Vladimír Blaho (26. 10. 1943 Bratislava) po absolvovaní gymnázia dva roky pracoval ako pomocný robotník v bratislavskej Gumonke. V rokoch 1963-68 študoval na FFUK odbor španielčina – slovenčina. V rokoch 1970 – 1982 bol odborným pracovníkom Výskumného ústavu kultúry v Bratislave, kde sa venoval empirickým výskumom divadelného publika a skúmaniu záujmov populácie o umenie. Od roku 1982 bol pracovníkom odboru osvety Ministerstva kultúry SSR pre estetickú výchovu a záujmovú umeleckú činnosť, od roku 1987 viedol Kabinet estetickej výchovy pri Osvetovom ústave. V rokoch 1991 – 2003 na Národnom osvetovom centre pôsobil ako metodik pre neprofesionálny zborový spev. Krátky čas externe vyučoval španielčinu a príležitostne sa venoval sprievodcovskej činnosti pre talianskych a španielskych turistov. Od roku 1974 sa intenzívne venoval aj opernej kritike.
Pochádzate z významnej skalickej rodiny Blahovcov, vaším starým otcom bol lekár a politik Dr. Pavel Blaho, strýkom prvý slovenský operný spevák Dr. Janko Blaho a bratom operný historik a kritik Jaroslav Blaho. Ako to ovplyvňovalo váš život a jeho smerovanie?
Títo traja Blahovci naozaj silne ovplyvnili môj život. Musím však spomenúť aj svojho otca, ktorý na rozdiel od svojich bratov
Janka a Pavla nebol verejne činný (bol bankovým úradníkom), no od malička v nás (s bratom Jarom) pestoval úctu a hrdosť na
starého otca, ale aj nášho strýka speváka. A Jarko bol vždy mojím (nedostižným) vzorom. Z rodinnej výchovy som tak dostal do
vena lásku k histórii a umeniu.
Čo pre vás a vašu rodinu znamená Skalica, aké máte na ňu spomienky?
Hoci sme sa s bratom narodili v Bratislave, cítili sme sa tiež tak trocha Skaličanmi, kde sme od útleho detstva trávili najmä letné prázdniny a zážitky z tohto obdobia sme si udržiavali živé až do staroby. Ako príklad uvediem naše detské návštevy v múzeu
(malo vtedy len tri miestnosti), kam nás vodila starenka Blahová a ako deti sme hneď pri vstupe chytali za ruku sochu anjela či svätca z františkánskeho kostola. Z jej bytu sme sa cez zasklený priechod pokúšali dovidieť až na Buchlov, čo sa mi pri mojom slabom zraku príliš nedarilo. Na bicykloch sme jazdili po Padelkách, po Hájku, k Vintoperku či k hrobom predkov na cintorín.
Na Záhorí máte korene i z matkinej strany v národoveckej a kultúrne činnej rodine Ozábalovcov.
Pravdu povediac väčšinu času počas našich skalických pobytov sme trávili s Ozábalovcami, maminou tetou Alžbetou najprv na Potočnej ulici, potom na Hollého u Tyršelov v Syllovej vile a po roku 1970 som ju s rodinou navštevoval v jej novom byte oproti hospodinskej škole. Navštevovali sme aj maminých súrodencov, sestru Oľgu Zálešákovú, brata Ivana a ako úplne malí chlapci aj starých rodičov Ozábalovcov, ktorí istý čas bývali v domčeku sestier Jurkovičových. Naša posadnutosť Skalicou bola v pubertálnom veku taká silná, že sme blúznili o založení „skalického štátu“.
Rodina Blahovcov je pevne spätá i s moravskými kúpeľmi Luhačovice, kde váš starý otec stál pri formovaní ich slovanského charakteru spolu s priateľom, architektom Dušanom Jurkovičom a správcom kúpeľov Cyrilom Holubym.
Od otca sme získali návyk aj pravidelných návštev v Luhačoviciach, kam som potom vodil aj svoje deti a vnúčatá. Luhačovice sa ozaj vzorne starajú o pamiatku starečka a popri Skalici sú v tom hádam jediné vytrvalé. Veď pred rokom tam krstili jeho pamätnú lavičku, popri lavičkách Jurkoviča, Janáčka a Veselého.
Čomu ste sa venovali počas dlhoročnej práce v Národnom osvetovom centre?
Ako metodik pre oblasť neprofesionálneho zborového spevu som zabezpečoval organizovanie zborových súťaží, školenia zbormajstrov a vydávanie zborovej literatúry odbornej i piesňovej. To všetko v spolupráci s elitnými zbormajstrami (Klimo, Hradil) či skladateľmi (Hrušovský, Mikula).
Veľa pozornosti ste vo svojom živote venovali výskumu divadelníctva, ako v tejto súvislosti hodnotíte význam a úlohu svojho starého otca MUDr. Pavla Blaha v rozvoji ochotníckeho divadla v Skalici a na slovensko–moravskom pomedzí? Aké ciele sledoval?
V januári uplynie desať rokov od smrti teatrológa Ladislava Čavojského, s ktorým som sa zoznámil práve na oslavách nášho starečka v roku 1967 a s ktorým ma spájal záujem o operu a o ochotnícke i profesionálne divadlo. V Čavojského súpise ochotníckych predstavení je Skalici venovaných 13 strán, a to je práve zásluhou nášho starého otca, ktorý ochotníctvo a vôbec slovenské umenie (aj hudobné a výtvarné) chápal ako prostriedok k emancipovaniu sa slovenského národa a k povzneseniu jeho kultúrnosti.
Máte za sebou viacero knižných publikácií a periodík ako autor i ako zostavovateľ, ako ich vnímate s odstupom; ktorá vám najviac utkvela a prečo?
Moje všestranné umelecké záujmy napokon prevážil záujem o operu, a tak v posledných rokoch po bratovej smrti som sa venoval už nielen kritike, ale aj opernej histórii. V marci by mala vyjsť publikácia plánovaná k storočnici SND, v ktorej by som mal mať rozbor siedmich operných a jednej činohernej inscenácie. Tiež ma teší moje „prvolezectvo“ v publikovaní knižky o jedinom opernom diele – Pucciniho Bohéme, ktorú sme ako adolescenti v roku 1956 v podobe činohry zahrali v Skalici pre osadenstvo Hollého ulice a príbuzných so skalickými rovesníkmi.
27. novembra ste získali Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo 2023 v oblasti divadla, dabingu, rozhlasu a teatrológie, konkrétne za celoživotnú publikačnú činnosť. Ktoré témy sú vašimi najobľúbenejšími a v ktorých periodikách a médiách publikujete?
Ako operný kritik som publikoval v denníkoch a odborných časopisoch, v poslednom období najviac na portáli Opera Slovakia a v Literárnom týždenníku, kde sa vyjadrujem aj k rôznym kultúrno-politickým otázkam. Počas pôsobenia na Výskumnom ústave kultúry a potom v NOC som publikoval aj na témy výskumov divadelného publika (čoho sumár bude teraz publikovaný v časopise Slovenské divadlo) a k otázkam zborového hnutia.
Ste členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov a vaše meno sa veľmi často objavuje na portáli Opera Slovakia. Lásku k opere máte v rodine pevne zakorenenú. Čo znamená pre vás, ktoré diela, autori, interpreti sú vám najbližší?
Vo svojich operných výstupoch som sa podľa bratovho vzoru vždy snažil zapájať hodnotenie konkrétnych produkcií do celkového kultúrneho kontextu a prepojenie opery s inými umeniami (film, výtvarné umenie). Mojou preferenciou sú talianske opery, najmä Verdi a Puccini a spevácka generácia prvých desaťročí po druhej svetovej vojne.
Ako vnímate súčasný vzťah v našej spoločnosti k odkazu rozsiahleho diela vášho starého otca?
Bohužiaľ, vo vývoji posledných desaťročí sa vytratil záujem o minulosť, žije sa pre dnešok, čo pokladám za veľkú chybu. Na práci starého otca si vysoko cením, ako vysoko kládol do popredia problémy vzdelávania a výchovy, čo je pre národ, ktorý sa konštituoval oproti susedom oneskorene, zvlášť dôležité. Nebol kabinetným politikom, cítil s prostým ľudom Záhoria, takže nápis z Royovej básne na jeho pomníku na skalickom cintoríne ho pravdivo charakterizuje. Veď čo je krajšie ako práca a služba pre iných.
Čomu sa rád venujete vo voľnom čase?
Do kovidu som veľa cestoval po svete, predovšetkým do Talianska a Španielska, kde som obdivoval kostoly a galérie plné nádherných diel. Stále veľa čítam, ale, pravdupovediac, oveľa viac ma oslovuje klasika než súčasná tvorba. Milujem Shakespearovho Hamleta, Viscontiho a Felliniho filmy s hudbou Nina Rotu, mozaiky v Ravene či granadské paláce Alhambry.
Aké máte plány do budúcnosti?
Mal som v pláne napísať publikáciu o veľkej opernej speváčke zo Záhoria Margite Česányiovej, no vzhľadom na vek a zdravotný stav som túto myšlienku opustil. Navyše, keď bilancujem svoj život, mám pochybnosti, či som sa v ňom nezameral príliš len na seba a svoje záujmy, takže najviac ma tešia kontakty s mojimi blízkymi, manželkou, deťmi a vnúčatami.
