sa zosobášili v Stupave 16. novembra 1783. Hostinec na Temrajze, ktorý Vačkovci prevádzkovali, bol majetkom stupavského grófa Pálfiho. Michal Vaček bol hostinským a zároveň sa živil aj lovom rýb v Morave. Rybárstvo a prevádzku hostinca prevzali po ňom aj jeho potomkovia – syn Michal, vnuk Ferdinand, pravnuk Ernest a nakoniec Ernestova dcéra Ema. V matrikách 18. a 19. storočia nás zaujímali označenia miesta, kde sa rodili potomkovia rodiny Vačkovcov. Striedali sa tu názvy: Temrejsz, Thebenreise, Thebensee (Devínske Jazero v nemčine) a Dévenytó (Devínske Jazero v maďarčine). Dnes, po úpravách riečiska, sa nachádza na mieste bývalého slepého ramena (Devínskeho Jazera) len úzky kanál Malina, vlievajúci sa priamo do rieky Moravy.
Vnuk Michala Vačka Ferdinand sa narodil 19. októbra 1828 a 5. februára 1852 sa zosobášil s Teréziou Gašparekovou, dcérou stupavského kováčskeho majstra Antona Gašpareka. V ten istý deň sa sobášila aj Teréziina mladšia sestra Katarína. Jej manželom sa stal kováčsky majster Marek Masarovič, ktorý sa s rodinou natrvalo usadil v Zohore. Vačkovcom sa na Temrajze narodilo deväť detí. Najstaršia dcéra Mária sa vydala za učiteľa Ferdinanda Vrbu, syna stupavského tesára Cyrila Vrbu. Ferdinand Vrba sa stal riaditeľom školy v Marianke a neskôr v Devínskej Novej Vsi. S manželkou Máriou mali sedem detí. Druhorodená dcéra Vačkovcov Anna sa vydala za zohorského učiteľa Jozefa Laffersa, syna trnavského hudobníka Václava Laffersa. Manželom Laffersovcom sa narodil 8. septembra 1884 na Temrajze syn Július. Jozef Laffers pôsobil v nasledujúcich rokoch 1887 až 1895 ako notár v Záhorskej Bystrici, tu sa mu 17. novembra 1888 narodila dcéra Antónia, 27. novembra 1892 syn Jozef a 19. júla 1895 syn Konštantín. V roku 1895 sa Laffersovci vrátili do Zohora, kde sa im 17. októbra 1900 narodila ešte dcéra Mária. Ich syn Július si založil rodinu v Bratislave, Konštantín v Devínskej Novej Vsi a Jozef v Malackách, kde sa mu narodili synovia Jozef a Anton. Jozef sa stal lekárom a Anton lesným inžinierom.
Najmladšie dieťa Ferdinanda a Terézie Vačkovcov Ferdinand sa stal taktiež učiteľom. Od 24. mája 1892 až do svojej smrti 1. júla 1911 vyučoval na ľudovej škole v Zohore. Jeho pomník s fotografiou sa nachádza na cintoríne v Zohore pri hlavnom kríži.
Ernest Vaček, ktorý zdedil po otcovi rybárske remeslo a prevádzku hostinca, sa zosobášil 8. februára 1888 s Františkou Szimethovou z Marianky. Bola dcérou Jozefa Szimetha, pôvodom z Rakúska, nájomcu pôdy v Marianke, patriacej kniežacej rodine Schwarzenbergovcov. Szimethovci v Marianke boli blízka rodina podnikateľa Antona Szimetha v Borinke, ktorý prevádzkoval mäsiarstvo a hostinec v Borinke. Jeho manželka Emília, rodená Tenglerová, bola dcérou majiteľa výrobne pušného prachu v Borinke Eduarda Tenglera. Po zániku výroby pušného prachu Anton Szimeth po dohode s Eduardom Tenglerom vybudoval v areáli bývalej manufaktúry turistický domov so záhradnou reštauráciou a ubytovňou. Najväčším lákadlom pre turistov sa stala návšteva zrúcaniny hradu Pajštún a okolia.
Ernestovi a Františke Vačkovcom sa na Temrajze narodilo päť detí: 11. novembra 1888 Emília, 2. júna 1890 Ernestína, 21. marca 1892 Mária, 16. januára 1894 Anton, ktorý zomrel ako polročný a 31. októbra 1895 sa narodil Karol, ktorý sa ako jedenásťročný nešťastne utopil v rieke Morave. Krstnými rodičmi všetkým deťom boli manželia Anton Szimeth a Emília Tenglerová z Borinky. Ernest Vaček sa dožil iba štyridsaťpäť rokov, zomrel 12. novembra 1910. Prevádzka hostinca zostala na pleciach jeho manželky Františky a ich troch dcér. Najstaršia Emília (Ema) zostala slobodná a stala sa poslednou prevádzkovateľkou hostinca. Mária sa 19. marca 1916 vydala za Júliusa Latiča z Lábu, bývali však v Stupave, kde bol Július panským poľovníkom. Ernestína si 30. októbra 1932 zobrala Jozefa Brokesa, revírnika stupavského grófa Ľudovíta Károlyiho. Jozef Brokes sa narodil 18. júna 1902 v horárni v Lozorne, kde bol jeho otec lesníkom. Po ňom aj prevzal lesníctvo. U tejto sestry v Lozorne dožila svoj život Ema Vačková, je tam tiež pochovaná.
Novinár a spisovateľ Štefan Horský, ktorý ako syn železničiara vyrástol v železničiarskom domčeku v Devínskom Jazere, spomína na svoje detstvo a na hostinec na Temrajze, čardu, kam často chodieval. Temrajz – Vačková bola pre neho miestom, kde sa stretali už od nepamäti cesty stupavských, bystrických, mástskych a ostatných gazdov, idúcich za kosbou voňavého sena na vychýrené hajpródske lúky, aby ho mohli ako žiadaný artikel predávať na viedenskom Sennom rínku. Pred hostincom bolo priestranstvo, ktoré umožňovalo odstaviť veľké množstvo sedliackych vozov. Dnes už jediným pamätníkom tohto miesta zostala studňa, ktorá sa vtedy nachádzala na kraji dvora pri plote. Horský opisuje hostinec ako rozložitú prízemnú budovu s veľkou vstupnou miestnosťou s kamennou dlažbou a otvoreným ohniskom vzadu uprostred. Naľavo sa vchádzalo do krčmárskeho výčapu – šentýša s hrajúcim orchestriónom. Napravo od vchodu bola kuchyňa, kde sa zvŕtala majiteľka Ema pri vyprážaní rýb a varení chutných jedál. O prísun rýb sa staral pomocník Mišo, ktorý vypomáhal po smrti majiteľa Ernesta. Celý týždeň sa tu zastavovalo veľké množstvo ľudí, prechádzajúcich z rozličných dôvodov okolo a koncom týždňa sa tu stretali mladí ľudia z okolitých obcí, aby sa zabavili pri hudbe a voňajúcej čerstvo vysmážanej rybke, práve ulovenej v niektorom z ramien Moravy, nazývaných graby. V ponuke jedálneho lístka hostinca bývala aj hydina, dochovaná na dvore.
Štefan Horský spomína na rozprávanie starej pani Františky Vačkovej. Podľa neho sa medzi predkami Vačkovcov tradovalo, že v dávnej minulosti plávali po Morave šífy. Boli to lode s plochým dnom, ktoré vozievali náklad uhlia, dreva, soli a tabaku z Devína do Hodonína. Soľ sa takto prepravovala zo Salzburgu v Rakúsku až na Moravu. Proti prúdu Moravy ťahali náklad po celej trase kone alebo mulice. Podľa pani Vačkovej sa táto preprava uskutočňovala ešte aj začiatkom 19. storočia.
Temrajz a jeho okolie sa v prvej polovici 20. storočia stalo obľúbeným výletným miestom mladých ľudí z okolia. Vyhľadávali hlavne pieskovú pláž pri ústí rieky Morávky, kde sa slnili, kúpali, opekali si slaninku a hrali sa loptové hry. Dnes nájdeme na tomto mieste už iba ústie upraveného toku Maliny, pritekajúceho sem od Zohora.
Po Viedenskej arbitráži v roku 1938, keď bola Nemcami zabraná bratislavská Petržalka s kúpaliskom LIDO, objavili vo veľkom toto výletné miesto aj mladí ľudia z Bratislavy. Do Devínskeho Jazera sa doviezli v preplnenom vlaku a odtiaľ to bol už len kúsok pešo k Temrajzu. Podľa spomienok Štefana Horského tu bolo možné stretnúť aj mnohé známe bratislavské osobnosti, ako spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, ktorý sem chodil chytať ryby – beličky a pripravoval si ich podľa vlastného receptu. Svojskú pečať tomuto výletnému miestu dodávala aj prítomnosť slávneho Schönera Náciho s jeho charakteristickým rozprávaním vtipov.
Toto miesto, vzdialené len 5 kilometrov od Zohora, sa stalo jedným z obľúbených cieľov školských výletov zohorských detí. O jednom z nich svedčí fotografia zohorských dievčat, člnkujúcich sa spolu s učiteľkou Irenou Majcherovou. V pekné nedeľné odpoludnia tu nachá-dzali oddych a rozptýlenie aj zohorskí učitelia. Posedeli si pri rybacej pochúťke, harmonike, cigánskej hudbe a ozembuchu a iste sa aj zvlažili v rieke Morávke. Zachovali sa viaceré fotografie. Raz stoja spolu s farárom Zemaníkom na drevenom moste nad železnicou neďaleko hostinca na Temrajze, inokedy odpočívajú na lúke pri vode.
Škoda, že po vytvorení železnej opony začiatkom 50-tych rokov 20. storočia došlo k násilnej likvidácii hostinca na Temrajze a vysťahovaniu jeho obyvateľov. Tým sa prerušila stáročná niť, ktorá od nepamäti dodávala tomuto miestu špecifický kolorit, prispievala ku hospodárskemu, spoločenskému a kultúrnemu životu tohto záhorského primoravského regiónu. Skaza miesta bola dovŕšená v 60-tych rokoch, keď bola zlikvidovaná aj chátrajúca budova hostinca, ktorú sme už odvtedy ani na okamih nemohli zazrieť po ceste vlakom zo Zohora do Bratislavy.
Použité zdroje
BREZINA, P.: Živnostenská rodina Szimethovcov z Borinky. In: Záhorie 4, r. XXIX, 2020, s. 22-26.
GREGUŠ, M.: Pracháreň v Borinke. In: ročenka STUPAVA, ročník I./2005, s. 26-28.
HORSKÝ, Š.: Vačková – výletné miesto Stupavčanov. In: ročenka STUPAVA, ročník IV./2008, s. 63-69.
Skeny originálov matrík na internete: https://familysearch.org/
