Evanjelické fary a kňazské rodiny dali cirkvi i nášmu národu mnohé významné osobnosti, ktoré sa zapísali do našej histórie zlatými písmenami. Mali sme však aj také osobnosti, ktoré sú v rodnej krajine málo známe, ale sú zlatými písmenami zapísané v histórii iných národov. Medzi ne patrí aj sobotištský rodák BOHUSLAV KAROL DRAHOTÍN ŠULEK (*22. 4. 1816 Sobotište – +30. 11. 1895 Záhreb).
Jeho otec Ján Šulek bol evanjelický farár v Sobotišti. Známy je tým, že bol učiteľom Jána Kollára v Mošovciach. Neskôr sa stal farárom v Pržni na Morave, odkiaľ bol povolaný do Sobotišťa v roku 1814. Tu pôsobil ako obetavý kňaz, autor viacerých knižiek s tematikou náboženskou, ale i hospodárskou. Bol to práve Ján Šulek, ktorý pozval do Sobotišťa za učiteľa Samuela Jurkoviča, ktorého vyzbrojil dobrými vedomosťami o nových spôsoboch hospodárenia. S. Jurkovič sa stal ich praktickým realizátorom a učiteľom drobných roľníkov a neskôr aj zakladateľom známeho Gazdovského spolku v Sobotišti.
Ján Šulek sa oženil s Ruženou Veberovou a po jej predčasnej smrti sa oženil druhýkrát s Máriou Neumannovou. V rodine vyrastalo spolu 16 detí, z ktorých dve zomreli v útlom veku. Všetkým sa dostalo vzornej evanjelicko-kresťanskej výchovy, vychádzajúcej z úprimnej zbožnosti a obetavej služby blížnym. Viacerí Šulekovi synovia a dcéry sú toho výrečným dokladom. Takými boli najmä Ľudovít, Viliam, Mária Ľudovíta i Bohuslav.
V sobotištskej evanjelickej škole dostal základné vzdelanie. V rokoch 1828 – 1837 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde získal výborné filozofické, teologické a prírodovedné vzdelanie. Krátky čas zastupoval chorého otca v úrade ako levíta. Keďže nenašiel primerané miesto k službe v domovine, odišiel v roku 1838 do Chorvátska, kde pôsobil jeho brat Michal ako lekár v Slavónskom Brode. V tom istom roku odišiel do Záhrebu, kde pracoval ako sadzač a potom ako faktor v tlačiarni F. Župana. Tu sa dokonale naučil srbochorvátsky jazyk. To bol základ jeho ďalšej vedeckej, spoločenskej, filozofickej i prírodovednej činnosti. Na evanjelickej fare v Sobotišti má pamätnú tabuľu s nápismi v slovenskom a chorvátskom jazyku:
Tu sa narodil 22. apríla 1816
Dr. Bohuslav Šulek
člen juhoslovanskej Akadémie vied a umenia.
Svoj život zasvätil práci
za bratský chorvátsky národ
ako jeho buditeľ, redaktor, spisovateľ a vedec.
Umrel v Záhrebe 30. novembra 1895
Sinu brtskog slovačkog naroda i velikom
hrvatskom preporoditelju, književniku,
lexikonografu, prirodoslovci te svom
zaslužnom članu podižu ovu ploču
Jugoslovenska akademia znamosti i umjetnosti
Matica hrvatska
Ocenenie veľkosti ducha, pracovitosti a záujmu o buditeľské a kultúrne povznesenie chorvátskeho národa najlepšie vyjadrujú tí, ktorí ho osobne poznali, alebo ktorí nadviazali a nadväzujú na jeho odkaz a službu. Všimnime si vyjadrenia aspoň niektorých osobností zo širokej palety chorvátskej kultúrnej, spisovateľskej, vedeckej a novinárskej obce. Autor prvého etymologického slovníka Petar Skok (1953, s. 432) porovnáva B. Šuleka s Vukom Karadžičom a označuje ho za „jazykového génia, ktorý sa na jazykovom poli môže porovnávať s Vukom Karadžičom”.
Kým ešte v roku 1839 písal B. Šulek prvý list Ljudevitovi Gajovi po nemecky, rovnako ako prvé články v časopise Croatia, od roku 1841 už píše po chorvátsky tak dokonale, že jeho spolupracovník a priateľ J. Torbar napísal, že „môže Chorvátom slúžiť ako príklad, ako sa po chorvátsky píše”. Neskôr v nekrológu J. Torbar napísal takéto slová: „Predtým sa v literárnych aktivitách domácich spisovateľov objavoval vplyv latiny a nemčiny, v Šulekovom písaní sa však zrkadlil duch chorvátskeho jazyka, chorvátskeho myslenia, vyjadrovaný čistými chorvátskymi výrazmi. Aj formou aj obsahom vystúpil Šulek na úroveň čistej pravidelnej chorvátskej štylistiky. Neskoršie sme dostali dobrých, až veľmi dobrých štylistov, ale aj oni vyšli predovšetkým zo Šulekovej školy.” Aj spisovateľ, esejista a lexikonograf Tomisav Ladan oceňuje B. Šuleka ako „Chorvátskeho Vuka, najvýznamnejšieho chorvátskeho lexikonografa”. Keď v roku 1952 vyšiel zborník Šulekových vybraných článkov, v predhovore R. Meixner a I. Esich dospievajú k záveru, že B. Šulek bol „polyhistor, aký bol Chorvátom potrebný v dobe národného prebudenia a vedeckého vzostupu. Takým bol pochorváčtený Slovák Bohuslav Šulek so svojou inteligenciou, vzdelanosťou, obetavosťou a právom sa stal i buditeľ a vedecký tvorca.”
B. Šulek za prácu o Ruderovi Boškovičovi v roku 1867 získal doktorát Rostockej univerzity. Bol členom chorvátskej Akadémie vied a umení od jej založenia. Z filologickej činnosti, popri štúdiách z oblasti gramatiky, pravopisu a polemikách je najvýznamnejšia lexikonografická práca, dvojdielny Deutsch – kroatisches Wörterbuch (Njemačko -hrvatski rječnik) a dvojdielny Hrvatsko – njemačko – talijanski rječnik znanstvenoga nazivlja (Záhreb 1874 – 1875). Botanickú terminológiu spracoval v slovníku Jugoslovenski imenik bilja. Nejde o žiadnu lacnú chválu, ale o odborný posudok Pera Budmaniho, ktorý o týchto dielach napísal: „Toto dielo je šikovne, múdre a jadrne prepracované, že môžeme byť plným právom hrdí, že sa takým niečím môžu pochváliť len najhlavnejšie jazyky v Európe.”
Zaujímavým faktom je, že nejde len vysoké hodnotenie Šuleka odborníkmi zo starších generácií, ale jeho dielo je dodnes živé a aktuálne pre chorvátsky národ. Vedecký pracovník, esejista a prekladateľ Ante Stamač o Šulekovom slovníku vyznáva: „Šulekov Nemecko-chorvátsky slovník prináša obrovský osoh pre kreativitu v spisovateľskej práci. A to obojstranne, ako v písaní poézie, tak i pri prekladaní z nemčiny do chorvátčiny. Šulekova tvorba je veľmi blízka súčasnej básnickej tvorbe. – Šulekov slovník je vhodný pre prekladanie básní, predovšetkým kvôli ladnosti novovytvorených a odborných pojmov so slovným základom, zároveň s neobyčajne obohateným základom pre rýmovanie. Tým je zjednodušené prekladanie predovšetkým rýmom viazaných veršov.”
Z pera B. Šuleka pochádza množstvo článkov roztrúsených vo významných chorvátskych časopisoch, ako boli Danica Ilírska, Branislav, Narodne novine, Jugoslovenske novine, Slavenski jug, Gospodarski list, Pozor a ďalšie, z ktorých viaceré aj redigoval. Emil Horák o Šulekovom obsiahlom a mnohostrannom diele výstižne napísal: „Ak budeme chcieť „zmerať“ hĺbku a dosah jeho významu pre Chorvátov, ale nielen pre Chorvátov, bude sa musieť stať predmetom osobitného výzkumu historika, filozofa, literárneho vedca a jazykovedca osobitne, alebo predmetom ich kolektívneho výzkumu. Pred odborníkmi stále stojí otázka upresniť metódu Šulekovej lexikonografickej práce, ktorá je dodnes aktuálna.“
Tu naznačme iba toľko, že pri tvorbe slovníkov používal tri zdroje: ľudovú reč, slovanské spisovné jazyky a tvorbu nových slov, tzv. neologizmov. Iste nás v tejto súvislosti zaujíma, či v súvislosti s druhým žriedlom – s preberaním slov zo slovanských jazykov – preberal aj slová zo slovenčiny. E. Horák presvedčivo dokazuje, že „popri asi 400 čechizmoch (bohemizmoch, v slovníkoch označených značkou „č”) použil približne rovnaký počet slovakizmov, ktoré takýmto spôsobom neoznačil”. Počínal si teda ako skutočný „kováč reči” chorvátskeho (ilýrskeho) jazyka.
V tomto súvise spomeňme vzťah B. Šuleka k štúrovskému hnutiu a k spisovnej slovenčine. Mnohé napovedá skutočnosť, že B. Šulek neprispel do Kollárovho spisu Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). Naopak, v tomto čase v Danici (1845, s. 111) píše: „Čo sa nás týka, nazdávame sa, že Slováci urobili správne, keď sa odtrhli od Čechov a pustili sa svojou cestou, lebo ich cieľom nemôže byť gramatika, ale osveta a vzdelanie národa, a toto iste dosiahnu ľahšie, keď budú učiť ľud jeho vlastným jazykom než akýmkoľvek iným, preň menej zrozumiteľným.” O vzťahu českého, slovenského a ilýrskeho jazyka píše: „Slovenský jazyk je jednoduchší, mäkší, plnší, ľubozvučnejší, duchu slovanského jazyka vôbec bližší ako český.” Opakovane vyzýva Chorvátov, aby si „predplatili Štúrove Národnie novini, lebo ľahko im budú rozumieť, keďže je slovenský jazyk s ilýrskym veľmi podobný.”
Aký bol vzťah B. Šuleka a Ľudovíta Štúra? Svedčí o tom ďalší citát z tohto článku: „Správne sa teda dívame na tieto noviny ako na zvestovateľa národného života Slovákov, tým viac, ak si uvedomíme, že ich bude redigovať p. Štúr, ktorého horúce a neochvejné vlastenectvo, hlboká učenosť, úprimná slobodomyseľnosť a rozvážne postupovanie sú všeobecne známe.” Z týchto dokladov vysvitá, že B. Šulek, spolužiak Ľ. Štúra, žičil slovenskému národnému životu a privítal uzákonenie spisovnej slovenčiny. Preto, keď v mene Ljudovita Gaja píše štúrovskej levočskej mládeži, ako príklad vzájomnosti z chorvátskej strany uvádza: „Aká radosť tu vládla pri správe, že náš Ľudovít dostal predsa povolenie vydávať slovenské noviny: mnohí kanonici, grófi, baróni, napijali zdravicu Orlu Tatranskomu.” Na konci listu sa podpisuje: „Váš verný brat Drahotín Bohuslav Šulek, Slovák Nitriansky, poriadateľ Danice Ilirskej” (Šulek, 1844).
B. Šuleka si vážil aj Ľ. Štúr, ktorý v r. 1840 píše L. Gajovi: „V tlačiarni Županovej je jeden z našich pilných, horlivých bratov Drahotín Šulek. Obraciam Vašu pozornosť na neho. Ak ho ešte nepoznáte. Je jeden z najpilnejších a najstatočnejších našich mládencov. Pozdravte ho odo mňa najláskavejšie.” V roku 1845 sa obracia priamo k Drahotínovi priateľsky takto: „Ach, kedyže sa ja s Vami budem môcť vyzhovárať: ach, mal by som s Vami mnoho, mnoho! – Či neprídete už nikdy k nám?” Bohuslav D. Šulek už domov neprišiel. Svoje hrivny však nezakopal, ale poslúžil nimi bohato bratskému národu. Zomrel a je pochovaný v Záhrebe.
Ako na verného brata a Slováka môžeme aj my dnes na neho spomínať a za neho Pánu Bohu ďakovať. Pri dávnejšej návšteve chorvátskeho pobrežia sme sa zoznámili s dvomi mladými chorvátskymi rádovými sestrami. Keď zistili, že sme Slováci, hneď sa pýtali na to, či poznáme osobnosť Bogoslava Šuleka. O to väčšie bolo potom ich prekvapenie, keď sa dozvedeli, že bývame v Sobotišti, v mieste, kde sa Chorvátmi dodnes milovaný Bogoslav narodil. Úctu k nemu možno smelo prirovnať k úcte nás Slovákov k Ľudovítovi Štúrovi. Pri jeho pamätnej tabuli v Sobotišti sa pravidelne každý rok zastavuje aj veľvyslanec Chorvátskej republiky, aby pod tabuľu položil veniec vďaky. K vďačným spomienkam chorvátskeho národa sa pripájajú aj naše.
Pramene
Rodinná kniha Sobotište.
Archív CZ Sobotište.
Horák, Emil: Bohuslav Šulek ako významný vedecký a kultúrny pracovník v Chorvátsku. In: Slovenská reč, Roč.
61 – 1966, č. 4.
http://ev.wikipedia.org/ viki/Bogoslav Šulek.
www.obecsobotiste.sk; Táto web-stránka nesprávne uvádza rok narodenia: 1815 (1816). Chybne uvádza aj darcu pamätnej tabule na evanjelickej fare: „mesto Záhreb”- v skutočnosti: JAZU a Matica Chrvatska. Tiež počet súrodencov 17, správne 16. Nesprávny rok narodenia a počet súrodencov preberá aj www.pam.epocha.sk.
Slovenský biografický slovník V (R-Š), MS Martin, 1992.
