V románe Pustokvet si Vajanský vybral príliš malý výsek zo Záhoria, aby mohol byť typický. Veď v 90. rokoch 19. storočia, keď tento román písal, na Záhorí sa úspešne rozvíjal spoločenský i národný život zásluhou národne uvedomelých kňazov oboch konfesií. Bola to zároveň reakcia na stále sa stupňujúci maďarizačný tlak, najväčšmi citeľný /podobne ako na celom slovenskom území/ v mestách – ako strediskách štátnej správy. Ale zároveň ide aj o problém prispôsobovania sa meštianstva „dobrému tónu“ svojich čias so všetkými necnosťami spojenými s dobrovoľným vzdávaním sa vlastnej národnej identity. A práve na túto „presýpaciu“ vrstvu Vajanský upriamil pozornosť i v Pustokvete i v románe Koreň a výhonky.
Odpudzujúci obraz burínskej spoločnosti v Pustokvete mal nesporne aj subjektívne pozadie. Pre tento topograficky úzky priestor sa Vajanský zrejme rozhodol z vnútorných pohnútok osobného zúčtovania so Senicou /Burínom/ po otcovom úmrtí /1888/ pri spomienkach na Hurbanove politické „okresné“ väzenia, ale predovšetkým pod ťarchou čerstvého roztrpčenia roku 1892. Pri posviacke Hurbanovho pomníka vyslal senický slúžny Fridecký zo Senice žandársky oddiel rozohnať smútočné zhromaždenie na hlbockom cintoríne a Vajanský /podľa vlastnej výpovede1/ svoje pobúrenie vyslovil hneď za čerstva v Holíči /zrejme na fare u J. J. Boora/ článkom Hyenizmus v Uhrách. Bol zaň odsúdený na polročné väzenie v Segedíne – a tu napísal aj román Pustokvet. To vysveľuje mnohé: aj miesto /mesto/ deja – zreteľne ukazuje na Senicu, aj zúžený výsek, aj depresívnosť a trpkosť.
Lenže po Pustokvete začal Vajanský pracovať na románe Koreň a výhonky, ktorý vychádzal na pokračovanie v Slovenských pohľadoch v priebehu rokov 1895 – 1896. Tento román / a Suchá ratolesť/ sa hodnotí vo Vajanského tvorbe najvyššie. A opäť je pevne vkorenený do Záhoria – i časti Myjavskej pahorkatiny, pretože aj teraz mu toto prostredie poskytuje vhodnú ideologickú pôdu. Už vopred treba predznamenať, ze „koreňom “ budú staré patriarchálne rodiny bývalých hurbanovských dobrovoľníkov z povstania počas revolučných rokov 1848-49 – v čase vychádzania románu mnohých ešte žijúcich pamätníkov národného zápasu. A z týchto zdravých koreňov Vajanský očakáva rovnako zdravé „výhonky“ slovenskej inteligencie. Pôjde vlastne taktiež o vzdanie holdu otcovej pamiatke.
V románe Koreň a výhonky ide o protipóly „zlé mesto“ – „dobrá dedina“ v politickom zmysle. „Zlé mesto“ reprezentuje okresné mesto Rohov /kombinácia Skalice a Senice/ so všetkými príznakmi dopadu maďarizácie rozleptávajúcej myslenie, cítenie a morálku /rozum, srdce a svedomie/ prispôsobivých snobských malomeštiakov. Antipólom Rohova je „dobrá dedina“ reprezentovaná predovšetkým Lipovou /hoci ju Vajanský nazýva mestečkom/ – Brezovou pod Bradlom a ostatnými obcami, skadiaľ sa grupovala podstatná časť hubanovských dobrovoľníkov revolučných rokoch. Maďarizácia sa síce pomocou štátnej správy usiluje zahrýzať aj do nich, ale na rozdiel od Rohova, kde tento proces prebiehal dobrovoľne, ba stáva sa meštianskym bontónom, tu naráža na tvrdošijný odpor – akcia vyvoláva reakciu. A obe prostredia opäť majú byť reprezentatívne pre celú slovenskú spoločnosť. Keď v roku 1908 Vajanský čiastočne prepracoval text zo Slovenských pohľadov pre samostatné románové vydanie, okrem iných drobných úprav vsunul do neho novú kapitolu: Rohov – s podtitulom Typ. A skutočne – proces prebiehajúci v tomto okresnom meste bol, žiaľ, naozaj pre naše mestá koncom 19. storočia typický.
Ako teda vidí Vajanský Rohov v poslednom desaťročí 19. storočia? Pre nás ide akoby o historickú pohľadnicu zo Záhoria. Dej románu sa začína rozvíjať na stanici Rúbaň. Jej situovanie vzhľadom na ďalšie lokality /Rohov – Lipová/ umožňuje vysloviť domnienku, že ide o Jablonickú stanicu /už po dokončení tunela pod Bielou horou v Malých Karpatoch/. Podporuje ju i jablonická chotárna oblasť Pláňava /pláňava – vyrúbané miesto/ v tesnom susedstve stanice. Stiadiaľ bolo približne rovnako ďaleko do Rohova i do Lipovej /cez kopanice/.
„Zlé mesto“ Rohov! Že si už jeho názov Vajanský „vypožičal“ zo Záhoria, je jasné. Ale že si zvolil meno práve tejto obce pre svoje okresné mesto, má zrejmú symblickú funkciu – mesto v rohu, v ústraní, zapadákov. Svoj názor na senickú spoločnosť Vajanský vyslovil v Pustokvete: v tomto románe čerpá väčšmi zo Skalice, hoci vidno pokus o zovšeobecnenie- skutočne o vytvorenie typu. Ale Skalica mu to taktiež umožňovala. Spoznával ju v prvých rokoch svojej advokátskej praxe /1874-76/ i počas svojich neskorších návštev bývalých známych, keď sa ho už väčšina z nich obávala prijímať zo strachu pred domácimi maďarónmi.2 Iba topografické situovanie Rohova zodpovedá väčšmi Senici /s výnimkami/ – autor chcel zrejme naznačiť, že ideovým obsahom sú totožné.
Na Skalicu však jednoznačne poukazujú fakty: „milé je, a nikomu neškodí, keď si Kocúrkovan zakladá na svojich pamiatkach, na cechoch, na múroch, a hoci na šibeniciach pre nás a naše dietky. Ale v Rohove prišla k úradnému absolutizmu priam brutálna blbosť, k panstvu bláznovstvo.“ Túto skutočnosť historické záznamy mesta z konca 19. storočia potvrdzujú.3 Na Skalicu možno presne aplikovať i charakteristiku – „vzdelané mesto s podgymnáziom, radnicou a zriadeným magistrátom“ 4 i odvolávanie sa na „špitál“ – jeho účty, mestský lesík /Hájek/, „Kráľovskú ulicu“ /jej pomenovanie je teraz obnovené/, ale i na majetkové pomery mesta /a s tým tento raz presné situovanie Skalice/: „to isté bolo i s drevom v prekrásnych rohovských horách /Skalické hory – pozn. E. F./ predstavujúcich mnohomiliónový majetok. Boli samy sebou krásne, i ležali na hranici, za ktorou začínala sa európska kultúra. Drevo bolo predané a kupci z Moravy a Sliezska preukázali riadne kvitancie …“. A pochopiteľne – vinohrady!5
No táto úvaha má už platnosť nielen pre Skalicu: „že bol Rohov, ako mesto, veľmi bohatý, neprospelo ani mestu, ani ľudu – dôchodky išli strane, nachádzajúcej sa pri vláde. Ba veľký mestský majetok pri skudnosti súkromných majetkov je vždy morálnou skazou mesta.“ A rovnako ťažké bolo aj inde byť národovcom, nielen „v beťárskom Rohove, v meste so zriadeným magistrátom, dosť bohatom, zaslepenom, kocúrkovskom a pritom mravne skazenom ani veľkomesto. „Krstenie ulíc novými menami“, penikanie odrodilstva až do absurdity /“Meštianske dcéry pozdravovali sa serrus, mysliac si, že je to najmaďarskejší, patriotický pozdrav“/ prinútilo Vajanského k povzdychu: „Blahoslavené Kocúrkovo! V ňom je aspoň kus stariny, kus milej naivity… Ale tu pred komediantským opičiactvom musel mlčať zdravý rozum a ľudský cit.“
Vajanský odhaľuje smer, ale i východiská: „Odvrchu prišla skaza, náprava môže prísť len odspodku. Až strasie sa a zobudí sa meštiactvo. Kedy? Nevieme. Ale hľadiac na jeho zadubenosť a nákazu školskú, zdá sa nám, že sedliactvo predbehne ho na dráhe ľudkého a národného vývinu.“ Túto „nádej“ zakoreníme do našich lokalít na Záhorí a Myjavskej pahorkatine v druhej časti.
Lenže po Pustokvete začal Vajanský pracovať na románe Koreň a výhonky, ktorý vychádzal na pokračovanie v Slovenských pohľadoch v priebehu rokov 1895 – 1896. Tento román / a Suchá ratolesť/ sa hodnotí vo Vajanského tvorbe najvyššie. A opäť je pevne vkorenený do Záhoria – i časti Myjavskej pahorkatiny, pretože aj teraz mu toto prostredie poskytuje vhodnú ideologickú pôdu. Už vopred treba predznamenať, ze „koreňom “ budú staré patriarchálne rodiny bývalých hurbanovských dobrovoľníkov z povstania počas revolučných rokov 1848-49 – v čase vychádzania románu mnohých ešte žijúcich pamätníkov národného zápasu. A z týchto zdravých koreňov Vajanský očakáva rovnako zdravé „výhonky“ slovenskej inteligencie. Pôjde vlastne taktiež o vzdanie holdu otcovej pamiatke.
V románe Koreň a výhonky ide o protipóly „zlé mesto“ – „dobrá dedina“ v politickom zmysle. „Zlé mesto“ reprezentuje okresné mesto Rohov /kombinácia Skalice a Senice/ so všetkými príznakmi dopadu maďarizácie rozleptávajúcej myslenie, cítenie a morálku /rozum, srdce a svedomie/ prispôsobivých snobských malomeštiakov. Antipólom Rohova je „dobrá dedina“ reprezentovaná predovšetkým Lipovou /hoci ju Vajanský nazýva mestečkom/ – Brezovou pod Bradlom a ostatnými obcami, skadiaľ sa grupovala podstatná časť hubanovských dobrovoľníkov revolučných rokoch. Maďarizácia sa síce pomocou štátnej správy usiluje zahrýzať aj do nich, ale na rozdiel od Rohova, kde tento proces prebiehal dobrovoľne, ba stáva sa meštianskym bontónom, tu naráža na tvrdošijný odpor – akcia vyvoláva reakciu. A obe prostredia opäť majú byť reprezentatívne pre celú slovenskú spoločnosť. Keď v roku 1908 Vajanský čiastočne prepracoval text zo Slovenských pohľadov pre samostatné románové vydanie, okrem iných drobných úprav vsunul do neho novú kapitolu: Rohov – s podtitulom Typ. A skutočne – proces prebiehajúci v tomto okresnom meste bol, žiaľ, naozaj pre naše mestá koncom 19. storočia typický.
Ako teda vidí Vajanský Rohov v poslednom desaťročí 19. storočia? Pre nás ide akoby o historickú pohľadnicu zo Záhoria. Dej románu sa začína rozvíjať na stanici Rúbaň. Jej situovanie vzhľadom na ďalšie lokality /Rohov – Lipová/ umožňuje vysloviť domnienku, že ide o Jablonickú stanicu /už po dokončení tunela pod Bielou horou v Malých Karpatoch/. Podporuje ju i jablonická chotárna oblasť Pláňava /pláňava – vyrúbané miesto/ v tesnom susedstve stanice. Stiadiaľ bolo približne rovnako ďaleko do Rohova i do Lipovej /cez kopanice/.
„Zlé mesto“ Rohov! Že si už jeho názov Vajanský „vypožičal“ zo Záhoria, je jasné. Ale že si zvolil meno práve tejto obce pre svoje okresné mesto, má zrejmú symblickú funkciu – mesto v rohu, v ústraní, zapadákov. Svoj názor na senickú spoločnosť Vajanský vyslovil v Pustokvete: v tomto románe čerpá väčšmi zo Skalice, hoci vidno pokus o zovšeobecnenie- skutočne o vytvorenie typu. Ale Skalica mu to taktiež umožňovala. Spoznával ju v prvých rokoch svojej advokátskej praxe /1874-76/ i počas svojich neskorších návštev bývalých známych, keď sa ho už väčšina z nich obávala prijímať zo strachu pred domácimi maďarónmi.2 Iba topografické situovanie Rohova zodpovedá väčšmi Senici /s výnimkami/ – autor chcel zrejme naznačiť, že ideovým obsahom sú totožné.
Na Skalicu však jednoznačne poukazujú fakty: „milé je, a nikomu neškodí, keď si Kocúrkovan zakladá na svojich pamiatkach, na cechoch, na múroch, a hoci na šibeniciach pre nás a naše dietky. Ale v Rohove prišla k úradnému absolutizmu priam brutálna blbosť, k panstvu bláznovstvo.“ Túto skutočnosť historické záznamy mesta z konca 19. storočia potvrdzujú.3 Na Skalicu možno presne aplikovať i charakteristiku – „vzdelané mesto s podgymnáziom, radnicou a zriadeným magistrátom“ 4 i odvolávanie sa na „špitál“ – jeho účty, mestský lesík /Hájek/, „Kráľovskú ulicu“ /jej pomenovanie je teraz obnovené/, ale i na majetkové pomery mesta /a s tým tento raz presné situovanie Skalice/: „to isté bolo i s drevom v prekrásnych rohovských horách /Skalické hory – pozn. E. F./ predstavujúcich mnohomiliónový majetok. Boli samy sebou krásne, i ležali na hranici, za ktorou začínala sa európska kultúra. Drevo bolo predané a kupci z Moravy a Sliezska preukázali riadne kvitancie …“. A pochopiteľne – vinohrady!5
No táto úvaha má už platnosť nielen pre Skalicu: „že bol Rohov, ako mesto, veľmi bohatý, neprospelo ani mestu, ani ľudu – dôchodky išli strane, nachádzajúcej sa pri vláde. Ba veľký mestský majetok pri skudnosti súkromných majetkov je vždy morálnou skazou mesta.“ A rovnako ťažké bolo aj inde byť národovcom, nielen „v beťárskom Rohove, v meste so zriadeným magistrátom, dosť bohatom, zaslepenom, kocúrkovskom a pritom mravne skazenom ani veľkomesto. „Krstenie ulíc novými menami“, penikanie odrodilstva až do absurdity /“Meštianske dcéry pozdravovali sa serrus, mysliac si, že je to najmaďarskejší, patriotický pozdrav“/ prinútilo Vajanského k povzdychu: „Blahoslavené Kocúrkovo! V ňom je aspoň kus stariny, kus milej naivity… Ale tu pred komediantským opičiactvom musel mlčať zdravý rozum a ľudský cit.“
Vajanský odhaľuje smer, ale i východiská: „Odvrchu prišla skaza, náprava môže prísť len odspodku. Až strasie sa a zobudí sa meštiactvo. Kedy? Nevieme. Ale hľadiac na jeho zadubenosť a nákazu školskú, zdá sa nám, že sedliactvo predbehne ho na dráhe ľudkého a národného vývinu.“ Túto „nádej“ zakoreníme do našich lokalít na Záhorí a Myjavskej pahorkatine v druhej časti.
Poznámky:
1. Vajanský, S.H.: Z väzenia. In: Doma i na cestách. Sobrané diela S. H. Vajanského XII. Martin 1937.
2. Ďurovič, J.: Vajanský v Skalici. In: Litteraria historica Slovaca I. – II., 1946 – 47.
3. Šátek, J.: Od historických počiatkov do roku 1918. In: Skalica, Bratislava 1968.
4. V Skalici bolo skutočne až do roku 1908 iba nižšie – štvortriedne gymnázium /podgymnázium/. Pozri: Buchta, J. – Šátek, J.: Mestské školstvo v minulosti. In: Tamtiež.
5. O zaujímavom obraze skalických vinohradov v tomto diele podám informáciu v druhej – „prírodnej“ časti.
