Odkázau nám král uherský list z vojny,
že mu treba ťisíc chuapcú do vojny.
Odkázau nám král uherský túto noc,
že mu treba ťisíc chuapcú na pomoc.
Pujdú pješí, ňic nezrobjá, vrácá sa,
pujdú páňi oficíri, zvadzá sa.
Pujdú ešťe kanoníri probovat,
aj tí budú s Francúzem hned bojovat.
Ked počali Bonaparta lapaci,
hned ím začau francúzskú zem dávaci,
ale oňi na to kór ňic nedbali,
hned Francúza medzi vrchy zahnali.
Mezi vrchy na Heleňe tam hyne,
tam sa jeho panováňí pomine;
darmo robí svojím vjerným výčitky,
nepújde už ňigdo zaňho do bitky.
V auguste 1805 pristúpilo Rakúsko po boku Ruska a Anglicka k tretej protifrancúzskej koalícii. Z obavy pred možným vojenským ťažením koalície Napoleon v polovici októbra 1805 dobyl Ulm, a tak si otvoril cestu do Viedne, kde v sprievode svojej gardy 13. novembra 1805 aj vstúpil. Šíriace sa fámy o blížiacej sa vojne s Francúzskom potvrdilo aj vyhlásenie insurekcie v Uhorsku dňa 17. 10. 1805. Pred približujúcim sa francúzskym nebezpečenstvom rakúsky cisár František I. ešte začiatkom novembra opustil Viedeň a cez Bratislavu odišiel do Brna. Na tomto svojom pochode do bezpečia jednu noc strávil na svojom zámku v Holíči. Hneď ráno však pokračoval v ceste do Brna. Po zaujatí Viedne Francúzmi rakúsky cisár opustil Brno a odišiel aj so svojím sprievodom do Olomouca. Svojho pána nasledovala celá suita, takže, ako píše vo svojom Protokole Počasý a Urodnosti holíčsky evanjelický farár Ján Petrovič, Holíč medzi 4. a 17. novembrom 1805 sa podobal začiatku súdneho dňa. Mestečko utekajúci Viedenčania využívali ako prestupnú stanicu na svojej ďalšej púti do Olomouca. Nitrianska stolica sa snažila ustanovením zvláštnych dozorcov zabrániť neporiadku a povolala do Holíča aj furmanov, ktorí mali byť k dispozícii pre potreby vojska. Podľa zápiskov Jána Petroviča išlo približne o 200 vozov. Pred blížiacim sa vojskom bol evakuovaný aj kopčiansky žrebčinec („Štít“) do Sliezska. Správy z uhorskej hranice denne posielal Štefan Farkaš, komisár z Letničia a člen permanentnej deputácie, podžupanovi (vicišpánovi) Jurajovi Zerdahelyimu, ktorý sa zdržiaval v Senici, a ten správy postupoval ďalej do Nitry, prípadne do Budína. Odchod provizórne ubytovaných cudzincov z Holíča urýchlila správa o postupujúcom francúzskom vojsku, ktoré sa presúvalo po pravej strane rieky Moravy a 22. novembra vo večerných hodinách asi štyristo francúzskych husárov pod vedením nadporučíka Francisciho sa ubytovalo v Hodoníne, kde sa zdržalo do 29. novembra, kedy Francúzi ustúpili z mesta pred jednotkou baróna Juraja Scheitera, v ktorej bolo i niekoľko ruských vojakov. Počas vzájomného stretu prišiel o život jeden ruský kozák a dvaja Rakúšania (kyrisník a hulán). Na francúzskej strane neboli žiadne obete. Cez celý týždeň od 22. do 29. novembra každodenne Francúzi patrolovali v okolí Kopčian, Holíča a Skalice v počte 10 až 12 jazdcov. Francúzi však Holíč ani Skalicu neobsadili, len si pri každodenných hliadkovaniach niekedy vyžiadali jedlo a krmivo pre kone. Z obavy pred možnosťou vpádu Francúzov do Skalice mesto na zhromaždení prijalo 22. novembra 1805 úpravy pre prípad jeho obsadenia. V prípade príchodu Francúzov boli vyjednávaním poverení richtár, mešťanosta, radný Jozef Bajer a farár. Ak by však zaujali mesto, mali byť obyvatelia nápomocní mestu aj sebe navzájom. Pre vojakov a kone mali zvlášť vyčleniť zásoby, aby sa predišlo neporiadku a rabovaniu. A bolo zakázané verejne nosiť zbraň. Našťastie Francúzi mesto nezaujali, iba sedem francúzskych husárov hľadalo batožinu generála Caffarelliho, ktorý tade tiahol, a pri františkánskej bráne ju vydali vojakom aj so služobníctvom, niekoľkými ranenými a dragúnmi a asi dvoma desiatkami regrútov. Okolo poludnia 28. novembra prišlo asi 50 nassauských jazdcov pod vedením kapitána Schőna v smere od Moravského Svätého Jána do Holíča a ubytovali sa v priestoroch zámku. Po meste sa rozkríklo, že od Rohatca cez Kátovské lúky sa valí množstvo Francúzov, a tak celý pluk jazdcov rýchle odišiel do Senice, kde referoval stoličným úradníkom, čo sa stalo. Hneď ráno sa víceslúžny Adam Peťko odobral do Holíča, aby menom úradov protestoval proti vpádu Francúzov. Na svoje veľké prekvapenie v Holíči nenašiel žiadnych francúzskych vojakov.
Po prehratej bitke pri Slavkove ustupovali ruské a rakúske jednotky smerom na Čejč, Hodonín a Holíč. Prví ruskí vojaci začali prichádzať do Holíča 3. a 4. decembra. Obyvateľstvo narýchlo schovávalo svoj majetok, vymlátené obilie si zakopávali do zeme. Pre mesto a okolie to bola doslova katastrofa, lebo podľa Petroviča sa v Holíči a najbližšom okolí utáborilo do 50 tisíc ruských vojakov, ktorým chýbali základné potraviny, zásobovanie však nefungovalo. K nim sa pridružila aj 12- tisícová rakúska armáda. Hneď v prvú noc vojaci vyrabovali stodoly, pivnice, komory a chlievy v Holíči, Mokrom Háji, Kátove, Prietržke a Vrádišti. Rozoberali drevené stavby a ploty, brali drevo z dvorov a aspoň pri rozložených ohňoch sa zohrievali. Škody na majetku majetnejších obyvateľov dosahovali tisíce zlatých. Najväčšiu škodu utrpel holíčsky poštmajster Schmirnický, ktorého návšteva vojska vyšla na vyše 10 tisíc zlatých. Následkom presunu vojsk prudko stúpli ceny a potraviny čoraz viac predražovali. Rakúsky cisár po stretnutí s Napoleonom pri Žarošiciach odišiel z Čejča a utiahol sa na holíčsky zámok, odkiaľ sledoval priebeh mierových rokovaní. Podmienky prímeria okrem iného ukladali bezprostredný odsun cárskych vojsk z Uhorska. Za ten čas Bratislava zostávala v zálohe Francúzov. Obyvatelia obcí okolo Bratislavy, ako napríklad Záhorskej Bystrice, boli svedkami presunu pomocných francúzskych oddielov a ustráchaní hľadali bezpečie v pivniciach. Rieka Morava bola zvolená za demarkačnú čiaru medzi jednotlivými vojskami. Skutočne ruské vojská zostali v okolí Holíča len štyri dni. Poslední ruskí vojaci opustili Holíč na druhú adventnú nedeľu 8. decembra a pokračovali na Senicu a Sobotište, kde zostali osem dní, než sa sformovali do pochodových útvarov a pokračovali v ďalšej ceste. Za tieto dni si obidve mestečká „dosýta vychutnali“ prítomnosť utáboreného vojska, aj keď škody na majetku už neboli také veľké ako v Holíči, lebo čiastočne boli na príchod vojsk pripravení. Mesto Uherské Hradište oznamovalo, že od Napajedel na Sobotište postupuje armáda približne do 16 tisíc mužov, pre ktorých treba zabezpečiť jedlo. K tomu treba ešte prirátať krmivo pre 7500 koní. Po odchode z holíčskeho zámku cár Alexander I. prenocoval zo 6. na 7. decembra v Sobotišti a pokračoval v ceste na Nové Mesto nad Váhom. S vojskom prichádzali aj ranení, pre ktorých bola zriadená nemocnica v priestoroch bývalého jezuitského kolégia v Skalici a časť z nich bola v nemocnici milosrdných bratov. Nečudo preto, keď po Novom roku 1806 v Skalici a Sobotišti vypukla žltá zimnica, ktorú pravdepodobne priniesli ranení vojaci. Choroba si v obidvoch prípadoch vyžiadala niekoľko stoviek životov.
Do Holíča za Františkom I. prišiel generálny štáb a na celom okolí od Hodonína po Skalicu, vrátane Holíča, bolo ubytované rakúske vojsko. Vojaci boli ubytovaní po domoch, nevynímajúc fary a zemanov. Čo ruské vojská nestačili zničiť a vydrancovať, to veľmi ľahko dokončili domáci vojaci, nakoľko generálny štáb opustil Holíč až koncom februára 1806. Na zámok do Holíča za cisárom prišla jeho rodina a ministri. Počas pobytu Františka I. sa do mesta presťahovalo celé vedenie stolice na čele so županom grófom Jozefom Erdödym, slúžnym Kormendym zo Sobotišťa a viceslúžnym Adamom Peťkom z Rovenska. Z Holíča sa snažil panovník prostredníctvom svojho zástupcu kniežaťa Jána Lichtensteina ovplyvňovať rokovania, ktoré začali v Brne, no pre epidémiu v meste boli prerušené a presunuté do Bratislavy. Uzatvorený mier, ktorý vošiel do dejín ako Bratislavský, ratifikoval Napoleon ešte v deň prijatia, teda 27. decembra v Schőnbrunne. František I. ho podpísal 30. decembra 1805 v priestoroch Holíčskeho zámku. Po akceptovaní Bratislavského mieru cisárska rodina opustila Holíč a vrátila sa do Viedne. Spolu s ňou sa začali do svojich posádok vracať aj jednotlivé vojská. V kútskej matrike zomrelých narazíme v prvej polovici januára 1806 na dva záznamy v spojitosti s presunom cisárskych vojsk. Dňa 8. 1. 1806 zomrel maloletý syn plukovníka „Antona Ocskaya z I. regimentu Sztáraya“ a 12. 1. zomrel náhle v Kútoch „Fourrerius z I. pešieho pluku princa Karola Auersperga“. Počas presunu cárskeho vojska začiatkom decembra 1805 našiel na katolíckej fare v Holíči prístrešie zranený ruský poručík Nikita Sergejevič Lunin. Jeho zdravotný stav nedovoľoval presun s vojskom a preto zostal na fare. Svojim zraneniam, ktoré utrpel pri slavkovskej bitke však 1. januára 1806 podľahol a je pochovaný na holíčskom cintoríne. V marci 1845 navštívila jeho hrob jeho sestra Katarína, vdova po Theodorovi von Uwaroffovi, ktorá dala obnoviť pomník a zhotoviť na ňom nemecký nápis. Latinský nápis na pieskovcovom podstavci znie: Nicitas de Lunin officialis russicus annorum XVI. ex vulnere in pugna Austerlitz accepto obiit 1806 die 1. Januarii (Nikita Lunin, 16 ročný ruský dôstojník zranený pri slavkovskej bitke zomrel 1. januára 1806). Na druhej strane podstavca je tento istý text v ruštine. Nemecký nápis z marca 1845 znie:: Zufolge des Gelübdes und am 3. März 1845 stattgefundenen Besuches der Witwe des kaiserlich russischen Kammerherrn wirklichen Staatsrathes, Ritters mehrerer Militär-Orden, Theodor von Uwaroff, Katharina von Uwaroff, der leiblichen Schwester des verewigten Helden, die deswegn von fernem Norden Russlands gekommen, ist dieses Denkmal renowirt worden (Na základe sľubu 3. marca 1845 navštívila najdúc toto miesto Katarína von Uwaroff, vdova cisárskeho ruského komorného skutočného štátneho radcu, rytiera viacerých vojenských rádov, Theodora von Uwaroffa, vlastná sestra zvečnelého hrdinu, ktorá prišla z ďalekého ruského severu a nechala tento pomník obnoviť). Dodnes jestvujúci pomník je jedna z mála hmotných pamiatok na oné pamätné dni z prelomu rokov 1805 – 1806 na severnom Záhorí.
Pramene a literatúra:
ŠABA PSI, Archív Mesta Skalice, č. 143, Diarium 1805 – 1806.
ŠABA PSI, Pozostalosť Dr. Jozefa Šátka, roky 1790 – 1815.
PROKSA P., Udalosti pamätného roku 1805 na severe Záhoria po bitke pri Slavkove (http://www.izahorie.sk/historia/protokol_proksa.html)
BESEDIČ M a kol., Záhorská Bystrica, Historicko-národopisná monografia,
EPOS Bratislava 2004.
ČEREŠŇÁK B., ZEMEK M. (ed.), Hodonín, Minulost a socialistická přítomnost, Blok Brno 1979.
DAMBORÁK F., Holíč, Obraz histórie od najstarších čias po súčasnosť, 1970.
HALLON P., Nová kniha o Lábe, Láb 1999.
HÉSEK M., Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918, rkp., 1951 – 1954. Záhorské múzeum Skalica.
HÚŠČAVA A., Dejiny Lamača, Bratislava 1948.
IRŠA R., Holíč – dejiny a súčasnosť I. Časť- dejiny do roku 1918 a pamiatky, 1990.
KOVÁČ D. (zost.), Kronika Slovenska 1, Od najstarších čias do konca 19. storočia, Bratislava 1998.
Nyitra Vármegye Monografiája.
PODOLÁK J. (zost.), Záhorská Bratislava, Obzor Bratislava 1986. Ročnica farnosti holíčskej 1943.
SAMEK J. (ed.), Třetí koaliční válka 1805, Sborník přednášek slavkovské konference, Třebíč 2004.
