Karl (Carl, Károly) Kuffner z Dioszéghu (nem. a slov. Diosek, v súčasnosti Sládkovičovo) patril medzi najväčších majiteľov pôdy na severovýchodnom Záhorí na prelome 19. – 20. storočia, ale zároveň v širokom okolí Sládkovičova. Rozsiahlymi aktivitami v cukrovarníctve,
v šľachtiteľstve plodín, v zavádzaní novej poľnohospodárskej techniky, umelých hnojív, semien a prikrmovaním chovných zvierat cukrovarníckymi odrezkami ovplyvnil ostatných veľkostatkárov, statkárov, stredných i malých roľníkov v rámci monarchie a, samozrejme,
na Záhorí. V břeclavskom a sládkovičovskom cukrovare zmluvne odoberal od nich cukrovú repu, v liehovaroch v Sotine, Strážach, Břeclavi a Sládkovičove zasa zemiaky. Poskytoval rezky na kŕmenie, umelé hnojivá, semená plodín. Bol dôstojným pokračovateľom viacerých šľachtických rodov v Senici, medzi ktorých patrili Ňári, Amade, Jesenák, Schmertzing, Horecký a ďalší a s ktorými sa spájal v 18. – 19. storočí hospodársky pokrok regiónu. Bol rovnako aj modernizátorom poľnohospodárskej výroby v Šaštíne a Strážach na území Šaštínskeho panstva Habsburgovcov. Z pozície riaditeľa rodinného cukrovaru v Sládkovičove založil po roku 1872 výskumný ústav, ktorý sa venoval šľachteniu cukrovej repy, kukurice, metódam výkrmu dobytka, technike orby, mlatby a zlepšovaniu technológie poľnohospodárstva. Súkromný výskumný ústav v Sládkovičove bol uznávaný v celej monarchii. Výsledky výskumov uplatnil na svojom hospodárstve a poskytol ich ostatným.
Židovská podnikateľská rodina Kuffnerovcov má svoje korene v moravskom meste Břeclav, kde vybudovala veľký cukrovar a tam rodina Lőblová – Kopplová prijala v r. 1787 priezvisko Kuffner. Významnými pokračovateľmi moravskej vetvy boli Hermann a Jakub Kuffnerovci, známi výrobou cukru, droždia, liehu v Břeclavi, rakúskej vetvy Ignaz Kuffner, majiteľ pivovaru v Ottakringu a paláca vo Viedni. Jakub, Hermann a Móric Kuffnerovci spolu s viedenským bankovým domom bratov Gutmannovcov zakúpili pozemky v Sládkovičove (Dioszéghu), kde otvorili v r. 1867 cukrovar a liehovar na báze akciovej spoločnosti. Hermann daroval vtedy len dvadsaťročnému študujúcemu synovi Karlovi Kuffnerovi 50 akcií. Akciových podielov bolo vydaných vyše 2 500. Nikto vtedy netušil, ako mladý Karl zveľadí sládkovičovský cukrovar a liehovar, vyvinie vlastné podnikateľské zámery, rozšíri kúpou pozemky až na Záhorie, stane sa zakladateľom uhorskej vetvy Kuffnerovcov a popredným mužom monarchie. Karl Kuffner sa usadil v r. 1869 v Sládkovičove a sem presunul v r. 1898 z Viedne sídlo Dioszégskej hospodárskej, cukrovarníckej a liehovarníckej akciovej spoločnosti. Spoločnosti venoval veľa energie, ale súbežne rozvíjal vlastné aktivity a podniky, v ktorých už mali ostatní príbuzní rozvetvenej Kuffnerovskej rodiny a břeclavský cukrovar Kuffnerovcov len malý, alebo vôbec žiadny podiel.
Karl Kuffner (1847 Břeclav – 1924 Sládkovičovo) sa narodil manželom Hermannovi a Nanethe (rod. Hamburgerová) Kuffnerovcom. Mal sedem sestier a brata Wilhelma. Karl Kuffner absolvoval vzdelávanie v Břeclavi, Ottakringu a vo Viedni. Potom trvalo žil v r. 1869 – 1924 v Sládkovičove, ale veľmi často služobne cestoval, najčastejšie do Viedne, Budapešti, Bratislavy i Senice, ale aj na výstavy (Paríž, Londýn, Berlín, Viedeň a i.), kde získal ocenenia za prezentované technické novinky v cukrovarníctve, v obrábaní polí, v chove dobytka a úspechy v zošľachťovaní poľnohospodárskych plodín. Úspechy na výstavách si všimol i cisár František Jozef, ktorý ich považoval za dobrú prezentáciu monarchie v Európe a ocenil Karla Kuffnera povýšením do šľachtického stavu (1896) a udelením titulu barón (1904). Karl Kuffner, jeho manželka i nevesta sa venovali rôznym formám dobročinnosti – rozsiahla starostlivosť o ubytovanie a zdravie zamestnancov, podpora cirkvi formou patronátov a príspevkov na obnovu kostolov, podpora chudobných detí a škôl, finančná podpora divadelným ochotníkom, spevokolom, kultúrnym podujatiam. Všetky tieto dobročinné aktivity a účasť Kuffnera na zakladaní hasičských spolkov ocenil cisársky dvor vysokým vyznamenaním Zlatým krížom s korunkou za občianske zásluhy (1909). Sociálno-kultúrne aktivity sa naplno prejavili v Sládkovičove, ale niektoré z nich sú známe aj na Záhorí, najmä v Senici a Strážach podporovaním hasičov, škôl a cirkvi. Barón Kuffner prichádzal s manželkou Máriou, jediným synom Raoulom a jeho manželkou do Senice a venoval sa dobročinnosti v prospech školskej mládeže. Barón Karl Kuffner bol vedúcim predstaviteľom cukrovarníckych a priemyselných spolkov a zväzov v Budapešti, Viedni, Bratislave, Prahe pred rokom 1918 aj po vzniku Československa. Pôsobil v predstavenstve Bratislavskej burzy a viacerých bánk. Jeho zaťaženie podnikateľskými i mimopracovnými povinnosťami bolo od mladosti extrémne vysoké a skutočným potešením pre neho bolo na jednej strane zberateľstvo obrazov a umeleckých predmetov a na druhej strane jeho manželka Mária. Oženil sa v r. 1884 ako 37-ročný. Pre svoju lásku grófku Máriu Františku Firmian (1856 Viedeň – 1925 Sládkovičovo) sa dokonca zriekol židovskej viery. Konvertovanie na katolícku vieru sa stalo podmienkou zo strany rodiny jeho vyvolenej. Mária Františka bola neterou salzburského arcibiskupa a zobrať si nekatolíka bolo pre jej rodinu nemožné. Sobáš sa uskutočnil v r. 1884 vo Viedni. Ich manželstvo bolo harmonické, ale obdarené len jediným synom Raoulom Kuffnerom (1886 Sládkovičovo – 1961 na lodi SS Liberty a pochovaný je v Atlantickom oceáne), ktorý nechcel pokračovať v otcovom náročnom podnikaní. V detstve sa v ňom zrodila láska k umeniu a stal sa intelektuálom túžiacim po pokojnom rodinnom živote. Oženil sa v roku 1917 s Karolínou, rod. Haeblerovou (1889 – 1932). Prvé dieťa, syn Peter Karol (1920 – 2000) sa im narodil za života baróna K. Kuffnera a druhé dieťa, dcéra Lujza Lilly (1925 – 2009) až po jeho smrti. Raoul Kuffner predával postupne veľkostatky, liehovary, kaštiele, polia svojho otca, ktoré sa nestali predmetom štátnej parcelácie a požiadal o vyplatenie podielov v obidvoch cukrovaroch (Sládkovičovo, Břeclav), čo sa naplnilo len čiastočne. Raoul najmä po smrti manželky Karolíny v r. 1932 veľa cestoval a míňal zvyšky rodinného bohatstva nazhromaždeného otcom. Odňatie pôdy československým štátom a stratu barónskeho titulu prežíval ako krivdu, ako zneváženie zásluh svojho otca, s čím sa nikdy nezmieril. Raoul Kuffner sa v r. 1934 druhý raz vo veku 48 rokov oženil s maliarkou poľského pôvodu Tamarou Lempickou (zom. 1980). Ich manželstvo bolo bezdetné, ale Raoul prijal za vlastnú a vychovával dcéru svojej druhej manželky Kizette. Rodina Kuffnerová, teda Raoul s druhou manželkou, nevlastnou dcérou a obidve Raoulove deti, sa vysťahovali v r. 1939 – 1940 do USA. Tamara Kuffnerová s dcérou Kizette predávali postupne umelecké zbierky baróna Karla Kuffnera, o rozsahu ktorých nemáme podrobnejšiu predstavu. Smrťou vnuka baróna Karla Kuffnera Petra Karola v r. 2000 v USA vymrel rod uhorských Kuffnerovcov po meči.
Kuffnerovské majetky v Senici a okolí
Karl Kuffner začal kupovať pozemky v Senici v r. 1879. Od Ňáriovcov zakúpil poľnohospodársku pôdu v Sotine, Senici, Čáčove, Koválove, Chropove a neskôr postupne v Rovensku, Strážach, Šaštíne a inde. Určiť presne majetkové pomery Karla Kuffnera na Záhorí je v niektorých prípadoch zložité, lebo časť majetkov bola napísaná na príbuzných Mórica, Viliama (Wilhelma), na manželku, na syna a časť z nich vlastnil břeclavský cukrovar, ktorého bol Karl Kuffner akcionár.
Pôvodne barokový kaštieľ Ňáriovcov na Kunovskej ulici v roku 1879 Karl Kuffner zakúpil a dal prestavať v neoklasicistickom slohu architektovi a staviteľovi I. Feiglerovi ml. Barón Karl Kuffner sa však v senickom paláci často nezdržoval napriek tunajšiemu rozsiahlemu poľnohospodárskemu a priemyselnému majetku. V paláci žili jeho vzdialenejší príbuzní v pozícii vedúcich jednotlivých podnikov. Sám barón žil v Sládkovičove. Československý štát zakúpil kaštieľ v r. 1926 pre potreby okresných úradov, ktoré tu sídlili v nájme už predtým. Palác slúžil okresným úradom do postavenia novej budovy okresného úradu v rokoch 1936-1937. Okresné veliteľstvo Hlinkovej gardy sa usadilo v paláci v čase 2. svetovej vojny. V bývalom paláci bola poľná nemocnica, vojenská posádka a neskôr gymnázium (1948 – 1953) a základná škola. Budovu poškodil dvakrát požiar v rokoch 1945 a 1954. Bývalý palác asanovali v 70. rokoch 20. storočia.
Za Kuffnerovým kaštieľom sa nachádzal park. Patrí dodnes k významnej zeleni mesta. Kuffnerov park zmenili v roku 1919 na prvý mestský verejný park, do ktorého najmä v nedeľu prichádzali návštevníci s košíkmi jedla a nápojmi na občerstvenie. Park anglického typu pri potoku Vrbovčianka nazývali Park pri potoku alebo Vrbovčanský park. Tento park zriadili skôr, ako obec a štát zakúpili Kuffnerov kaštieľ a umiestnili v ňom okresný úrad, obvodný notársky úrad.
Karl Kuffner postavil svoj rozsiahly veľkostatok na Čáčovskej ulici. V blízkosti sa nachádzali veľkostatky Schönfelda a Grünfelda. Ďalší Kuffnerov veľkostatok sa nachádzal v Čáčove a obrábal veľa polí chotára. Správcovia veľkostatkov zavádzali z podnetu baróna Kuffnera mnohé zdokonalenia v chove dobytka, v poľnohospodárskej technike a v rastlinnej výrobe, najmä v pestovaní cukrovej repy. Roľníci mali z jej pestovania veľký osoh. Karl Kuffner inšpiroval aj Štefana Vagyona. Ich vzťah bol priateľský. Štefan Vagyon a jeho syn Arpád prevádzkovali tri hospodárske dvory a boli úspešní pestovatelia cukrovej repy, zemiakov, kukurice i chovatelia dobytka. Ich plemenný chov viac ako 100 koní bol známy po celom Uhorsku. Štefana Vagyona nadchli moderné dioségske poľnohospodárske metódy a ich veľkostatok bol priam vzorový. Aj prvý parný stroj na mlatbu obilia začali používať v Senici v r. 1872 na veľkostatku baróna Schmertzinga pričinením Karla Kuffnera. Pravdepodobne barón Schmertzing oboznámil Kuffnera s možnosťou kúpy polí v Senici. Barón Karl Kuffner sa zaslúžil o telefón v Senici, ktorý inicioval a čiastočne aj financoval pripojenie na uhorskú sieť v r. 1905.
Kuffnerovci v Sotine
Pôdu v chotári Sotiny začali vykupovať agenti baróna Karla Kuffnera už v r. 1878 a v nasledujúcom roku prevzal aj areál veľkostatku, v ktorom sa nachádzala staršia tehelňa a liehovar. Obidve modernizoval a rozšíril v r. 1880. V rozsiahlom areáli veľkostatku dal postaviť pomerne moderné byty pre robotníkov a vilu pre správcu veľkostatku. Starostlivosť o zamestnancov bola na vysokej úrovni a ich nespokojnosť sa prejavila až v r. 1919 – 1928. Vyvrcholila manifestáciami a štrajkami následkom povojnovej krízy, nezamestnanosti, nízkych miezd a nenaplnených sľubov o bezplatnom získaní pôdy veľkostatkov roľníkmi a bezzemkami v r. 1923. Poľnohospodárski robotníci zo Senice, Sotiny a okolia sa domáhali zlepšenia svojho postavenia. Parceláciou Kuffnerovho veľkostatku, rozširovaním výroby v továrni na umelé vlákna, nárastom nových firiem slovenských a českých živnostníkov sa situácia upokojila. Zamestnanecké mzdy rástli, zaostávali len na veľkostatkoch, a preto poľnohospodárski zamestnanci vstúpili v roku 1928 opäť do štrajku a dosiahli zlepšenie.
Karl Kuffner a jeho spoločníci podporili modernizáciu dvoch starších sotinských mlynov a pri jednom z nich postavili i pílu. Pre potreby stavieb správy a stajní veľkostatkov na Záhorí nariadil Kuffner správcovi veľkostatku zriadiť novú tehelňu. Staršiu tehelňu v areáli veľkostatku zrušili a postavili v r. 1890 v lokalite Párovce novú prevádzku na pálenú tehlu a škridlicu s modernejším strojným zariadením a najvyššou produkciou spomedzi miestnych tehelní.
Liehovar Karla Kuffnera v Sotine patril k najmodernejším na Záhorí s vysokou produkciou kvalitného liehu. Desiatky najatých povozníkov odvážali lieh priamo odberateľom a na železničnú stanicu, kde sa prelieval do vagónových cisterien. Veľkostatok s liehovarom prevzala v r. 1923 akciová spoločnosť břeclavského cukrovaru, ktorá majetok predala v r. 1927 českým záujemcom Františkovi Čapkovi a jeho zaťovi Miloslavovi Vernerovi. Majetok pozostával zo 180 ha ornej pôdy, 200 ha lesa, budov veľkostatku vrátane liehovaru a tehelne. Noví majitelia liehovar i tehelňu modernizovali a prevádzkovali až do znárodnenia v r. 1948. Opustenú budovu liehovaru a tehelne po roku 1970 zrúcali.
Parcelácia Kuffnerovho veľkostatku v Sotine sa uskutočnila v dvoch etapách, podobne ako inde, ale v Sotine sa realizovala rýchlejším tempom v rokoch 1923 – 1926. V obci pribudlo po nej veľa roľníckych hospodárstiev a vytvorila sa početná skupina malých aj stredných roľníkov – sedliakov.
Kuffnerovské majetky v Rovensku
V Rovensku bola veľmi rozdrobená pôda napriek tomu, že tu existovali v druhej polovici 19. storočia štyri veľkostatky. Komasácia pôdy sa uskutočnila v r. 1899 – 1904 a po nej zakúpil Karl Kuffner väčšinu polí v chotári obce a zriadil zo štyroch bývalých veľkostatkov dva na hornom a dolnom konci. Lány začal orať v r. 1904 parným pluhom. Na vyvýšenú časť role priviezli masívny parný stroj s dlhým kovovým lanom. Viacradlicový pluh ťahali hore k stroju. Parný stroj posunuli, spustili pluh na lane a opäť ťahali ťažký pluh nahor. Za niekoľko hodín bol lán pooraný. Zvedaví roľníci, deti chodili pozerať orbu a nevedeli sa vynačudovať. Taký veľký lán by koňom alebo volom orali niekoľko dní. Rovnako obdivovali mláťačky, kosačky. Stroje presúvali podľa potreby na ďalšie polia Kuffnerových veľkostatkov. Parcelácia pôdy v Rovensku sa začala v r. 1923 a barón Karl Kuffner bol donútený zriecť sa polí. Časť z nich a časť dolného majera zakúpil břeclavský cukrovar, ktorý ich za pár rokov predal statkárom zo Sotiny Čapkovi a Vernerovi. Veľkú časť polí si odkúpili v r. 1923 – 1933 rovenskí obyvatelia.
Kuffnerovské stopy v Šaštíne-Strážach
Habsburgovci boli dlhodobo od polovice 18. storočia majiteľmi panstva Šaštín, ktoré zakúpili od Coborovcov. Habsburgovci odpredávali v druhej polovici 19. storočia pôdu zemanom a po r. 1861 i majetnejším židom, aj zbohatnutej vrstve podnikateľov najmä maďarskej a českej národnosti. Najviac pôdy odkúpili Popper, Feldbauer a neskôr barón Karl Kuffner. Veľká časť pôdy šaštínskeho i strážskeho chotára však zostala do r. 1918 v rukách Habsburgovcov. Ich majetok sa dostal po r. 1918 do vlastníctva novovytvoreného štátu Československa.
Poľnohospodárski robotníci boli zamestnaní na poliach veľkostatkov, z ktorých najviac ornej pôdy vlastnil po r. 1918 Kuffnerovský cukrovar, akciová spoločnosť Břeclav. Spoločnosť vlastnila dvory Bobogdán a Pivovar v Strážach, dvor Šaštín, dvory Smolinské, Rakoš, Bišťava, Koválov, Čáry, Šajdíkove Humence, Dojč. Spolumajiteľom niektorých veľkostatkov bol aj barón Karl Kuffner, ktorý bol tiež akcionárom břeclavského cukrovaru. Medzi Kuffnerom a účastinnou spoločnosťou břeclavského cukrovaru vznikali zložité vzťahy, sprevádzané vzájomnými predajmi a nájomnými zmluvami. Poľnohospodárski robotníci spomenutých veľkostatkov sa domáhali po r. 1918 sťažnosťami zlepšenia zlých pracovných podmienok a v mnohých protestoch boli úspešní.
Predchádzajúci majitelia zatvorili šaštínsky cukrovar v r. 1893. Budovu zakúpil barón Karl Kuffner a usiloval sa o jeho oživenie až do r. 1900, keď naposledy skúšobne sezónne fungoval. Nie sú známe dôvody, prečo sa šaštínsky cukrovar nepodarilo naplno rozbehnúť. Svoju rolu možno zohral nesprávny výber málo usilovného riaditeľa, alebo aj námietky príbuzných Kuffnerovcov, ktorí boli spolumajiteľmi břeclavského cukrovaru a obávali sa konkurencie. Karl Kuffner plánoval aj vybudovanie úzkorozchodnej železničky zo Senice do Šaštína, ktorá by uľahčila dovoz cukrovej repy. Neskôr po neúspešných pokusoch s otvorením šaštínskeho cukrovaru navrhol ako akcionár predstavenstvu břeclavského cukrovaru postaviť úzkorozchodnú železničku zo Senice do Břeclavi. Výstavba týchto železničiek sa neuskutočnila.
V chotári Stráží sa nachádzali rozsiahlejšie plochy poľnohospodárskej pôdy ako v chotári Šaštína. Časť polí v Strážach odkúpil po r. 1893 sám barón Karl Kuffner, aj břeclavský cukrovar. Ústne sa traduje, že lokalitu Strážske polia prehral barón Kuffner pri kartovej hre s cisárom Františkom Jozefom. Lokalita sa tak opäť dostala do cisárskych rúk. V Strážach bol spoločný dom správy veľkostatku Karla Kuffnera a břeclavského cukrovaru. V strážskom chotári sa nachádzali dvory patriace šaštínskemu veľkostatku Pivovar, Bobogdány (Bobogdáň) a Pánsky les. Hoškov statok s novými postavenými budovami v r. 1911 sa nachádzal pri ceste do Holíča a existoval aj po roku 1918. Cisárske veľkostatky aj kuffnerovské dvory zmenili po r. 1918 majiteľov. Bobogdáň zakúpil Kollár (Pôvodom bol z Kútov, vrátil sa z emigrácie v Amerike, kde zarobil peniaze a postavil si v Šaštíne dom. Rodinný dom mu po 2. sv. vojne vyvlastnili a dnes sa v ňom nachádza dom seniorov.), Pivovar legionár Novák z Břeclavi, Bišťavu smolinský rodák Ján Petráš. Vedúcim správcom Hoškovho, Kollárovho i Novákovho veľkostatku bol v medzivojnovom období uznávaný odborník Fischer, ktorý sa po vzniku JRD z obce odsťahoval. Parceláciou bývalých panských polí v r. 1925 – 1926 a časti Kuffnerovho majetku v chotári Šaštína i Stráží sa rozšírilo hospodárenie roľníkov, lebo štát im pôdu predal. Pôdu potom postupne odpredával aj břeclavský cukrovar.
Liehovar v Strážach existoval už v 17. storočí a založili ho Czoborovci. Bol veľakrát rozširovaný, prebudovávaný a modernizovaný. Cisárskym majetkom bol od polovice 18. storočia po dobu 150 rokov. Správa cisárskych majetkov dávala liehovar od druhej polovice 19. storočia do nájmu a okolo r. 1900 odpredala rodine baróna Karla Kuffnera. Tá vlastnila liehovar do r. 1926. Roľníci zo Stráží potom založili svojpomocné družstvo Roľnícky družstevný liehovar (RDL) a budovu liehovaru odkúpili. V roku 1929 získali doplnkové živnostenské povolenie, ktoré ich oprávňovalo predávať plodi-ny, krmivá, hnojivá a pohonné látky do motorov. Liehovar mal pre strážskych roľníkov veľký význam a garantoval im pravidelný odbyt úrody zemiakov až do znárodnenia po roku 1948.
Severné Záhorie patrilo v rámci Uhorska na prelome 19. – 20. storočia k najvýznamnejším poľnohospodárskym územiam na Slovensku. Zásluhy podnikateľa Karla Kuffnera o rozvoj poľnohospodárstva a priemyslu sú nepopierateľné, hoci sa na ne v rýchlom plynutí času takmer zabudlo. Pôsobenie baróna Karla Kuffnera trvalo v Senici a okolí vyše 40 rokov a bolo mnohorozmerné. Prispel k rozvoju poľnohospodárstva a priemyslu v širokom okolí Senice. Iróniou osudu bolo, že práve rozsiahle polia Kuffnerovej rodiny sa stali v rokoch 1923 – 1933 predmetom rozdelenia – parcelácie a poštátnenia. Stalo sa tak v procese historickej demokratizácie spoločnosti v novej republike Československo.
Pramene a literatúra
Časopis Listy cukrovarnícke, roč. 1921 – 1922, č. 10.
Lesákova kronika Senice, 10. a 11. diel.
Pamätná kniha obce Rovensko, I. diel kroniky.
Rodinná kronika Pavla Šaraboka z Rovenska.
Spomienky Ing. Pavla Vernera (nar. 1937) z r. 2022.
Brezina P., Peter J., Senica v nostalgii pohľadníc, autorské vydanie 2015, 184 s.
Brezina P., Čriepky z dejín mesta Šaštín-Stráže, autorské vydanie 2017, 274 s.
Hallon Ľ. a kol., Barón Karl Kuffner de Dioszegh a diószegský cukrovar, Mesto Sládkovičovo, 2009, 140 s.
Fotografie z fototéky autora.
