Hoci sa to zdá na prvý pohľad nelogické, ale pomerne málo sa využíva ako jeden z prameňov dôkladnejšieho poznania starších hudobných tradícií v regióne konkrétny text ľudovej piesne. A predsa je v ňom nezriedka ukrytých množstvo výstižných pomenovaní (hudobných nástrojov, druhov tancov, hudobných príležitostí), ktoré by sme v súčasnom slovníku už márne hľadali. Takýto spôsob využívania prameňa využívajú skôr literárnovední odborníci, ako organológovia či iní muzikologicky zameraní odborníci; podobným výskumom v oblasti tanca sa v posledných rokoch zaoberá etnochoreológ Kliment Ondrejka.
K nášmu prieskumu sme použili piesňové zbierky týkajúce sa priamo záhorského regiónu: Záhorácke pjesničky (1-6) od Janka Blahu, zbierku Eva Studeničová spieva od Karola Plicku, ďalej pramene týkajúce sa čiastočne Záhoria (teda vybrané piesne týkajúce sa tohto regiónu) – Kollárove Národnje zpjevanky, Slovenské spevy, Slovenský spevník od K. Plicku a okrajovo niektoré rukopisné spevníky zo Záhoria, prípadne západoslovenskej proveniencie. Osobitne sme si všimli aj tvorbu františkánskych skladateľov, P. Paulína Bajana (1721 – 1792), rodáka z Vrádišťa pri Skalici a P. Georgiusa Zruneka (1736 – 1789) z Vnorov, ktorí vo svojej tvorbe v hudobno-výrazových prostriedkoch popri využívaní ľudového inštrumentára a štýlových hudobných znakov blízkych ľudovej tvorbe využívajú aj po stránke textovej výrazivo, charakteristické pre ľudové prostredie, napr.: „Na peci sú husle, na lavici drumle, píščalky sú v košári, na hrebíku trúby, juhás nech zatrúbi tú včerajší.“ V textoch nájdeme aj zmienky o hre na fujaru (farfajku), ktorá sa v ľudovej tvorbe západného Slovenska objavuje skôr ako výsledok asimilácie cudzích prvkov do miestnej ľudovej tradície; konkrétne v tvorbe františkánskych skladateľov je tento nástroj (okrem iných) symbolom pastierstva, resp. prostej ľudovej kultúry. Okrem hudobných nástrojov sú v textoch najmä vianočných omší G. Zruneka často zakomponované veľmi osobité dialektologické slovné spojenia z oblasti hudobnej nástrojovej praxe, zaujímavé tak pre muzikológiu, ako aj pre jazykovedu: …počni, jako umíš na píščalku, …zanotuje, …na muziku, …probuj ješče, …vivedeš majsterštuk, …mezi muzikanti prvňí, …gajdi nadúvá, huk na pleco si zapíná, …dobre hrajte, dajdom (Zrunek, G., s. 30), …ješče jednu na rozchodnú, …na rozchodnú zahraj, …na gajdence, …jemu zahraj (Zrunek,G., s.58).
Známe sú aj piesne, ktoré sa celým svojím obsahom viažu k určitému motívu z oblasti hudby, nástrojov a tanca, resp. sa v nich objavujú viaceré hľadané motívy naraz, ako je tomu v známej a v slovanských kultúrach rozšírenej baladickej piesni: Vandrovali hudci, tré krásní muádenci, vandrovali horú, šeci tré pospoú. Našli oňi drevo, drevo javorové, na huslički rovné. Podme mi ho sťaci, huslí nadzeuaci, to je drevo krásné, na huslički huasné. Ponajprv zaťali, drevo sa zatrásuo, podruhé zaťali, drevo zapuakauo, potrecí zaťali, drevo promluviuo: nejsem já vám drevo, ale krv a ťelo. (okolie Kútov, SS 1, 836); tiež fašiangová pieseň „Uš sa fašank krácí“ je monotematicky zviazaná s hudobnou príležitosťou a príslušnými regionálnymi pomenovaniami: Uš sa fašank krácí, uš sa nenavrácí, éj, a dzífčence puačú, že sa neviskáčú. Fašanku, fašanku, uš je ťa na mále, éj, ešťe si zaskočme naposledi v sóle. Muzikanci hrajte, dobre prebírajte, éj, šak sa vám zapuací, aš sa fašank vrácí. Kebi sem tak moheu, tak bich to zavédeu, éj, abi fašank trvau aspoň celí tídeň. (JB 2, 123, Sološnica).
Najčastejšie sa objavujúcim motívom z „hudobného sveta“ v piesňach je zmienka omuzike, a to v dvoch významoch: 1) muzika, ako skupina hudobníkov, resp. označenie celej skupiny nástrojov; 2) muzika vo význame pomenovania zábavy, teda príležitosti, kde sa hrá, spieva a tancuje; menej sa stotožňuje muzika s posledným dňom v týždni, nedeľou, kedy sa najčastejšie konali tanečné, resp. hudobné zábavy a posedenia.
Ďalšie piesne s motívom „muziky“ a „hrania“: Nejsme tu en dvá, kamarád a já, do by nám sceu rozkazovat, od muziky odhadzovat, podzívám sa já, éj, podzívám sa já. Najprv budem já, potom obádvá, pred muzikú vyskakovat a stolišky preskakovat, ked muzika hrá, éj, ked muzika hrá. Gdo nemáš peňes, k muzice neles. Muzikanci rádzi hrajú, ket na stole víno majú, neskaj budem pán, éj, puacím vína žbán. Hraj muziko, hraj, ňic sa nestaraj, do base vám obá dáme, ket si spolen zadrepčíme, juchú, hopsasa, éj, veselá chasa. (JB2, 77, Sološnica).
Starala sa maci má, gde mi Pán Búch místo dá. V tem oreském cinteríčku, hrobár mi ho vimjerá. Tam já budu tvrdo spat, muzika mi bude hrát, tam mja budú má mamička aj tacíček naríkat. (Oreské)
Mi sme chuapci od Šaščína, máme rádzi muziku, do bi nám sceu zabraňovat, dostane na paščeku. (Šaštín)
Ďalej uvediem samostatne najčastejšie frazeologické výrazy spojené s motívom „muziky“ a „hrania“ vo viacerých významoch: muzika, muzika hrála /hrá/ hraje/, pri muzice skákat, pri muzice biua, pred muzikú stojí, u muziki, pred muziku nemože, nemože k nám šohajek s muzikú, prijdú hraťi, pújdeme k musice, muzikanci hráli, nestojím o muziku, bude hra, muziku voďívat, muzika hrá na vše strani, hraj muziko na moju notečku, muzikanťi trindirindi zahráli, banda im hrá, muzikanci hrajte dobre prebírajte, muzice plaťit, s muzikú pochovaťi, muzika pri hrobje, ešťe dnes z muzičkú, jak bi banda hráua, z cicha hraj, inštrmenti.
Spomínaný motív „muziky“ je najrozšírenejším hudobným motívom, nachádza sa vo viac ako polovici všetkých skúmaných piesní, ktoré obsahujú motívy súvisiace s hudbou – 53%.
Druhým najrozšírenejším motívom je tanec, jednak v podobe konkrétnych pomenovaní rôznych druhov a typov tanca z rôznych historických vrstiev (marš, verbunk, valčík, polka, minet, rajdovňák ap.), ale aj v rôznych regionálnych variantných, často veľmi výstižných opisných názvoch jednoduchého tanečného prejavu: na hodi zakrešu, skákat pri muzice, hodňe skočit, vivést do tancu, prvá v tanci, v neďelu do tancu, v kole bježí, krepčiuo, zadrepčit si, zahrajte do skoku, zavrc sa mi, vrťet sa, stójí (pred muzikú), u muziki viskakuje hupi, dupi, volau ju do tanca, …ešťe si zaskočme naposledi v sóle, brinkali ostroženki, marš k smrti trúbiti, … Tieto názvy sa vzťahovali zväčša na krútivý tanec starého štýlu, teda bežne rozšírený, choreograficky a štýlovo najcharakteristickejší tanec Slovákov (a niektorých ďalších etník v Karpatskej kotline), ktorý nemal často ani konkrétne pomenovanie.
Po motívoch širšieho a všeobecnejšieho významu (muzika, hrať, tanec) môžeme v textoch piesní sledovať archaické nárečové označenia konkrétnych hudobných nástrojov, prípadne hry na nich. Pod viacznačným pomenovaním trúba (resp. trúbenie) sa skrýva označenie viacerých typov aerofonických nástrojov (trúbka, pastierska trúba zo zvieracieho rohu, vartášska trúba, dokonca aj píšťalka a iné), ktoré niekedy identifikujeme až z pochopenia širšieho kontextu piesne. Najčastejšie sa v textoch piesní s výrazom trúbenia objavuje ako jeho pôvodca vojenský trubač – hornist, a to v piesňach vojenských, menej v poľovníckych a tiež trúbenie jednotlivých dychových nástrojov v kapele.
Ďalšie charakteristické motívy trúbenia v rôznych významových spojeniach: trúbi trúbili, kravár po hore trúbí, k smrti trúbiti, trumpetri marš vitrubujú, trúbili marš, pastír trúbil, na trúbi trúbici, zatrúbit fajront, štrajch na trúbu zatrúbiu, hornist trúbi, hornistú brífujú, trúbi vreščá, trúbelka trúbí.
O niečo menej rozšírený v záhoráckych piesňach je motív píšťalky (píščala, pískat) v týchto významových odtieňoch: hrať na pastierskej píšťalke, pískať pri pochode (vo vojenských piesňach), pískať na klarinete; v záhorských nárečiach sa často objavuje pomenovanie „píščelák, píščalák“ vo význame – hráč na klarinete. Napríklad v piesni Posúchaj ďevečko, posúchaj u dverí, co ťi šohajkova píšťelka hovorí (JB3, 96, Unín). Ďalšie motívy: na píščelku /pišťelku píská, píščelkama pískajú, na píščelku hrá, pastúšek píšťalkú prebírá, šohajkova píšťelka hovorí, píščelku z vŕbi krúcí.
Takmer rovnaký počet, ako tvoria piesne s motívom píšťalky, tvoria ľudové piesne so zmienkami o nasledujúcich hudobných nástrojoch:
gajdy (gajdi, gajdence, gajďički, gajdovau, gajdi vláčí) – niekedy sa spomínajú len časti nástroja, napr. huk; a samozrejme hráč na tento nástroj: gajdoš, gajdoško; napríklad pieseň: Zagajduj mi gajdoš, veru ťi dám paták. Ej, ale ho tu nemám, mám ho doma v gaťách. Gajdaj mi gajdošku, jakú len ti sám víš, šak ti mojim noškám dobre len rozumíš.(Slowácke pesničky, sv. II, č.101, s.18);
husle (aj motív „hrania na struny“) – Hrajte mi, hrajte mi, javorové husle, ej, šak já vám zapuacím aš múj miuí usne; zahraj na cenkú strunu, duni, duni, dunu; husle, huslički, hrajte mi husle, zahraj mi na tenkú strunu, pjekňe husle hrajú;
bubon (najčastejšie vo význame – bubnovať u vojska do pochodu) – napr. tambor bubnuje, konšeu zabubnovau, bubni hučá, na hore bubnujú.
V menšej miere sa spomínajú aj nástroje cimbal (drumle, brinkat), napr. cimbau, cimbat na cimbal, na cimbal brinká, basa (vo význame hudobného nástroja, ale aj v prenesenom význame ukončenia fašiangov – pochovávanie basy), napr. hrajte na basi, Fašanku, fašanku, svátku velikí, basu pochováme, konec muziki; tiež pomenovanie muzikantov hudci – hudci – tento názov do určitej miery vymedzuje len hráčov na sláčikové nástroje; a konečne motív spievania, napr. spívaua si, prípadne okrajové výrazy, napr. bili zaňho rekvie (vplyv z oblasti sakrálnej hudby).
V starších rukopisných a zväčša nenotovaných spevníkoch poloľudovej, umelej, ale aj ľudovej poézie sa nachádzajú aj ďalšie názvy hudobných nástrojov: citara, harfa, flauta. A zámerne na záver spomenieme ako okrajový hudobný fenomén (čo do počtu výskytu sa naopak tento motív vyskytuje veľmi často v ľudovej poézii) aj motív zvonenia, resp. udierania zvonov (aj hoďini, hodzini). S týmto motívom sa spája v baladách a tragických piesňach najčastejšie odchod blízkeho človeka, napríklad v piesni: Jak bi ťa má milá Boh povolal, pekní pohreb bi tebe spraviti dal. Na všé zvoňi zvoňiť hrať piskať i trúbiť. Aj pekní kríž na hrob uďelať dal. (Gertvillov spevník, záp. Slovensko, 1. pol. 19. storočia).
Ďalšie časté motívy zvuku zvonov v ľudových piesňach Záhoria: smutne zvoni zvonte, zvoni zvučá, zvoni pjekne zvóňili/ dozvónili, svitáňí zvónici, zvoňá na mrkáňí, do kostela zvoňá, zvonek bije, hodzini smutne /smutno /falešne bijú.
Nezriedkavé sú príklady obrazných pomenovaní a vyjadrení metaforického a metonymického charakteru, v ktorých je význam z hudobnej oblasti prenášaný do inej významovej roviny: muzikanci (ako vojenské kanóni); muzikanťi – červené chrobáky; takovú ešťe nehráli (v zmysle: to sa ešte nestalo); ti si trúba (označenie hlupáka), dudi(veľké ženské poprsie), nos má jak heligón (veľký nos), já ňic, já muzikant (nemá s tým nič spoločné), má zubi jak noti na buben (riedke zuby), zahrál mu na jeho strunu, trefil mu do noti (navzájom si porozumeli), to je na dlúhú pjesňičku (bude dlho rozprávať), hudba budúcnosťi, povidali že mu hráli (sľubuje nesplniteľné) atď. Slová hrať, zahrať si používajú sa v prenesenom význame v lascívnych textoch ľudových piesní, napr. v svadobnej piesni A ty, pane žeňichu: … už sa nám to pokazilo, co sa na to hrávalo, už sa nám tak nespává, jak sa nám spávávalo. (JB 2, 15, Skalica).
Určitý stupeň informácií o hudobných nástrojoch, muzikantoch a typickom názvosloví z hudobnej oblasti nájdeme nielen v piesňach, ale aj v čisto literárnych textoch. Z hľadiska skúmania nášho regiónu treba určite spomenúť napríklad historické eposy Jána Hollého s bohatými a podrobnými popismi jednotlivých nástrojov, ich použitím a typickým názvoslovím.
Hollému stačí pár slovných spojení na dôkladné vystihnutie zvukov dobových inštrumentov, napr. s obľubou používa opis hry signálnych vojenských trúb na umocnenie napätej atmosféry: Víhlasní, a duté rozdúvaľi ustami trúbi:/ Hňeď sa krajna celá búrí, a na vojnu ponúká. (Svatopluk, s.26); Trúbi tedáž zazňá, a dutú v ďaľekosťi hučící / Zvuk rúknú mosaďú; každí sa ponadstavil ušma (s. 28); Hlasné v tom znameňí ostrím dá trúba jačáňím (s. 29). V tom chraplavá strašním rozľehňe sa trúba jačáňím, … (s. 130). V Hollého Svatoplukovi nájdeme tiež výstižný opis tanečného pohybu: …, A zmítá sem i tam; zbehlí jak ňekdi pľesovňík / Na sladkí traseních zvuk strun buď harfi buď huslí / Nohma porádňe mihá, a celí hibkími ochotní / Už na pravú, už zas na ľevú stranu hádže sa údmi; / A včil sem včil tam krepčí, jako húdba mu káže; (Svatopluk, s. 37). Zo Selaniek Hollého, v ktorých sa nevracia do dávnej slovanskej minulosti, ale venuje sa bezprostrednej súčasnosti (1835-36), sa dozvieme aj o nástrojových zoskupeniach pastierov a spôsobe hrania na tzv. mulitánkach, teda gajdách, o ktorých vieme najviac práve z literárnych prameňov a označujú pravdepodobne gajdy bez kozičky (ozdobného zakončenia melodickej píšťaly gájd), podobne ako „šutky“: ... Na hlasnú píščalu jedních / Časť píská, časť do chraplavéj duje ustami trúbi, / Časť zas iních dechu poslušné muľitánki nadímá, A premilé ven z ňích zvuki loktem a prstami vábí; (Selanky: Jaroslav, 14). Ani samotná výroba gájd nie je básnikovi cudzia, čo svedčí jednak o vtedajšom všeobecnom rozšírení tohto nástroja a tiež o rozhľade a úžasnom pozorovacom talente i hodnovernosti Hollého v použití nie práve jednoduchého organologického názvoslovia (trstina, huk, piskor, atď): … A skusujem gajďence, čo sem si remesľil oňehdá. / I trochu ešče bolí mňa malíček; pichla ho trstka, / Jak sem náhľe rezal do hlasních piskori hučkov. / Už sem i jích si nafúkel, a mal sem práve zapískať; … / Sám hňeď Hosťislav, čo na každéj gajduje svadbe, / Obvesené za huk obdĺžní dudi na pľeci ňésol, / A kriklavé spevními do ňích hnal vetri dimákí… (Selanky: Slavomíl, 20). Hollý si tiež nemohol ako básnik nevšimnúť magické účinky pripisované po stáročia nástroju, akými sú gajdy: …, Mlčkem ňepreňechal ďivné i Jaňíkove gajdi. / Jak zvesené časťej sami od seba hrávali z bidla. / Jak na ňe keď pískal, na jaké tenkráte si jédlo / Bol pomisľel: každé samo hňeď podochádzalo na stól… (Selanky: Vodný muž, 26). Medzi najosobnejšie, a teda aj najcennejšie veci chlapcov a najmä pastierov (pasákov) patril práve hudobný nástroj, hoci aj píšťalka, ako o tom Hollý zasvätene píše, akoby ju vlastnil on sám: … Však čo sebú vezmem? (Zrodzeňátkovi, pozn., P.M.) Hlasitú dám píščalu túto:/ Má odrážku na bok, má rovňe paľečňicu zvučnú. / Už ňejeden žádal ju pasák; aľe predca ňedostal... (Selanky: Miloslav, 82).
V závere príspevku si pomôžem ešte raz citovaním majstra Hollého z jeho Svatopluka (s. 31): „Trúbi zarúkli tedáž, a konec všem ukládali ihrám.“
K nášmu prieskumu sme použili piesňové zbierky týkajúce sa priamo záhorského regiónu: Záhorácke pjesničky (1-6) od Janka Blahu, zbierku Eva Studeničová spieva od Karola Plicku, ďalej pramene týkajúce sa čiastočne Záhoria (teda vybrané piesne týkajúce sa tohto regiónu) – Kollárove Národnje zpjevanky, Slovenské spevy, Slovenský spevník od K. Plicku a okrajovo niektoré rukopisné spevníky zo Záhoria, prípadne západoslovenskej proveniencie. Osobitne sme si všimli aj tvorbu františkánskych skladateľov, P. Paulína Bajana (1721 – 1792), rodáka z Vrádišťa pri Skalici a P. Georgiusa Zruneka (1736 – 1789) z Vnorov, ktorí vo svojej tvorbe v hudobno-výrazových prostriedkoch popri využívaní ľudového inštrumentára a štýlových hudobných znakov blízkych ľudovej tvorbe využívajú aj po stránke textovej výrazivo, charakteristické pre ľudové prostredie, napr.: „Na peci sú husle, na lavici drumle, píščalky sú v košári, na hrebíku trúby, juhás nech zatrúbi tú včerajší.“ V textoch nájdeme aj zmienky o hre na fujaru (farfajku), ktorá sa v ľudovej tvorbe západného Slovenska objavuje skôr ako výsledok asimilácie cudzích prvkov do miestnej ľudovej tradície; konkrétne v tvorbe františkánskych skladateľov je tento nástroj (okrem iných) symbolom pastierstva, resp. prostej ľudovej kultúry. Okrem hudobných nástrojov sú v textoch najmä vianočných omší G. Zruneka často zakomponované veľmi osobité dialektologické slovné spojenia z oblasti hudobnej nástrojovej praxe, zaujímavé tak pre muzikológiu, ako aj pre jazykovedu: …počni, jako umíš na píščalku, …zanotuje, …na muziku, …probuj ješče, …vivedeš majsterštuk, …mezi muzikanti prvňí, …gajdi nadúvá, huk na pleco si zapíná, …dobre hrajte, dajdom (Zrunek, G., s. 30), …ješče jednu na rozchodnú, …na rozchodnú zahraj, …na gajdence, …jemu zahraj (Zrunek,G., s.58).
Známe sú aj piesne, ktoré sa celým svojím obsahom viažu k určitému motívu z oblasti hudby, nástrojov a tanca, resp. sa v nich objavujú viaceré hľadané motívy naraz, ako je tomu v známej a v slovanských kultúrach rozšírenej baladickej piesni: Vandrovali hudci, tré krásní muádenci, vandrovali horú, šeci tré pospoú. Našli oňi drevo, drevo javorové, na huslički rovné. Podme mi ho sťaci, huslí nadzeuaci, to je drevo krásné, na huslički huasné. Ponajprv zaťali, drevo sa zatrásuo, podruhé zaťali, drevo zapuakauo, potrecí zaťali, drevo promluviuo: nejsem já vám drevo, ale krv a ťelo. (okolie Kútov, SS 1, 836); tiež fašiangová pieseň „Uš sa fašank krácí“ je monotematicky zviazaná s hudobnou príležitosťou a príslušnými regionálnymi pomenovaniami: Uš sa fašank krácí, uš sa nenavrácí, éj, a dzífčence puačú, že sa neviskáčú. Fašanku, fašanku, uš je ťa na mále, éj, ešťe si zaskočme naposledi v sóle. Muzikanci hrajte, dobre prebírajte, éj, šak sa vám zapuací, aš sa fašank vrácí. Kebi sem tak moheu, tak bich to zavédeu, éj, abi fašank trvau aspoň celí tídeň. (JB 2, 123, Sološnica).
Najčastejšie sa objavujúcim motívom z „hudobného sveta“ v piesňach je zmienka omuzike, a to v dvoch významoch: 1) muzika, ako skupina hudobníkov, resp. označenie celej skupiny nástrojov; 2) muzika vo význame pomenovania zábavy, teda príležitosti, kde sa hrá, spieva a tancuje; menej sa stotožňuje muzika s posledným dňom v týždni, nedeľou, kedy sa najčastejšie konali tanečné, resp. hudobné zábavy a posedenia.
Ďalšie piesne s motívom „muziky“ a „hrania“: Nejsme tu en dvá, kamarád a já, do by nám sceu rozkazovat, od muziky odhadzovat, podzívám sa já, éj, podzívám sa já. Najprv budem já, potom obádvá, pred muzikú vyskakovat a stolišky preskakovat, ked muzika hrá, éj, ked muzika hrá. Gdo nemáš peňes, k muzice neles. Muzikanci rádzi hrajú, ket na stole víno majú, neskaj budem pán, éj, puacím vína žbán. Hraj muziko, hraj, ňic sa nestaraj, do base vám obá dáme, ket si spolen zadrepčíme, juchú, hopsasa, éj, veselá chasa. (JB2, 77, Sološnica).
Starala sa maci má, gde mi Pán Búch místo dá. V tem oreském cinteríčku, hrobár mi ho vimjerá. Tam já budu tvrdo spat, muzika mi bude hrát, tam mja budú má mamička aj tacíček naríkat. (Oreské)
Mi sme chuapci od Šaščína, máme rádzi muziku, do bi nám sceu zabraňovat, dostane na paščeku. (Šaštín)
Ďalej uvediem samostatne najčastejšie frazeologické výrazy spojené s motívom „muziky“ a „hrania“ vo viacerých významoch: muzika, muzika hrála /hrá/ hraje/, pri muzice skákat, pri muzice biua, pred muzikú stojí, u muziki, pred muziku nemože, nemože k nám šohajek s muzikú, prijdú hraťi, pújdeme k musice, muzikanci hráli, nestojím o muziku, bude hra, muziku voďívat, muzika hrá na vše strani, hraj muziko na moju notečku, muzikanťi trindirindi zahráli, banda im hrá, muzikanci hrajte dobre prebírajte, muzice plaťit, s muzikú pochovaťi, muzika pri hrobje, ešťe dnes z muzičkú, jak bi banda hráua, z cicha hraj, inštrmenti.
Spomínaný motív „muziky“ je najrozšírenejším hudobným motívom, nachádza sa vo viac ako polovici všetkých skúmaných piesní, ktoré obsahujú motívy súvisiace s hudbou – 53%.
Druhým najrozšírenejším motívom je tanec, jednak v podobe konkrétnych pomenovaní rôznych druhov a typov tanca z rôznych historických vrstiev (marš, verbunk, valčík, polka, minet, rajdovňák ap.), ale aj v rôznych regionálnych variantných, často veľmi výstižných opisných názvoch jednoduchého tanečného prejavu: na hodi zakrešu, skákat pri muzice, hodňe skočit, vivést do tancu, prvá v tanci, v neďelu do tancu, v kole bježí, krepčiuo, zadrepčit si, zahrajte do skoku, zavrc sa mi, vrťet sa, stójí (pred muzikú), u muziki viskakuje hupi, dupi, volau ju do tanca, …ešťe si zaskočme naposledi v sóle, brinkali ostroženki, marš k smrti trúbiti, … Tieto názvy sa vzťahovali zväčša na krútivý tanec starého štýlu, teda bežne rozšírený, choreograficky a štýlovo najcharakteristickejší tanec Slovákov (a niektorých ďalších etník v Karpatskej kotline), ktorý nemal často ani konkrétne pomenovanie.
Po motívoch širšieho a všeobecnejšieho významu (muzika, hrať, tanec) môžeme v textoch piesní sledovať archaické nárečové označenia konkrétnych hudobných nástrojov, prípadne hry na nich. Pod viacznačným pomenovaním trúba (resp. trúbenie) sa skrýva označenie viacerých typov aerofonických nástrojov (trúbka, pastierska trúba zo zvieracieho rohu, vartášska trúba, dokonca aj píšťalka a iné), ktoré niekedy identifikujeme až z pochopenia širšieho kontextu piesne. Najčastejšie sa v textoch piesní s výrazom trúbenia objavuje ako jeho pôvodca vojenský trubač – hornist, a to v piesňach vojenských, menej v poľovníckych a tiež trúbenie jednotlivých dychových nástrojov v kapele.
Ďalšie charakteristické motívy trúbenia v rôznych významových spojeniach: trúbi trúbili, kravár po hore trúbí, k smrti trúbiti, trumpetri marš vitrubujú, trúbili marš, pastír trúbil, na trúbi trúbici, zatrúbit fajront, štrajch na trúbu zatrúbiu, hornist trúbi, hornistú brífujú, trúbi vreščá, trúbelka trúbí.
O niečo menej rozšírený v záhoráckych piesňach je motív píšťalky (píščala, pískat) v týchto významových odtieňoch: hrať na pastierskej píšťalke, pískať pri pochode (vo vojenských piesňach), pískať na klarinete; v záhorských nárečiach sa často objavuje pomenovanie „píščelák, píščalák“ vo význame – hráč na klarinete. Napríklad v piesni Posúchaj ďevečko, posúchaj u dverí, co ťi šohajkova píšťelka hovorí (JB3, 96, Unín). Ďalšie motívy: na píščelku /pišťelku píská, píščelkama pískajú, na píščelku hrá, pastúšek píšťalkú prebírá, šohajkova píšťelka hovorí, píščelku z vŕbi krúcí.
Takmer rovnaký počet, ako tvoria piesne s motívom píšťalky, tvoria ľudové piesne so zmienkami o nasledujúcich hudobných nástrojoch:
gajdy (gajdi, gajdence, gajďički, gajdovau, gajdi vláčí) – niekedy sa spomínajú len časti nástroja, napr. huk; a samozrejme hráč na tento nástroj: gajdoš, gajdoško; napríklad pieseň: Zagajduj mi gajdoš, veru ťi dám paták. Ej, ale ho tu nemám, mám ho doma v gaťách. Gajdaj mi gajdošku, jakú len ti sám víš, šak ti mojim noškám dobre len rozumíš.(Slowácke pesničky, sv. II, č.101, s.18);
husle (aj motív „hrania na struny“) – Hrajte mi, hrajte mi, javorové husle, ej, šak já vám zapuacím aš múj miuí usne; zahraj na cenkú strunu, duni, duni, dunu; husle, huslički, hrajte mi husle, zahraj mi na tenkú strunu, pjekňe husle hrajú;
bubon (najčastejšie vo význame – bubnovať u vojska do pochodu) – napr. tambor bubnuje, konšeu zabubnovau, bubni hučá, na hore bubnujú.
V menšej miere sa spomínajú aj nástroje cimbal (drumle, brinkat), napr. cimbau, cimbat na cimbal, na cimbal brinká, basa (vo význame hudobného nástroja, ale aj v prenesenom význame ukončenia fašiangov – pochovávanie basy), napr. hrajte na basi, Fašanku, fašanku, svátku velikí, basu pochováme, konec muziki; tiež pomenovanie muzikantov hudci – hudci – tento názov do určitej miery vymedzuje len hráčov na sláčikové nástroje; a konečne motív spievania, napr. spívaua si, prípadne okrajové výrazy, napr. bili zaňho rekvie (vplyv z oblasti sakrálnej hudby).
V starších rukopisných a zväčša nenotovaných spevníkoch poloľudovej, umelej, ale aj ľudovej poézie sa nachádzajú aj ďalšie názvy hudobných nástrojov: citara, harfa, flauta. A zámerne na záver spomenieme ako okrajový hudobný fenomén (čo do počtu výskytu sa naopak tento motív vyskytuje veľmi často v ľudovej poézii) aj motív zvonenia, resp. udierania zvonov (aj hoďini, hodzini). S týmto motívom sa spája v baladách a tragických piesňach najčastejšie odchod blízkeho človeka, napríklad v piesni: Jak bi ťa má milá Boh povolal, pekní pohreb bi tebe spraviti dal. Na všé zvoňi zvoňiť hrať piskať i trúbiť. Aj pekní kríž na hrob uďelať dal. (Gertvillov spevník, záp. Slovensko, 1. pol. 19. storočia).
Ďalšie časté motívy zvuku zvonov v ľudových piesňach Záhoria: smutne zvoni zvonte, zvoni zvučá, zvoni pjekne zvóňili/ dozvónili, svitáňí zvónici, zvoňá na mrkáňí, do kostela zvoňá, zvonek bije, hodzini smutne /smutno /falešne bijú.
Nezriedkavé sú príklady obrazných pomenovaní a vyjadrení metaforického a metonymického charakteru, v ktorých je význam z hudobnej oblasti prenášaný do inej významovej roviny: muzikanci (ako vojenské kanóni); muzikanťi – červené chrobáky; takovú ešťe nehráli (v zmysle: to sa ešte nestalo); ti si trúba (označenie hlupáka), dudi(veľké ženské poprsie), nos má jak heligón (veľký nos), já ňic, já muzikant (nemá s tým nič spoločné), má zubi jak noti na buben (riedke zuby), zahrál mu na jeho strunu, trefil mu do noti (navzájom si porozumeli), to je na dlúhú pjesňičku (bude dlho rozprávať), hudba budúcnosťi, povidali že mu hráli (sľubuje nesplniteľné) atď. Slová hrať, zahrať si používajú sa v prenesenom význame v lascívnych textoch ľudových piesní, napr. v svadobnej piesni A ty, pane žeňichu: … už sa nám to pokazilo, co sa na to hrávalo, už sa nám tak nespává, jak sa nám spávávalo. (JB 2, 15, Skalica).
Určitý stupeň informácií o hudobných nástrojoch, muzikantoch a typickom názvosloví z hudobnej oblasti nájdeme nielen v piesňach, ale aj v čisto literárnych textoch. Z hľadiska skúmania nášho regiónu treba určite spomenúť napríklad historické eposy Jána Hollého s bohatými a podrobnými popismi jednotlivých nástrojov, ich použitím a typickým názvoslovím.
Hollému stačí pár slovných spojení na dôkladné vystihnutie zvukov dobových inštrumentov, napr. s obľubou používa opis hry signálnych vojenských trúb na umocnenie napätej atmosféry: Víhlasní, a duté rozdúvaľi ustami trúbi:/ Hňeď sa krajna celá búrí, a na vojnu ponúká. (Svatopluk, s.26); Trúbi tedáž zazňá, a dutú v ďaľekosťi hučící / Zvuk rúknú mosaďú; každí sa ponadstavil ušma (s. 28); Hlasné v tom znameňí ostrím dá trúba jačáňím (s. 29). V tom chraplavá strašním rozľehňe sa trúba jačáňím, … (s. 130). V Hollého Svatoplukovi nájdeme tiež výstižný opis tanečného pohybu: …, A zmítá sem i tam; zbehlí jak ňekdi pľesovňík / Na sladkí traseních zvuk strun buď harfi buď huslí / Nohma porádňe mihá, a celí hibkími ochotní / Už na pravú, už zas na ľevú stranu hádže sa údmi; / A včil sem včil tam krepčí, jako húdba mu káže; (Svatopluk, s. 37). Zo Selaniek Hollého, v ktorých sa nevracia do dávnej slovanskej minulosti, ale venuje sa bezprostrednej súčasnosti (1835-36), sa dozvieme aj o nástrojových zoskupeniach pastierov a spôsobe hrania na tzv. mulitánkach, teda gajdách, o ktorých vieme najviac práve z literárnych prameňov a označujú pravdepodobne gajdy bez kozičky (ozdobného zakončenia melodickej píšťaly gájd), podobne ako „šutky“: ... Na hlasnú píščalu jedních / Časť píská, časť do chraplavéj duje ustami trúbi, / Časť zas iních dechu poslušné muľitánki nadímá, A premilé ven z ňích zvuki loktem a prstami vábí; (Selanky: Jaroslav, 14). Ani samotná výroba gájd nie je básnikovi cudzia, čo svedčí jednak o vtedajšom všeobecnom rozšírení tohto nástroja a tiež o rozhľade a úžasnom pozorovacom talente i hodnovernosti Hollého v použití nie práve jednoduchého organologického názvoslovia (trstina, huk, piskor, atď): … A skusujem gajďence, čo sem si remesľil oňehdá. / I trochu ešče bolí mňa malíček; pichla ho trstka, / Jak sem náhľe rezal do hlasních piskori hučkov. / Už sem i jích si nafúkel, a mal sem práve zapískať; … / Sám hňeď Hosťislav, čo na každéj gajduje svadbe, / Obvesené za huk obdĺžní dudi na pľeci ňésol, / A kriklavé spevními do ňích hnal vetri dimákí… (Selanky: Slavomíl, 20). Hollý si tiež nemohol ako básnik nevšimnúť magické účinky pripisované po stáročia nástroju, akými sú gajdy: …, Mlčkem ňepreňechal ďivné i Jaňíkove gajdi. / Jak zvesené časťej sami od seba hrávali z bidla. / Jak na ňe keď pískal, na jaké tenkráte si jédlo / Bol pomisľel: každé samo hňeď podochádzalo na stól… (Selanky: Vodný muž, 26). Medzi najosobnejšie, a teda aj najcennejšie veci chlapcov a najmä pastierov (pasákov) patril práve hudobný nástroj, hoci aj píšťalka, ako o tom Hollý zasvätene píše, akoby ju vlastnil on sám: … Však čo sebú vezmem? (Zrodzeňátkovi, pozn., P.M.) Hlasitú dám píščalu túto:/ Má odrážku na bok, má rovňe paľečňicu zvučnú. / Už ňejeden žádal ju pasák; aľe predca ňedostal... (Selanky: Miloslav, 82).
V závere príspevku si pomôžem ešte raz citovaním majstra Hollého z jeho Svatopluka (s. 31): „Trúbi zarúkli tedáž, a konec všem ukládali ihrám.“
Pramene a literatúra
BLAHO, Janko: Záhorácke pjesničky 1-6, Bratislava 1948 – 1986.
Dielo Jána Hollého III. (Svatopluk), VI. (Selanki). Editor Jozef Ambruš. Trnava: SSV, 1950. KOLLÁR, Ján: Národnje zpjevanky, NV Bratislava 1953.
MICHALOVIČ, Peter: Piesne zo Sekúl (inf. M. Škrabák), vl. výskum, rukopis, archív fondu DHK, Záhorské múzeum Skalica.
PLICKA, Karel: Slovenský spevník, Bratislava, 1961.
Slovenské spevy 1, NV Bratislava 1972.
Slovenské spevy 2 (D2), NV Bratislava 1973.
Spevník Slowenských Pěsnjček Zwazek štvrtý. Spevník je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine, sign. M 23 P 40.
AŠEČKA, Imrich: Texty piesní z Kátova. Ruk., Archív rukopisov Záhorského múzea v Skalici. ZRUNEK, Georgius, P.: Missa 1. pro festis Natalitiis. Edit. Kačic,L. In: Musica Antiqua Slovaca, Bratislava, 1993.
