Ľudovít Okánik v službe rodnej Skalici

Základné školské vzdelanie získal v Skalici, stredoškolské na gymnáziu v Skalici a Ostrihome, teológiu študoval v Ostrihome a na univerzite v Budapešti. V rokoch 1890-1892 a 1895-1896 vyučoval nemecký jazyk na učiteľskom ústave v Ostrihome, po vysviacke bol chórovým kaplánom Ostrihomskej kapituly. V roku 1895 získal doktorát kanonického práva a v roku 1899 sa stal dekanom v Skalici. V rokoch 1919 – 1920 ho menovali do funkcie nitrianskeho župana, v roku 1921 sa stal kanonikom Družnej kapituly u sv. Martina v Bratislave a apoštolským protonotárom, v rokoch 1923 -1929 bol starostom mesta Bratislava, v rokoch 1930 -1939 hlavným bratislavským farárom v Dóme sv. Martina. V roku 1925-26 zastával funkciu senátora Národného zhromaždenia a v roku 1928-29 bol členom krajinského zastupiteľstva.
Skalica svojím prostredím vytvorila podmienky pre šťastné, priaznivé a v histórii v takom rozsahu zriedkavé prepojenie dvoch osobností: ThDr. Ľudovíta Okánika a MUDr. Pavla Blahu. Ako mladí a zanietení vzdelaní muži prekonali množstvo dovtedajších spoločensko-politických bariér a v Skalici i na Záhorí vytvorili živo pulzujúce centrum národno-osvetovej, kultúrnej a hospodárskej práce. Napomáhalo im i rodinné zázemie a hustá sieť kontaktov, ktorú jeho prostredníctvom, ale predovšetkým svojím osobným pôsobením dokázali vytvoriť a ktorá bola dôležitým faktorom pri diele, ktorému sa venovali. Ľudovít Okánik sa narodil 15. augusta 1869 v Skalici na Potočnej ulici (v súčasnosti dom Mikulkovcov). Matka Ľudovíta Okánika Mária sa volala za slobodna Franzenová a jej rod pochádzal z Alsaska-Lotrinska. Do Uhorska sa dostali ako nemeckí kolonisti, ktorí boli povolávaní panovníkom Ferdinandom I. v prvej polovici 19. storočia pre nedostatok pracovných síl. Prisťahovali sa na cisárske panstvo do Kopčian a odtiaľ potom do Skalice, kde sa Mária narodila. Rodina otca Ľudovíta Okánika, ktorým bol skalický učiteľ František Okánik, pochádzala z obce Sudoměřice. Do roku 1872 pôsobil ako učiteľ a notár v Mokrom Háji, potom učil vo Vrádišti a od roku 1874 na Mestskej ľudovej škole v Skalici. V roku 1894 ho penzionovali pre chorobu – astmu. Pre vylepšenie hospodárskej situácie rodiny popri vyučovaní hospodáril na menšom statku. Manželstvo bolo vyrovnané a šťastné, narodilo sa v ňom 7 detí. Dvaja chlapci zomreli v útlom veku a z chlapcov zostal len Ľudovít. Po ňom nasledovala Etelka (vydatá Koblížková), potom Mária (Irma), vydatá za notára dr. Štefana Nándora v Holíči, ktorý sa stal po vzniku republiky okresným náčelníkom v Nových Zámkoch. Bola obľúbenou otcovou dcérou, výbornou klaviristkou, vyučovala hru na klavír. Tretia Kornélia, učiteľka, zostala slobodná a najmladšia Gizela sa vydala za MUDr. Pavla Blahu. Otec František Okánik zomrel pomerne mladý v roku 1897 v dôsledku poranení pri páde, keď sa mu splašil kôň pri prechádzaní mostíka cez Priepastný potok. Matka Mária, statočná, inteligentná a veselá žena dokázala i pri skromných podmienkach deti sama vychovať a dať im slušné vzdelanie. Po otcovej smrti Gizela pomáhala matke s hospodárstvom, pýchou rodiny bol starostlivo a odborne obrobený vinohrad. Po čase k nemu Gizela a Pavel Blahovci prikúpili susedný pozemok a prestavali búdu podľa projektu rodinného priateľa architekta Dušana Jurkoviča. Stala sa obľúbeným miestom stretávania rozvetvenej rodiny Okánikovcov a Blahovcov. Na vychýrené skalické vínko sem boli pozývaní alebo i sami prichádzali mnohí známi a priatelia zo Skalice, Moravy, ale často i významné návštevy z cudziny. (Bráblík, s. 15-16). Matka zostala vdovou 23 rokov a koniec života trávila na skalickej fare u syna Ľudovíta, ktorému pomáhala a tešila sa z jeho úspechov, ktoré ako nadaný a veľmi obľúbený kňaz čoskoro dosahoval. Zomrela ako 74 ročná v roku 1920, keď Okánik pôsobil ako župan v Nitre a pochovali ju na skalickom cintoríne. Na fare s ním žila i sestra Gizela, ktorá viedla domácnosť. V januári 1900 osemnásťročnej Gizele opuchla ruka a ošetroval ju mladý lekár MUDr. Pavel Blaho, ktorý mal ordináciu v susednom dome Nikodémovcov. Z tohto stretnutia vznikla láska a 25. marca ju MUDr. Blaho požiadal o ruku. Popri manželstve tak získal i trvalé priateľstvo a výdatnú pomoc Ľudovíta Okánika vo svojej mnohostrannej národnobuditeľskej činnosti a podporu rozvetvenej rodiny svojej nevesty, s ktorou sa zobrali na veľkolepej svadbe 3. septembra 1900.
Školské vzdelanie získal Okánik v Skalici na ľudovej škole. Bol dobrým žiakom, podľa vysvedčenia zo štvrtej triedy v roku 1876 bol vyznamenaný a dostal odmenu. V štúdiu pokračoval v rokoch 1878 – 1882 na gymnáziu s výborným prospechom. V roku 1882 odišiel študovať do tzv. ,,Malého seminára“ v Ostrihome, kde ako profesor pôsobil Skaličan Dr. Ján Mallý Dusarov. Medzi mladými klerikmi vytvorili krúžok slovenských študentov, v ktorom bol i Ferdinand Juriga z Gbelov a vo voľných chvíľach čítali slovenských spisovateľov a básnikov. Ľudovít Okánik bol vysvätený 21. decembra 1891 v Ostrihome, kde začal svoje kňazské pôsobenie, popri ktorom sa venoval i náboženskej publicistike.
V januári 1899 zomrel skalický dekan František Mezey. Výber jeho nástupcu prebiehal za pomerne napätých a dramatických podmienok. Miesto získal Ľudovít Okánik a v júni 1899 sa vrátil z Ostrihomu do Skalice. Slávnostná inštalácia sa konala 10. októbra a skalická fara sa tak dostala do slovenských rúk. Ihneď po zvolení sa Dr. Okánik popri kňazských povinnostiach pustil i do osvetovej práce. Mal za sebou viacročnú činnosť v prospech chudobných v Ostrihome a mohol zužitkovať veľa zo svojich skúseností. Po svojom predchodcovi Mezeyovi prevzal predsedníctvo spolku Katolícky kruh, ktorý v Skalici fungoval od roku 1897. Masovú základou spolku využil naplno a popri pôvodnom náboženskom zameraní začal so šírením osvety a kultúry v meste. V roku 1900 mal spolok len jedno výborové zasadnutie, ale usporiadal 24 prednášok (z tém napr. Alkoholizmus a jeho následky, Trachóm – egyptská očná choroba, Sústava ľudského oka, Slováci a robotnícke pomery v Amerike, Ján Hus a jeho doba, O spolkoch a ich význame, Drahé peniaze, Význam hospodárskeho boja, Čo ečtaś, Svoj k svojmu, O krojoch a výšivkách, Peňažné ústavy slovenské a pod.). Zorganizovali 6 divadelných predstavení a niekoľko zábav. Veľký záujem o divadlo, ako i jeho priamy dosah na ľudí, ho podnietil k tomu, že pre skalických spolkových ochotníkov začal sám vytvárať divadelné hry. Uvedomoval si nedostatok náročnosťou i obsahom primeraných hier, pre mládež použil príťažlivú vianočnú tematiku v hre Narodenie Pána, tlačou vyšla 1900. Predstavenie bolo pre veľký úspech viackrát opakované. V hrách pre ľud sa snažil zdvíhať jeho uvedomelosśť poukazovať na politické machinácie, vystupovať proti nekultúrnosti a alkoholizmu. Z ďalších hier nasledovali Víťazstvo Mesiáša, vianočná hra o 3 dejstvách (1901), Príchod Spasiteľa (1902), vianočná hra so spevmi pre dospelú mládež, Dedinský kovár (1907), ľudová hra o 4 dejstvách, Mária zvíťazila (1919), vianočná hra o 3 dejstvách. Vianoce dietok (1914), vianočné hry a básne. V rukopise ostali hry: Ježiško u chudoby, Štedrý večer, V horách Betlehemských, Pán richtár, Raj v obchode, Skalická búda. Hry, ktoré vyšli tlačou, hrávali ochotníci aj v ďalších dedinách a mestách. Ľudia si ich obľúbili pre ich prístupnú a príťažlivú formu, ale najmä obsahové posolstvá a prirovnania. Na Vianoce organizoval Katolícky kruh Slávnosť vianočného stromčeka a Betlehemské hry, časté boli tanečné zábavy a bazáre. Činnosť spolku získavala na popularite a zakrátko vzniklo viacero nových krúžkov: divadelný, spevácky, hudobný, abstinentský, mládenecký – kruh mládencov, mužský – kruh ženáčov a ružencový. V roku 1904 bol v rámci kruhu založený i spolok evanjelickej mládeže. Evanjelici sa aktívne zúťastňovali na činnosti Katolíckeho kruhu a predstavitelia oboch konfesií, Dr. Ľudovít Okánik a evanjelický farár Juraj Quotidian, boli dobrými priateľmi a spoločne podporovali národné podujatia.
V roku 1902 začali Dr. Blaho a Dr. Okánik plánovať stavbu nového spolkového domu pre zastrešenie bohatej náplne činnosti Katolíckeho kruhu. Tá sa však už pre svoj národný charakter stávala uhorským úradom podozrivá, a aby projekt úrady nezakázali, založili Spolok Sv. Vincenta, ktorý sa mal stať formálnym vlastníkom budovy. Zámer im vyšiel, i keď obidvom neskôr priniesol mnoho problémov. V roku 1903 spolok kúpil dom na námestí od obchodníka Šefránka a iniciátori svojím nadšením dokázali, že výstavba novej budovy sa stala všeobecným záujmom. Prispelo na ňu množstvo obyvateľov zo Skalice aj z okolitých obcí, ktorí sa na ňu skladali čo i len malými sumami. Napriek širokej podpore sa za väčšinu pôžičiek na stavbu zaručili Blaho s Okánikom, čo im spôsobilo dlhodobú finančnú záťaž a mnoho trpkých chvíľ (od roku 1922 do roku 1935, keď sa spolkový dom stal predmetom tiahnuceho sa sporu). Slávnostná posviacka budovy Dr. Ľudovítom Okánikom sa konala v nedeľu 1. októbra 1905, povedal pri nej: „Katolicizmus, ktorý sa spolieha len na kostol, nie je katolicizmom. Musí ísť do života. Skutky a nie prázdne frázy – bude heslom nášho vlastenectva. Tak mu rozumel aj sv. Štefan, ktorého obraz je na čele tohto domu. Dom nech slúži Slovákom za rodinný krb, aby nemuseli utekať za more.“ Po posviacke sa konalo slávnostné otvorenie múzea, vytvoreného zo zbierok Dr. Pavla Blahu. Myšlienka zriadenia múzea sa však formovala už v roku 1903, keď Dr. Okánik s kaplánom Jozefom Novákom usporiadali prvú výstavu starého ľudového umenia. V múzejnej oblasti prišiel vo februári 1914 s ďalším návrhom, ktorého realizácia mala prispieť k využitiu, a tým i ochrane a zabezpečeniu najstaršej skalickej pamiatky, Rotundy sv. Juraja. Navrhol opraviť objekt a zriadiť v ňom cirkevné múzeum (resp. lapidárium) z vybraných predmetov z nepoužívaného jezuitského kostola. Uskutočnenie tohto projektu však narušila prvá svetová vojna.
Nová budova spolkového domu poskytla od roku 1905 priestory pre vznik ďaších kultúrnych i hospodárskych spolkov. Dr. Okánik s kaplánom Jozefom Novákom a sestrami Jurkovičovými patrili k zakladajúcim členom Družstva pre speňaženie ľudového priemyslu. Vzniklo 30. marca 1910 z podnetu Dr. Pavla Blahu a ako hlavný cieľ si stanovilo propagáciu, zachovávanie a šírenie ľudového umenia a podporu jeho tvorcov.
Okánik vystupoval často ako rečník na zhromaždeniach skalických spolkov, ale prednášal i mimo Skalice na valných zhromaždeniach katolíckych spolkov na okolí, často o hospodárskych otázkach. Spolu s Blahom si uvedomovali sociálnu zraniteľnosť zaostalých slovenských roľníkov a snažili sa im zaobstarať i priamu hospodársku pomoc a povznesenie. V Skalici už jestvovali niektoré takto zamerané spolky, ktorých činnosť sa snažili oživiť. Jedným z nich bola Pomocná pokladnica, založená v roku 1870 Danielom G. Lichardom s cieľom chrániś roľníkov pred úžerou a zabezpečovať im na nákupy pozemkov, osiva a dobytka lacnejší úver. Okánik sa stal predsedom tohto spolku.
Od mája 1898 fungoval v Skalici i Gazdovsko – potravný spolok, ktorý umožňoval svojim členom lacnejšie nakúpiť tovar a výrobky objednávané vo veľkom na Morave a v Čechách. Túto činnosť sledovali uhorské úrady s nevôľou ako prejav posilňovania českého vplyvu v Uhorsku a vyvolávala podráždené reakcie maďarských novín. MUDr. Pavel Blaho však cieľavedome budoval a rozvíjal vzťahy s moravskými a českými podnikateľskými kruhmi a propagácii ich výrobkov na Slovensku mali slúžiť i vzorkové veľtrhy priemyselného tovaru organizované v novom Spolkovom dome na Vianoce v roku 1905. Po úmrtí prvého predsedu spolku Jána Dřízhala 11. februára 1906 sa predsedníctva ujal Dr. Okánik.
Skalica mala začiatkom 20. storočia prevažne roľnícky ráz a popri pestovaní obilia a viniča bol značne rozšírený aj chov dobytka. Dorábané mlieko však nemalo v priamej podobe dostatočný odbyt, preto Dr. Pavel Blaho s Dr. Ľudovítom Okánikom iniciovali založenie Roľníckeho mliekarského spolku (7. marca 1903), ktorý si následne vybudoval vlastnú budovu. Časť mlieka predával na Moravu, časť spracovával na výrobu syrov v moderne vybavenej mliekarni. Viedli ju slovenskí odborníci, ktorých dal P. Blaho vyškoliť v českých školách a mliekarňach, vedúcim bol Skaličan Pavol Hránek. Dosahovali úspechy v kvalite i odbyte a Dr. Okánik si na spolku veľmi zakladal; rád do nej vodil i významné cirkevné návštevy. Ako o ňom napísal redaktor Anton Bielek v novinách Pokrok, „vždy, keď má voľný čas, ide do mliekarne“. Počas prvej svetovej vojny pre zásadné zníženie stavov dobytka a nedostatok personálu, narukovaného do vojny, mliekareň v roku 1915 zanikla. Jej budovu prestavali v dvadsiatych rokoch 20. storočia na Sokolovňu a stojí dodnes.
Veľká časť skalického chotára leží pri brehoch rieky Moravy a mnoho obyvateľov Skalice, ako i mesto samotné, tu malo lúky a pozemky. Každoročné záplavy zabraňovali ich efektívnemu využitiu a vzniknuté škody dosahovali miliónové sumy. Plánovanie celkovej regulácie v rámci Uhorska a rakúskych krajín monarchie bolo náročné a zostalo v teoretickej rovine. Dr. Okánik preto navrhol založiť spolok, ktorý by vlastnými silami uskutočnil čiastočnú reguláciu a zabránil tak ďalším škodám na území mesta. Členmi Skalického odvodňovacieho družstva sa stali majitelia zainteresovaných pozemkov a na financovanie akcie prispievali podľa rozlohy svojej pôdy. Po skončení meliorácie sa ukázali veľmi dobré výsledky a mestské pozemky bolo možné rozparcelovať a prenajímať, čo zvýšilo príjem mesta.
Na návrh Dr. Ľudovíta Okánika vzniklo i Družstvo na poistenie dobytka. Rozsiahly chov dobytka sa roľnícke organizácie snažili zabezpečovať a zušľachťovať aj zaobstarávaním kvalitných plemien. V prípade dobytčích chorôb mohlo prísť pri väčšej strate statku k úplnému existenenému zniečniu roľníka. Tento problém mal riešiť spolok pre poistenie dobytka, ktorého založenie podporovalo aj mesto a po schválení štatútu prevzalo jeho agendu a zaviazalo sa hradiť prípadný deficit. Poisťovanie bolo dobrovoľné, ale jeho príjmy stačili, aby mohol plniť svoju úlohu. Spolu takto s Dr. Blahom založili postupne niekoľko desiatok družstiev a spolkov na Záhorí a vydávali kalendár Domová pokladnica s množstvom pre ne potrebných informácií.
K náročným a systematickým podujatiam hospodársko-osvetovej činnosti Dr. Pavla Blahu a Dr. Ľudovíta Okánika patrilo každoročné organizovanie Roľníckych zjazdov. Mali propagovať a približovať nové hospodárske myšlienky širokej verejnosti nielen v Skalici a okolitom regióne, ale pozývali na ňu zástupcov z celého Slovenska. Skalica sa takto stala jedným z prvých kongresových centier na Slovensku. Prednášky roľníkov oboznamovali s výhodnejšími spôsobmi hospodárenia, novými metódami chovu dobytka, novými odrodami, modernými poľnohospodárskymi strojmi a spôsobmi ochrany plodín a zvierat. Zámerom pritom bolo odborným pozdvihnutím prispieť k hospodárskemu rastu slovenského roľníctva, a tým k zvýšeniu jeho nezávislosti a odolnosti voči rôznym formám nátlaku uhorských úradov. Organizovali ich s veľkým úspechom od roku 1906 do roku 1920, okrem roku 1912 a rokov vojny. Vďaka vysokému pracovnému nasadeniu a organizačným schopnostiam Dr. Pavla Blahu a Dr. Ľudovíta Okánika, tradičného predsedu Roľníckych zjazdov, bola Skalica po celý čas tohto obdobia na poprednom mieste v šírení osvety a moderných technológií v poľnohospodárstve. Organizovanie roľníckych zjazdov patrilo k dôvodom, ktoré Skalicu radili medzi hlavné centrá národného hospodárskeho a kultúrneho života na predprevratovom Slovensku.
Ľudovít Okánik prikladal veľký význam publikačnej práci a i v tomto smere vyvíjal v skalickom prostredí veľa snáh; patril ku skalickej skupine hlasistov, združených okolo časopisu Hlas. Pre šírenie roľníckej osvety založili s Dr. Blahom v roku 1903 časopisPokrok, ktorý bol pre praktické rady a primeranú formu veľmi obľúbený medzi širokými vrstvami. V roku 1913 začal Dr. Okánik vydávať v Skalici Homiletické listy, kazateľský časopis pre kňazov a v roku 1913 napísal modlitebnú knihu Kajúci kresťan, v roku 1919 sa podieľal na založení Slovenských ľudových novín. Pomáhal pri vydávaní slovenskýchKatolíckych novín a po ich zákaze po roku 1919 ako nitriansky župan obnovil ich vydávanie. Písal články i do iných časopisov a podporoval literárnu tvorbu, príkladom čoho je i vystúpenie na valnom zhromaždení Spolku sv. Vojtecha v Trnave v roku 1911, kde vysoko ocenil spisovateľskú prácu a odovzdal sumu na odmeňovanie literárnych prác (Šátek, rukopis).
Počas života v Skalici sa stal Ľudovít Okánik pre skalických obyvateľov osobnosťou, ktorá niesla záruku spravodlivosti, ľudského postoja a pomoci v prípadoch potreby; národne a sociálne cítiacim človekom, tolerantným a pokrokovým kňazom. Získal si ako ečovek, skalický dekan i predseda viacerých spolkov veľký vplyv a autoritu, ale i lásku a obľubu. Išlo o obdobie dvadsiatich rokov od 1899 až do začiatku roku 1919, dobu najostrejšieho maďarizačného tlaku, prvej svetovej vojny, ťažkého obdobia vzniku Československej republiky, dobu významných spoločenských zmien so všetkými dôsledkami na obyvateľov, dobu náročnú na psychiku, charaktery a postoje ľudí.
Pred prvou svetovou vojnou slovenskí zástupcovia v mestskom zastupiteľstve zložito bojovali s predstaviteľmi oficiálnych inštitúcií za dodržiavanie rovnováhy a práv slovenských obyvateľov. Ľudovít Okánik ich dokázal plne podporovať a pritom kultivovane a diplomaticky čeliť tlaku úradov, rôznym nariadeniam a obvineniam z panslavizmu. Dokonale ovládal maďarský jazyk, v ktorom s nimi komunikoval, argumentoval a prednášal. V roku 1910, po desiatich rokoch nezištnej práce pre rodákov, rozhodol sa vo voľbách kandidovať s vlastným maloroľníckym programom mimo rámca politických strán. Úrady použili všetky prostriedky na zmanipulovanie výsledku, a pretože sa napätie stupňovalo a hrozili zrážky jeho voličov s vojakmi, vzdal sa volebného boja: „Mandát nestojí za to, aby bol utratený ľudský život.“ Tieto voľby popísal ako príklad nespravodlivosti a korupcie vtedajších vládnych kruhov anglický novinár a sociológ Scotus Viator. V čase vojny bral ako svoje prvoradé poslanie potrebu pomáhať strádajúcim a trpiacim. Na fare sa počas vojny sprostredkúvali správy o narukovaných, písali listy. Nesnažil sa stupoovať napätie, alebo vyvolávať nenávisť k protivníkom, ale usporadúval bohoslužby za mier a skoré ukončenie vojny. S mimoriadnym ohlasom a účasťou (v roku 1916 6000 veriacich) sa stretli procesie Božského Srdca i ním organizované púte. Bol dobročonný a sám prispieval na zbierky, napr. keď vyhorelo Predmestie, alebo sa niekto ocitol v núdzi. Vypomáhal na radnici s kancelárskymi prácami mešťanostovi Karolovi Czoborimu. Spolupracoval a podporoval činnosť miestnej skupiny Červeného kríža, s jeho členkami zriadili improvizované nemocnice, ošetrovne a lôžka popri nemocnici u milosrdných bratov, tiež v ich kláštore, františkánskom kláštore a bývalom jezuitskom kláštore. Organizovali zbierky na podporu postihnutých rodín, pri príležitosti väčších sviatkov slávnosti pre ranených v nemocnici. Rozvahu zachoval i v dobe prevratu, kedy sa organizovaním hliadok zaslúžil o zachovanie poriadku a stal sa hlavným predstaviteľom štátnej moci v meste.
Skalica dodnes využíva niektoré z návrhov a iniciatív Dr. Okánika, o ktorých už nie je známe, že bol ich pôvodcom. Inicioval napríklad stiahnutie a zakrytie potoka v Potočnej ulici, opravu radnice, úpravu chodníkov a zmodernizovanie verejného osvetlenia v meste. V roku 1907 zabezpečil opravu Kaplnky sv. Alžbety a zariadil, že do štiborovského špitálu boli ako ošetrovateľky uvedené mníšky z rádu Sv.Kríža, ktoré tam pôsobili až do roku 1950. V roku 1912 dal podnet na založenie Hospodárskej školy v Skalici, ale jej realizácii zabránilo vypuknutie prvej svetovej vojny. K naplneniu zámeru prišlo čiastočne vtedy, keď bola v roku 1926 zriadená Štátna gazdinská škola Dr. Pavla Blahu pre dievčatá. Podieľal sa na rozšírení skalického gymnázia na vyššie osemtriedne, založení podporného spolku pre chudobných študentov, stavbe internátu, zriadení študijnej základiny prof. A. Franzena, na zriadení penzijnej základiny pre úradníkov mesta, vybudovaní chudobinca slovenským architektom Harmincom (Buchta, 1979) a postavení rotačnej pece v tehelni (Šátek, rukopis).
Z rozprávania vieme, že i po odchode zo Skalice sa naňho v Bratislave rodáci obracali a často použil svoj osobný vplyv, aby im pomohol v problémoch a ťažkej situácii. Rád sa s nimi stretával a patril k zakladajúcim členom Slováckeho krúžku a Skaličanov v Bratislave, od roku 1924 bol aj jeho prvým richtárom.
V súdobej tlači bol ThDr. Ľudovít Okánik zaraďovaný medzi politickú a spoločenskú elitu novovzniknutej Československej republiky, napriek tomu zostal v ďalšom vývoji v určitom tieni. Nie je vylúčené, že na tento stav vplývala i jeho neskoršia rezignácia a sklamanie z okolností vo vlastnej politickej strane i z tiahleho procesu o spolkový dom v Skalici. Život jeho blízkeho spolupracovníka a švagra MUDr. Pavla Blahu podrobne zmapoval Ing. Štefan Janšák, Okánik nemal šťastie na podobného životopisca. Napriek tomu možno v Janšákovej práci zistiť veľa o ich spoločných aktivitách i o ňom samom. Najrozsiahlejším materiálom je Okánikov životopis od prof. Jozefa Šátka, ktorý zostal v rukopise, popri ňom už len viacero drobnejších prác, zmienky a spomienky.
Veľmi autenticky vtedajšie dianie dokresľujú spomienky holíčskeho kňaza Pavla Macháčka: „Medzi moje najmilšie prázdninové zážitky patria návštevy u Dr. Okánika v Skalici. Bol to milý, žartovný pán… Miloval mládež a do nej vkladal národnú nádej… V roku 1910 sme šli z Holíča do Kopčian (na Margitu) a Okánik si celou cestou spieval Ťažké časy nastávajú, bude vojna, budeme rukovať do Komárna.“ Nakoľko už vtedy bolo cítiť medzinárodné napätie, pýtal som sa ho: „Bude skutočne vojna?“ Načo on odpovedal: „Paľo, uvidíš, z toho vznikne ťažký požiar, ktorý zmetie celú monarchiu. Bude to naša spása.“ Vtedy som Okánikovým slovám nepripisoval zvláštny význam, až keď o 4 roky neskôr vypukla vojna, uvedomil som si pravdivosť jeho prorockých slov… V tom istom roku ma zobral na výlet do hodonínskych lesov. Hovoril mi: „O tom nikomu nehovor, lebo by ťa vylúčili zo seminára…“ Bola tam veľká spoloenosť, z ktorej som však okrem dr. Alojza Kolíska nikoho nepoznal. V spoločnosti bol aj profesor Masaryk, ktorého meno som vtedy počul po prvý raz… Skalická fara bola v tej dobe strediskom, kde sa schádzala česká a slovenská elita, politickí a kultúrni činitelia. Pri jednej návšteve som sa tu stretol i s Dr. Štefánikom, o ktorom som vtedy vedel iba toľko, že je hvezdárom, býva v Paríži a je Slovákom… U neho som sa zoznámil i s významným maliarom Jožom Uprkom. Zaimponoval mi. Nechcel som veriť svojim ušiam, keď som v jeho rozhovore s dr. Okánikom počul, že popri maľovaní je jeho najobľúbenejším zamestnaním roľnícka práca.“A jedna z myšlienok Pavla Macháčka na záver: „Skalica bez tejto dvojice nebola by tou Skalicou, ktorou bola pri prvom prevrate na konci prvej svetovej vojny a nebola by ani tou Skalicou, ktorou je dnes. Lebo i keď ich telesné schránky spočívajú na skalickom cintoríne, ich duch žije už vedome alebo v podvedomí v každom skalickom občanovi. Niet podniku, niet inštitúcie, niet diela kultúrneho alebo hospodárskeho, ktorý by v tomto meste nebol spätý s menami Blahu a Okánika. Od drobnej práce až po vplyv, ktorý mali po prevrate, všetko dali svojmu rodnému mestu… “

Pramene a literatúra
Šátek, Jozef: Ľudovít Okánik, 27 s., rukopis v MV SR, ŠA Bratislava, pobočka Skalica. Fond Pozostalosť Dr. Jozefa Šátka, krabica č. 30.
Fordinálová, Eva: Okánik Ľudovít. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Bratislava 2000, s. 1004.
Bráblík, Meta: Paní Gizela Blahová a československá vzájemnost. Rukopis, Brno 1974, 82 s.
Blahová – Jurasovová, Helena: Janko Blaho v spomienkach. Bratislava 2008.
Kolesár, Miloš: Zlatá kniha Slovenska 1918 -1928. Bratislava 1929.
Macháček, Pavol: Holíč – spomienky. Rukopis, R. k. farský úrad Holíč, (nedatované).
Janšák, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu, I.,II. Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1947.
Konečný, Anton: Skalica – kultúrne a politické centrum hlasistického hnutia na prelome 19. a 20. storočia. Skalica 2000.
Viestová, Zora: Ľ. Okánik – skalický národný a sociálny buditeľ. In: Malovaný kraj 4/1989, s.11.
Buchta, F.: Dr. Ľ. Okánik – nezabudnuteľný ľudový buditeľ Záhoria. In: Hlas ľudu, 9. augusta 1979.