V tomto roku 10. apríla uplynulo 180 rokov od narodenia Jozefa Ščasného, rodáka z Borského Sv. Petra, kde bol jeho otec notárom, a v našich kultúrnych dejinách známeho podporovateľa národného života, ktorému vzdali básnický hold P. O. Hviezdoslav /Mecénovi/ i S. H. Vajanský /Jozefovi Ščasnému/.
Po absolvovaní strednej školy v Ostrihome a Nitre, katolíckej teológie na peštianskej univerzite kaplánoval v Drietome, Uhrovci, v Nitre, ako farár pôsobil v Dražovciach pri Nitre, v Močenku /terajších Sládečkovciach/, ale znechutený bojmi s maďarónskymi šovinistami sa predčasne s podlomeným zdravím vzdal fary. Kratší čas sa zdržiaval na rodných Búroch, potom žil na penzii v Bratislave až do úmrtia 1. decembra 1889.
Pre Jozefa Ščasného mal veľký význam jeho uhrovský pobyt. Tu sa spriatelil s Ľudovítom Štúrom a jeho starším bratom Karolom. Prostredníctvom nich sa zapojil do mladoslovenského hnutia /mal aj slovanské prímeno Borislav/ a pracoval v tajnej spoločnosti Vzájomnosť, ktorú založil Skaličan Alexander Boleslavín Vrchovský. Takto sa stal významným reprezentantom katolíckeho duchovenstva v národnozjednocovacích snahách. Jeho meno nájdeme v podpisovej akcii za povolenie Štúrových novín, zo strany mladých bernolákovcov patril medi prvých podporovateľov spolku Tatrín – predobrazu budúcej Matice slovenskej, bol členom jeho výboru i pravopisnej komisie, horlivo propagoval spolky miernosti /napísal o nich články do Slovenských národných novín i Orla tatránskeho/.
K významnému postaveniu a autorite medzi slovenskými národovcami mu vo veľkej miere okrem vlastných zásluh prispelo aj dlhoročné piateľstvo s Jánom Hollým, ktorý ešte počas svojho života sa stal pre národne cítiacu inteligenciu symbolom slovenskosti a všeobecne uznávaná autorita Hollého sa prenášala aj na jeho blízkych spolupracovníkov, medzi ktorými mal Ščasný ako spolurodák Hollého čestné miesto.
Hoci Jozef Ščasný literárnu činnosť nerozvíjal /publikoval iba články a príležitostnú kázeň/, pravdepodobne mu talent nechýbal, pretože Ján Hollý v závere svojej ódy Na Jozefa Ščasného, v ktorej pozýva svojho „brata“ do jarnej nádhery Mlíča, poznamenáva:
Tu slavská ťeba aj rozpálí Umka a prudším
Ke spevu začne duchem.
Ako obdivovateľ svojho vzácneho priateľa Ščasný inicioval po skončení revolúcie 1848 – 1849, počas ktorej Hollý na Dobrej Vode zomrel, v slovenskej verejnosti otázku postavenia pomníka a celonárodnej zbierky naň. Z jej výnosu, do ktorej sám výdatne prispel, sa skutočne dobrovodský pomník vybudoval a jeho odhalenie 11. mája 1854 bolo celoslovenskou slávnosťou.
Jozef Ščasný sa pričinil aj o označenie Hollého rodného domu pamätnou tabuľou, vydal vlastným nákladom na storočnicu jeho narodenia brožúru Ignáca Kaviaka /Slaničana/ o Hollého živote a diele. Keď v roku 1863 začala rozvíjať činnosť Matica slovenská, Ščasného meno opäť nachádzame ako člena jej výboru a podporovateľa jej vydavateľského úsilia.
Ani po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867, keď maďarizačný nátlak vrcholí, Ščasný nerezignoval: dodával mladšej generácii nielen morálnu odvahu pre pokračujúci zápas na ochranu slovenských národných práv, ale opäť výdatne podporoval aj vydavateľskú aktivitu: podporoval Spolok sv. Vojtecha od jeho vzniku v roku 1870 /daroval mu aj väčšinu svojej bohatej knižnice/, rozličné kultúrne podujatia, ale najväčší obdiv ako mecén si získal venovaním 10 000 zlatých na slovenský preklad Biblie. Básne Hviezdoslava a Vajanského sú práve poctou za tento čin.
Žes Šťastný – čítam v duchu z Tvojej tváre:
šediny Tvoje svätý venčí kráž.
Môž´! Zhubci šliapli svetla na oltáre,
Ty odpúšťaš a nové zakladáš.
Veď berú nám i biedne šlabikáre,
a sprevracali i ten „Otčenáš,“
hej, hrôza! No Ty predbehols´ jich v stihu:
ňouž svetlo trvá, ľudu podals´knihu!
P. O. Hviezdoslav /Úryvok z básne MECENÁŠOVI JOZEFOVI ŠČASNÉMU/
Bolo by nedôstojné, ak by sme si aj my nepripomínali pamiatku Jozefa Ščasného ako neúnavného organizátora, štedrého mecéna slovenských kultúrnych aktivít.
