Na významného zberateľa ľudových piesní, fotografa a filmára Karola Plicku (1894 Viedeň – 1987 Praha, pochovaný v Martine) už v jeho šestnástich rokoch hlboko zapôsobili ľudové piesne interpretované ľudovou hudbou Samka Dudíka, ktorá v roku 1910 sprevádzala divadelnú družinu Dr. Pavla Blahu s Urbánkovou hrou v Hradci Králové.
Neskôr sám píše o ďalšom dôležitom momente, ktorý prehĺbil jeho vzťah k slovenskej ťudovej piesni: „Je to spomienka z obdobia pred prvou svetovou vojnou, vtedy v Slovenskej čítanke vyšiel článok Mikuláša Schneidera – Trnavského o ľudovej piesni slovenskej. Dnes je možno už zabudnutý, ale pre mňa, mladého študenta, bolo to vtedy prvé silné stretnutie so slovenskou ľudovou piesňou, ktoré bolo rozhodujúce, ba možno povedať osudové pre moju ďalšiu životnú cestu.“
V roku 1924 nastúpil Karol Plicka ako referent národopisného odboru do Matice slovenskej v Martine. Bohatstvo slovenskej ľudovej piesne a folklóru zaznamenával nielen ako hudobník, ale aj ako umelecký fotograf a filmár. Navštívil vyše dvesto slovenských obcí a osád, v ktorých neúnavne zapisoval ľudové piesne a fotografoval.
Už v roku 1928 vydala Matica slovenská jeho unikátnu monografiu ľudovej speváčky z Moravského Svätého Jána „Eva Studeničová spieva“. Plicka o nej napísal: „Dnes by sme už márne hľadali tie prekrásne ozdoby, akými sa vyznačoval jej spev. Bola ostatnou predstaviteľkou vzácne okrášleného spevu vo svojom kraji.“
Okrem Moravského Svätého Jána zbieral piesne na Záhorí aj v Jablonici, na Rozbehoch, v Kuklove, Borskom Mikuláši a Borskom Petre, ale aj na druhom brehu rieky Moravy, v Dolnom Rakúsku medzi tamojšou slovenskou menšinou, a to v dedinách Cahnov, Pernitál, Ranšpurk.
Na jeseň roku 1929 v spolupráci s Maticou slovenskou a Československým rozhlasom naplánovala Československá akadémia vied nahrávanie autentického folklóru na gramofónové platne. Technickú stránku zabezpečovala francúzska gramofónová firma Pathé. Nahrávalo sa na voskové platne, z ktorých sa vyrábala oceľová matrica. Jedna strana gramofónovej platne vtedy trvala 3-4 minúty. Všetci interpreti museli cestovať na nahrávaniie do Prahy. Nahrávanie slovenských spevákov v pražskom štúdiu pomáhal organizovať Karol Plicka. Zo Záhoria sa ho zúčastnili speváci: Ján Masaryk z Radimova, Mária Oslejová staršia a Mária Oslejová mladšia, Pavel Pinkava z Jablonice, Jozef Hodaň a Anna Bartošíková z Kopčian, Eva Bridová z Gbelov, gajdoš z Jablonice. Popri tom sa pri tejto príležitosti nahralo aj ľudové rozprávanie z Radimova, Gajar a Jablonice.
Na svoje cesty za ľudovou piesňou po Záhorí Plicka spomína: „Vedecké zapísanie piesne si vyžaduje, aby sme zapisovali spevákovo meno aj jeho vek. Pri speváčke K.Š. z Jablonice sa roky naozaj nedali zistiť. Išla pozrieť do komory, kde v truhlici mala uložený rodný list, ale o chvíľu sa vrátila celá utrápená: „Mamko moja, roky sa í stracili.“ „Dzífča, co povedáš?“ „Ba stracili, myši mi ich zežrali.“
„Keď jablonický svat Pavel Pinkava zaspieva pri veselí Sirota, sirota, tvoja svadba stojí, chápem, že neplače len sirota, ale plačú všetci okolo…“
Zaznačil aj rozprávanie Evy Studeničovej z Moravského Jána: „V každej oblasti som hľadal svoju Evu Studeničovú. Našťastie, pamäť dedinských žien je až neuveriteľná. Sama Eva Studeničová hovorí: „Šecko sem si zapamatovala. Já nevím, co sem mjela: jak sem pjesničku bárde očula, v noci mi to došlo šecko do hlavy a ráno sem to potom nezapomenula. Ešče mi to donde do hlavy šecko aj fčil, ked sedzím sama pod praslicú a pradem.“
Karol Plicka bol ešte v období prvej Československej republiky priekopníkom festivalov ľudových piesní a tanca. V Martine v 30. rokoch organizoval Matičné slávnosti, na ktoré pozýval ľudových hudobníkov a spevákov. Spolu s bratislavským rozhlasom, najmä s Milošom Ruppeldtom pomáhal organizovať prehliadky ľudového umenia a folklórnych skupín v slovenských kúpeľoch v Trenčianskych Tepliciach (1935) a v Piešťanoch (1936), kde vystúpila aj folklórna skupina z Osuského. Neskôr po roku 194ž bol i pri začiatkoch národopisných slávností v Strážnici, kde boli stálymi hosťami aj ľudové súbory zo Záhoria. Po odchode z Matice slovenskej v roku 1938 sa Karol Plicka venoval prevažne umeleckej fotografii. Spočiatku jeho fotografie plnili etnograficko dokumentačné ciele, neskôr sa okrem fotografovania tradičnej kultúry venoval aj prírode a architektúre a jeho fotografie majú okrem dokumentačného aj estetický rozmer zacielený na oslavu slovenskej krajiny Na Záhorí fotografoval hlavne v Moravskom Svätom Jáne, v Jablonici i v Skalici. V roku 1946 sa stal profesorom a prvým dekanom Filmovej akadémie múzických umení v Prahe.
S Karolom Plickom som sa osobne zoznámil v roku 1964, keď som ako mladý redaktor hudobnej redakcie bratislavského rozhlasu cestoval do Prahy nahrať s ním rozhovor pri príležitosti jeho sedemdesiatky. Z otcovej knižnice som poznal zbierku piesní Evy Studeničovej. V roku 1961 v Slovenskom spevníku Karol Plicka uverejnil zo svojej zbierky 500 slovenských ľudových piesní, ale aj to je len zlomok z bohatej zbierky, s ktorou som sa zoznámil v Matici slovenskej. Táto dosiaľ kompletne nepublikovaná zbierka totiž obsahuje 100 000 textov a 25 000 melódií slovenských ľudových piesní z viac ako 200 lokalít. Rovnako celá jeho fotografická zbierka by si zaslúžila zverejnenie. Veď práve Plicka svojím novým prístupom k zbieraniu ľudových piesní, fotografovaniu a filmovaniu významne ovplyvnil pohľad a hodnotenie slovenského autentického folklóru a slovenskej krajiny, čím inšpiroval početných nasledovníkov.
Neskôr sám píše o ďalšom dôležitom momente, ktorý prehĺbil jeho vzťah k slovenskej ťudovej piesni: „Je to spomienka z obdobia pred prvou svetovou vojnou, vtedy v Slovenskej čítanke vyšiel článok Mikuláša Schneidera – Trnavského o ľudovej piesni slovenskej. Dnes je možno už zabudnutý, ale pre mňa, mladého študenta, bolo to vtedy prvé silné stretnutie so slovenskou ľudovou piesňou, ktoré bolo rozhodujúce, ba možno povedať osudové pre moju ďalšiu životnú cestu.“
V roku 1924 nastúpil Karol Plicka ako referent národopisného odboru do Matice slovenskej v Martine. Bohatstvo slovenskej ľudovej piesne a folklóru zaznamenával nielen ako hudobník, ale aj ako umelecký fotograf a filmár. Navštívil vyše dvesto slovenských obcí a osád, v ktorých neúnavne zapisoval ľudové piesne a fotografoval.
Už v roku 1928 vydala Matica slovenská jeho unikátnu monografiu ľudovej speváčky z Moravského Svätého Jána „Eva Studeničová spieva“. Plicka o nej napísal: „Dnes by sme už márne hľadali tie prekrásne ozdoby, akými sa vyznačoval jej spev. Bola ostatnou predstaviteľkou vzácne okrášleného spevu vo svojom kraji.“
Okrem Moravského Svätého Jána zbieral piesne na Záhorí aj v Jablonici, na Rozbehoch, v Kuklove, Borskom Mikuláši a Borskom Petre, ale aj na druhom brehu rieky Moravy, v Dolnom Rakúsku medzi tamojšou slovenskou menšinou, a to v dedinách Cahnov, Pernitál, Ranšpurk.
Na jeseň roku 1929 v spolupráci s Maticou slovenskou a Československým rozhlasom naplánovala Československá akadémia vied nahrávanie autentického folklóru na gramofónové platne. Technickú stránku zabezpečovala francúzska gramofónová firma Pathé. Nahrávalo sa na voskové platne, z ktorých sa vyrábala oceľová matrica. Jedna strana gramofónovej platne vtedy trvala 3-4 minúty. Všetci interpreti museli cestovať na nahrávaniie do Prahy. Nahrávanie slovenských spevákov v pražskom štúdiu pomáhal organizovať Karol Plicka. Zo Záhoria sa ho zúčastnili speváci: Ján Masaryk z Radimova, Mária Oslejová staršia a Mária Oslejová mladšia, Pavel Pinkava z Jablonice, Jozef Hodaň a Anna Bartošíková z Kopčian, Eva Bridová z Gbelov, gajdoš z Jablonice. Popri tom sa pri tejto príležitosti nahralo aj ľudové rozprávanie z Radimova, Gajar a Jablonice.
Na svoje cesty za ľudovou piesňou po Záhorí Plicka spomína: „Vedecké zapísanie piesne si vyžaduje, aby sme zapisovali spevákovo meno aj jeho vek. Pri speváčke K.Š. z Jablonice sa roky naozaj nedali zistiť. Išla pozrieť do komory, kde v truhlici mala uložený rodný list, ale o chvíľu sa vrátila celá utrápená: „Mamko moja, roky sa í stracili.“ „Dzífča, co povedáš?“ „Ba stracili, myši mi ich zežrali.“
„Keď jablonický svat Pavel Pinkava zaspieva pri veselí Sirota, sirota, tvoja svadba stojí, chápem, že neplače len sirota, ale plačú všetci okolo…“
Zaznačil aj rozprávanie Evy Studeničovej z Moravského Jána: „V každej oblasti som hľadal svoju Evu Studeničovú. Našťastie, pamäť dedinských žien je až neuveriteľná. Sama Eva Studeničová hovorí: „Šecko sem si zapamatovala. Já nevím, co sem mjela: jak sem pjesničku bárde očula, v noci mi to došlo šecko do hlavy a ráno sem to potom nezapomenula. Ešče mi to donde do hlavy šecko aj fčil, ked sedzím sama pod praslicú a pradem.“
Karol Plicka bol ešte v období prvej Československej republiky priekopníkom festivalov ľudových piesní a tanca. V Martine v 30. rokoch organizoval Matičné slávnosti, na ktoré pozýval ľudových hudobníkov a spevákov. Spolu s bratislavským rozhlasom, najmä s Milošom Ruppeldtom pomáhal organizovať prehliadky ľudového umenia a folklórnych skupín v slovenských kúpeľoch v Trenčianskych Tepliciach (1935) a v Piešťanoch (1936), kde vystúpila aj folklórna skupina z Osuského. Neskôr po roku 194ž bol i pri začiatkoch národopisných slávností v Strážnici, kde boli stálymi hosťami aj ľudové súbory zo Záhoria. Po odchode z Matice slovenskej v roku 1938 sa Karol Plicka venoval prevažne umeleckej fotografii. Spočiatku jeho fotografie plnili etnograficko dokumentačné ciele, neskôr sa okrem fotografovania tradičnej kultúry venoval aj prírode a architektúre a jeho fotografie majú okrem dokumentačného aj estetický rozmer zacielený na oslavu slovenskej krajiny Na Záhorí fotografoval hlavne v Moravskom Svätom Jáne, v Jablonici i v Skalici. V roku 1946 sa stal profesorom a prvým dekanom Filmovej akadémie múzických umení v Prahe.
S Karolom Plickom som sa osobne zoznámil v roku 1964, keď som ako mladý redaktor hudobnej redakcie bratislavského rozhlasu cestoval do Prahy nahrať s ním rozhovor pri príležitosti jeho sedemdesiatky. Z otcovej knižnice som poznal zbierku piesní Evy Studeničovej. V roku 1961 v Slovenskom spevníku Karol Plicka uverejnil zo svojej zbierky 500 slovenských ľudových piesní, ale aj to je len zlomok z bohatej zbierky, s ktorou som sa zoznámil v Matici slovenskej. Táto dosiaľ kompletne nepublikovaná zbierka totiž obsahuje 100 000 textov a 25 000 melódií slovenských ľudových piesní z viac ako 200 lokalít. Rovnako celá jeho fotografická zbierka by si zaslúžila zverejnenie. Veď práve Plicka svojím novým prístupom k zbieraniu ľudových piesní, fotografovaniu a filmovaniu významne ovplyvnil pohľad a hodnotenie slovenského autentického folklóru a slovenskej krajiny, čím inšpiroval početných nasledovníkov.
