„Krásna je obyčaj u všetkých národov rozpomínať sa na mužov, ktorí Bohu, viere a národu verní a osožní boli.“
Takto sa vo svojom príspevku Prebuďme sa teraz! na začiatkuroka 1863 v časopise Cyrill a Method čitateľom prihováral slovenský podnikateľ, politik a publicista Ján Bobula pôsobiaci v Pešti v súvislosti s 1000. výročím príchodu slovanských apoštolov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.
Rok 1863 a toto okrúhle jubileum sa oslavovalo u všetkých slovanských národov a jeho význam podčiarkoval aj záujem pápeža Pia IX. a nariadenie celoročného pripomínania oboch svätcov v litániách o všetkých svätých v rímskych kostoloch. Uvoľneniu pomerov v Rakúskej ríši, ktoré umožňovali dôstojne osláviť 1000-ročnú pamiatku prijatia kresťanstva, predchádzal z politického a národnostného hľadiska zložitý vývoj.
Impulzom k zmene bola porážka rakúskych armád vo vojne proti Sardínskemu kráľovstvu a Francúzsku v roku 1859 v severnom Taliansku, čo viedlo k strate Lombardska. Na domácej politickej scéne sa to prejavilo pádom obávaného ministra Alexandra Bacha a vydaním tzv. Októbrového diplomu, v ktorom sa panovník František Jozef I. zriekol absolutizmu a Rakúsko sa malo federalizovať na jednotlivé historické kráľovstvá a časti. V rámci Uhorska sa konali od roku 1848 prvé voľby a snem, ktorý sa zišiel 6. apríla 1861, riešil v prvom rade štátoprávne postavenie Uhorska a vzťah k Viedni. Zmena politickej situácie sa odrazila aj vo zvýšenej aktivite jednotlivých národov – Srbov, Chorvátov, Rumunov a Slovákov. Ich vyvrcholením z pohľadu Slovákov bolo národné zhromaždenie 6. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine, kde boli sformulované slovenské požiadavky ohľadom uznania osobitosti slovenského národa, rovnoprávnosti slovenčiny, vytvorenia autonómneho územia – tzv. „Hornouhorské slovenské Okolie“, prekladu zákonov do slovenčiny a ďalšie kultúrne a školské potreby a následne boli odovzdané v Pešti podpredsedovi snemu Kolomanovi Tiszovi.
Pre obec Kúty a jej zapojenie do celonárodného diania bolo dôležité obsadenie tunajšej fary popredným slovenským národovcom Andrejom Radlinským, ktorý sem prišiel v lete 1861. Jeho prvoradou snahou bolo získať si veriacich a národne ich prebudiť, čo sa mu v priebehu necelých dvoch rokov aj podarilo. Dôkazom, okrem iného, bola manifestačná púť na Velehrad a kolektívny vstup obce do Matice slovenskej.
Radlinský už od začiatku roku 1863 na stránkach ním redigovaného periodika Cyrill a Method s podtitulkom Katolícke noviny pre Cirkev a Dom uverejňoval postupne spôsoby slávenia jubilea príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu na Morave, v Čechách, Chorvátsku, Slovinsku, Poľsku, v Ríme, v rámci Uhorska v Spišskej a Banskobystrickej diecéze. Čitateľov oboznamoval v skrátenej verzii so životnými osudmi slovanských vierozvestov, k ich dôstojnej oslave tu vyšlo aj niekoľko piesní.
Ústredným miestom osláv príchodu sv. Cyrila a Metoda sa stal moravský Velehrad, ktorý mal byť podľa tradície sídlom arcibiskupa Metoda. O zámere uskutočniť púť na Velehrad z Kútov v oktáve sviatku oboch apoštolov (po 5. júli) informuje Radlinský krátkou poznámkou uverejnenou 21. marca 1863 v časopise Cyrill a Method na konci správy o tzv. „prípravnej slávnosti“ sv. Cyrila a Metoda v Kútoch, konanej v dňoch 14. – 15. marca.„Odtuďto chystá sa velkolepá processia na posvätný Velehrad ku dňu 5. julia. K tomuto cieľu zaprovádza sa peňažitá sbierka na shotovenie korúhvi (zástavy, pozn. autora) s obrazom sv. Cyrilla a Methoda.“
Púti predchádzala ešte v nedeľu 5. júla cyrilometodská slávnosť v samotnej obci, keďže zrejme kvôli žatevným prácam sa nie každý mohol vybrať na Velehrad.
V piatok 10. júla sa o 5. hodine ráno zhromaždili veriaci vo farskom Kostole sv. Jozefa na slávnostnej svätej omši, kde sa spievala k tejto príležitosti osobitne zložená pieseň: Duša kresťanská zvelebuj Boha, ktorú pútnici potom spievali aj po ceste na Velehrad. Po omši o 7. hodine dostalo približne 70 pútnikov v kostole požehnanie, procesia bola vyprevadená za zvukov zvonov za obec k soche sv. Vendelína, bola krátka adorácia.
Na čele procesie bol nesený pozlátený kríž,za ním niesli dvaja mládenci kostolné zástavy, dve dievčence slovenskú koruhvu v bielo-modročervených farbách a druhú uhorskú. Potom nasledovala veľká, na troch žrdiach upevnená koruhva sv. Cyrila a Metoda, za ňou niesli miništranti dve červené zástavky, potom nasledovali kútski učitelia Vavrinec Geher a Andrej Nosek so spevákmi a za nimi medzi dvoma pannami nesúcimi biele zástavky farár Dr. Radlinský. Na konci procesie išiel ostatný ľud, najprv mládenci a muži, za nimi ženy a na konci koč a voz s batožinou pútnikov.
Samotná veľká cyrilometodská koruhva šarlátovej farby niesla na jednej strane motív príchodu sv. Cyrila a Metoda na Velehrad, na druhej strane ich pôsobenia medzi Slovanmi. Autorom oboch malieb bol Račkaj z Oravy a celková cena koruhvy bola 70 zlatých, pričom medzi ľuďmi sa vyzbieralo 30 zlatých, zvyšok doplatil Radlinský.
Procesia sa uberala smerom na Skalicu, v Adamove sa k nej pripojilo niekoľko Brodčanov, v Kopčanoch nikto. Na poludnie dorazili pútnici do Holíča, kde bol krátky odpočinok a v Kostole sv. Martina požehnanie s Oltárnou sviatosťou. Po obede prešli za prizerania sa množstva ľudí Skalicou a dorazili do Strážnice, kde ich spev obdivovalo taktiež veľa Strážničanov. Po odbavení litánií a požehnaní sa procesia v meste rozložila na nocľah, Radlinský spal u tunajšieho dekana Martina Stanislava.
Na druhý deň v sobotu po rannej pobožnosti sa procesia pohla ďalej do Veselí a po odbavení sv. omše nasledovali raňajky. Aj tu boli pútnici vľúdnekde prijatí dekanom Františkom Beranom a kaplánom Karolom Kaštýlom, podobne tomu bolo i v Kunoviciach, kde ich netrpezlivo očakával farár Jozef Ptáček s kaplánom Jozefom Vykydalom.
Odtiaľto pútnici zamierili cez Uherské Hradište a Staré Město k samotnému Velehradu, pričom sa k nim pridávali jednotliví veriaci z okolia. Pútnický Kostol Nanebovzatia Panny Márie bol slávnostne vyzdobený národnými, krajinskými a cisárskymi zástavami a na vstupnej bráne do areálu kláštora bol osadený nápis „Chvála sv. Cyrillu a Methodeji“ s chronogramom.
V záverečný deň oktávy slávnosti sv. Cyrila a Metoda, v nedeľu 12. júla, nariadil hlavný celebrant obradov olomoucký arcibiskup Fridrich Fürstenberg, že Radlinský mohol súčasne s omšou v chráme slúžiť slávnostnú omšu za asistencie moravských kňazov vonku pred kostolom. Okolo oltára boli rozostavení kútski pútnici s koruhvami, z ktorých vynikala najväčšia sv. Cyrila a Metoda. V slovenskej kázni, na začiatku ktorej odznela pieseň „Jeden, dva, tri …, jedenásta odbila, vyprovoď mja má milá”, rečnil Radlinský o význame Velehradu: 1. pre Slovákov, 2. pre Katolícku cirkev, 3. pre všetkých Slovanov.
Po obede odbavili pútnici litánie a spoveď, na druhý deň skoro ráno mali svätú omšu a prijímanie. Domov do Kútov procesia dorazila v utorok navečer a v kostole sa celá obec zaviazala putovať každoročne v čo najväčšom počte na Velehrad.
Okrem Radlinského sa velehradských slávností zúčastnili na čele procesií alebo osve holíčsky kaplán Ján Bartošik s 500 až 600 Holíčanmi v sprievode hudby, vdp. Pavel Horňáček na čele asi 200 pútnikov zo Šaštína, dňa 6. júla sem dorazila púť zo Starej Turej, farári Ján Galbavý z Jablonového, Štefan Čulen z Perneku, Ignác Juračka z Lábu, Ignác Snierer z Holíča a kapláni Michal Chovanec z Kútov, Ján Stachovič z Moravského Sv. Jána a Július Matulay z Borského Sv. Jura. Dňa 12. júla tu bola popri „Kúcanoch“ procesia z Petrovej Vsi vedená farárom Michalom Horváthom a kňazi Ján Pavelka z Dojča, Alojz Černý z Unína, Matej Stopek z Kuchyne a Ján Novák, šaštínsky kaplán.
Spolu s ostatnými kňazmi zo Slovenska ich po slávnostnej sv. omši prijal o pol jednej olomoucký arcibiskup, ktorého v mene všetkých pozdravil dekan Štefan Závodník.
Manifestačná púť Radlinského a jej publicita na Slovensku i Morave mala značný národnonáboženský význam, keďže uhorská cirkevná hierarchia na čele s kardinálom Sczitovszkým sa k miléniovým oslavám príchodu sv. Cyrila a Metoda stavala rezervovane a takéto prejavy slovanskej vzájomnosti určite neboli po chuti ani politickým reprezentantom Uhorska, ktorí sa obávali panslavizmu a zvyšovania národného povedomia Slovákov. O širokom ohlase kútskej procesie svedčí aj noticka vPešťbudínskych vedomostiach, jediných slovenských politických novinách v tej dobe, o skvelej procesii. A sám Radlinský na záver opisu púte konštatuje: „… príčina tohoto dosť rozvlačného a zunovacieho opisu processie kútskej, aby totižto za príkladom tejto i z iných strán Slovenska početné processie v nastávajúcom druhom Cyrillo-Methodejskom 1000-ročí na Velehrad chodievaly.“
Druhým celonárodným podujatím spojeným s rokom 1863 bolo založenie Matice slovenskej v zmysle literárneho a slovesného spolku Slovákov. Požiadavka na zakladanie literárnych a mravnovzdelávacích národných spolkov bola sformulovaná už na memorandovom zhromaždení v lete 1861 v Turčianskom Sv. Martine a následne po korektúrach uhorskej miestodržiteľskej rady schválil 21. augusta 1862 stanovy Matice slovenskej panovník František Jozef I. Ohlásenie založenia Matice slovenskej vyšlo 7. novembra 1862 v Pešťbudínskych vedomostiach spolu so stanovami, ktoré uverejnila v prvých dvoch číslach v roku 1863 aj Slovesnosť.
Hoci stanovy nekonkretizovali možnosť pre obce a mestá stať sa zakladateľmi Matice slovenskej, ale len riadnym členom pri zložení sumy 100 zl., ako tzv. „mravnie osoby“, II. valné zhromaždenie v roku 1864 ustanovilo, aby sa príslušné paragrafy upravili. Stalo sa tak zrejme na podnet Andreja Radlinského, keďže Kúty zložili 200 zl. a vstúpili tak predbežne medzi zakladateľov Matice slovenskej. Na čele obce stál vtedy richtár Vendelín Ralbovský – Pavuovka.
Ani celkový podiel Záhoria pri finančnej zbierke na Maticu nebol zanedbateľný. Počas roka 1863 sa podľa zoznamov darcov uverejňovaných priebežne v Pešťbudínskych vedomostiach vyzbieralo celkovo 1331 zl. 32 gr. v 22 lokalitách regiónu. Darcovia pochádzali z radov kňazov, učiteľov, roľníkov, mešťanov, remeselníkov, dvaja boli advokáti a jeden barón.
Samotný slávnostný akt založenia Matice slovenskej pripadol na utorok 4. augusta v Turčianskom Sv. Martine za účasti množstva národovcov na čele s banskobystrickým biskupom Štefanom Moysesom a evanjelickým superintendentom Karolom Kuzmánym, ktorí boli zvolení za predsedu, resp. podpredsedu.
Kúty na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo v predvečer hodov (5. augusta), zastupoval Radlinský, zvolený ako zakladajúci člen do matičného výboru, a do Martina ho viezol Ján Hések – Fojt. Radlinský bol vtedy zrejme vo veľmi dobrej nálade, lebo tu vraj cigánskej hudbe dal veľkú bankovku.
Hlbokú stopu, ktorú svojou duchovnou, politickou a kultúrnou činnosťou Andrej Radlinský zanechal nielen v Kútoch, ale i v rámci celého slovenského národa, dodnes pripomína viacero textov či pamätných tabúľ a popri nich aj súsošie Radlinského na námestí v Kútoch. K jeho slávnostnému odhaleniu došlo symbolicky v roku 1930 pri oslavách 60. výročia Spolku sv. Vojtecha, ktorého bol osnovateľom a zakladateľom.
O stále živom odkaze cyrilometodskej tradície v dnešnej dobe svedčí aj každoročné organizovanie osláv sv. Gorazda, ktorých kolískou na Slovensku sa v roku 1990 stali práve Kúty, a tiež odhalenie súsošia sv. Cyrila a Metoda v roku 1998 v obci či reliéfu sv. Gorazda na priečelí kostola v roku 2009.
Rok 1863 a toto okrúhle jubileum sa oslavovalo u všetkých slovanských národov a jeho význam podčiarkoval aj záujem pápeža Pia IX. a nariadenie celoročného pripomínania oboch svätcov v litániách o všetkých svätých v rímskych kostoloch. Uvoľneniu pomerov v Rakúskej ríši, ktoré umožňovali dôstojne osláviť 1000-ročnú pamiatku prijatia kresťanstva, predchádzal z politického a národnostného hľadiska zložitý vývoj.
Impulzom k zmene bola porážka rakúskych armád vo vojne proti Sardínskemu kráľovstvu a Francúzsku v roku 1859 v severnom Taliansku, čo viedlo k strate Lombardska. Na domácej politickej scéne sa to prejavilo pádom obávaného ministra Alexandra Bacha a vydaním tzv. Októbrového diplomu, v ktorom sa panovník František Jozef I. zriekol absolutizmu a Rakúsko sa malo federalizovať na jednotlivé historické kráľovstvá a časti. V rámci Uhorska sa konali od roku 1848 prvé voľby a snem, ktorý sa zišiel 6. apríla 1861, riešil v prvom rade štátoprávne postavenie Uhorska a vzťah k Viedni. Zmena politickej situácie sa odrazila aj vo zvýšenej aktivite jednotlivých národov – Srbov, Chorvátov, Rumunov a Slovákov. Ich vyvrcholením z pohľadu Slovákov bolo národné zhromaždenie 6. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine, kde boli sformulované slovenské požiadavky ohľadom uznania osobitosti slovenského národa, rovnoprávnosti slovenčiny, vytvorenia autonómneho územia – tzv. „Hornouhorské slovenské Okolie“, prekladu zákonov do slovenčiny a ďalšie kultúrne a školské potreby a následne boli odovzdané v Pešti podpredsedovi snemu Kolomanovi Tiszovi.
Pre obec Kúty a jej zapojenie do celonárodného diania bolo dôležité obsadenie tunajšej fary popredným slovenským národovcom Andrejom Radlinským, ktorý sem prišiel v lete 1861. Jeho prvoradou snahou bolo získať si veriacich a národne ich prebudiť, čo sa mu v priebehu necelých dvoch rokov aj podarilo. Dôkazom, okrem iného, bola manifestačná púť na Velehrad a kolektívny vstup obce do Matice slovenskej.
Radlinský už od začiatku roku 1863 na stránkach ním redigovaného periodika Cyrill a Method s podtitulkom Katolícke noviny pre Cirkev a Dom uverejňoval postupne spôsoby slávenia jubilea príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu na Morave, v Čechách, Chorvátsku, Slovinsku, Poľsku, v Ríme, v rámci Uhorska v Spišskej a Banskobystrickej diecéze. Čitateľov oboznamoval v skrátenej verzii so životnými osudmi slovanských vierozvestov, k ich dôstojnej oslave tu vyšlo aj niekoľko piesní.
Ústredným miestom osláv príchodu sv. Cyrila a Metoda sa stal moravský Velehrad, ktorý mal byť podľa tradície sídlom arcibiskupa Metoda. O zámere uskutočniť púť na Velehrad z Kútov v oktáve sviatku oboch apoštolov (po 5. júli) informuje Radlinský krátkou poznámkou uverejnenou 21. marca 1863 v časopise Cyrill a Method na konci správy o tzv. „prípravnej slávnosti“ sv. Cyrila a Metoda v Kútoch, konanej v dňoch 14. – 15. marca.„Odtuďto chystá sa velkolepá processia na posvätný Velehrad ku dňu 5. julia. K tomuto cieľu zaprovádza sa peňažitá sbierka na shotovenie korúhvi (zástavy, pozn. autora) s obrazom sv. Cyrilla a Methoda.“
Púti predchádzala ešte v nedeľu 5. júla cyrilometodská slávnosť v samotnej obci, keďže zrejme kvôli žatevným prácam sa nie každý mohol vybrať na Velehrad.
V piatok 10. júla sa o 5. hodine ráno zhromaždili veriaci vo farskom Kostole sv. Jozefa na slávnostnej svätej omši, kde sa spievala k tejto príležitosti osobitne zložená pieseň: Duša kresťanská zvelebuj Boha, ktorú pútnici potom spievali aj po ceste na Velehrad. Po omši o 7. hodine dostalo približne 70 pútnikov v kostole požehnanie, procesia bola vyprevadená za zvukov zvonov za obec k soche sv. Vendelína, bola krátka adorácia.
Na čele procesie bol nesený pozlátený kríž,za ním niesli dvaja mládenci kostolné zástavy, dve dievčence slovenskú koruhvu v bielo-modročervených farbách a druhú uhorskú. Potom nasledovala veľká, na troch žrdiach upevnená koruhva sv. Cyrila a Metoda, za ňou niesli miništranti dve červené zástavky, potom nasledovali kútski učitelia Vavrinec Geher a Andrej Nosek so spevákmi a za nimi medzi dvoma pannami nesúcimi biele zástavky farár Dr. Radlinský. Na konci procesie išiel ostatný ľud, najprv mládenci a muži, za nimi ženy a na konci koč a voz s batožinou pútnikov.
Samotná veľká cyrilometodská koruhva šarlátovej farby niesla na jednej strane motív príchodu sv. Cyrila a Metoda na Velehrad, na druhej strane ich pôsobenia medzi Slovanmi. Autorom oboch malieb bol Račkaj z Oravy a celková cena koruhvy bola 70 zlatých, pričom medzi ľuďmi sa vyzbieralo 30 zlatých, zvyšok doplatil Radlinský.
Procesia sa uberala smerom na Skalicu, v Adamove sa k nej pripojilo niekoľko Brodčanov, v Kopčanoch nikto. Na poludnie dorazili pútnici do Holíča, kde bol krátky odpočinok a v Kostole sv. Martina požehnanie s Oltárnou sviatosťou. Po obede prešli za prizerania sa množstva ľudí Skalicou a dorazili do Strážnice, kde ich spev obdivovalo taktiež veľa Strážničanov. Po odbavení litánií a požehnaní sa procesia v meste rozložila na nocľah, Radlinský spal u tunajšieho dekana Martina Stanislava.
Na druhý deň v sobotu po rannej pobožnosti sa procesia pohla ďalej do Veselí a po odbavení sv. omše nasledovali raňajky. Aj tu boli pútnici vľúdnekde prijatí dekanom Františkom Beranom a kaplánom Karolom Kaštýlom, podobne tomu bolo i v Kunoviciach, kde ich netrpezlivo očakával farár Jozef Ptáček s kaplánom Jozefom Vykydalom.
Odtiaľto pútnici zamierili cez Uherské Hradište a Staré Město k samotnému Velehradu, pričom sa k nim pridávali jednotliví veriaci z okolia. Pútnický Kostol Nanebovzatia Panny Márie bol slávnostne vyzdobený národnými, krajinskými a cisárskymi zástavami a na vstupnej bráne do areálu kláštora bol osadený nápis „Chvála sv. Cyrillu a Methodeji“ s chronogramom.
V záverečný deň oktávy slávnosti sv. Cyrila a Metoda, v nedeľu 12. júla, nariadil hlavný celebrant obradov olomoucký arcibiskup Fridrich Fürstenberg, že Radlinský mohol súčasne s omšou v chráme slúžiť slávnostnú omšu za asistencie moravských kňazov vonku pred kostolom. Okolo oltára boli rozostavení kútski pútnici s koruhvami, z ktorých vynikala najväčšia sv. Cyrila a Metoda. V slovenskej kázni, na začiatku ktorej odznela pieseň „Jeden, dva, tri …, jedenásta odbila, vyprovoď mja má milá”, rečnil Radlinský o význame Velehradu: 1. pre Slovákov, 2. pre Katolícku cirkev, 3. pre všetkých Slovanov.
Po obede odbavili pútnici litánie a spoveď, na druhý deň skoro ráno mali svätú omšu a prijímanie. Domov do Kútov procesia dorazila v utorok navečer a v kostole sa celá obec zaviazala putovať každoročne v čo najväčšom počte na Velehrad.
Okrem Radlinského sa velehradských slávností zúčastnili na čele procesií alebo osve holíčsky kaplán Ján Bartošik s 500 až 600 Holíčanmi v sprievode hudby, vdp. Pavel Horňáček na čele asi 200 pútnikov zo Šaštína, dňa 6. júla sem dorazila púť zo Starej Turej, farári Ján Galbavý z Jablonového, Štefan Čulen z Perneku, Ignác Juračka z Lábu, Ignác Snierer z Holíča a kapláni Michal Chovanec z Kútov, Ján Stachovič z Moravského Sv. Jána a Július Matulay z Borského Sv. Jura. Dňa 12. júla tu bola popri „Kúcanoch“ procesia z Petrovej Vsi vedená farárom Michalom Horváthom a kňazi Ján Pavelka z Dojča, Alojz Černý z Unína, Matej Stopek z Kuchyne a Ján Novák, šaštínsky kaplán.
Spolu s ostatnými kňazmi zo Slovenska ich po slávnostnej sv. omši prijal o pol jednej olomoucký arcibiskup, ktorého v mene všetkých pozdravil dekan Štefan Závodník.
Manifestačná púť Radlinského a jej publicita na Slovensku i Morave mala značný národnonáboženský význam, keďže uhorská cirkevná hierarchia na čele s kardinálom Sczitovszkým sa k miléniovým oslavám príchodu sv. Cyrila a Metoda stavala rezervovane a takéto prejavy slovanskej vzájomnosti určite neboli po chuti ani politickým reprezentantom Uhorska, ktorí sa obávali panslavizmu a zvyšovania národného povedomia Slovákov. O širokom ohlase kútskej procesie svedčí aj noticka vPešťbudínskych vedomostiach, jediných slovenských politických novinách v tej dobe, o skvelej procesii. A sám Radlinský na záver opisu púte konštatuje: „… príčina tohoto dosť rozvlačného a zunovacieho opisu processie kútskej, aby totižto za príkladom tejto i z iných strán Slovenska početné processie v nastávajúcom druhom Cyrillo-Methodejskom 1000-ročí na Velehrad chodievaly.“
Druhým celonárodným podujatím spojeným s rokom 1863 bolo založenie Matice slovenskej v zmysle literárneho a slovesného spolku Slovákov. Požiadavka na zakladanie literárnych a mravnovzdelávacích národných spolkov bola sformulovaná už na memorandovom zhromaždení v lete 1861 v Turčianskom Sv. Martine a následne po korektúrach uhorskej miestodržiteľskej rady schválil 21. augusta 1862 stanovy Matice slovenskej panovník František Jozef I. Ohlásenie založenia Matice slovenskej vyšlo 7. novembra 1862 v Pešťbudínskych vedomostiach spolu so stanovami, ktoré uverejnila v prvých dvoch číslach v roku 1863 aj Slovesnosť.
Hoci stanovy nekonkretizovali možnosť pre obce a mestá stať sa zakladateľmi Matice slovenskej, ale len riadnym členom pri zložení sumy 100 zl., ako tzv. „mravnie osoby“, II. valné zhromaždenie v roku 1864 ustanovilo, aby sa príslušné paragrafy upravili. Stalo sa tak zrejme na podnet Andreja Radlinského, keďže Kúty zložili 200 zl. a vstúpili tak predbežne medzi zakladateľov Matice slovenskej. Na čele obce stál vtedy richtár Vendelín Ralbovský – Pavuovka.
Ani celkový podiel Záhoria pri finančnej zbierke na Maticu nebol zanedbateľný. Počas roka 1863 sa podľa zoznamov darcov uverejňovaných priebežne v Pešťbudínskych vedomostiach vyzbieralo celkovo 1331 zl. 32 gr. v 22 lokalitách regiónu. Darcovia pochádzali z radov kňazov, učiteľov, roľníkov, mešťanov, remeselníkov, dvaja boli advokáti a jeden barón.
Samotný slávnostný akt založenia Matice slovenskej pripadol na utorok 4. augusta v Turčianskom Sv. Martine za účasti množstva národovcov na čele s banskobystrickým biskupom Štefanom Moysesom a evanjelickým superintendentom Karolom Kuzmánym, ktorí boli zvolení za predsedu, resp. podpredsedu.
Kúty na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo v predvečer hodov (5. augusta), zastupoval Radlinský, zvolený ako zakladajúci člen do matičného výboru, a do Martina ho viezol Ján Hések – Fojt. Radlinský bol vtedy zrejme vo veľmi dobrej nálade, lebo tu vraj cigánskej hudbe dal veľkú bankovku.
Hlbokú stopu, ktorú svojou duchovnou, politickou a kultúrnou činnosťou Andrej Radlinský zanechal nielen v Kútoch, ale i v rámci celého slovenského národa, dodnes pripomína viacero textov či pamätných tabúľ a popri nich aj súsošie Radlinského na námestí v Kútoch. K jeho slávnostnému odhaleniu došlo symbolicky v roku 1930 pri oslavách 60. výročia Spolku sv. Vojtecha, ktorého bol osnovateľom a zakladateľom.
O stále živom odkaze cyrilometodskej tradície v dnešnej dobe svedčí aj každoročné organizovanie osláv sv. Gorazda, ktorých kolískou na Slovensku sa v roku 1990 stali práve Kúty, a tiež odhalenie súsošia sv. Cyrila a Metoda v roku 1998 v obci či reliéfu sv. Gorazda na priečelí kostola v roku 2009.
Pramene a literatúra
Hések, Matej: Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. (Rukopis) Záhorské múzeum Skalica.
Cyrill a Method. Katolícke noviny pre Cirkev a Dom, roč. XIII., 1863, č. 1, 6, 10, 23, 36, 42, 45.
Pešťbudínske vedomosti, roč. II., 1862, č. 89; roč. III., 1863, č. 59, 65.
Slovesnosť, roč. I., 1863, č. 1, 2; roč. II., 1864, č. 30.
Mrva, Ivan: Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia. Bratislava 2010.
Podrimavský, Milan a kol.: Dejiny Slovenska III. Bratislava 1992.
Segeš, Vladimír – Mrva, Ivan: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava 2012.
Šteller, Ferdinand: Andrej Radlinský. Trnava 1934.
