„Národ jest množství lidu jedným původem a řečí spojených; láska k národu jest náklonnost k národu našému větší jak k jinému kmeni, pohnutkou pro živé povinnosti k štěstí jeho směřující.“ Tento citát nájdeme vo Výchovných textoch národných, ktoré Alexander Boleslavín Vrchovský posielal z Pešti členom Spoločnosti česko-slovanskej, študujúcim v bratislavskom evanjelickom lýceu, a ktorí sa stali základom nášho mladoromantického hnutia. A treba pripomenúť, že túto myšlienku napĺňal on sám po celý život až do svojho tragického konca. Láska k národu mu skutočne bola pohnútkou pre jeho nadšenú aktivitu.
Hoci v októbri 2012 uplynulo 200 rokov od narodenia tohto skalického rodáka, musíme konštatovať, že celý význam a dosah jeho činnosti v prvej polovici 19. storočia ešte naša historiografia dostatočne nezhodnotila. Zo skúmaných dobových dokumentov sa však čoraz zreteľnejšie črtá, že jeho osobnosť zostala neprávom v pozadí pri hodnotení prínosu mladoromantického pohybu, pretože jeho činnosť mala predovšetkým charakter politický, nie literárny. Vrchovského však možno právom označiť za „sivú eminenciu“ bratislavského romantického hnutia v 30. rokoch 19. storočia, lebo stál v pozadí jeho revolučného dozrievania ako usmerňovateľ a radca, blízky starší spolupracovník Ľudovíta Štúra, aj keď často s rozdielnymi názormi.
Alexander Vrchovský (nevedno, či meno Boleslavín si zvolil na pamätnej devínskej vychádzke roku 1836 alebo dodatočne) sa narodil 20. 10. 1812 v známej rodine dobre situovaného vlastníka manufaktúry na výrobu súkna. Z rozvetvenej rodiny Vrchovských pochádzal aj roku 1795 na smrť odsúdený „uhorský jakobín“ Samuel Vrchovský, veršovec a priateľ Bohuslava Tablica za jeho skalického pobytu (1802 – 1805) a o svojom otcovi Jurajovi Alexander vo svojom životopise uvádza údaje, ktoré hovoria o rodinnom pretrvávajúcom záujme o kultúru ducha: „… vládl ducha dary neobyčejnými, a proto vzdělanost všestrannou a spůsobnost v rozličných uměních za hlavní cíl člověka považoval, proto i těžkými obětmi mně i bratrům mým mistrů v hudbě, malbě a rozličných věcech držel.“
Základnú školu Alexander absolvoval v rodnej Skalici, školský rok 1823/24 strávil v Komárne na osvojenie si maďarčiny a v rokoch 1825 až 1830 študoval na lýceu v Bratislave. Po otcovej smrti musel rok zostať doma a až po usporiadaní rodinných finančných záležitostí pokračoval v štúdiu práva vo Viedni (1831 – 1836). Po jeho skončení pracoval rok ako koncipient v Bratislave a v lete 1837 sa presťahoval do Pešti. Tu bol advokátom až do smrti (jeho koncipientmi boli napríklad Janko Kráľ, Ján Francisci a Štefan M. Daxner, ako advokátsky osnovník u neho pracoval známy maďarský spisovateľ Mór Jókai, Vrchovského zobrazil v románe Maďarský nabob ako advokáta z Malaciek, jeho dom často navštevoval aj Alexander Petöfi). Zo zúfalstva nad finančnými problémami sa utopil v Dunaji v máji 1865 (presný dátum nie je známy). Podľa dobovej tlače (Pešťbudínske vedomosti) až 26. mája bol pochovaný na mieste nálezu v Pusztacsenke, neskôr ho brat nechal pochovať na majetku ich rodiny vo Váczduke.
Alexander B. Vrchovský počas štúdia v Bratislave ako člen Spoločnosti česko-slovanskej učil mládež európske jazyky. (V rodine Vrchovských sa rozprávalo po nemecky, v tomto jazyku je všetka jeho rodinná korešpondencia; iba mladšiemu bratovi roku 1832 z Viedne píše, že bude s ním korešpondovať „po slovensky“, čiže v češtine, veľmi poznamenanej skalickou mestskou rečou. Vrchovský však dokonale ovládal aj angličtinu, dokonca prispel do North-American Review štúdiou o slovanskom národnom básnictve roku 1836.) V porovnaní s Ľ. Štúrom, od ktorého bol o tri roky starší, sa prejavoval západnícky orientovaný a ako racionalista, čo medzi týmito dvoma priateľmi viedlo k častým rozporom. Jozef Miloslav Hurban však v Životopise Ľudovíta Štúra uvádza, že Vrchovský vraj vynikal nad Štúra výrečnosťou a Štúr sedával „vtakej chvíli pri nohách nádherného toho mladíka“, o ktorom píše: „… krásny mladoň nízkej postavy, belasých, kučeravých gaštanových vlasov, okrúhlej tvári mliekom omývanej, ružami vykladanej, výmluvnosti okúzlujúcej a plný nadšenia.“ Podmaňujúco vplýval aj na ostatných členov Spoločnosti: „Zjav tento báječný, zjavivší sa v mládeži bratislavskej v druhej polovici tretieho desaťročia tohto storočia, dlho nechával po sebe kolesá a kráže, plné podivuhodnej dojímavosti.“
Hoci v októbri 2012 uplynulo 200 rokov od narodenia tohto skalického rodáka, musíme konštatovať, že celý význam a dosah jeho činnosti v prvej polovici 19. storočia ešte naša historiografia dostatočne nezhodnotila. Zo skúmaných dobových dokumentov sa však čoraz zreteľnejšie črtá, že jeho osobnosť zostala neprávom v pozadí pri hodnotení prínosu mladoromantického pohybu, pretože jeho činnosť mala predovšetkým charakter politický, nie literárny. Vrchovského však možno právom označiť za „sivú eminenciu“ bratislavského romantického hnutia v 30. rokoch 19. storočia, lebo stál v pozadí jeho revolučného dozrievania ako usmerňovateľ a radca, blízky starší spolupracovník Ľudovíta Štúra, aj keď často s rozdielnymi názormi.
Alexander Vrchovský (nevedno, či meno Boleslavín si zvolil na pamätnej devínskej vychádzke roku 1836 alebo dodatočne) sa narodil 20. 10. 1812 v známej rodine dobre situovaného vlastníka manufaktúry na výrobu súkna. Z rozvetvenej rodiny Vrchovských pochádzal aj roku 1795 na smrť odsúdený „uhorský jakobín“ Samuel Vrchovský, veršovec a priateľ Bohuslava Tablica za jeho skalického pobytu (1802 – 1805) a o svojom otcovi Jurajovi Alexander vo svojom životopise uvádza údaje, ktoré hovoria o rodinnom pretrvávajúcom záujme o kultúru ducha: „… vládl ducha dary neobyčejnými, a proto vzdělanost všestrannou a spůsobnost v rozličných uměních za hlavní cíl člověka považoval, proto i těžkými obětmi mně i bratrům mým mistrů v hudbě, malbě a rozličných věcech držel.“
Základnú školu Alexander absolvoval v rodnej Skalici, školský rok 1823/24 strávil v Komárne na osvojenie si maďarčiny a v rokoch 1825 až 1830 študoval na lýceu v Bratislave. Po otcovej smrti musel rok zostať doma a až po usporiadaní rodinných finančných záležitostí pokračoval v štúdiu práva vo Viedni (1831 – 1836). Po jeho skončení pracoval rok ako koncipient v Bratislave a v lete 1837 sa presťahoval do Pešti. Tu bol advokátom až do smrti (jeho koncipientmi boli napríklad Janko Kráľ, Ján Francisci a Štefan M. Daxner, ako advokátsky osnovník u neho pracoval známy maďarský spisovateľ Mór Jókai, Vrchovského zobrazil v románe Maďarský nabob ako advokáta z Malaciek, jeho dom často navštevoval aj Alexander Petöfi). Zo zúfalstva nad finančnými problémami sa utopil v Dunaji v máji 1865 (presný dátum nie je známy). Podľa dobovej tlače (Pešťbudínske vedomosti) až 26. mája bol pochovaný na mieste nálezu v Pusztacsenke, neskôr ho brat nechal pochovať na majetku ich rodiny vo Váczduke.
Alexander B. Vrchovský počas štúdia v Bratislave ako člen Spoločnosti česko-slovanskej učil mládež európske jazyky. (V rodine Vrchovských sa rozprávalo po nemecky, v tomto jazyku je všetka jeho rodinná korešpondencia; iba mladšiemu bratovi roku 1832 z Viedne píše, že bude s ním korešpondovať „po slovensky“, čiže v češtine, veľmi poznamenanej skalickou mestskou rečou. Vrchovský však dokonale ovládal aj angličtinu, dokonca prispel do North-American Review štúdiou o slovanskom národnom básnictve roku 1836.) V porovnaní s Ľ. Štúrom, od ktorého bol o tri roky starší, sa prejavoval západnícky orientovaný a ako racionalista, čo medzi týmito dvoma priateľmi viedlo k častým rozporom. Jozef Miloslav Hurban však v Životopise Ľudovíta Štúra uvádza, že Vrchovský vraj vynikal nad Štúra výrečnosťou a Štúr sedával „vtakej chvíli pri nohách nádherného toho mladíka“, o ktorom píše: „… krásny mladoň nízkej postavy, belasých, kučeravých gaštanových vlasov, okrúhlej tvári mliekom omývanej, ružami vykladanej, výmluvnosti okúzlujúcej a plný nadšenia.“ Podmaňujúco vplýval aj na ostatných členov Spoločnosti: „Zjav tento báječný, zjavivší sa v mládeži bratislavskej v druhej polovici tretieho desaťročia tohto storočia, dlho nechával po sebe kolesá a kráže, plné podivuhodnej dojímavosti.“
Počas štúdia vo Viedni a nastúpení právnickej praxe v Pešti A. B. Vrchovský zostával úzkom kontakte s bratislavskou mládežou, ale zároveň sa zaujímal o rozvoj národného života v Skalici. Prostredníctvom Karola Slavoja Amerlinga v Prahe objednal za 70 zlatých pôvodné „česko-slovanské knihy zábavního obsahu, nové divadelné romány, vlastenecké dějepisy aneb básně“ pre vznikajúcu skalickú knižnicu. Žiadal poslať ich „cez Kampelíka v Brně“ PavloviMazúrovi (s ním udržiaval viacročný korešpondenčný styk). „Já opětujem, že za všecky výdavkystojím. Při pozvání mých Krajanú (roz. Skaličanov) k této věci oznámil sem jim že od prvního Novembra dostanů knihy čítat – a od tehož času budu i prislúbené peníze skládat. Vidíte tehdy jak tu potrebné slibu plnění, aby sme príkladem ve starání se o věc národní, důvěru a vážnost naších spoluvlastenců si získali.“ (List K. S. Amerlingovi, 13. 2. 1834.) A hoci sa od prvého novembra ešte skalická knižnica neotvorila (18. novembra píše Cyrilovi Kampelíkovi o tom istom, čiže objednané knihy ešte neprišli), predsa len v Skalici vznikla významná kultúrna ustanovizeň, ktorú editori popri banskobystrickej knižnici vysoko ohodnotili v úvode prvého romantického almanachu Plody (1836) pre čulú národnú činnosť.
Alexander B. Vrchovský vytýčil začiatkom školského roku 1834/35 pre členov Spoločnosti česko-slovanskej úlohu študovať nielen jazyk, ale i národ ako celok: jeho minulosť, zvyky, obyčaje, národný svojráz a popritom aj jeho sociálne potreby a spoločenské postavenie. Viaceré jeho myšlienky z Výchovných textov národných – adresovaných z Viedne Spoločnosti – si skutočne zaslúžia väčšiu pozornosť, než aká sa im doposiaľ venovala, lebo nimi vlastne formoval generačné myslenie vo vzťahu k národným potrebám.
V Textoch sa potvrdzuje aj Vrchovského racionalistický postoj: „Kdo za člověka od jiných uznán býti chce, musí se rozumu podrobiti. Rozum zajisté jest jediný znak nás navždy od jiných živočichů zemi této dělící, nejpatrnější to vidíme na účincích rozumu: totiž na zdokonálení, které pokolení lidské, dle svědčení svého již dosáhlo, a ve kterém co den pokračuje.“ Avšak pre Vrchovského je najvyššou hodnotou láska k národu: „To hle jsou ti dva pramene všech našich mravních povinností: Rozum a Cit mravní, a pevně v nich ukoreněnou nacházíme lásku k národu, mocné jsou její rozkazy a jen velké zaslepení, zatupení, anebo sobectvím skažená vůle je buď neznají buď znati se zdráhají. Předchůdce všech mravních předpisů rozumu mravní onen cit mocně každého pudí k milování svý řeči a kmeni s ním spojených.“
Alexander B. Vrchovský nieleže ovládal anglický jazyk, ale mal aj dôkladné informácie o ekonomickom rozvoji tejto krajiny. Pozoruhodná je však jeho aplikácia na rozvoj nášho národnéhoživota: „My máme jen na jeden díl lidstva a né na celé působiti se snažiti. Když lidská činnost se dělí, vždy účinky bývají větší a dokonalejší; tak v dílnách, kde se práce dělí, vždy mnohem více tovaru se hotoví, jako tam, kde jednotliví lidé všecko vykonávají. Dosti budiž zde jen jeden příklad věci této dovésti: v dílnách jehlových anglických 8 lidí dělících práci mezi sebou vyhotovuje za den 60 000 jehlí; každý jednotlivý pro sebe pracující sotva by 500 vyhotovil.“
Ide tu o evidentnú podporu „časti“ v rámci celku, čo potvrdzuje aj jeho vystúpenie na Uhorskom sneme v Bratislave na jar 1839, kde sa mali s predstaviteľmi českej obrodeneckej inteligencie (F. L. Rieger, C. F. Kampelík, K. Schneider) spoločne objasniť nové aspekty slovanskej vzájomnosti. Tu v mene slovenských vlastencov vyhlásil, že„budú najprv Slováci, potom Čechoslované, ale i Slované“. Aj v Textoch upozorňuje: „a) predmět tento naší činosti má byti náš národ“, odsudzuje odrodilstvo a kozmopolitizmus.
Vrchovského politická činnosť sa však predovšetkým spája so založením a vedením tajného spolku Vzájomnosť (1837 až 1840). Už počas štúdií vo Viedni nadviazal styky s poľským revolučným hnutím a pod jeho vplyvom sa v auguste 1834 zúčastnil na tajnej schôdzi v Brne,kde zastúpení Česi, Moravania, Poliaci a Slováci rokovali o konšpiratívnych formách kultúrnej a politickej spolupráce v znamení radikálnych politických hesiel rovnosti, slobody a republikanizmu. Tieto ideály sa Vrchovský snažil prenášať nielen do radov členov Spoločnosti českoslovanskej, ale podarilo sa mu zintenzívniť činnosť mládeže v iných študentských ústavoch (najmä v Prešove a Levoči – tu zostáva otvorenou otázka spolupráce s ďalším Skaličanom Michalom Hlaváčkom, ktorý v tom čase už v levočskom lýceu podnecoval medzi študentmi kultúrnonárodnú činnosť, výsledkom bol almanach Jitřenka – 1841). Do práce zapojil tiež tzv. vidieckych členov predovšetkým prostredníctvom rukopisných Vzájomnostných listov, ktoré prinášali informácie o dianí v domácom i slovanskom svete a nabádali k sociálnej a osvetovej práci medzi ľudom, k príprave na jeho oslobodenie spod feudálnej poroby.
Z Vrchovského iniciatívy sa v kruhu Vzájomnosti nastoľovala myšlienka založiť Maticu slovenskú alebo inú podobnú učenú spoločnosť, vydávať časopis Samolet Slovenska a politické noviny. Tajný spolok Vzájomnosť zároveň podporoval užšiu spoluprácu medzi katolíckou a evanjelickou mladou generáciou slovenských vzdelancov v záujme národného zjednotenia. Z Pešti posiela jeho členom informáciu o činnosti tamojšieho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834 – 1842), ktorý združoval slovenských katolíckych a evanjelických vzdelancov (hlavní predstavitelia Ján Kollár a Martin Hamuljak) a vydával almanach Zora (obsahoval príspevky v bernolákovčine a v češtine). Vrchovský napríklad posiela do Bratislavy list (26. 2. 1838): „Drahí bratři v Slávii. Hamulják, vydavatel Zory, jest muž srdečný, zmužily a horlivý Slovák, jen tvrdošijně Bernoláčtinu brání; jednota, vydavající Zoru, asi z osmi ůdů pozustávající, činí přípravy budoucího roku zase Zoru vydati, bude v ní i Hollého Slawiáda. Hamulják mi pravil, že od více vysoce postavených k tomu pobízen byl; na činnost Hamuljáka vždy se spolehnuti můžeme.“
Hoci sa A. B. Vrchovský vlastnou tvorbou nezapísal do slovenskej literatúry, premyslenou organizačnou činnosťou podnecoval jej rozmach, usmerňoval jej pokrokovú, sociálnu a ľudovú líniu, stal sa iniciátorom a organizátorom romantického mladoslovenského hnutia. I keď sa názorovo so Štúrovou „pragmatickou“ koncepciou národnej aktivity nezhodol, predsa si ho Ľudovít Štúr vysoko vážil ako uvedomelého národovca, o čom svedčia dve básne, ktoré mu venoval na znak priateľstva (Boleslavinu Vrchovskému – Hronka I., 1836; Boleslavinovi – Květy X., 1843). Najmä druhá zaujme emocionalitou a alegorickosťou, po publikovaní vyvolala veľký ohlas i v Čechách.
Alexander B. Vrchovský vytýčil začiatkom školského roku 1834/35 pre členov Spoločnosti česko-slovanskej úlohu študovať nielen jazyk, ale i národ ako celok: jeho minulosť, zvyky, obyčaje, národný svojráz a popritom aj jeho sociálne potreby a spoločenské postavenie. Viaceré jeho myšlienky z Výchovných textov národných – adresovaných z Viedne Spoločnosti – si skutočne zaslúžia väčšiu pozornosť, než aká sa im doposiaľ venovala, lebo nimi vlastne formoval generačné myslenie vo vzťahu k národným potrebám.
V Textoch sa potvrdzuje aj Vrchovského racionalistický postoj: „Kdo za člověka od jiných uznán býti chce, musí se rozumu podrobiti. Rozum zajisté jest jediný znak nás navždy od jiných živočichů zemi této dělící, nejpatrnější to vidíme na účincích rozumu: totiž na zdokonálení, které pokolení lidské, dle svědčení svého již dosáhlo, a ve kterém co den pokračuje.“ Avšak pre Vrchovského je najvyššou hodnotou láska k národu: „To hle jsou ti dva pramene všech našich mravních povinností: Rozum a Cit mravní, a pevně v nich ukoreněnou nacházíme lásku k národu, mocné jsou její rozkazy a jen velké zaslepení, zatupení, anebo sobectvím skažená vůle je buď neznají buď znati se zdráhají. Předchůdce všech mravních předpisů rozumu mravní onen cit mocně každého pudí k milování svý řeči a kmeni s ním spojených.“
Alexander B. Vrchovský nieleže ovládal anglický jazyk, ale mal aj dôkladné informácie o ekonomickom rozvoji tejto krajiny. Pozoruhodná je však jeho aplikácia na rozvoj nášho národnéhoživota: „My máme jen na jeden díl lidstva a né na celé působiti se snažiti. Když lidská činnost se dělí, vždy účinky bývají větší a dokonalejší; tak v dílnách, kde se práce dělí, vždy mnohem více tovaru se hotoví, jako tam, kde jednotliví lidé všecko vykonávají. Dosti budiž zde jen jeden příklad věci této dovésti: v dílnách jehlových anglických 8 lidí dělících práci mezi sebou vyhotovuje za den 60 000 jehlí; každý jednotlivý pro sebe pracující sotva by 500 vyhotovil.“
Ide tu o evidentnú podporu „časti“ v rámci celku, čo potvrdzuje aj jeho vystúpenie na Uhorskom sneme v Bratislave na jar 1839, kde sa mali s predstaviteľmi českej obrodeneckej inteligencie (F. L. Rieger, C. F. Kampelík, K. Schneider) spoločne objasniť nové aspekty slovanskej vzájomnosti. Tu v mene slovenských vlastencov vyhlásil, že„budú najprv Slováci, potom Čechoslované, ale i Slované“. Aj v Textoch upozorňuje: „a) predmět tento naší činosti má byti náš národ“, odsudzuje odrodilstvo a kozmopolitizmus.
Vrchovského politická činnosť sa však predovšetkým spája so založením a vedením tajného spolku Vzájomnosť (1837 až 1840). Už počas štúdií vo Viedni nadviazal styky s poľským revolučným hnutím a pod jeho vplyvom sa v auguste 1834 zúčastnil na tajnej schôdzi v Brne,kde zastúpení Česi, Moravania, Poliaci a Slováci rokovali o konšpiratívnych formách kultúrnej a politickej spolupráce v znamení radikálnych politických hesiel rovnosti, slobody a republikanizmu. Tieto ideály sa Vrchovský snažil prenášať nielen do radov členov Spoločnosti českoslovanskej, ale podarilo sa mu zintenzívniť činnosť mládeže v iných študentských ústavoch (najmä v Prešove a Levoči – tu zostáva otvorenou otázka spolupráce s ďalším Skaličanom Michalom Hlaváčkom, ktorý v tom čase už v levočskom lýceu podnecoval medzi študentmi kultúrnonárodnú činnosť, výsledkom bol almanach Jitřenka – 1841). Do práce zapojil tiež tzv. vidieckych členov predovšetkým prostredníctvom rukopisných Vzájomnostných listov, ktoré prinášali informácie o dianí v domácom i slovanskom svete a nabádali k sociálnej a osvetovej práci medzi ľudom, k príprave na jeho oslobodenie spod feudálnej poroby.
Z Vrchovského iniciatívy sa v kruhu Vzájomnosti nastoľovala myšlienka založiť Maticu slovenskú alebo inú podobnú učenú spoločnosť, vydávať časopis Samolet Slovenska a politické noviny. Tajný spolok Vzájomnosť zároveň podporoval užšiu spoluprácu medzi katolíckou a evanjelickou mladou generáciou slovenských vzdelancov v záujme národného zjednotenia. Z Pešti posiela jeho členom informáciu o činnosti tamojšieho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834 – 1842), ktorý združoval slovenských katolíckych a evanjelických vzdelancov (hlavní predstavitelia Ján Kollár a Martin Hamuljak) a vydával almanach Zora (obsahoval príspevky v bernolákovčine a v češtine). Vrchovský napríklad posiela do Bratislavy list (26. 2. 1838): „Drahí bratři v Slávii. Hamulják, vydavatel Zory, jest muž srdečný, zmužily a horlivý Slovák, jen tvrdošijně Bernoláčtinu brání; jednota, vydavající Zoru, asi z osmi ůdů pozustávající, činí přípravy budoucího roku zase Zoru vydati, bude v ní i Hollého Slawiáda. Hamulják mi pravil, že od více vysoce postavených k tomu pobízen byl; na činnost Hamuljáka vždy se spolehnuti můžeme.“
Hoci sa A. B. Vrchovský vlastnou tvorbou nezapísal do slovenskej literatúry, premyslenou organizačnou činnosťou podnecoval jej rozmach, usmerňoval jej pokrokovú, sociálnu a ľudovú líniu, stal sa iniciátorom a organizátorom romantického mladoslovenského hnutia. I keď sa názorovo so Štúrovou „pragmatickou“ koncepciou národnej aktivity nezhodol, predsa si ho Ľudovít Štúr vysoko vážil ako uvedomelého národovca, o čom svedčia dve básne, ktoré mu venoval na znak priateľstva (Boleslavinu Vrchovskému – Hronka I., 1836; Boleslavinovi – Květy X., 1843). Najmä druhá zaujme emocionalitou a alegorickosťou, po publikovaní vyvolala veľký ohlas i v Čechách.
Ľudovít Štúr
Boleslavinu Vrchovskému
Kto se to tam pod košatou lípou modlí?
A na celé rozvětvené oko mu dlí.
Tužby plné oko jeho lístky hýbá,
a větřík zas lístků hnutých jeho líbá.
Věj, větříčku, na něj: lípu ctívá Slavín,
a hle, klečí to tam bratr náš Boleslavín.
Boleslavinovi
Boleslavíne, pomníš na ta léta,
když jsme pod lípou spolu sedávali
a z lípy stínu do širého světaň
jak se otáčí, hemží, patřívali?
V mé ona mysli jako oltář v chrámě;
ještě nás vídám, jak tam posedáme.
Ty jsi odešel na dolní roviny,
tam se ti štěstí chlácholivě směje;
já se vyšinul na horní končiny,
žiji v pohromách – než plný naděje;
mé oko vždy se na tu lípu dívá,
leč tobě dálka a houšť ji zakrývá.
A kdybys věděl, co tu lípu chvátá,
jistě by spěchals mužně při ní státi;
lípa pod horou provívá si svatá,
než již na horách vichřice se klátí,
černé se chmury již s vichřicí pojí,
a ty nám lípu vyvrátit se strojí.
A již se vichr s vrchů spouští
a na lípu již rozdutý dotírá;
ona se vrahu opírá svou tlouští,
chvěje se kolem a bolestně svírá,
lístky se za peň skrývají ouzkostně
a lípa šumí oudolím žalostně.
Kdyby ji zřeli tvé, Boleslavíne,
plamenné oči, ohněm by sršely;
ó, poď sem, drahý, k ní se postavíme
a vem štít, bychom vichřici zdrželi;
a ne-li štíty vichr zadržíme,
spolu se pod ní, drahý, pohrobíme!
Alexander B. Vrchovský neprestal ani po revolúcii 1848 – 1849 podporovať z Pešti podujatia romantickej generácie, stal sa členom Matice slovenskej (1863), ale jeho činnosť už nenadobudla intenzitu z predrevolučných rokov, o čo sa zrejme pričinili i osobné ekonomické problémy, ktoré napokon zapríčinili jeho predčasný dobrovoľný odchod zo života. Natrvalo však zostáva jednou z najvýznamnejších osobností slovenského mladoromantického hnutia a zaslúžil by si samostatnú monografiu, čím by sme aspoň čiastočne splatili dlh jeho národnému úsiliu a pamiatke.
Literatúra
Béder, J.: Vlastné životopisy vedúcich členov tajného spolku Vzájomnosť. In: Slovenská literatúra, VI., 1953.
Brtáň, R.: Pokrokový bojovník Alexander Boleslavín Vrchovský. In: Zborník ZM 5, 2009, s. 25 – 44.
Buchta, F.: Prínos A. B. Vrchovského k rozvoju slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 2, 1971.
Butvin, J.: Politický spolok Vzájomnosť (1834 – 1840). In: Zborník FF UK. Historica 14, 1963, Bratislava.
Hronka I., 1836.
Hurban, J. M.: Životopis Ľudovíta Štúra. In: Slovenské pohľady, 1881, č. 1 – 4.
Květy X., 1843.
Literárny archív Matice slovenskej: Korešpondencia Alexandra B. Vrchovského.
Literárny archív Matice slovenskej: Výchovné texty národné. (A. B. Vrchovský).
