Pred viac ako tridsiatimi rokmi som pri spisovaní spomienok starších Záhorákov stretol vdovu po bývalom živnostníkovi, účastníkovi občianskeho odboja v dobe 2. svetovej vojny, aktívnu členku Sokola, sedemdesiatročnú strážnickú rodáčku Helenu Masaříkovú. Spomínala na udalosti počas jej mladosti, na Skaličanov a medzi inými aj na Bohumila Manna a ním vyrobenú ponorku. Viackrát sme sa k tejto téme vrátili, ale zostrojenie ponorky v Skalici sa mi zdalo predsa len trocha nepravdepodobné. Stručne sa však o nej zmienili aj ďalší pamätníci. Spomienky zostali ležať zabudnuté v mojom archíve. Až nedávno sa so mnou sprostredkovane cez riaditeľku Záhorského múzea v Skalici PhDr. Vieru Drahošovú skontaktoval potápač a záujemca o dejiny plavidiel, lodí a ponoriek Boris Gol z Pardubíc. Tak som sa k problematike zabudnutej skalickej ponorky vrátil. Boris Gol mi poskytol informácie, o ktorých som nevedel a spojil som ich s informáciami od pani H. Masaříkovej a ďalších. Tak dostal doteraz nevyjasnený príbeh súvisiaci s Baťovým kanálom, Strážnicou, Rohatcom, riekou Moravou, Skalicou a v tomto meste žijúcimi protifašistickými bojovníkmi ucelenú podobu.
Skalickí živnostníci českej národnosti sa zapojili do pomoci prenasledovaným občanom v Protektoráte Čechy a Morava, ktorí cez Slovensko utekali pred ohrozením. Vytvorili v Skalici prvú odbojovú skupinu a jej poprednými predstaviteľmi boli Bohumil Mann, Jozef Masařík, klobučník Antonín Štěrba, čalúnnik Jozef Holeček, členmi cukrár Emil Žabkovský, cukrár Anton Šablatúra, kníhtlačiar Gustáv Teslík, kníhviazač a papiernik Václav Cemper,1 zámočník Henrich (Jindřich) Jirkovský, drogista Boris Tomis a ďalší. So skupinou spolupracoval úradník berného (daňového) úradu Jaroslav Klemeš a žandári Ján Chaloupka, Ján Poživenec, Ján Prudík. Živnostníci sa schádzali vo vinohradníckej búde vKozinách, kde sa zrodila myšlienka zostrojiť ponorku, ktorej hlavným poslaním malo byť prepravovanie utečencov z protektorátu. Bohumil Mann sa pustil do práce už koncom marca 1939. Bol debnárom, mal skúsenosti s výrobou sudov z dubového, lipového, bukového i agátového dreva. Teleso ponorky vyrobil z agátového dreva v svojej dielni na Suchom riadku, hoci mal už vtedy v prenájme pílu pri železničnej stanici, kde jeho pracovníci pripravili drevo. Tam však nemohol teleso ponorky vyrábať, lebo by neušla pozornosti. V dielni vypomáhali B. Mannovi J. Masařík, J. Holeček, A. Štěrba a 2 až 3 dôveryhodní robotníci z Mannovej píly, ktorí potom prepravili časti ponorky z mesta popri koryte Zlatníckeho potoka k Baťovmu kanálu, kde uskutočnili montáž ponorky. Motor vyhotovil Henrich Jirkovský2 a niektoré kovové časti v dielni na výrobu vinohradníckych postrekovačov Jozefa Pokorného. Potom presunuli vyše 3,5 m dlhú a vyše 400 kg vážiacu ponorku do rieky Moravy na prvé skúšky. Neboli úspešné, pretože do ponorky vnikala voda a nechcela sa ponoriť. Skúšky vykonávali aj počas ďalších dní. Skalickí žandári začali v dobe dokončenia ponorky vyšetrovať Bohumila Manna pre podozrenie z rozširovania ilegálnej tlače, za osočovanie fotografa a člena Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Františka Šimečka a za ilegálnu prepravu osôb z protektorátu. Počas vyšetrovania v kancelárii ním prenajatej píly sa mu podarilo utiecť a vrátiť k rodičom do Strážnice. Naďalej však ilegálne navštevoval Skalicu, nesprevádzkovanú ponorku a pomáhal prepravovať utečencov z Čiech a Moravy. Žil v Strážnici, pretože rozhodnutím Okresného úradu v Skalici č. 452/1939 „bol potrestaný uzamknutím a potom postrkom dopravený za hranice Slovenska. Dôvod: 7. júna 1939 v nočných hodinách na Hlinkovom námestí (v Skalici – doplnil autor) z bremien a dosák lešenia, ktoré zobral (doniesol) zo stavby katolíckej fary, zostavil pred domom Šimečka päťcípu hviezdu a šibenicu. Taktiež tam a pred vchodom do kostola zostavil hviezdu z tehál“.3 Na šibenicu zavesil vrece s nápisom:„Takto, Šimečku, dopadneš!“4 Bohumil Mann bol republikán, odporca prisluhovačov nemeckého režimu a veľmi zručný debnár, ktorý všetkým skalickým vinohradníkom dodával prvotriedne sudy. Práve preto sa nedal odradiť a pokračoval v odboji a chcel aj zrealizovať myšlienku prepravy utečencov pomocou ponorky. Dal ju previesť na lodi s uhlím po Baťovom kanáli ku Strážnici a tu pokračoval v jej vylepšovaní. Naďalej bol v kontakte so skalickou odbojovou skupinou živnostníkov a spoločne rozhodli o využívaní ponorky na prepravu dokladov a ilegálnej tlače. Prepravili ju späť ku Skalici a niekoľkokrát ju na uvedený účel využili, ale museli dokumenty ukladať do nádob a baliť do fólií. Preto prepravili ponorku po druhý raz ku Strážnici za účelom jej opätovného vylepšenia. Stráženie hraníc medzi Slovenským štátom a Protektorátom Čechy a Morava sa sprísňovalo a podmienky pre protifašistický odboj zhoršovali. Bohumila Manna (nar. 21. 9. 1906 v Znojme) v Strážnici v roku 1941 zatkli, prepravili do Kounicových kolejí v Brne, kde ho po vyšetrovaní a mučení 13. 6. 1942 popravili. Nie je známe, či pri vyšetrovaní vyšli najavo aj zámery s ponorkou, ale môžeme usudzovať, že nie, pretože sankcie kvôli nej medzi členmi odbojovej skupiny skalických živnostníkov nenasledovali. Medzi skalickými živnostníkmi zavládol po Mannovom zatknutí strach a obavy. Pod zámienkou rybačky sa Jozef Masařík s ďalšími vypravil ku Strážnici, kde ponorku potopili a ukotvili na dno.5 Existenciu ponorky sa podarilo utajiť. V Skalici zatkli v súvislosti s ilegálnou činnosťou Bohumila Manna Jána Chaloupku a Jaroslava Klemeša st. Ponorka sa pri ich vyšetrovaní nespomenula. Obidvaja položili svoj život za slobodu. Žandár Ján Chaloupka zahynul v roku 1943 v koncentračnom tábore a Jaroslava Klemeša popravili v roku 1943 v pankráckej väznici v Prahe. Smrť odbojárov zastrašila skalických živnostníkov a skupina sa v rokoch 1941 – 42 rozpadla. Potom sa už len niektorí z nich v rámci iných skupín zapájali do odboja. Strach prežívali opäť v roku 1943, keď po povodni vyplavilo ponorku na breh neďaleko železničného mosta na trati Rohatec – Sudoměřice nad Moravou v lokalite Opleta pri obci Rohatec. Nasledovalo vyšetrovanie českej polície i gestapa, ale bolo bezvýsledné. Ponorka prilákala veľa zvedavcov a prezrel si ju, vtedy ako malý chlapec, aj terajší kronikár obce Rohatec Zdeněk Bíza a ďalší, ktorí po mnohých rokoch napísali svoje svedectvá. V opise medzi nimi prišlo k drobných nezhodám, napríklad o veľkosti vstupného otvoru. Ešte viacej dohadov sa objavilo o pôvode a účele ponorky. Mala byť vysielacou stanicou, špionážnym plavidlom alebo prepravným plavidlom zostrelených anglických letcov, ako to uvádza článok Neznámý předmět nalezený u Moravybyl možná unikátní válečnou ponorkou v novinách Slovácko. Mohla byť, pokiaľ by jej skalickí otcovia ovládali znalosti výroby ponorky, ktorá musí mať vyrovnávacie pretlakové nádrže, stabilizačné kormidlá, vodotesnosť atď. Skúšky s ponorkou neboli úspešné. Bohumil Mann a skalickí odbojári sa museli unikátnej a úžasnej myšlienky využitia ponorky pre prepravu utečencov z Čiech pod vodou vzdať. Aby sa ponorila a mohli ju využiť na prepravu dokumentov, ilegálnej tlače a majetku utečencov, umiestnili na jej spodnú časť lanami jeden z betónových blokov, ktoré zostali pri rieke po nedávno dokončenej regulácii. Domnievam sa, že ponorku ťahali po dne lanom, lebo motor pri zaplavovaní vnútra asi využívať nemohli. Zdokonaľovanie ponorky nemohlo pokračovať, lebo staviteľa Bohumila Manna popravili a v záujme všetkých pomocníkov bolo jej existenciu utajiť. Rieka Morava však tajomstvo neudržala a v roku 1943 ju vyniesla na breh. Ukázala dielo, ktoré sa zrodilo v Skalici s humánnym poslaním zachraňovať ľudské životy. Aj keď sa pre konštrukčné nedokonalosti jej poslanie nenaplnilo, je dokladom ľudského umu a snahy napomôcť protifašistickému odboju na slovensko–moravskom pomedzí. Po ponorken nezostalo pamiatky, lebo ju miestni občania rozobrali na palivové drevo a kovové časti skončili v zberných surovinách. Zostalo len zopár fotografií a jej príbeh, ktorý doplnil dejiny Baťovho kanála a protifašistického odboja v Skalici.
Záverom zostala nezodpovedaná otázka, ako je možné, že sa na príbeh takmer zabudlo? Čiastočne na ňu odpovedala pani Helena Masaříková. Časť ľudí, ktorí stáli pri zrode ponorky, fyzicky zlikvidovali (Mann, Chaloupka, Klemeš), žandárov a financov zo Skalice premiestnili po roku 1945 na iné pozície (vedeli o ponorke a podporovali jej realizáciu mlčaním), viacerí účastníci odboja, spojení rôznym spôsobom s ponorkou, skoro po vojne zomreli. J. Masařík v roku 1953, A. Štěrba dostal v súvislosti so znárodnením mozgovú príhodu a zomrel v roku 1961, G. Teslík v roku 1956, A. Šablatúra v roku 1957, E. Žabkovský v roku 1961. K zabudnutiu významne prispelo zlikvidovanie ponorky po vyplavení v roku 1943 a neúspech projektu ako celku. Predovšetkým však skutočnosť, že až do roku 1968 sa spomínali a uznávali len zásluhy komunistického odboja. Vyzdvihovať zásluhy občianskeho odboja bolo pre jednotlivcov spoločensky nebezpečné a v prípade živnostníkov ako účastníkov odboja ešte riskantnejšie. Udalosti súvisiace s ponorkou začal tak pomerne skoro prikrývať prach zabudnutia.
Poznámky
1 Živnostníci Šablatúra, Žabkovský, Teslík a Cemper najvýraznejšie finančne prispeli na materiál na stavbu ponorky. Spomienky Václava Cempera, Skalica, r. 1984 a 1986; spomienky Libuše Dušekovej, Bratislava, r. 1986, archív autora.
2 Spomienka Františky Štefánie Votrubovej, rod. Jirkovskej (nar. 1922 v Skalici), Holíč, r. 2012, archív autora.
3 Cit. podľa Výmeru OÚ Skalica č. 7327/1939, datovaného 22. júna 1939, negatív výmeru sa nachádza vo fonde negatívov Záhorského múzea v Skalici č. 1391.
4 Spomienky Heleny Masaříkovej (nar. v roku 1910 v Strážnici) na B. Manna a vojnové udalosti v Skalici. Skalica 1980, archív autora.
5 Spomienky Heleny Masaříkovej (nar. v roku 1910 v Strážnici) na B. Manna a vojnové udalosti v Skalici. Skalica 1982, archív autora.
Záverom zostala nezodpovedaná otázka, ako je možné, že sa na príbeh takmer zabudlo? Čiastočne na ňu odpovedala pani Helena Masaříková. Časť ľudí, ktorí stáli pri zrode ponorky, fyzicky zlikvidovali (Mann, Chaloupka, Klemeš), žandárov a financov zo Skalice premiestnili po roku 1945 na iné pozície (vedeli o ponorke a podporovali jej realizáciu mlčaním), viacerí účastníci odboja, spojení rôznym spôsobom s ponorkou, skoro po vojne zomreli. J. Masařík v roku 1953, A. Štěrba dostal v súvislosti so znárodnením mozgovú príhodu a zomrel v roku 1961, G. Teslík v roku 1956, A. Šablatúra v roku 1957, E. Žabkovský v roku 1961. K zabudnutiu významne prispelo zlikvidovanie ponorky po vyplavení v roku 1943 a neúspech projektu ako celku. Predovšetkým však skutočnosť, že až do roku 1968 sa spomínali a uznávali len zásluhy komunistického odboja. Vyzdvihovať zásluhy občianskeho odboja bolo pre jednotlivcov spoločensky nebezpečné a v prípade živnostníkov ako účastníkov odboja ešte riskantnejšie. Udalosti súvisiace s ponorkou začal tak pomerne skoro prikrývať prach zabudnutia.
Poznámky
1 Živnostníci Šablatúra, Žabkovský, Teslík a Cemper najvýraznejšie finančne prispeli na materiál na stavbu ponorky. Spomienky Václava Cempera, Skalica, r. 1984 a 1986; spomienky Libuše Dušekovej, Bratislava, r. 1986, archív autora.
2 Spomienka Františky Štefánie Votrubovej, rod. Jirkovskej (nar. 1922 v Skalici), Holíč, r. 2012, archív autora.
3 Cit. podľa Výmeru OÚ Skalica č. 7327/1939, datovaného 22. júna 1939, negatív výmeru sa nachádza vo fonde negatívov Záhorského múzea v Skalici č. 1391.
4 Spomienky Heleny Masaříkovej (nar. v roku 1910 v Strážnici) na B. Manna a vojnové udalosti v Skalici. Skalica 1980, archív autora.
5 Spomienky Heleny Masaříkovej (nar. v roku 1910 v Strážnici) na B. Manna a vojnové udalosti v Skalici. Skalica 1982, archív autora.
Pramene a literatúra
Archív MV SR, ŠABA, pobočka Skalica, fond obecných kroník, Kronika Skalice, 4. diel, časť Kronika odboja na str. 103-113.
Kartotéka a zoznamy členov ZO SZPB v Skalici z rokov 1945 – 1985, opisy v archíve autora.
Korešpondencia Borisa Gola s autorom s prílohou dvoch článkov o ponorke z novín Slovácko, archív autora.
Kronika obce Rohatec, OÚ Rohatec.
Fotodokumenty prevzaté z uvedenej literatúry, prameňov a fototéky autora.
Bíza, Zdeněk: Poznámky k B. Mannovi, rukopis, 2 str., archív autora.
Melo, D.: K záhadě rohatecké ponorky, časopis Rohatecká obec, 2013, č. 1, str. 7.
