Na skalickom evanjelickom cintoríne v rade s hrobmi Michala Boora, Juraja Jurkoviča, Boženy Royovej a sestier Emílie Boorovej a Anny Jurkovičovej stojí nenápadný pomník zo sivej žuly. Na doske je vyrytý nápis: Mária Holuby, rod. Boorová, kňazská vdova. Pod dátumami narodenia 24. jún 1851 a úmrtia 21. december 1919 je umiestnený verš z Lukášovho evanjelia: „Mária dobrou stránku vyvolila.“
Hoci nápis nešetrí údajmi, po viac ako deväťdesiatich rokoch od úmrtia tejto nositeľky mena Mária si návštevník cintorína sotva bude vedieť predstaviť konkrétnu ženu, ktorej životná púť sa začala dva roky po neúspešnom slovenskom povstaní meruôsmych rokov a naplnila sa v Skalici rok po vzniku Československej republiky.
Toto historické obdobie, poznačené neraz krvou potlačenými snahami slovenských národovcov o zachovanie svojho jazyka, kultúry a politicko-spoločenského uznania, maďarizačným tlakom zo strany uhorskej vlády a zavŕšené rozpadom monarchie a vytvorením samostatného štátu Čechov a Slovákov bolo politickým pozadím, na ktorom sa odohrával osobný zápas ženy, manželky, poetky, ale aj neúprosnej kritičky často roztrieštených snáh slovenskej inteligencie o národnú jednotu a hľadanie východísk z bezútešnej národnej a hospodárskej situácie Slovákov.
Rodinné zázemie
Mária Angelína Boorová sa narodila ako najstaršia zo šiestich detí v rodine evanjelického farára v kopaničiarskej dedine Bukovec (vzdušnou čiarou takmer na polceste medzi Sobotišťom a Brezovou pod Bradlom). Otec Ján Juraj Boor (1826 – 1879) pochádzal taktiež z rodiny farára z Vrbového a matka Hermína, rodená Šuleková (1829 – 1879), bola dcérou sobotištského farára Jána Šuleka. Keď mala Mária desať rokov, rodina sa presídlila na evanjelickú faru v Krajnom.
Obidve rodiny, boorovská aj šulekovská, dali Slovensku viacero známych, národne uvedomelých osobností. Mladší otcov brat, taktiež ev. farár Michal Boor (1837 – 1891), ktorý mal za manželku Emíliu Jurkovičovú, pôsobil najskôr na fare v Bukovci a v rokoch 1868 až 1891 ako farár a neskôr senior v Skalici.
Ujec z matkinej strany Vilko Šulek sa ako študent stal komisárom SNR a počas povstania slovenských dobrovoľníkov bol rovnako ako jeho druh Karol Holuby zajatý maďarskou gardou na fare v Krajnom a v októbri 1848 popravený. Počas výsluchu sa obidvaja slovenskí martýri odmietli vzdať slovenskej národnosti, čím by si boli mohli zachrániť život. V rodine opatrovali aj vzácnu relikviu – krížik z dreva šibenice, na ktorej odvisol smelý junák. V komárňanskom väzení umrel aj matkin starší brat Ľudovít, kaplán u J. M. Hurbana.
Mária vyrastala v rodine, ktorá sa hrdo hlásila k odkazu tej časti štúrovsko-hurbanovskej generácie, ktorá sa nebála so zbraňou v ruke bojovať za rovnoprávnosť Slovákov vo vtedajšej mnohonárodnej monarchii. Evanjelická inteligencia v podbradliansko – podjavorinskom kraji bola navzájom spätá nielen priateľskými, ale často aj rodinnými vzťahmi. K širšiemu príbuzenstvu možno pripočítať rodinu Samuela Štúra i Pavla Štefánika (otca budúceho astronóma a generála Milana Rastislava). Ďalší ujec, sobotištský farár Július Šulek, bol osobným priateľom učiteľa, organizátora a zakladateľa slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča. Na fare v Bukovci a neskôr v Krajnom sa schádzali viacerí významní Slováci. Z neďalekého Hlbokého prichádzal aj Jozef Miloslav Hurban so svojou rodinou. Malá Mária, vyzbrojená zdedenou bojovnosťou, sa naháňala po záhrade s mladšími súrodencami a niekedy aj s o štyri roky starším Sveťom Hurbanom. Detské hry, pri ktorých musela znášať búrlivú povahu mladého Sveťa, u nej neskôr prerástli do zvláštneho, nenaplneného vzťahu k mladému Svetozárovi. Tento rozporuplný vzťah mal pokračovať až do staroby.
V tom čase už aj mladší bratia navštevovali prešporské lýceum. Ján Jaromír (1852 – 1913), budúci farár v Holíči, Ľudovít (1855 – 1924), ktorý pôsobil po otcovej smrti najskôr v Krajnom a od roku 1905 v uhorskom Nadlaku, počtom Slovákov jednom z najväčších slovenských miest. Ľudovít sa stal aj predsedom nadlackej banky a ako poslanec sa zaslúžil o to, že slovenská časť Nadlaku pripadla po prevrate v roku 1918 k Rumunsku, čo zamedzilo asimilácii slovenských krajanov zo strany Maďarska. Do tretice sa na životnú dráhu kňaza vydal aj tretí brat Ladislav (1862 – 1918), ktorý pôsobil ako farár pre slovenskú menšinu najskôr v americkom Chicagu a neskôr v Braddocku.
Evanjelické farnosti sa v tom čase nestarali iba o veci duchovné a matričné, ale spravovali aj ľudové školy so slovenským vyučovacím jazykom, objednávali a požičiavali farníkom slovenskú tlač, nacvičovali kultúrne predstavenia, a tým upevňovali v národe slovenské povedomie. V USA, kde bola vyučovacím jazykom angličtina, deti slovenských rodičov zasa mohli navštevovať na fare nedeľnú školu a spoznávať materinský jazyk slovom aj písmom.
Život a tvorba
Po vychodení dedinskej školy rodičia Máriu poslali najskôr na Dolnú zem, aby sa podučila maďarčine, nemčinu sa zasa učila u príbuzných v Prešporku. Tam sa zdokonaľovala aj v prácach a záľubách, ktoré sa od vzdelaného dievčaťa, ktoré sa malo v budúcnosti stať vzornou manželkou kňaza alebo učiteľa, vyžadovali. Boli to predovšetkým ručné práce, varenie a hra na klavír. Mária však čoskoro našla najväčšiu záľubu v knihách. Od detstva sa rada vyjadrovala vo veršoch, rozhodla sa, že keď sa ešte viac zdokonalí v nemčine, preloží román z „amerikánskeho“ prostredia, ktorý ju fascinoval.
Keď mala Mária necelých šestnásť rokov, požiadal o jej ruku o dvadsaťjeden rokov starší ovdovelý farár z Lubiny Gustáv Adolf Holuby (1830 – 1910). Jeho prvou manželkou bola Ľudmila Štúrová (1849 – 1866), dcéra mladšieho brata Ľudovíta Štúra Samuela, s ktorou mali synčeka. Mária, snívajúca očami mladého dievčaťa, bola touto ponukou zaskočená, no uposlúchla radu svojich rodičov a nakoniec s vydajom súhlasila. Sobášom sa z nej stáva nielen manželka a pestúnka polosiroty, no aj pani farárka. Sťahuje sa do Lubiny, podjavorinskej obce, kde uzreli svetlo sveta osobnosti ako Samuel Štúr, otec Ľudovíta Štúra, Karol Holuby a kňaz a botanik Jozef Ľudovít Holuby. Mária sa postupne ujíma vedenia domácnosti na evanjelickej fare, stará sa o nevlastného synčeka, ku ktorému priľne materinskou láskou, o záhradu aj malé hospodárstvo prislúchajúce k fare. Živo sa zaujíma o život a osudy Lubinčanov, o ich históriu, nárečie a miestne zvyky.
Rodinný život Márie a jej o dvadsaťjeden rokov staršieho manžela však nebol najšťastnejší. Zomiera malý synček a ďalšie dieťa do rodiny nepribudlo. Manžel Gustáv, ktorý sa v neskorších rokoch zaslúži o vybudovanie nového evanjelického kostola, je podporovateľom slovenskej myšlienky a odmieta zlúčenie evanjelickej cirkvi s reformovanou cirkvou, je v súkromnom živote človekom so sklonom k pohodliu a má ďaleko od hrdinu, akého si Mária v detstve vysnívala. Napriek tomu sa na fare žije čulým náboženským aj národným životom a o hostí nebýva nikdy núdza. V roku 1871 sa v Lubine na podnet J. M. Hurbana uskutočňuje 1. pastorálna konferencia evanjelických kňazov Trenčianskej stolice, na ktorej sa zúčastnení kňazi dohodli, že spoločnými silami budú naďalej odolávať maďarizačným tlakom.
Mária sa napriek množstvu každodenných povinností cíti osamelá. Neskoro večer, keď domácnosť, hostia a čeľaď spia, sadá si vo svojej izbietke a pri svetle petrolejovej lampy opisuje svoje pocity. Zdá sa, že čím viac píše, tým viac sa cíti naplnená duchom slovenčiny a osudom ťažko skúšaného malého národa, ktorému chýbajú velikáni, ktorí by ho vyburcovali do spravodlivého boja za svoje práva.
Okrem písania Mária veľa číta. Na fare okrem náboženských listov Korouhev na Sionuodoberajú Národné Noviny, Slovenské pohľady a ďalšie periodiká. Z ušetrených peňazí jej manžel dovoľuje nakupovať slovenské i cudzojazyčné knihy. V tom čase sa Mária znovu stretáva so Svetozárom Hurbanom. Nie síce osobne, ale na stránkach novín. Vajanský pôsobí v Martine ako šéfredaktor Slovenských pohľadov, vydáva básnické zbierky, je uznávaným a prakticky aj jediným slovenským literárnym kritikom. Jeho názory na slovenský verš a poetiku vôbec sa stávajú pre neveľký okruh slovensky píšucich poetov zákonom.
Mária vo Vajanského veršoch, ktoré číta, spoznáva chlapca búrliváka z čias svojho detstva. Zdá sa, že prehrešky mladosti mu odpúšťa, ba naopak, nachádza s ním duševnú aj duchovnú spriaznenosť. Osamelá Mária už nie je osamelá. Má svoj mužský protipól, ktorý v tom čase stojí na piedestáli slovenskej kultúry a verí, že svojimi prostými veršami vzbudí vo Vajanskom záujem o svoju tvorbu, že v ňom nájde poradcu i utešiteľa.
Mária Holuby sa stáva prvou slovenskou ženou, ktorá pod rôznymi pseudonymami (Mária Javorinská, Slovenčina, Príroda, Nádeja, Striga Krivošľapka) začína uverejňovať svoju poéziu. Verše, i keď neumelé a bez znalostí poetiky, sú spočiatku prijímané kladne. Veď poézia bola dovtedy na Slovensku výlučne vecou mužov, odvaha ženy – poetky, jej snaha písať v národne uvedomelom tóne sa oceňuje. Postupom času sa však na uverejňovanú tvorbu kladú vyššie umelecké nároky. Mária nemá učiteľa, sama vychovaná v biblickej češtine a západoslovenskými nárečiami má problémy aj s uzákonenou štúrovskou slovenčinou. Navyše, myšlienky plné národného burcovania, ale aj zložitých reflexií je ťažko zošnurovať do rytmu ľudového verša, ktorý sa od poeta konca 19. storočia vyžaduje. Máriine príspevky podliehajú neúprosnej kritike samotného Vajanského, odmieta ich ďalej uverejňovať, alebo ich uverejní iba vtedy, keď mu do tlače chýbajú iné, kvalitnejšie verše. Mária pokladá odmietavý postoj Vajanského k jej tvorbe za osobný, nevyriešený spor z detstva, nechápe, prečo jej ubližuje, keď ona mu už mladícku výstrednosť s prvkami agresivity dávno odpustila. Svoj boj však nevzdáva. Píše ďalej, ponúka verše do iných periodík. V osobných listoch, písaných vo veršoch, sťažuje sa aj Hviezdoslavovi.
V rokoch 1892 – 1895 nastáva v literárnej tvorbe Márie Holuby prudký zlom. V tých rokoch sa už na stránkach slovenských literárnych periodík, ale aj prvou vydanou zbierkou poézie etabluje nový ženský literárny talent Ľudmila Riznerová – Podjavorinská. O generáciu mladšia poetka nebola Márii Holuby neznáma. Žili v jednom kraji, iba niekoľko kilometrov od seba. Už ako mladé, ešte neskúsené dievča sa Ľudmila pochválila pani farárke, že aj ona raz bude poetkou. A naozaj, nezaťažená slovenským duchovným mesianizmom, lepšie ovládajúca jazyk aj rytmiku verša, zožína za uverejnené verše nadšenú kritiku aj od samotného Vajanského. A navyše, pseudonym Podjavorinská sa tak nápadne ponáša na Máriin pseudonym Javorinská.
Mária sa cíti zahanbená a ponížená. Nevie pochopiť, že mladé, rovnako v poetike neškolené dievča ju predstihne v ľahkosti verša, v prostom vyjadrení myšlienky. Skrsne v nej podozrenie, že poéziu, ktorá sa ukrýva pod ženskými (niekedy aj mužskými) pseudonymami, v skutočnosti píše a uverejňuje muž – strýko Ľudmily Riznerovej, učiteľ, pedagóg, básnik, autor prvej slovenskej bibliografie Ľudovít Vladimír Rizner, pôsobiaci v Zemianskom Podhradí. Čím bohatšia je literárna tvorba Ľudmily Podjavorinskej, tým silnejšie je presvedčenie Márie Holuby o „podvode“ na poli slovenskej kultúry. Tým „podvodom“ mal byť fakt, že autorom ženských veršov je v skutočnosti muž.
O tomto podvode neúnavne píše uznávaným slovenským autorom, atakuje redaktorov literárnych periodík, no postupne si znepriateľuje priaznivcov tvorby mladej Ľudmily.
Od svojho presvedčenia neupúšťa ani v nasledujúcich rokoch a vo svojom omyle „skalopevne“ zotrváva až do konca svojho života. V roku 1906 vydáva vlastným nákladom brožúrku „Čo je pravda“ s podtitulom „Samoobrana“. V nej presvedčenie o svojej pravde podčiarkuje základnými kresťanskými pravdami, o ktoré sa celý svoj život opierala. Brožúrka však ešte viac podráždi literárnu verejnosť a Mária Holuby ako literátka postupne upadá do zabudnutia.
Hoci Mária Holuby prežije väčšinu svojho života po manželovom boku v Lubine a po jeho penzionovaní krátko v Starej Turej, po manželovej smrti v roku 1910 prichádza s malými úsporami a vdovskou penziou žiť do Skalice. Tu žijú jej príbuzné sestry Jurkovičové. Emília Jurkovičová–Boorová je vdovou po mladšom otcovom bratovi, evanjelickom kňazovi Michalovi, v Skalici žije aj učiteľka, neter po predčasne zosnulej mladšej Máriinej sestre Hermína Groeblová, ktorá sa neskôr vydáva za evanjelického učiteľa Ľudevíta Bunčáka, v neďalekom Holíči pôsobí na fare brat Ján Jaromír Boor. V skromnom byte na Potočnej ulici ďalej píše, vlastným nákladom vydáva v r. 1910 svoju druhú zbierku básní„Lístie“ s podtitulom „Verše sedliačky od roku 1882“, no ani tieto básne sa nestretávajú s uznaním kritiky. Túži vycestovať za bratom Ľudovítom do rumunského Nadlaku, no táto túžba zostáva nesplnená slabou telesnou kondíciou a neskôr udalosťami 1. svetovej vojny. Nepochopená, napriek príbuzenstvu vnútorne osamelá, zaznamenáva už viac-menej pre seba a ako odkaz pre budúcnosť bezútešné vojnové roky, naďalej si píše s príbuznými v Nadlaku, Kovačici, USA. Akýmsi finančným tútorom a pomocníkom je pre ňu synovec JUDr. Ivan Markovič, bankár a politik, ktorý pôsobí v Novom Meste nad Váhom a neskôr v Prahe. No ani členovia rodiny, ktorým sa v novej republike dostalo uznania a zastávali vysoké funkcie, nedokázali tete Marike pomôcť v jej vnútornej aj literárnej izolácii. V Skalici aj 21. decembra roku 1919 vo veku 68 rokov náhle umiera.
Rukopisná pozostalosť M. Holuby
Nielen ľudské osudy, ale aj to, čo po nich zostáva, máva svoj osud či chronológiu. V pozostalosti po Márii Holuby to bola bohatá korešpondencia a rukopisy jej veršov, próz, kritických úvah a článkov. Rukopisná pozostalosť podľa želania autorky prechádza do rúk netere Hermíny Bunčákovej, rod. Groeblovej. Tá, na rozdiel od svojej sestry Ľudmily Groeblovej–Chaloupeckej, prozaičky žijúcej v Prahe, zdedila po predkoch skôr záujem o hudbu ako o poéziu. Keď sa ako ovdovelá matka troch synov – gymnazistov Ľudovíta, Pavla a Ivana sťahuje do malého domu v bratislavskej štvrti nazývanej Westend, dve drevené debny plné rukopisov sa sťahujú spolu s rodinou a zostávajú uložené na povale domu. Neskôr, možno v študentskom či už dospelom veku, do nich nahliada jeden z troch Hermíniných synov, básnik Pavel. Prostredníctvom rukopisov sa pokúša vcítiť do života, myslenia aj osudovej tragiky tety Mariky, ktorú si iba útržkovite pamätá z útleho detstva a z matkinho rozprávania. Rukopisy ho neskôr, už v zrelom veku, vedú k napísaniu prózy„Mária Angelína“, uverejnenej v memoárovej knihe próz „Hriešna mladosť“.
V rodine, ktorá si po celé generácie váži písané slovo, sa nič z rukopisov nevyhadzuje, ani nepáli. Po viac ako osemdesiatich rokoch od úmrtia neuznanej spisovateľky sa k rodinným rukopisom dostáva príslušníčka v poradí už štvrtej generácie, dcéra básnika Pavla a počas rekonštrukcie rodinného domu podstatnú časť rukopisov odovzdáva Záhorskému múzeu v Skalici. Tak sa uzatvára okruh a rukopisy sa vracajú do mesta, odkiaľ boli odvezené. Ešte stále čakajú záujemcov o slovenskú literárnu históriu na hlbšie preskúmanie.
Rukopisná pozostalosť Márie Holuby obsahuje niekoľko častí. Predovšetkým je to rodinná korešpondencia, v ktorej sú najpočetnejšie zastúpené listy mladšej sestry Ľudmily, vydatej za lekára Júliusa Markoviča v Novom Meste nad Váhom, neskôr listy sestriných detí, listy od brata Ľudovíta, farára a predsedu banky v Nadlaku. Najmä zo zahraničnej korešpondencie sa dozvedáme o živote a postavení slovenskej menšiny v zahraničí na prelome 19. a 20. storočia.
Koncepty odoslaných listov, ktoré Mária starostlivo prepisovala „na čisto“, často smerujú k vydavateľom a redaktorom slovenských periodík. Tu je jasná začínajúca a neskôr vrcholiaca nedôvera k vydavateľom z Martina – kultúrneho centra Slovákov, v ktorých Mária vidí svojich osobných nepriateľov a vyčíta im národovecký konzervativizmus. V článku adresovanom redakcii „Živeny“ sa nebojí siahnuť ani po tvrdej kritike ženských postáv v dielach Hviezdoslava a Vajanského. Podľajej názoru sú tieto postavy vyumelkované, vysnívané a nezodpovedajú reálnemu obrazu slovenskej ženy.
V článkoch, reflexiách a úvahách sa vyjadruje k politickým pomerom pred rozpadom Rakúska–Uhorska, kritizuje maďarónstvo, národnú roztrieštenosť Slovákov, neskôr pozitívne reaguje na vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Úvahy majú často náboženský podtext, no zároveň kritizuje náboženský fanatizmus Kristíny Royovej a jeho negatívny dopad na mladých talentovaných ľudí, ktorí sa pod vplyvom nezdravého fanatizmu zriekajú svojho prirodzeného talentu. V podtexte nábožensko-reflexívnej a ľúbostnej lyriky nachádzame odkazy, často v inotajoch, na nenaplnenú duchovnú lásku k S. H. Vajanskému a vo veršoch z posledného obdobia života zasa cítiť túžbu „uzmierenia sa“ nad hrobom.
Mária Holuby nebola uznaná ako poetka. Ona sama sa však poetkou ani veľmi necítila. Priznávala si svoju literárnu neumelosť, ba necítila sa byť ani obdarenou talentom. Pokladala sa za predurčenú k materstvu a nenaplnený materinský cit transformovala do túžby usmerňovať a povzbudzovať mladú generáciu literátov k národne uvedomelej tvorbe. Z jej veršovaných autobiografických úvah sa dozvedáme, že prebudenie svojej tvorivosti pripisuje pôsobeniu „Ducha“, čím vlastne nadväzuje na slovenský mesianizmus 19. storočia. Ako prvá slovenská poetka, ktorá sa nebála svoje práce uverejňovať, túžila byť smelým príkladom a duchovnou múzou pre ozajstných tvorcov poézie. Podľa jej úvah žena totiž ani nemôže tvoriť zrelú poéziu pred dovŕšením určitého veku života, pretože túžba po materinskom cite je u nej primárna. Až nenaplnenie materinského citu môže viesť k túžbe uplatniť sa na duchovnom a tvorivom poli.
Po hlbšom nahliadnutí do autorkinej psychiky a myslenia ľahšie pochopíme jej odmietavý postoj k autorstvu poézie Ľ. Podjavorinskej. Mária Holuby, vychádzajúc zo svojej osobnej skúsenosti, nedokázala uveriť prirodzenému talentu, ktorý sa zrodil u mladej poetky a spontánne vytryskol v jej veršoch bez predtým prežitej osobnej drámy a bez predchádzajúceho osudového a duchovného vývoja. Mária Holuby sa celou svojou tvorbou vo forme veršov, prozaických pokusov a kritických ohlasov a článkov usiluje o zviditeľnenie ženského myšlienkové sveta, ktorý je organickou a zákonitou súčasťou duchovného a kultúrneho dedičstva slovenského národa, no súčasne tento myšlienkový svet v tvorbe generačne mladšej družky popiera. Tento rozkol v myslení a chápaní literárnej tvorivosti je ešte aj dnes, vyše deväťdesiat rokov po zavŕšení osudu prvej slovenskej poetky, hádankou hodnou skúmania a rozlúštenia.
Hoci nápis nešetrí údajmi, po viac ako deväťdesiatich rokoch od úmrtia tejto nositeľky mena Mária si návštevník cintorína sotva bude vedieť predstaviť konkrétnu ženu, ktorej životná púť sa začala dva roky po neúspešnom slovenskom povstaní meruôsmych rokov a naplnila sa v Skalici rok po vzniku Československej republiky.
Toto historické obdobie, poznačené neraz krvou potlačenými snahami slovenských národovcov o zachovanie svojho jazyka, kultúry a politicko-spoločenského uznania, maďarizačným tlakom zo strany uhorskej vlády a zavŕšené rozpadom monarchie a vytvorením samostatného štátu Čechov a Slovákov bolo politickým pozadím, na ktorom sa odohrával osobný zápas ženy, manželky, poetky, ale aj neúprosnej kritičky často roztrieštených snáh slovenskej inteligencie o národnú jednotu a hľadanie východísk z bezútešnej národnej a hospodárskej situácie Slovákov.
Rodinné zázemie
Mária Angelína Boorová sa narodila ako najstaršia zo šiestich detí v rodine evanjelického farára v kopaničiarskej dedine Bukovec (vzdušnou čiarou takmer na polceste medzi Sobotišťom a Brezovou pod Bradlom). Otec Ján Juraj Boor (1826 – 1879) pochádzal taktiež z rodiny farára z Vrbového a matka Hermína, rodená Šuleková (1829 – 1879), bola dcérou sobotištského farára Jána Šuleka. Keď mala Mária desať rokov, rodina sa presídlila na evanjelickú faru v Krajnom.
Obidve rodiny, boorovská aj šulekovská, dali Slovensku viacero známych, národne uvedomelých osobností. Mladší otcov brat, taktiež ev. farár Michal Boor (1837 – 1891), ktorý mal za manželku Emíliu Jurkovičovú, pôsobil najskôr na fare v Bukovci a v rokoch 1868 až 1891 ako farár a neskôr senior v Skalici.
Ujec z matkinej strany Vilko Šulek sa ako študent stal komisárom SNR a počas povstania slovenských dobrovoľníkov bol rovnako ako jeho druh Karol Holuby zajatý maďarskou gardou na fare v Krajnom a v októbri 1848 popravený. Počas výsluchu sa obidvaja slovenskí martýri odmietli vzdať slovenskej národnosti, čím by si boli mohli zachrániť život. V rodine opatrovali aj vzácnu relikviu – krížik z dreva šibenice, na ktorej odvisol smelý junák. V komárňanskom väzení umrel aj matkin starší brat Ľudovít, kaplán u J. M. Hurbana.
Mária vyrastala v rodine, ktorá sa hrdo hlásila k odkazu tej časti štúrovsko-hurbanovskej generácie, ktorá sa nebála so zbraňou v ruke bojovať za rovnoprávnosť Slovákov vo vtedajšej mnohonárodnej monarchii. Evanjelická inteligencia v podbradliansko – podjavorinskom kraji bola navzájom spätá nielen priateľskými, ale často aj rodinnými vzťahmi. K širšiemu príbuzenstvu možno pripočítať rodinu Samuela Štúra i Pavla Štefánika (otca budúceho astronóma a generála Milana Rastislava). Ďalší ujec, sobotištský farár Július Šulek, bol osobným priateľom učiteľa, organizátora a zakladateľa slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča. Na fare v Bukovci a neskôr v Krajnom sa schádzali viacerí významní Slováci. Z neďalekého Hlbokého prichádzal aj Jozef Miloslav Hurban so svojou rodinou. Malá Mária, vyzbrojená zdedenou bojovnosťou, sa naháňala po záhrade s mladšími súrodencami a niekedy aj s o štyri roky starším Sveťom Hurbanom. Detské hry, pri ktorých musela znášať búrlivú povahu mladého Sveťa, u nej neskôr prerástli do zvláštneho, nenaplneného vzťahu k mladému Svetozárovi. Tento rozporuplný vzťah mal pokračovať až do staroby.
V tom čase už aj mladší bratia navštevovali prešporské lýceum. Ján Jaromír (1852 – 1913), budúci farár v Holíči, Ľudovít (1855 – 1924), ktorý pôsobil po otcovej smrti najskôr v Krajnom a od roku 1905 v uhorskom Nadlaku, počtom Slovákov jednom z najväčších slovenských miest. Ľudovít sa stal aj predsedom nadlackej banky a ako poslanec sa zaslúžil o to, že slovenská časť Nadlaku pripadla po prevrate v roku 1918 k Rumunsku, čo zamedzilo asimilácii slovenských krajanov zo strany Maďarska. Do tretice sa na životnú dráhu kňaza vydal aj tretí brat Ladislav (1862 – 1918), ktorý pôsobil ako farár pre slovenskú menšinu najskôr v americkom Chicagu a neskôr v Braddocku.
Evanjelické farnosti sa v tom čase nestarali iba o veci duchovné a matričné, ale spravovali aj ľudové školy so slovenským vyučovacím jazykom, objednávali a požičiavali farníkom slovenskú tlač, nacvičovali kultúrne predstavenia, a tým upevňovali v národe slovenské povedomie. V USA, kde bola vyučovacím jazykom angličtina, deti slovenských rodičov zasa mohli navštevovať na fare nedeľnú školu a spoznávať materinský jazyk slovom aj písmom.
Život a tvorba
Po vychodení dedinskej školy rodičia Máriu poslali najskôr na Dolnú zem, aby sa podučila maďarčine, nemčinu sa zasa učila u príbuzných v Prešporku. Tam sa zdokonaľovala aj v prácach a záľubách, ktoré sa od vzdelaného dievčaťa, ktoré sa malo v budúcnosti stať vzornou manželkou kňaza alebo učiteľa, vyžadovali. Boli to predovšetkým ručné práce, varenie a hra na klavír. Mária však čoskoro našla najväčšiu záľubu v knihách. Od detstva sa rada vyjadrovala vo veršoch, rozhodla sa, že keď sa ešte viac zdokonalí v nemčine, preloží román z „amerikánskeho“ prostredia, ktorý ju fascinoval.
Keď mala Mária necelých šestnásť rokov, požiadal o jej ruku o dvadsaťjeden rokov starší ovdovelý farár z Lubiny Gustáv Adolf Holuby (1830 – 1910). Jeho prvou manželkou bola Ľudmila Štúrová (1849 – 1866), dcéra mladšieho brata Ľudovíta Štúra Samuela, s ktorou mali synčeka. Mária, snívajúca očami mladého dievčaťa, bola touto ponukou zaskočená, no uposlúchla radu svojich rodičov a nakoniec s vydajom súhlasila. Sobášom sa z nej stáva nielen manželka a pestúnka polosiroty, no aj pani farárka. Sťahuje sa do Lubiny, podjavorinskej obce, kde uzreli svetlo sveta osobnosti ako Samuel Štúr, otec Ľudovíta Štúra, Karol Holuby a kňaz a botanik Jozef Ľudovít Holuby. Mária sa postupne ujíma vedenia domácnosti na evanjelickej fare, stará sa o nevlastného synčeka, ku ktorému priľne materinskou láskou, o záhradu aj malé hospodárstvo prislúchajúce k fare. Živo sa zaujíma o život a osudy Lubinčanov, o ich históriu, nárečie a miestne zvyky.
Rodinný život Márie a jej o dvadsaťjeden rokov staršieho manžela však nebol najšťastnejší. Zomiera malý synček a ďalšie dieťa do rodiny nepribudlo. Manžel Gustáv, ktorý sa v neskorších rokoch zaslúži o vybudovanie nového evanjelického kostola, je podporovateľom slovenskej myšlienky a odmieta zlúčenie evanjelickej cirkvi s reformovanou cirkvou, je v súkromnom živote človekom so sklonom k pohodliu a má ďaleko od hrdinu, akého si Mária v detstve vysnívala. Napriek tomu sa na fare žije čulým náboženským aj národným životom a o hostí nebýva nikdy núdza. V roku 1871 sa v Lubine na podnet J. M. Hurbana uskutočňuje 1. pastorálna konferencia evanjelických kňazov Trenčianskej stolice, na ktorej sa zúčastnení kňazi dohodli, že spoločnými silami budú naďalej odolávať maďarizačným tlakom.
Mária sa napriek množstvu každodenných povinností cíti osamelá. Neskoro večer, keď domácnosť, hostia a čeľaď spia, sadá si vo svojej izbietke a pri svetle petrolejovej lampy opisuje svoje pocity. Zdá sa, že čím viac píše, tým viac sa cíti naplnená duchom slovenčiny a osudom ťažko skúšaného malého národa, ktorému chýbajú velikáni, ktorí by ho vyburcovali do spravodlivého boja za svoje práva.
Okrem písania Mária veľa číta. Na fare okrem náboženských listov Korouhev na Sionuodoberajú Národné Noviny, Slovenské pohľady a ďalšie periodiká. Z ušetrených peňazí jej manžel dovoľuje nakupovať slovenské i cudzojazyčné knihy. V tom čase sa Mária znovu stretáva so Svetozárom Hurbanom. Nie síce osobne, ale na stránkach novín. Vajanský pôsobí v Martine ako šéfredaktor Slovenských pohľadov, vydáva básnické zbierky, je uznávaným a prakticky aj jediným slovenským literárnym kritikom. Jeho názory na slovenský verš a poetiku vôbec sa stávajú pre neveľký okruh slovensky píšucich poetov zákonom.
Mária vo Vajanského veršoch, ktoré číta, spoznáva chlapca búrliváka z čias svojho detstva. Zdá sa, že prehrešky mladosti mu odpúšťa, ba naopak, nachádza s ním duševnú aj duchovnú spriaznenosť. Osamelá Mária už nie je osamelá. Má svoj mužský protipól, ktorý v tom čase stojí na piedestáli slovenskej kultúry a verí, že svojimi prostými veršami vzbudí vo Vajanskom záujem o svoju tvorbu, že v ňom nájde poradcu i utešiteľa.
Mária Holuby sa stáva prvou slovenskou ženou, ktorá pod rôznymi pseudonymami (Mária Javorinská, Slovenčina, Príroda, Nádeja, Striga Krivošľapka) začína uverejňovať svoju poéziu. Verše, i keď neumelé a bez znalostí poetiky, sú spočiatku prijímané kladne. Veď poézia bola dovtedy na Slovensku výlučne vecou mužov, odvaha ženy – poetky, jej snaha písať v národne uvedomelom tóne sa oceňuje. Postupom času sa však na uverejňovanú tvorbu kladú vyššie umelecké nároky. Mária nemá učiteľa, sama vychovaná v biblickej češtine a západoslovenskými nárečiami má problémy aj s uzákonenou štúrovskou slovenčinou. Navyše, myšlienky plné národného burcovania, ale aj zložitých reflexií je ťažko zošnurovať do rytmu ľudového verša, ktorý sa od poeta konca 19. storočia vyžaduje. Máriine príspevky podliehajú neúprosnej kritike samotného Vajanského, odmieta ich ďalej uverejňovať, alebo ich uverejní iba vtedy, keď mu do tlače chýbajú iné, kvalitnejšie verše. Mária pokladá odmietavý postoj Vajanského k jej tvorbe za osobný, nevyriešený spor z detstva, nechápe, prečo jej ubližuje, keď ona mu už mladícku výstrednosť s prvkami agresivity dávno odpustila. Svoj boj však nevzdáva. Píše ďalej, ponúka verše do iných periodík. V osobných listoch, písaných vo veršoch, sťažuje sa aj Hviezdoslavovi.
V rokoch 1892 – 1895 nastáva v literárnej tvorbe Márie Holuby prudký zlom. V tých rokoch sa už na stránkach slovenských literárnych periodík, ale aj prvou vydanou zbierkou poézie etabluje nový ženský literárny talent Ľudmila Riznerová – Podjavorinská. O generáciu mladšia poetka nebola Márii Holuby neznáma. Žili v jednom kraji, iba niekoľko kilometrov od seba. Už ako mladé, ešte neskúsené dievča sa Ľudmila pochválila pani farárke, že aj ona raz bude poetkou. A naozaj, nezaťažená slovenským duchovným mesianizmom, lepšie ovládajúca jazyk aj rytmiku verša, zožína za uverejnené verše nadšenú kritiku aj od samotného Vajanského. A navyše, pseudonym Podjavorinská sa tak nápadne ponáša na Máriin pseudonym Javorinská.
Mária sa cíti zahanbená a ponížená. Nevie pochopiť, že mladé, rovnako v poetike neškolené dievča ju predstihne v ľahkosti verša, v prostom vyjadrení myšlienky. Skrsne v nej podozrenie, že poéziu, ktorá sa ukrýva pod ženskými (niekedy aj mužskými) pseudonymami, v skutočnosti píše a uverejňuje muž – strýko Ľudmily Riznerovej, učiteľ, pedagóg, básnik, autor prvej slovenskej bibliografie Ľudovít Vladimír Rizner, pôsobiaci v Zemianskom Podhradí. Čím bohatšia je literárna tvorba Ľudmily Podjavorinskej, tým silnejšie je presvedčenie Márie Holuby o „podvode“ na poli slovenskej kultúry. Tým „podvodom“ mal byť fakt, že autorom ženských veršov je v skutočnosti muž.
O tomto podvode neúnavne píše uznávaným slovenským autorom, atakuje redaktorov literárnych periodík, no postupne si znepriateľuje priaznivcov tvorby mladej Ľudmily.
Od svojho presvedčenia neupúšťa ani v nasledujúcich rokoch a vo svojom omyle „skalopevne“ zotrváva až do konca svojho života. V roku 1906 vydáva vlastným nákladom brožúrku „Čo je pravda“ s podtitulom „Samoobrana“. V nej presvedčenie o svojej pravde podčiarkuje základnými kresťanskými pravdami, o ktoré sa celý svoj život opierala. Brožúrka však ešte viac podráždi literárnu verejnosť a Mária Holuby ako literátka postupne upadá do zabudnutia.
Hoci Mária Holuby prežije väčšinu svojho života po manželovom boku v Lubine a po jeho penzionovaní krátko v Starej Turej, po manželovej smrti v roku 1910 prichádza s malými úsporami a vdovskou penziou žiť do Skalice. Tu žijú jej príbuzné sestry Jurkovičové. Emília Jurkovičová–Boorová je vdovou po mladšom otcovom bratovi, evanjelickom kňazovi Michalovi, v Skalici žije aj učiteľka, neter po predčasne zosnulej mladšej Máriinej sestre Hermína Groeblová, ktorá sa neskôr vydáva za evanjelického učiteľa Ľudevíta Bunčáka, v neďalekom Holíči pôsobí na fare brat Ján Jaromír Boor. V skromnom byte na Potočnej ulici ďalej píše, vlastným nákladom vydáva v r. 1910 svoju druhú zbierku básní„Lístie“ s podtitulom „Verše sedliačky od roku 1882“, no ani tieto básne sa nestretávajú s uznaním kritiky. Túži vycestovať za bratom Ľudovítom do rumunského Nadlaku, no táto túžba zostáva nesplnená slabou telesnou kondíciou a neskôr udalosťami 1. svetovej vojny. Nepochopená, napriek príbuzenstvu vnútorne osamelá, zaznamenáva už viac-menej pre seba a ako odkaz pre budúcnosť bezútešné vojnové roky, naďalej si píše s príbuznými v Nadlaku, Kovačici, USA. Akýmsi finančným tútorom a pomocníkom je pre ňu synovec JUDr. Ivan Markovič, bankár a politik, ktorý pôsobí v Novom Meste nad Váhom a neskôr v Prahe. No ani členovia rodiny, ktorým sa v novej republike dostalo uznania a zastávali vysoké funkcie, nedokázali tete Marike pomôcť v jej vnútornej aj literárnej izolácii. V Skalici aj 21. decembra roku 1919 vo veku 68 rokov náhle umiera.
Rukopisná pozostalosť M. Holuby
Nielen ľudské osudy, ale aj to, čo po nich zostáva, máva svoj osud či chronológiu. V pozostalosti po Márii Holuby to bola bohatá korešpondencia a rukopisy jej veršov, próz, kritických úvah a článkov. Rukopisná pozostalosť podľa želania autorky prechádza do rúk netere Hermíny Bunčákovej, rod. Groeblovej. Tá, na rozdiel od svojej sestry Ľudmily Groeblovej–Chaloupeckej, prozaičky žijúcej v Prahe, zdedila po predkoch skôr záujem o hudbu ako o poéziu. Keď sa ako ovdovelá matka troch synov – gymnazistov Ľudovíta, Pavla a Ivana sťahuje do malého domu v bratislavskej štvrti nazývanej Westend, dve drevené debny plné rukopisov sa sťahujú spolu s rodinou a zostávajú uložené na povale domu. Neskôr, možno v študentskom či už dospelom veku, do nich nahliada jeden z troch Hermíniných synov, básnik Pavel. Prostredníctvom rukopisov sa pokúša vcítiť do života, myslenia aj osudovej tragiky tety Mariky, ktorú si iba útržkovite pamätá z útleho detstva a z matkinho rozprávania. Rukopisy ho neskôr, už v zrelom veku, vedú k napísaniu prózy„Mária Angelína“, uverejnenej v memoárovej knihe próz „Hriešna mladosť“.
V rodine, ktorá si po celé generácie váži písané slovo, sa nič z rukopisov nevyhadzuje, ani nepáli. Po viac ako osemdesiatich rokoch od úmrtia neuznanej spisovateľky sa k rodinným rukopisom dostáva príslušníčka v poradí už štvrtej generácie, dcéra básnika Pavla a počas rekonštrukcie rodinného domu podstatnú časť rukopisov odovzdáva Záhorskému múzeu v Skalici. Tak sa uzatvára okruh a rukopisy sa vracajú do mesta, odkiaľ boli odvezené. Ešte stále čakajú záujemcov o slovenskú literárnu históriu na hlbšie preskúmanie.
Rukopisná pozostalosť Márie Holuby obsahuje niekoľko častí. Predovšetkým je to rodinná korešpondencia, v ktorej sú najpočetnejšie zastúpené listy mladšej sestry Ľudmily, vydatej za lekára Júliusa Markoviča v Novom Meste nad Váhom, neskôr listy sestriných detí, listy od brata Ľudovíta, farára a predsedu banky v Nadlaku. Najmä zo zahraničnej korešpondencie sa dozvedáme o živote a postavení slovenskej menšiny v zahraničí na prelome 19. a 20. storočia.
Koncepty odoslaných listov, ktoré Mária starostlivo prepisovala „na čisto“, často smerujú k vydavateľom a redaktorom slovenských periodík. Tu je jasná začínajúca a neskôr vrcholiaca nedôvera k vydavateľom z Martina – kultúrneho centra Slovákov, v ktorých Mária vidí svojich osobných nepriateľov a vyčíta im národovecký konzervativizmus. V článku adresovanom redakcii „Živeny“ sa nebojí siahnuť ani po tvrdej kritike ženských postáv v dielach Hviezdoslava a Vajanského. Podľajej názoru sú tieto postavy vyumelkované, vysnívané a nezodpovedajú reálnemu obrazu slovenskej ženy.
V článkoch, reflexiách a úvahách sa vyjadruje k politickým pomerom pred rozpadom Rakúska–Uhorska, kritizuje maďarónstvo, národnú roztrieštenosť Slovákov, neskôr pozitívne reaguje na vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Úvahy majú často náboženský podtext, no zároveň kritizuje náboženský fanatizmus Kristíny Royovej a jeho negatívny dopad na mladých talentovaných ľudí, ktorí sa pod vplyvom nezdravého fanatizmu zriekajú svojho prirodzeného talentu. V podtexte nábožensko-reflexívnej a ľúbostnej lyriky nachádzame odkazy, často v inotajoch, na nenaplnenú duchovnú lásku k S. H. Vajanskému a vo veršoch z posledného obdobia života zasa cítiť túžbu „uzmierenia sa“ nad hrobom.
Mária Holuby nebola uznaná ako poetka. Ona sama sa však poetkou ani veľmi necítila. Priznávala si svoju literárnu neumelosť, ba necítila sa byť ani obdarenou talentom. Pokladala sa za predurčenú k materstvu a nenaplnený materinský cit transformovala do túžby usmerňovať a povzbudzovať mladú generáciu literátov k národne uvedomelej tvorbe. Z jej veršovaných autobiografických úvah sa dozvedáme, že prebudenie svojej tvorivosti pripisuje pôsobeniu „Ducha“, čím vlastne nadväzuje na slovenský mesianizmus 19. storočia. Ako prvá slovenská poetka, ktorá sa nebála svoje práce uverejňovať, túžila byť smelým príkladom a duchovnou múzou pre ozajstných tvorcov poézie. Podľa jej úvah žena totiž ani nemôže tvoriť zrelú poéziu pred dovŕšením určitého veku života, pretože túžba po materinskom cite je u nej primárna. Až nenaplnenie materinského citu môže viesť k túžbe uplatniť sa na duchovnom a tvorivom poli.
Po hlbšom nahliadnutí do autorkinej psychiky a myslenia ľahšie pochopíme jej odmietavý postoj k autorstvu poézie Ľ. Podjavorinskej. Mária Holuby, vychádzajúc zo svojej osobnej skúsenosti, nedokázala uveriť prirodzenému talentu, ktorý sa zrodil u mladej poetky a spontánne vytryskol v jej veršoch bez predtým prežitej osobnej drámy a bez predchádzajúceho osudového a duchovného vývoja. Mária Holuby sa celou svojou tvorbou vo forme veršov, prozaických pokusov a kritických ohlasov a článkov usiluje o zviditeľnenie ženského myšlienkové sveta, ktorý je organickou a zákonitou súčasťou duchovného a kultúrneho dedičstva slovenského národa, no súčasne tento myšlienkový svet v tvorbe generačne mladšej družky popiera. Tento rozkol v myslení a chápaní literárnej tvorivosti je ešte aj dnes, vyše deväťdesiat rokov po zavŕšení osudu prvej slovenskej poetky, hádankou hodnou skúmania a rozlúštenia.
Bibliografia Márie Holuby
„Svätodúšky“, Senica 1894; „Čo je pravda?“, Lubina 1906; „Lístie, verše sedliačky od r. 1882“, Myjava 1910.
„Svätodúšky“, Senica 1894; „Čo je pravda?“, Lubina 1906; „Lístie, verše sedliačky od r. 1882“, Myjava 1910.
Pramene a literatúra
Bodický, Michal: Rozpomienky a pamäti II. Zlatý fond SME, digitalizovaná forma.
Buchta, František: Skalica a Záhorie. Skalica – Bratislava, 2008.
Bunčák, Pavel: „Mária Angelína“, próza zo zbierky „Hriešna mladosť“, Bratislava, 1973.
Horváth, Pavel: Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov. Bratislava, 1988. Podjavorinská, Ľudmila:
Dielo. Bratislava, 1987.
Juráňová, Jana: „Akási Marína“, postava z románu „Žila som s Hviezdoslavom“, Bratislava, 2010.
Kolektív autorov: Dejiny slovenskej literatúry III. SAV Bratislava, 1965.
Bodický, Michal: Rozpomienky a pamäti II. Zlatý fond SME, digitalizovaná forma.
Buchta, František: Skalica a Záhorie. Skalica – Bratislava, 2008.
Bunčák, Pavel: „Mária Angelína“, próza zo zbierky „Hriešna mladosť“, Bratislava, 1973.
Horváth, Pavel: Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov. Bratislava, 1988. Podjavorinská, Ľudmila:
Dielo. Bratislava, 1987.
Juráňová, Jana: „Akási Marína“, postava z románu „Žila som s Hviezdoslavom“, Bratislava, 2010.
Kolektív autorov: Dejiny slovenskej literatúry III. SAV Bratislava, 1965.
Podjavorinská, Ľudmila: Začarená duša. Živena, 1942.
Rukopisná pozostalosť Márie Holuby. Záhorské múzeum v Skalici a archív rodiny Bunčákovej.
Slovenský biografický slovník II. MS Martin, 1987.
Václavíková-Matulay, Margita: Začarená duša. Živena, 1942.
