Keď som bol malým chlapcom, mal som u starenky na dvore z plechových uhliakov a jedného skutočného bubna zostavenú „súpravu bicích“, pred sebou stojan na noty a na nich vytrhnutú stránku s notovým zápisom: „… pár skvelých nôt a hlas, ktorý mám…“, pieseň, ktorú naspievala Jana Kocianová. Po viacerých rokoch mi v ušiach dlhé mesiace znela snivá melódia „Neverím, že ma máš rada“. Síce bez slov,
ale k takej skvelej melódii už slová ani netreba. Až po čase som sa začal zaujímať o autora oboch piesní a zistil som, že ním je hudobný skladateľ Pavol Zelenay, pôvodom Záhorák. To ma len utvrdilo, aby som sa o tohto skromného, ale nesmierne umelecky invenčného, tvorivého a erudovaného človeka zaujímal bližšie. A tak sme s kolegom Robertom Bačom, ktorý sa poznal s Pavlom Zelenayom v Piešťanoch
a mal o ňom obsiahle podklady, pripravili pri príležitosti životného jubilea Pavla Zelenaya rozhovor.
Keďže sme na „pôde“ časopisu, ktorý sa venuje regiónu, v ktorom aj vy máte rodné korene, určite ste očakávali, že nás budú zaujímať vaše spomienky na detstvo, predovšetkým rodný Zohor a neskôr Gajary, kde žila vaša rodina.
Môj otec Emil Zelenay bol štátnym úradníkom, notárom. Údajne vedel dobre usporiadať administratívu obce, takže ho často prekladali na miesta, ktorých legislatíva to potrebovala. Bol to, samozrejme, aj dôvod na zvýšenie platu, preto sa tomu nebránil. Keď dal veci do poriadku – zvyčajne to trvalo niekoľko rokov – požiadal si o preloženie na miesto, ktoré rodine lepšie vyhovovalo. A to sa opakovalo, takže sme sa často sťahovali: Zohor, Bohunice, Gajary, Veľké Kostoľany, Sereď, Piešťany, Myjava. Potom sa naša rodina usadila v Piešťanoch, kde sme chodili do gymnázia. Otec dochádzal domov z ďalšieho pracoviska v Trstíne. Ja som sa narodil počas jeho pôsobenia v Zohore, 15. apríla 1928 ako prvý zo štyroch súrodencov. Po mne nasledovali ešte Aristid, tiež sa narodil v Zohore, potom Juraj (Veľké Kostoľany) a Marta (Bratislava). Mal som asi päť rokov, keď otca preložili do Bohuníc, takže moje spomienky sú limitované tak, ako u malých detí, no napriek tomu mi niektoré utkveli v pamäti. Dobre si pamätám na zohorskú tetku Francku. Mala obchod s miešaným tovarom oproti obecnému úradu, kde sme tiež bývali. Čo mala v obchode, to ma ani tak nezaujímalo, ale rád som k nej chodil na návštevu, lebo v obchode mala klietku s hrdličkou, a tá ma fascinovala. Samozrejme, nikdy som neodmietol cukrík alebo nejakú sladkosť, ktorú vytiahla z príslušného regálu.
Niekde neďaleko nás (asi iba cez uličku) býval a mal svoju tokársku dielňu pán Volkensdorfer. Ten sa mi zapísal do pamäti svojim veľkým darom: ku ktorýmsi narodeninám mi vyrobil a podaroval drevený detský tragač, na ktorý dokonca vyryl môj monogram. Myslím, že hovoril lámanou slovenčinou, lebo keď sme išli spolu s ním a s otcom na prechádzku okolo stavby nejakého domu, kde boli na hromade zložené škridlice, poznamenal: „Pekný romádko krillice.“ Táto veta mi navždy utkvela v pamäti.
Spomínam si na rodinu Schwachovcov, i keď ich deti boli odo mňa staršie a nezabúdam ani na Milku a Marienku Schlosserovcov. S nimi ma viaže nasledujúca príhoda. Ako dieťa som vraj nechcel jesť a bol som chudý. Preto moja mamička pozvala na obed Milku aj Marienku a prestrela pre nás troch v nádeji, že mi v ich spoločnosti bude lepšie chutiť. Im chutilo, ja som jedlo „babral“ ako vždy a keď sa najedli, rozdelil som im aj svoju porciu. Toto „kúzlo“ mojej mamičke vtedy nevyšlo. V tých rokoch bolo zvykom v mokrom počasí obuť si na topánky gumené prezuvky. Raz som sa tak prechádzal po dvore, keď som začul volať oknára, ktorý prechádzal dedinou. Veľmi pohotovo som prezuvkou spoľahlivo chránenou nohou vykopol pivničné okienko a utekal upozorniť rodičov, že práve sa naskytla príležitosť pozvať oknára. Vtedy som videl po prvýkrát, ako sa opravuje rozbité okno.
A ešte niečo som v Zohore zažil po prvýkrát: hral som sa na dvore, keď znenazdania mohutne zahrmelo. Vraj ostala za mnou iba žeravá čiara z dvora do náručia mojej mamičky – tak rýchle som bežal.
Pred niekoľkými rokmi som si bol v Zohore vybaviť niečo na obecnom úrade. Miestnosti nášho bývalého bytu slúžia dnes už iným účelom, ale neodolal som a s povolením pani starostky som sa mohol pozrieť do kancelárie – niekdajšej našej spálne, kde som sa narodil za asistencie pána doktora Bayera. Vedel som presne, kde je to miesto. Bolo to dávno…
Mal som asi päť rokov, keď sme sa v krutej zime sťahovali do Bohuníc (terajšie Jaslovské Bohunice), kde som absolvoval prvú triedu ľudovej školy. Gizela Járošiová, moja prvá pani učiteľka, mi na konci školského roka darovala rozprávkovú knižku s venovaním, z ktorého vyplýva, že som bol najlepším žiakom v triede. Potom nasledovali Gajary. Tam som vychodil druhú triedu ľudovej školy. Mamička ma nedávala strihať ako chlapca, nechávala mi dlhé, kučeravé vlasy. Kde sú tie časy?! Dovtedy som si veľmi neuvedomoval túto skutočnosť, ale v druhej triede som sa za to už ukrutne hanbil, že vyzerám ako dievča. Rok som to ešte vydržal, potom som si vymodlikal chlapčenský účes. Niekde mám odloženú jednu blond „lokňu“, ktorú mi odložili na pamiatku. Ani v Gajaroch sme sa dlho nezdržali, ale rád si spomínam na výlety k neďalekej rieke Morave. Tam sme sa v lete kúpali oproti rakúskej dedinke Dürnkrut. Myslím, že tam vtedy bol taký železný most, ktorý premosťoval Moravu. Odvtedy som tam nebol, neviem, ako to vyzerá dnes. Zaujímavá bola však cesta vedúca k Morave. Viedla popri neveľkých prírodných jazierkach s čiernou vodou, na ktorej boli biele lekná. Tie ma vždy lákali, ale čierna voda sa mi zdala byť veľmi nebezpečná. Plávať som vtedy ešte nevedel.
Pamätáte si z týchto obcí už z detstva na nejaké muzikantské osobnosti z rodiny, alebo povedzme aj z ľudového či učiteľského prostredia, ktoré by vo vás prebudili záujem o hudbu?
Ak som zdedil nejaké hudobné gény, tak to bolo celkom isto zo strany mamičkinej rodiny. Pochádzala z mnohodetnej rodiny. Jeden z jej bratov, Július, bol popri zamestnaní aktívny literát, Štefan spieval v jednom z popredných bratislavských spevokolov, myslím, že v tom, ktorý pôsobil pri Dóme sv. Martina. Sám som sa hudbou začal zaoberať o niečo neskôr, v tretej triede ľudovej školy vo Veľkých Kostoľanoch. Z otcovej iniciatívy som sa začal učiť hrať na husliach u pána učiteľa Šimora. Po absolvovaní štyroch ročníkov ľudovej školy ma otec „prevelil“ na gymnázium do Bratislavy o rok skôr, ako bolo zvykom. Tam ma začala učiť hrať na klavíri pani prof. Koňakovská-Royková.
Slovenská tanečná hudba a jej počiatky v 30. rokoch 20. storočia je jednou z vašich srdcu blízkych tém, ktorou ste sa zaoberali vo výskumnej práci a pri nej sa nedajú obísť mená dvoch Skaličanov – Františka Krištofa Veselého a Dr. Janka Blahu. Vnímate Skalicu a jej žičlivé a inšpiratívne hudobné prostredie ako niečo výnimočnejšie?
Keď sa niekto zaujíma o prvé kroky slovenskej populárnej hudby, narazí na Skalicu, aj keby nechcel. Myslím, že tam nebolo iba inšpiratívne hudobné prostredie. V tejto súvislosti stačí pripomenúť pána Dr. Pavla Blahu a jeho publicistické, politické či národno-buditeľské aktivity. Skalicu vnímam celkovo ako významné kultúrne centrum Slovenska.
Ako si spomínate na obdobie 60. rokov, kedy ste sa podieľali producentsky na jednom z najkvalitnejších albumov slovenskej hudby vôbec Zvonky zvoňte s ďalším slávnym Skaličanom Mariánom Vargom?
Do postavenia producenta tejto platne som sa dostal vďaka zhode okolností. Sám nepatrím do bigbeatovej generácie, som odchovanec big bandov swingovej éry. My fanúšikovia swingu sme sa nenarodili do obdobia, ktoré by bolo prialo tomuto štýlu. Naše snahy o modernizáciu slovenskej populárnej hudby v tomto duchu boli paralyzované politickou skutočnosťou. Swing bol zaznávaný ako potenciálny nositeľ ideologickej diverzie. Druhá polovička šesťdesiatych rokov minulého storočia priniesla istú liberalizáciu a ja som prijal ponúknuté miesto v bratislavskom rozhlase, kde som sa stal vedúcim redakcie populárnej hudby. Poučený vlastným osudom som si zaumienil, že nesmiem byť prekážkou vtedajším modernizačným snaženiam, ktoré reprezentovali snahy bigbeatových skupín. Preto som ich podporoval. V rámci tej istej liberalizácie mi ponúkol riaditeľ bratislavskej expozitúry Supraphonu pán Hajný producentskú zmluvu. Ochotne som ju podpísal a Zvonky zvoňte takto vznikli vlastne ako sampler dovtedajších rozhlasových nahrávok Prúdov. Chystal som sa na ďalšiu produkciu, keď ma p. riaditeľ vyzval, aby som si prišiel prevziať honorár za produkciu „Zvonkov“. Pri tejto príležitosti som si uvedomil, že nahrávanie bigbeatových skupín neorganizujem ako súkromník, ale ako rozhlasový pracovník, ktorý to má vo svojich povinnostiach. Vtedy sa u nás ešte nehovorilo o strete záujmov, ale ja som to tak akosi pociťoval. Vysvetlil som pánovi Hajnému, že z tohto dôvodu honorár nemôžem prevziať a s poľutovaním som ho požiadal o rozviazanie producentskej zmluvy. Tak sa skončila moja krátka kariéra producenta.
Mariána Vargu si od počiatku vážim ako vzdelaného muzikanta a invenčného hudobníka, ale musím sa priznať, že až od vás viem, že je pôvodom Skaličan.
Na ktorú z vašich piesní si najradšej spomínate – a nemusí to byť práve víťazná pieseň Pár nôt na Bratislavskej lýre 1976, prípadne s ktorým textárom a interpretom sa vám najlepšie tvorilo?
Skladby, piesne, básne, poviedky, romány, tie považujú ich tvorcovia za svoje duševné deti. Ani ja nie som iný. A aj deti svojich rodičov nebývajú všetky rovnaké. Isteže, z tých vydarenejších má človek väčšiu radosť, ale keď ich vytvárate, veríte, že robíte užitočnú prácu. S piesňami populárnej hudby je to tak, že ich publikum prijíma rozdielne. Dokonca tú istú pieseň rozdielne aj čo sa týka napr. vekovej generácie. A moje kritérium kvality nebolo vždy zhodné s tým, ako pieseň uspela vo verejnosti. Osobne som uprednostňoval harmonicky vynaliezavo vy-tvorené piesne – široká verejnosť skôr prijímala jednoduchú, nápaditú melodiku. Tieto dve veci sa ťažko spájajú a často bývajú dôvodom, ktorý odlišuje verdikty porôt od hlasovania publika. To bolo samozrejme v čase mojich kompozičných aktivít, ale aj tento fenomén podlieha času a vývinu. Ak vám niektoré z vašich „duševných detí“ prinesie priazeň širokej verejnosti, zákonite ju nemôžete vynechať zo spomienok, ku ktorým sa radi vraciate.
V čase mojej aktívnej činnosti ako autora populárnych piesní bolo skôr výnimkou ako pravidlom, že si autor hudby písal sám aj texty. A svoje piesne si sami spievali väčšinou šansoniéri. Dnes sú často integrované všetky tieto tvorivé činnosti a podľa mojej mienky sa tak začalo od dôb, kedy takíto tvorcovia chceli podať poslucháčom svoju osobnú výpoveď – posolstvo v nejakej veci, ktorú považovali za závažnú. Predtým sa zhudobňovali básne, alebo písali texty na hotovú hudbu. V období malého záujmu o slovenskú populárnu hudbu sa dokonca považovala za dôvod skutočnosť, že sa texty píšu na hudbu a nie naopak. Ja si myslím, že je jedno, či krajčír ušije najprv nohavice a potom sako – dôležitý je konečný výsledok. Proces, spôsob tvorby, nie je dôležitý, dôležitý je výsledok. Isteže to nemožno aplikovať na prípady, keď textár nepozná noty, alebo keby skladateľ nevedel čítať. Vyskúšal som si oba spôsoby a vždy sme v ďalšej spolupráci s textárom cizelovali konečnú podobu. Menili sme aj jedno, aj druhé. Otázka osoby interpreta je veľmi dôležitá. Každý etablovaný spevák má vytvorený svoj imidž, známy je jeho štýl, farba hlasu, spôsob, akým vystupuje. To umožňuje autorom, aby pre neho pripravili pieseň „na telo“. Inak sú odkázaní na hľadanie interpreta, ktorý je najbližšie ich predstavám. Vždy má však interpret možnosť ponúkanú pieseň prijať, odmietnuť, alebo požiadať ďalšie úpravy podľa vlastných predstáv. Napokon autori očakávajú, že interpret ich pieseň umocní svojím umeleckým vkladom. A to sa môže, alebo aj nemusí stať. To je riziko podnikania. Nestáva sa často, že by autori piesne vyslovili takú nespokojnosť s výkonom interpreta, že by odmietli už hotovú nahrávku. V procese prípravy na nahrávanie sa stávalo, že sa spolupráca z jednej alebo druhej strany prerušila, ale to sa nezverejňovalo. V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť, že veľmi závažnú úlohu v procese umeleckej realizácie piesne má jej úprava – aranžmán.
V poslednom období sa vám podarilo dokončiť antológiu slovenskej modernej populárnej hudby, čo je obdivuhodné
široké dielo s až desiatimi CD-nosičmi. Čím sa z oblasti hudby zaoberáte v súčasnosti?
Teším sa, že druhé, v tomto prípade súborné vydanie Antológie je v štádiu dokončenia. (To skončí neriešiteľné hľadanie jej prvých dielov z prvého vydania.)
Čakajú ma tiež korektúry tlače knižky Hudba – tanec – pieseň, ktorú som napísal so svojim priateľom Ladislavom Šoltýsom. Na priloženom CD nosiči bude obsahovať aproximatívnu diskografiu slovenskej populárnej hudby v digitálnej podobe. Mala by byť hotová v najbližšom
čase. Antológia, knižka a diskografia spolu úzko súvisia a podľa mojej mienky umožňujú utvoriť si zodpovedný obraz o slovenskej modernej populárnej hudbe, o jej vzniku a vývine v priebehu prvých tridsiatich rokov jej existencie.
