Pozoruhodným predmetom z hľadiska datovania, funkcie, ako i umeleckého (remeselného) spracovania, ktorý nechalo Záhorské múzeum v rámci dlhodobého plánu činnosti na úseku ochrany zbierkových predmetov, v roku 2010 zreštaurovať je truhlica z roku 1594. Presné okolnosti jej nadobudnutia múzeom, ako i jej predchádzajúcich osudov nie sú v súčasnosti už známe.
Reštaurátorské úkony, ktoré vykonal už tradične akademický sochár Milan Flajžík, boli vzhľadom na vek truhlice minimálne. Pozostávali z očistenia povrchových nečistôt, odstránenia druhotných olejových náterov, petrifikácie drevenej hmoty a jej tmelenia, doplnenia okrajov vrchnáka, ktorý bol vypáčený a záverečnej povrchovej úpravy. Reštaurovanie bolo realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.
Truhlice patrili od nástupu románskeho umenia až do záveru renesancie v 17. storočí k základným druhom nábytku. Ich funkcie boli spravidla konštantné, menila sa len konštrukcia a umelecká výzdoba, pretože spočiatku prevládala funkčnosť a až neskôr sa kládol dôraz aj na estetické, umelecké hodnoty prevedenia. Najbežnejšie slúžili truhlice na uskladnenie obilia, neskôr aj šatstva a rôznych cenných predmetov, ako boli klenoty, listiny, či zbrane. Veľký vplyv na vývoj nábytku mal samozrejme mobiliár kostolov.
Nami sledovaná truhlica z dubového dreva o šírke 455 mm, výške 505 mm, dĺžke 729 až 735 mm a hrúbke dreva 31 mm má čapmi spojenú zadnú stenu s bočnými, veko rámovej konštrukcie a voľnú prednú stenu. Teleso truhlice je upevnené na hĺbkovo orientovaných drevených lištách štvorcového tvaru, ktoré sú čiastočne pozdĺžne perforované. Tieto otvory (perforácie) slúžili zrejme na lepšiu manipuláciu pomocou hákov alebo držiakov s rukoväťami. Truhlica je spevnená kovaním. Čo je však zaujímavé, kovanie nie je súvislé, ako je to zvyčajné pri podobných truhliciach šľachtickej proveniencie tohto obdobia (16. – 17. storočie), ale je pásového charakteru. Jednotlivé pásy pritom spolu navzájom súvisia a prekrývajú sa. Prvý dvojpás sa začína na veku truhlice a vo vzájomnej vzdialenosti približne 380 mm pokračuje zadnou vonkajšou stenou, dnom a napokon končí pri hornom okraji prednej steny, pričom k telesu truhlice je kovanie prichytené pomocou železných ručne zhotovených nitov. Súčasťou tohto kovania je aj dvojica pántov, ktorými je pripevnené veko k zvyšku truhlice.
Druhý dvojpás kovania sa začína na oboch bočných stenách asi v 6/7 ich výšky a to motívom jednoduchých otvorených volút zdobených rytím. Oba pásy následne pokračujú vonkajšou stranou dna a končia obdobnými volútami na náprotivnej bočnej stene.
Okrem tohto dvojpásového kovania má truhlica aj jednopásové kovania. Prvé z nich sa začína v strede zadnej steny volútou a cez dno prechádza na čelnú stenu, kde je ukončené do vnútra zatvorenou volútou. Akýmsi pokračovaním tohto kovania je zámok tvorený vertikálnou petlicou uchytený v strede veka truhlice otvorenou volútou a pántom, pričom dolná časť petlice zapadá na oko uchytené v čelnej stene na obdĺžnikovom kovaní. Nad okom je petlica polguľovo rozšírená a chráni tak druhý vnútorný zámok. Súčasťou petlice je tiež plasticky vystupujúce kovové madlo. Vnútorný zámok je umiestnený v čelnej stene v centrálne situovanom kovaní približne tvaru srdca, pričom však jeho horná časť pokračuje kolmou plochou kovania na horný okraj steny. Samotný zámok je sprevádzaný po oboch stranách dvojicou kovaných volút zdobených rytím vyrastajúcich zo spoločného základu.
Horný okraj prednej steny truhlice má tiež horizontálne pásové kovanie zdobené motívom dotýkajúcich sa otvorených C a v strede s vyrytým letopočtom 1594, ktorý zakrýva petlicový zámok.
Posledné jednopásové kovanie sa začína otvorenými volútami po oboch stranách oka na uzamknutie petlice na čelnej stene a v horizontálnej polohe pokračuje na bočné steny kde sa prekrýva s dvojitým pásovým kovaním bočných stien a dna. V strede týchto bočných stien je kovanie hore i dole trojuholníkovito rozšírené. Kovanie končí na zadnej stene volútami. Na bočných stenách po obidvoch stranách trojuholníkového kovania v mieste kde sa toto prekrýva s dvojitým zvislým pásovým kovaním sú uchytené závesné oká, v ktorých sú umiestnené masívne rukoväte tvaru poloválu s vyhnutými koncami. V strede poloválnych rukovätí je hrubší krúžok zdobený obvodovou ryhou, ktorá je po oboch stranách sprevádzaná jamkovaním.
Vnútorný priestor truhlice nie je špeciálne rozčlenený, ani zdobený. Druhotne tu bola umiestnená len novodobá podpera (poistka) držiaca veko.
Súčasťou truhlice sú aj nárožné ozdobné kovania, v súčasnosti dochované už len na rohoch spodnej časti a čiastočne na rohoch vrchnej zadnej časti. Tie na prednej strane museli ustúpiť dvojpásovému sekundárnemu kovaniu, ktorým bola neskôr spevnená čelná stena truhlice s bočnými stenami. Dôvodom bola asi funkčná zmena, pretože pôvodne sa otvárala čelná stena so zámkami, čomu sa zamedzilo práve týmito kovaniami a otvára sa už len vrchnák. Potvrdzuje to aj dvojica pántov na spodnej časti prednej steny.
Napriek presnému datovaniu truhlice, jej pôvod a funkcia zostávajú stále nejasné. Vzhľadom na skladbu zbierkových predmetov vo fondoch Záhorského múzea sa ponúka niekoľko hypotéz: a) ide o truhlicu vyrobenú a používanú niektorou z habánskych komunít na Záhorí. Habáni boli totiž aj zruční kováči. Keďže však väčšinu predmetov habánskej proveniencie (okrem keramiky) získalo múzeum v pomerne nedávnej dobe, je to málo pravdepodobné, b) predmet bol získaný v staršom období bez bližšieho určenia, c) ide o truhlicu skalického magistrátu, na čo by mohol poukazovať charakter jej prevedenia, a hlavne nejasný opis truhlice v druhostupňovej evidencii fondu E, kde nesedí farebnosť a niektoré rozmery, ale celkový opis, a najmä poznámka o jednom vnútornom a jednom visacom zámku (petlica) je správna. Podľa tohto záznamu bola truhlica získaná od Dr. Zory Viestovej (zrejme z vtedajšieho Štátneho okresného archívu pod jej menom kvôli jednoduchšiemu prevodu) v roku 1973, čo by zase poukazovalo na jej mestský pôvod, keďže v archíve je uložený celý skalický mestský archív od najstarších listín.
Ak teda prijmeme hypotézu o truhlici skalického magistrátu, môžeme predpokladať, že nešlo o pokladnicu, ale skôr o truhlicu na uschovávanie najvýznamnejších písomností, najmä privilégií a insígnií mesta. Na prelome 17. a 18. storočia sa napr. prenášali z radnice do farského kostola sv. Michala insígnie, privilégiá a mestské knihy pri reštaurácii magistrátu a novozvolení funkcionári skladali pri nich prísahy. Na prepravu mohla slúžiť práve táto truhlica. Podobne aj v roku 1643 sa pri voľbe senátu a ďalších funkcionárov mesta spomína odovzdávanie mestských klenotov novým predstaviteľom.
Skalickým richtárom v roku výroby truhlice, čo predstavovalo volebné roky 1593 – 94 a 1594 – 95, pretože voľby sa konali každoročne na sv. Juraja, bol šľachtic Ján Tichy. Richtár reprezentoval mesto, predsedal senátu, ktorý predstavoval v tej dobe aj najvyšší súdny orgán v rámci mesta, a kontroloval mestské financie. V lete roku 1600 bol už Ján Tichy nebohý, pretože súpis šľachty Nitrianskej stolice uvádza v Skalici už len jeho manželku ako vdovu.
S mestskými písomnosťami a ich opaterou veľmi úzko súvisela aj funkcia mestského notára, ktorý býval v Skalici aj členom senátu. Staral sa o mestské písomnosti, písal zápisnice zo zasadnutí senátu, a tiež vyhotovoval koncepty odpovedí na listy prišlé do Skalice. V roku 1594 na tomto poste nachádzame mešťana Bazila Helciadesa, ktorý bol poľského pôvodu. Úrad notára zastával najneskôr od roku 1587 až do roku 1616, kedy zomrel. Niekoľko krát bol zvolený aj za richtára. Úrad zastával napr. aj v rokoch 1606 – 1607, počas Bočkayovho povstania, ktoré výčinmi povstalcov a moravských vojsk predstavovalo jedno najpohnutejších období v dejinách mesta.
Samotné objednanie a vyhotovenie truhlice môže mať súvis s tragickou epizódou, ktorou bol požiar mesta z 27. apríla 1592, kedy mohla byť stará truhlica poškodená. 16. storočie bolo celkovo pre mestské písomnosti nepriaznivým obdobím. Prvé mestské knihy sa zachovali až zo 70. rokov a mestská korešpondencia len od roku 1606.
Ak už je teda pôvod truhlice akýkoľvek v súčasnosti patrí k najstarším presne datovaným exponátom v zbierkach Záhorského múzea. Zároveň možno týmto predmetom dokumentovať úroveň remeselnej výroby danej doby. Pravdepodobne je tiež jedným z mála dochovaných artefaktov z najstaršieho obdobia dejín Skalice, ktorý sa priamo viaže na život mesta a môže tak plasticky doplniť obraz, aký nám ponúkajú písomnosti mestského archívu.
Pramene a literatúra:
Magyar Országos Levéltár, f. Magyar Kamara Archivuma E 158: Conscriptiones portarum, Comitatus Nitriensis, Regestrum Taxae Nobilium Vnius Curiae et Armalistorum, Ittem Molitorum Anabaptistarum et Iudeorum, in Comitatu Nittriensis existentiorum Anni domini 1600 (fotokópie HÚ SAV), pag. 71.
Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. Magistrát mesta Skalica, Diarium sess. magistrat. annorum 1617 – 1658, č. 4 (staré č. 15), pag. 498v.
Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. Magistrát mesta Skalica, Diarium sess. magistrat. annorum 1584 – 1595, č. 1 (staré č. 10), pag. 375v a 497v.
Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. Pozostalosť Jozefa Šátka, šk. č. 13.
Bednárik, Rudolf: Ľudový nábytok. In: Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti roč. 38 – 42, 1944 – 1948, s. 156.
Flajžík, Milan: Renesančná truhlica (1594) (fotodokumentácia), 2010.
Smoláková, Mária: Prehľad vývoja európskych umeleckých remesiel. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 1978.
Špiesz, Anton: Samospráva slobodných kráľovských miest v rokoch 1681 – 1780. In: Slovenská archivistika XII, 1977, č. 1, s. 126 – 182.
Viestová, Zora: Šesťstoročné privilégium Skalice ako základ vývoja mestskej správy. In: Zborník Záhorského múzea III, 1972, s. 23 – 27.
