Tento Moravan, zanietený slovakofil, všetky sily svojho ušľachtilého intelektu venoval Slovensku a jeho ľudu. S ukážkami slovenskej ľudovej kultúry sa zoznámil v máji 1895 na národopisnej výstave v Prahe, kde medzi 1674 slovenskými exponátmi (predovšetkým krojmi, výšivkami a čipkami z rôznych regiónov Slovenska) bola aj kolekcia západoslovenskej keramiky (habánske a holíčske práce). V osobitnej slovenskej expozícii sa stretol s Dr. Pavlom Blahom. (Tu sa v tom čase zrodila idea vytvoriť národnoobranný spolok, ktorý by podporoval a rozvíjal kultúrnu činnosť v slovanských oblastiach ohrozených odnárodňovaním; 7. mája 1896 vznikla Českoslovanská jednota, ktorá sa od roku 1909 orientovala výlučne na kultúrne a hospodárske povznesenie Slovenska.) Slovenská ľudová pieseň, ktorú nadšene propagoval, našla v tomto spevákovi a cimbalistovi znamenitého interpréta. Originálnym spôsobom ňou dopĺňal svoje prednášky o biednom postavení slovenského národa v uhorskom prostredí na rozhraní storočí. Pred koncertnými vystúpeniami vysvetľoval genézu a obsah predvádzaných piesní. Prednáškový cyklus s uvedenou tematikou viackrát uskutočnil na Morave, v Čechách, vo Viedni, Paríži i v Londýne, kde v roku 1911 pomáhal inštalovať výstavu slovenského umenia. Na jeseň 1907 zorganizoval štvortýždňové prednáškové turné Andreja Hlinku po moravských a českých mestách s cieľom oboznámiť tamojšiu verejnosť so skutočným položením Slovákov v Uhorsku.
Mons. PhDr. Alois Kolísek sa narodil 1. apríla 1868 v Protivanove. Vyrastal v početnej katolíckej rodine Františka Kolíska, chudobného tkáča, od ktorého zdedil bohatý hudobný talent. Mal jedenásť súrodencov. Z dvanástich detí sa šiesti bratia stali kňazmi, päť sestier si zvolilo rehoľné povolanie. Po štúdiách na gymnáziu a v biskupskom bohosloveckom seminári v Brne prijal kňazskú vysviacku v roku 1891. Po ročnom kaplánovaní v Náměšti nad Oslavou odišiel na vyššie štúdium do Ríma, kde navštevoval Urbanovu univerzitu a Akadémiu sv. Tomáša Akvinského. V roku 1893 dosiahol doktorát kresťanskej filozofie. Po návrate z Ríma bol krátko kaplánom v Miroslavi. Od roku 1894 pôsobil ako katechéta a duchovný správca v zemskom ústave hluchonemých v Ivančiciach, v rokoch 1898 – 1918 ako profesor reálneho gymnázia v Hodoníne, kde sa aktívne zapojil do spolkového života. Podieľal sa na vzniku Združenia výtvarných umelcov moravských, ktoré v roku 1913 vybudovalo hodonínsky Dom umenia. Upozornil na tvorbu slovenských a slováckych umelcov (K. M. Lehotský, bratia Uprkovci). V rokoch 1902, 1907 a 1913 zorganizoval v Hodoníne Umeleckú výstavu slovenskú, na poslednej sa prvý raz prezentoval aj 26-ročný rodák z Kiripolca Martin Benka. Zhromaždil veľkú zbierku ľudového umenia: výšivky, keramiku, drevorezby. Na Slovenskom koncerte v Prahe 20. marca 1920 predstavil tvorbu slovenských skladateľov J. L. Bellu, M. Licharda, M. Schneidera – Trnavského, M. Moyzesa. Pravidelne sa zúčastňoval podujatí, ktoré upevňovali česko-slovenské vzťahy, najmä augustových matičných slávností v Martine a porád Českoslovanskej jednoty v Luhačoviciach. Luhačovické letné stretnutia zo slovenskej strany od roku 1908 do roku 1914 organizoval sezónny kúpeľný lekár, hlasista MUDr. Pavel Blaho spolu s architektom Dušanom Jurkovičom, Kolískovým vrstovníkom.
Kolískov vrúcny vzťah ku Slovensku dokladajú aj jeho listy z roku 1909, písané bezchybnou slovenčinou. Etnický čechoslovakizmus odmietal a nikdy nespochybnil samobytnosť slovenského národa. So slovenskou otázkou v uhorskom priestore oboznamoval aj zahraničie, čo mu umožňovala znalosť cudzích jazykov. Popri latinčine, nemčine a taliančine dobre ovládal i francúzštinu a angličtinu, ktorá mu výborne poslúžila pri stretnutiach so škótskym historikom R. W. Setonom – Watsonom, známym pod menom Scotus Viator. Tento mladý profesor stredoeurópskych dejín na londýnskom King’s College, ktorý sa zaoberal slavistikou a slovakistikou, patril medzi najlepších znalcov pomerov v Uhorsku. Kolískovou zásluhou informoval európsku pospolitosť o národnostnom útlaku Slovákov, najmä pod vplyvom ohlasu apponiovských zákonov a černovskej tragédie. Začiatkom januára 1909 daroval Dr. Kolískovi v jeho „slovenskej izbičke“ v Hodoníne svoju najnovšiu knihu Racial Problems in Hungary (Národnostné problémy v Uhorsku), ktorá vyšla v Londýne v decembri 1908.
Keď spišský biskup A. Párvy 5. mája 1906 pozbavil Andreja Hlinku úradu ružomberského farára a zastavil mu výkon kňazskej služby (tzv.suspensio ab ordine), Alois Kolísek odcestoval do Ríma, aby sa u pápeža Pia X. prihovoril za svojho slovenského priateľa. Uhorská vláda vydala na neho zatykač, no Hlinkova suspenzia bola zrušená. V máji a v júni 1907 navštívil Skalicu, Bratislavu, Modru, Martin, Ružomberok a Košice, aby bližšie spoznal popredné osobnosti slovenského verejného života. Od roku 1912, najmä počas prvej svetovej vojny, sa pomerne často zdržiaval vo Viedni, kde slúžil omše pre krajanov a spolu s M. Hodžom, M. Ivankom, K. Stodolom pripravoval podmienky pre spojenie Slovákov a Čechov vo federalizovanej monarchii, neskoršie v spoločnom samostatnom štáte. V novembrových dňoch 1918 bol pri zrode Šrobárovej Dočasnej vlády pre Slovensko v dome MUDr. Jozefa Hrubého v Hodoníne i pri jej príchode do Skalice. Keď 14. novembra 1918 vzniklo v Prahe Revolučné Národné zhromaždenie, stal sa členom slovenského poslaneckého klubu. Jedenásteho mája 1919 pochoval na Bradle troch talianskych letcov, katolíkov, ktorí spolu s M. R. Štefánikom tragicky zahynuli 4. mája neďaleko Vajnor pri Bratislave. Pri zádušnej omši v katolíckom kostole v Brezovej mal píležitostnú kázeň, ktorú predniesol v slovenčine i v taliančine. O deň neskôr, 12. mája 1919, sa začlenil medzi poslancov, ktorí podpísali návrh, aby parlament prijal zákon o zriadení Československej štátnej univerzity v Bratislave. Na jej plánovanej bohosloveckej fakulte ho vymenovali za riadneho profesora slovenskej literatúry a estetiky. Vtedy sa presťahoval na svoje milé Slovensko. Napriek tomu, že fakultu otvorili až 4. novembra 1936, z Bratislavy neodišiel, hoci mu ponúkli profesúru na teologickej fakulte v Olomouci. Dal prednosť miestu profesora filozofie v trnavskom seminári, kde viedol aj cvičenia cirkevného spevu. Roku 1921 ho Apoštolská stolica vymenovala za monsignora. Intervenciami vo Vatikáne sa spolu so slovenským jezuitom Vendelínom Javorkom zaslúžil o vydanie pápežského dekrétu Celebre apud Slovacam gentem (Slávna u slovenského národa), ktorým Pius XI. 22. apríla 1927 vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska. Ako predseda Školskej matice Slovenskej ligy v rokoch 1923- 1931 zaslúžil sa o budovanie menšinového školstva na južnom Slovensku, kde pod jeho vedením vzniklo 190 slovenských škôl. Pričinil sa o založenie Hudobnej školy pre Slovensko v Bratislave, ktorá sa roku 1928 zmenila na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Je autorom viacerých esejí, štúdií a publikácií z oblasti umenia, národopisu a muzikológie. Písal aj populárne články prevažne menšieho rozsahu, z ktorých 71 separátov z rokov 1894 – 1931 vlastní bratislavská Univerzitná knižnica.
Od 14. do 18. augusta 1931 bol duchovným vodcom mariánskej púte do Lúrd. Na spiatočnej ceste sa priotrávil jedlom a 25. augusta zomrel v Brne vo veku 63 rokov po dovŕšení 40. roku kňazstva. Miestom jeho posledného odpočinku je pútnický Svatý Hostýn na rodnej Morave.
Dr. Alois Kolísek mal osobitne vrelý vzťah k Záhoriu, ktoré mu bolo blízke svojím nárečím, mentalitou i ľudovou tradíciou. Svoj postoj k nemu prejavil úzkou spoluprácou so skalickým lekárom Dr. Pavlom Blahom i s jeho švagrom Dr. Ľudovítom Okánikom, skalickým dekanom. Bol pomerne častým návštevníkom sestier Jurkovičových v ich útulnom dome za mestskými hradbami Skalice, neďaleko niekdajšej Holíčskej brány, v ktorom sa pred októbrovým prevratom 1918 uskutočnili viaceré politické rokovania. Najdôležitejšie spomedzi nich bolo stretnutie R.W. Setona-Watsona s P. Blahom, Ľ. Okánikom, A. Kolískom a s A. Štefánkom. Priateľské zázemie na Záhorí mu okrem spomenutých osobností vytváral aj gbelský rodák ThDr. Ferdinand Juriga, ktorému v čase jeho vajnorského pôsobenia venoval svoju publikáciu U Ferdiše Jurigy (Hranice 1907). Svoj vzťah ku Skalici vyjadril aj ako autor personálnej monografie František Víťazoslav Sasinek, ktorú zostavil pri príležitosti nadchádzajúcich nedožitých stých narodenín a prevezenia telesných pozostatkov tohto najplodnejšieho slovenského historika 2. polovice 19. storočia z rakúskeho Kainbachu do jeho rodiska v júni 1930. Slovensko sa mu za jeho priateľské aktivity odvďačilo roku 1933 postavením pomníka v tvare masívneho travertínového hranola s jeho bronzovou bustou od slovenského sochára Jozefa Pospíšila na Františkánskom námestí v Bratislave. Zaslúžene, veď od deväťdesiatych rokov 19. storočia udržiaval s ním čulé kultúrne kontakty, jeho záujem o osud slovenského národa sa postupne prehlboval, až pokým v boji proti maďarizácii nenadobudol politické rozmery.
Literatúra
Encyklopédia Slovenska, III. zväzok. Veda, Bratislava 1979. Pyramída, encyklopedický časopis moderného človeka, ročník XIV, č.163. Obzor, Bratislava 1985.
Katolícke noviny, ročník 101(137), č.34, č.35, august 1986.
Kolektív autorov: Skalica. Mestský úrad, Skalica 1992.
Nižňanský, Eduard a kolektív: Kto bol kto za I. ČSR. Vydavateľstvo Q 111, Bratislava 1993. Škvarna, Dušan a kolektív: Lexikón slovenských dejín. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1998.
Kováč, Dušan a kolektív: Kronika Slovenska 2. Fortuna Print Praha, organizačná zložka Bratislava 1999.
Maťovčík, Augustín a kolektív: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Matica slovenská, Martin 1999.
Pašteka, Július a kolektív: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Lúč, Bratislava 2000.
Varga, Ladislav: Hviezdny generál. Knižné centrum, Žilina 2005.