V slovenských mestách je viacero objektov, ktoré vznikli v duchu funkcionalistickej architektúry, ale nedostali sa do obvyklých výberov najlepších stavieb na Slovensku, pretože ich vytvorili málo známi alebo nám dnes anonymní architekti. Avšak táto skutočnosť neznižuje ich umeleckú kvalitu. Každý, kto si takúto stavbu objednal, musel mať rozhľad a musel sa orientovať
v moderných nových trendoch. V menších slovenských mestách alebo obciach išlo o investora z vyššej triedy. Dominantná pre nich bola účelovosť riešenia, o ktorú sa pri stavbe usilovali. I keď bol Holíč známy hlavne svojou barokovou architektúrou, nachádzame tu aj niekoľko veľmi hodnotných stavieb z obdobia 1. ČSR. Po zániku monarchie a vzniku Československa sa zmenili spoločenské pomery aj v Holíči. I obec rozlohou Holíča prijímala nové idey novovzniknutej republiky. Bola tu vrstva obyvateľov, podnikateľov a osobností, ktorá chcela a mohla si dovoliť žiť moderným spôsobom života.
Veľa týchto stavieb muselo ustúpiť výstavbe počas obdobia socializmu, ale tie najhodnotnejšie ostali. Jedným z nich je mestský dom v hornej časti Námestia mieru. Ide o nárožný dom, ktorý nesie znaky funkcionalistickej architektúry. Vonkajšiemu vzhľadu
domu dominovala lecorbusierovská škatuľovitosť, kedy do základného objemu stavby boli akoby vyrezané ustupujúce časti. Tento podstatný rys sa po prestavbe stratil. Trojpodlažná budova stojí v mierne svahovitom teréne. Pôvodne mala plochú strechu využívanú ako obytná terasa. Na 1. a 2. podlaží bola trojosová, na 3. podlaží dvojosová. Na druhom podlaží nad vstupom sa nachádzal balkón. Jednoduchá biela fasáda bola členená iba oknami rôznej šírky a umiestnením balkóna. Po
prestavbe terasu zrušili. K 3. podlažiu pristavali časť stavby. Budova získala výrazné polkruhové nárožie. Investora zatiaľ nepoznáme.
Druhým príkladom je vila v odľahlejšej časti Holíča, dnes hovorovo nazývaná Studeníkova vila. Pomenovanie je odvodené od majiteľov a staviteľov vily Studeníkovcov. Situovaná je na Jesenského ulici 26. V čase svojho vzniku bola umiestnená v zeleni v nie veľmi zastavanej časti mesta, neďaleko od továrne majiteľa domu. Vilu postavil nám dnes neznámy autor pravdepodobne okolo roku 1935 a neskôr. Stojí ďalej od uličnej čiary a osadená je do záhrady. I napriek tomu, že vstupná časť je čiastočne prestavaná, uchovala si vila znaky funkcionalistickej architektúry. Pravouhlá koncepcia stavby je obohatená o výrazný oblúk nárožia, ktorý vystupuje zo stavby. Má podobu arkiera s dvomi pásovými oknami nad sebou. Stavba má plochú strechu,
na ktorej je terasa so zábradlím. O ich rodine vieme zatiaľ pomerne málo. Meno Studeník sa pred príchodom do Holíča objavuje v Skalici, kde si zriadili pekársku živnosť v dome číslo 174. Avšak pôvodne pochádzali z Moravy. Z rozprávania pamätníkov vieme, že do Holíča prišli traja bratia Studeníkovci, k čomu odkazuje aj obchodné meno firmy. Boli to pravdepodobne Rudolf, František a Otakar (Otto). Rudolf sa narodil 21. 5. 1903 v Zlechove v okrese Uherské Hradiště, príslušnosťou do Slavičína, okres Uherský Brod. František sa narodil v Hulíne. Pri ňom sa objavujú dva dátumy narodenia, 19. 8. 1895 a 18. 8. 1896. Počas Slovenského štátu žiadali ako príslušníci Protektorátu o slovenské občianstvo. Možnosť jeho udelenia u niektorých Holíčanov nebola kladne prijímaná.
Rodina bola aktívna aj v spoločenskom živote Holíča. S menom Otta Studeníka sa spája vznik letiska v Holíči, ktorý sa datuje do roku 1947. Letisko okrem Studeníka iniciovali a pobočku Slovenského národného aeroklubu založili Antonín Čambal a Rudolf Blažek.
V Holíči Rudolf Studeník dňa 18. 1. 1941 ohlásil výrobu šumiacich práškov v lokalite Nové Mlýny. Dňa 16. 4. 1940 začal po továrensky vyrábať perníky, oblátky, cukríky a sucháre. Výmerom z dňa 12. 7. 1942 založili v lokalite Nové Mlýny verejnú obchodnú spoločnosť na výrobu oblátok, perníkov a cukríkov po továrensky s názvom Bratia Studeník. V roku 1946 figuruje ako
Fa Bratia Studeníkoví, továreň na perník a cukrovinky. Kým Otakar sa uvádza v pozícii továrnika, František je v žiadostiach úradník alebo prokurista. Fabrike patrí v dejinách gastronómie jedno prvenstvo, a to, že začala na našom území vyrábať prvé perníky. Dlhé roky sa vyrábali ručne.
Z niektorých finančných transakcií vieme odvodiť, že išlo o pomerne solventnú rodinu, čoho dôkazom je aj stavba ich rodinného domu. Majitelia sa pýšili titulom jedinej továrne v Holíči, ktorá napríklad v roku 1942 zamestnávala 230 zamestnancov. Nehnuteľnosti, kde sa nachádzala ich firma, mali prenajaté od obce Holíč. Už v roku 1944 adresovali žiadosť na odpredaj týchto budov. Žiadosť až do konca vojny nebola kladne vyriešená. Počas vojnových rokov bola továreň zmodernizovaná. Po vojne s príspevkom obce museli riešiť opravu časti budov, ktoré boli následkom vojnových udalostí značne poškodené. Zároveň chceli
dobudovať a rozšíriť celý továrenský objekt nákladom 8 až 10 miliónov Kčs.
Ich plány a aktivity zastavilo znárodnenie v roku 1948. Firma Bratia Studeníkovci, továreň na oblátky, perník a cukríky bola majiteľom znárodnená vyhláškou ministerstva výživy zo dňa 3. 7. 1948 o znárodňovaní niektorých priemyselných a iných výrobných podnikov a závodov v odbore potravinárskom. O rok neskôr v roku 1949 bolo ustanovených 17 oblastných národných podnikov. Pod označením Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky figurovala i pôvodná firma bratov Studeníkovcov. Medzi inými sem patrili napríklad závody Figaro a Wagner Trnava, Stollwerck Bratislava, Deserta Levice. Dňa 1. 1. 1953 vzniká národný podnik Slovenské pečivárne v Seredi. K tomuto závodu bol pridružený i závod Studeník. Prevádzka v Holíči bola zameraná na perníky a trubičky.
Aj keď doposiaľ nepoznáme architektov alebo autorov návrhov oboch stavieb, svojou kvalitou sa môžu prirovnať k stavbám renomovaných architektov.
Pramene a literatúra
MV SR, ŠA Trnava, pracovisko Archív Skalica, Okresné živnostenské spoločenstvo v Holíči, 1938, 1939, 1939 – 1941.
Moravčíková, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Bratislava: Slovart, 2002, s. 105 a s. 397.
